Nahliadla som mu do mysle. Jednoduchý šedý... avšak nesmierne pevný múr sa týčil všade nokolo. Zrazu cezeň prenikla jedna myšlienka, po ktorej som sa neúprosne vrhla ako sup po mršine.
V myšlienke som zahliadla bielu malú miestnosť s plno postelmi a deťmi. Nemocnica.

Pozor! Hraje ti na city!

Viem, ale som zvedavá čo má za ľubom...takto ho môžeš zatiaľ sledovať a skúsiť sa dostať cez jeho múr. Sám si povedal, že sa dá cezeň preniknúť.

Pre tentokrát...

Objavili sme sa v malej miestnosti, v ktorej boli dve deti. Jedno ležalo na posteli a spalo...to druhé na nás vyvalovalo svoje vyjavemé kukadlá.
Bodaj by nie, keď sa pred ním zrazu zjaví dievča s mužom na vozíčku.

,,Ten čo leží na posteli je Johnny. Oprpoti nám je jeho dvojča. Chodieva sem každý týždeň." Povedal Xavier so zadumaným výrazom.

,,No a? Čo ja s tým mám..." Prekrútila som oči.

,,Johnny padol v prvom roku života do kómy. Dnes má deviate narodeniny." V mysli ho pravidelne navštevujem. Má ju krásnu a bohatú. Keď som ho v jeho troch rokoch navštívil prvý raz...mal myseľ neustále ako ročne bábätko. Preto ho učievam, aby keď sa raz zobudil...mohol pokračovať v živote bez väčších ťažkostí." Dopovedal dlhý monológ Xavier.

,,Keď za ním chodievate do mysle, prečo ho potom nezobudíte?" Nedalo mi.

,,Kiež by. Takého niečoho však nie som schopný...ale ty áno." Ukázal na mňa prstom Xavier.

,,Výborný vtip...ja ho tak akurát pri najlepšom zabijem." Zamračila som sa.

,,Tvrdíš to, aj keď si to nikdy neskúsila." Oponoval mi Xavier.

,,Čo ak sa bojím následkov... môžem pomôcť alebo zničiť." Prebodávala som pohľadom zem.

,,Toho sa bojíme každý. Nikdy nevieme ako niečo dopadne...ako sa to začne...ako to skončí. V tom je však život zaujímavý." Pozrela som sa mu priamo do očí. Priam z nich sršala láska, ku každej živej bytosti. ,,Johnny sa už neprebudí. I lekári to povedali. Rodičia to s ním však nevzdávajú. Nechcú ho pustiť na onen svet hlavne kvôli vlastnej bolesti. Je len na tebe či Johnna necháš život len snívať alebo mu pomôžeš, aby ho ozaj zažil." Xavier presunul pohľad na chlapca....rovnako aj ja.

,,Vyliečite môjho brata?" Uprelo na nás zúfalý pohľad Johnnovo dvojča, v ktorom bolo plno dávno stratenej nádeje.

Načo strácať náš drahocenný čas! Je to jeden zbytočný život v celom vesmíre! Takých ako je on je tisícky...

Srdce so svedomím sa spojilo a vytvorilo ťaživý pocit plný výčitiek. Sadla som si na Johnnyho postel a dotkla sa jeho malej rúčky.

,,Aj keby som chcela pomôcť...neviem ako."

,,Nechaj sa viesť svojim srdcom." Poradil mi profesor ako iným mnohokrát pred tým.

Zrazu sa otvorili dvere a dnu vošli zrejme rodičia dvojčat. Menšia zavalitá žena a chudý, vysoký muž s okuliarmi na nose sa na nás zdesene pozerali.

,,Čo tu robíte!?" Skríkla žena v obavách o jej syna.

Vidíš!? Nestoja o to, aby si im pomohla!

,,Dobrý deň. Som profesor Charles Xavier. Vy musíte byť pani Badhemová. Nemajte obavy. Tu moja študentka vie ako vášmu synovi pomôcť." Žena chcela niečo povedať, no Xavier ju nepustil k slovu. Dobre vedel čo sa chce spýtať či namieriť...vie predsa preniknúť do mysle takmer komukoľvek. ,,Ak to výjde, čomu verím..." Pozrel sa na mňa s úsmevom a pokračoval. ,,...tak vášho syna môžte mať do týždňa doma a budete mať problém dostať ho do postele." Pousmial sa vrelo na rodičov. Oni na to len ako obarení pokývali hlavou.

Stále zvierajúc jeho ruku som sa z hlboka nadýchla a zatvorila oči.
Ocitla som sa v hustom pralese s rozmanitou faunou i flórou. Pod jedným zo stromov sa na lijánach húpal chlapec. Bolo zaujímavé, že okolo mysle nemá žiaden múr...ani základy.

,,Nádhera..." Obzerala som sa ohromene po jeho fantázii.

,,Pán Xavier? Ste to vy?" Zaznelo z chlapcových úst.

Prečo nás...
Ani som sa nemusela úplne spýtať. Hlas mi ihneď odpovedal.

Ešte nás nemôže vidieť, tvoje telo je stále neviditeľné. Máš poslednú šancu si to rozmyslieť. Urobíš raz dobrý skutok a bude ťa trápiť, že nepomôžeš aj druhým. Snažím sa ťa len chrániť pred vlastnými výčitkami.

Už som sa rozhodla.

Chlapcov pohľad do prázdna pri hľadaní Xaviera, aj keď som stála pred ním, sa uprel priamo na mňa. V jeho šedých očiach sa rozplývala čistota a nevinnosť. Nikdy nezažil útrapy reálneho sveta.

,,Kto si ty? Kde je pán Xavier?" Pýtal sa prekvapene.

,,Som jeho kamarátka. Poslal ma, aby som ti pomohla." Pousmiala som sa.

,,Ako?" Dobrá otázka...

V sne som rozpažila ruky a zhlboka dýchala. ,, Chyť sa ma." Povedala som mu... inač som sa snažila sústrediť hlavne na to, aby to vyšlo. Zacítila som ako ma objal.

I v realite som z hlboka dýchala a položila ruky na jeho srdce i čelo. Na dlaniach som cítila hrejivé teplo.
Snažila som sa ho spojiť s reálnym svetom...a tým ho prebudiť z komatu.
Avšak prístroje, ktoré ho celé tie roky držali pri živote mu v tom teraz bránili. Potrebovala som ich odpojiť. Hľadala som myslou Xaviera. Ten moju myšlienku zachytil a šiel k prístrojom.

,,Čo to robíte! Veď ho zabijete!" Započula som nešťastný hlas jeho mamy, ktorý ma vyviedol z koncentrácie.

Xavier ich opäť slovami utíšil a odpojil na moje želanie prístroje.

,,Si pripravený sa stretnúť so svojou mamou a otcom?" Spýtala sa som sa Johnnyho v jeho fantázii.

,,Áno!" Skríkol s nadšením.

,,Tri, dva, jedna, teraz!" Povedala som vo fantázii i realite a otvorila oči.

Pomaly som z neho zložila ruky. Nepočula som však žiadne dýchanie či len jemný tlkot srdca.

,,Nie, nie, nie!" Prečo!? Čo sa stalo!? Čo som urobila zle!?

Nevyšlo to. A teraz si ešte budeš vyčítať, že je to tvoja vina...od tohto som ťa chcel uchrániť! Nabudúce sa riaď tým čo ti poradím...

...Tak počkať! To ty!!!
Okríkla som hlas v svojej mysli.
To ty za to môžeš! Nenávidím ťa! Prečo si to urobil! Chcel si, aby som sa cítila previnilo a už sa nikdy o nič také nepokúšala!

Múdre uvažovanie...

Ak...ak už nikdy nič takéto robiť nebudem...vieš ho priviesť k životu? Ešte nie je neskoro.
Prosíkala som, pričom mi z oka vypadla slza.

Sľubuješ? Moje priority sa stanú tvojimi. Nechcem byť krutý, ale každým dňom strácame čas...

Sľubujem.
Povedala som a smrkla.

Pozrela som sa na chlapca so slzami v očiach. Jeho mama sa rozplakala... manžel ju utišoval.

,,Zabili ste mi môjho chlapčeka! Zabili ste ho!" Kričala až jej líca úplne zrudli.

Čo snáď preňho sľub nič neznamená? Bleslo mi mysľou.

Ale isteže znamená...

Znanazdania sa chlapec prudko nadýchol. Otvoril do široká oči a po mnohých rokoch strávených na posteli bez pohybu sa začal obzerať okolo seba. Keď uvidel Xaviera, doširoka sa usmial. Xavierove kútiky úst sa tiež týčili vo výšinách.

,,Johnny! Chlapec môj! Pribehla matka k chlapcovi a chytila mu tvár do dlaní. Láskyplne ho pobozkala na čelo.

,,Cítiš ten pocit Tara?" Spýtal sa ma v tichosti Xavier. Ako odpoveď som len niečo ticho zamrmlala. Cítila som ako zo mňa opadla všetka starosť z toho, že som rozhodovala o ľudskom živote...no i tiaživý pocit toho, že teraz som pod hlasovým prísľubom.

A sľuby predsa niečo znamenajú...

Dám vám 2 otázky... čo si myslíte o hlase?
A čo som chcela vyjadriť obrázkom?
Vaše komentáriky s nedočkavosťou očakávam a na každý jeden odpoviem, takže sa kľudne pýtajte i vy. ;)