Potácala som sa po jaskyni celú noc. Hlava ma bolela, šla mi až vybuchnúť. Cítila som sa ako opitá. Nevedela som rozlíšiť realitu od svojej fantázie. Fantázia sa stala realitou...nemôže sa stať realita fantáziou?
Neuvažujem racionálne.
Vôbec mi nebolo dobre.
Sadla som si na chladný kameň a v diali si predstavila niečo ukľudňujúce. Na kopci sa zjavil malý čínsky kláštor. Ale bol na kopci? Či len u mňa v hlave?
Zrazu som zazrela Lokiho ako sa so zdvihnutou bradou prechádza pri okraji.

,,Loki?" Prihovorila som sa k nemu.

,,Áno Tara?" Milo sa prihovoril...ako Xavier.

,,Vždy som si myslela, že si parchant...ale opak je pravdou. Si len nepochopený." Zatíňala som zuby cez bolesti vždy, keď som len pomyslela na to, že budem hlasu odporovať.

,,Nepochopených je mnoho ľudí či iných bytostí." Pozrel sa mi do očí.

I ja som nepochopený...chcem len nastoliť poriadok.

,,Ja som si myslela, že som bola...ale Avengers si dovidia tak akurát na špičku nosa." Zosmutnela som a bolesti mierne utíchli.

Loki podišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. ,,Ja som ťa pochopil už dávno...k nim nepatríš, oni majú krv na rukách, ktorú nezmijú, priam sa v nej topia!" Ruku mi položil na líce. Príjemný dotyk po dlhom čase mi spôsobil zimomriavky po chrbte. ,,Ty si iná Tara. Si jedinečná a preto nepochopená."

Smútok sa zmenil na vďačnosť. ,,Používaš málo slov...no povieš v nich viac ako iní."

,,Šetrím si ich len na potrebnú príležitosť." Zahľadel sa mi priamo do očí a zbavoval ma všetkého smútku a stresu z posledných týždňov. Cítila som pokoj. Pozerala som sa mu do očí, ktoré sa postupne približovali. Ani som si to neuvedomila...zrazu boli naše pery len pár centimetrov jedna od druhej.

A DOSŤ!

Pred očami sa mi zatmelo a posledné čo som videla bol Lokiho úsmev na perách.

•Lokiho pohľad•

Ruka položená na jej líci ma začala páliť. Strhol som sa a pozrel jej do očí, aby som v nich našiel dôvod, prečo to urobila. Nenašiel som v nich rozmanitú farebnú dúhoku. Oči mala temné...bez života.

,,Už ma nebaví skrývať sa! Je až priveľmi prostomyseľná! Ľahko sa dala zmanipulovať slovami...až na jej telo...to odporovalo, no nie dlho...už je v mojej moci...a ty s tým nič neurobíš Asgarďan!"

,,Mám česť so samotným hlasom, o ktorom som počul?" Spýtal som sa strategicky. Mal som česť s mnohými temnými entitami vesmíru.

,,Hlas...úbohá prezývka...ja som stvoriteľ všetkého čo poznáš!
Mal si česť vidieť silu kameňov nekonečna...moja práca...deväť svetov, moje dielo...ja som stvoriteľ vesmíru aký poznáš!"

,,Ako vidím, tvoja moc nepozná hraníc..." Polichotil som mu...tak ako každému pred tým, keď so ho potreboval na svojej strane pre svoje účely...a nemal pri sebe svoje žezlo. No ak je pravda, čo tvrdí a Tara si zo mňa nerobí srandu...i ja sa budem musieť vo svojom lichotení snažiť.

,,Loki...klamstvo, podraz a predstieranie...to ťa vystihuje...vždy chceš byť na strane výťaza...a potom ho zradiť!"

,,To ste sa museli zmýliť..."

,,Loki...ani dobrý...ale ani nie zlý...avšak velice podlý, hlavne k svojim najbližším priateľom či rodine...kedy si chcel zradiť aj ju?" Tarino obočie skrútil do tvaru najväčšieho podliaka, ktorým nebola. ,,Jediného človeka, ktorého si v živote ľúbil a veril mu je mŕtvy. Zradil si svojho brata...i otca, ktorý ti ostal...a svojho pravého otca si chladnokrvne zradil a zabil. Si len beštia...ľadový obor bez citov...tým si bol, si a i ostaneš.
Zaujímavé akú dobrú náladu z jej pocitov mám...je príjemná...ale tá ľudská dobrosrdečnosť...musím sa jej zbaviť. Zbavil by som sa i teba...no musím sa pekne usadiť v novom tele a zbaviť sa posledných citov čo mi v tom bránia. Choď a vyhýbaj sa mi! Lebo nabudúce ťa zabijem bez mrknutia oka!"

,,Iste..." Mierne som sa poklonil a zamieril po výčnelkoch skál do údolia.

,,Iba hlupák si môže myslieť, že by som mu nechal časť svojej moci..." Povedal za mnou...otočil som sa k nemu v momente, keď mávol rukou a časť darovanej moci od Tary zo mňa doslova vyrval, až som popadal dych. ,,Teraz môžeš ísť...smrteľník."

Túto bitku nevyhrajeme ani s kameňmi nekonečná... sám ich stvoril, môže ich určite sám i s ľahkosťou zničiť.
Bolo tu pekne, no budem sa musieť posunúť o svet ďalej. Snáď mi v tom Heimdal pomôže. Nič ma tu nedrží. Bratovi na mne nezáleží a človeka, ktorého som mal rád pohltila temnota. Mám však mnoho nových...konečne príjemných spomienok.... keď sme sa zabávali po večeroch... keď skúšala prvý krát svoju "mágiu"...alebo ako jej iskrili oči vždy keď sa pre niečo nadchla.

City v sebe som potlačil...som predsa ľadový obor...s chladným srdcom...city len zraňujú a sú pre slabých. Ľadový obor nepozná zľutovania.
Napriek tomu si však Tara myslí, že sú...hustý. A nepochopený...
Tak ako ja...
Ona ma však pochopila.
Jej úsmev ma vždy rozosmial...i keď som to navonok priveľmi neprejavil.
Ksakru s citmi!
Idem za Avengers a pokúsim sa im nejak pomôcť zachrániť Taru!
A pokiaľ ju nezachránime, aspoň si nebudem vyčítať, že som sa o to nepokúsil a miesto toho zbabelo zdrhol...ako vždy.