•Lokiho pohľad•

,,Ako máme vyhrať tento boj?" Spýtal sa ma neisto Thor.

,,Ako to mám ja vedieť!?" Vypľul som mu odpoveď do očí.

,,Ovládaš...ovládal si predsa kúzla a myseľ si každému oblboval neustále!" Zvýšil hlas i on.

,,Som tu bezmocný! Sme pravdepodobne v zvyšku Tarinej mysle...ale ovládla ju neznáma entita, tu už toho moc nezmôžem." Pokrútil som hlavou. Čo som si myslel...nemám šancu.

Zrazu, rovný nekonečný terén šedej spleti a pulzujúcej hmoty zmizol a prepadol sa do prázdnoty. Pohlcovala ho temnota. A my sme padali tiež...do nekonečna...akoby to bola večnosť. Je to ten najhorší pocit...pád. Človek necíti zem pod nohami, nemá nad ničím kontrolu a môže len dúfať, nech dopadne do bezpečia...ak vôbec dopadne.
Pred nami sa začali zjavovať víry. Jeden z nich nás vtiahol. Objavili sme sa pred vysokými múrmi zo zelených ostnatých kríkov. Bol to ako ostrov plávajúci v nekonečnosti vesmíru na ktorom sa týčilo len bludisko.

,,Kde to sme?" Obzeral sa Thor zmetene, rovnako ako ja.

Našiel som...nazývajme to skratkou.

To si zas ty?

Nepočuli sme sa už hodnú chvíľu. Ostatní zlyhali, aj Thorova myseľ upadá a podáva sa šialenstvu a ničote naokolo. I tvoja sa láme, preto som sa posledný krát ozval. Dostal som vás obkľukou až k Tare, nájdite cestu do stredu jej mysli cez spleť spomienok. Tu ešte hlas nemá takú moc, je to na vás.

Prečo odchádzaš? Prečo nepôjdeš s nami?

Môj boj je u konca, snažil som sa vás ochrániť na rovine mysle ako dlho som len zvládal, dlhšie to už...

To už...?

Dlhšie to už nezvládol, i jeho som ovládol. Sami pred krutým svetom utekáte, no predo mnou sa neschováte. I vás dnes dostanem a až keď zničím všetko...prestanem.

,,Thor! Počul si to!? Dostal telepata!" Pozrel som sa na brata s obavami v očiach.

,,Je koniec. Keď už tá entita zničila i jeho...áno, chcem pomôcť, pomôžeš mi?" Začal hovoriť nezmysly. Oči mu sčerňali, kľakol si a schúlil sa do klbka ako plačúce dieťa. Farba sa z neho vytratila a zmenil sa v prach.

,,Thor!?" Čo sa ti to stalo!? Doprdele!" Nie! Nie aj on! Zafúkal vánok a hromádka prachu mi zmizla pred očami.

Sám...som tu úplne sám. Vždy som bol sám a spoliehal sa len sám na seba...ale teraz...prvý krát sa cítim aj osamelý. Ľudia, ktorých som mal i nemal v láske, zmizli...niet už za čo bojovať, veď nie sú... už neexistujú. Začínam blúzniť...

S tým ti môžem pomôcť...

Ako mi môže hlas v mojej hlave pomôcť... prekrútil som očami. Cítil som len prázdnotu, ktorej sa chcem zbaviť, tú ničotu čo ma ťaží, dal by som teraz za to takmer všetko.

,,Ja ti s tým môžem pomôcť..." povedal niekto za mnou... otočil som sa a tam stála Tara. Usmiala sa a natiahla ku mne ruku s vystretou dlaňou. ,,Stačí len ísť so mnou..." Pozrela sa mi do očí a usmiala sa.

Už som sa necítil tak sám, len smutný a zlomený... Pravá ruka sa mi mykla, chcela sa vystrieť, ale myseľ tomu zabránila. Spomenul som si na Tarinu myšlienku.
Oči vždy prezradia človeka, nikdy v nich nič neskryješ, odráža sa v nich tvoja podstata.
Pozrel som sa jej do očí, stále sa na mňa usmievala a pokorne čakala na moju ruku.

,,Nie!" Sotil som do nej. Tá sa zatackala dozadu.

Z Tary sa stal malý bielovlasý chlapec. Vyceril na mňa krvavé zuby a zamračil sa.  Hlas...ako inak, už ma skoro dostal.

,,Hlupák, stačilo len natiahnuť ruku, poddať sa mi a stratiť sa v prázdnote."

,, Stratiť v prázdnote...tak ako všetko naokolo, nie ďakujem..." Zaujal som sebavedomý postoj. Dotiahnem to do konca!

Zdravím ľudkovia! Snáď sa ďalšia kapitolka páčila. V médiách máte 2 fotografie len k priblíženiu vašich predstaáv o podobe hlasu v ľudskej podobe.
Ďalšiu kapitolku už mám takmer napísanú, takže nebudete čakať tak dlho. ^^
Buďte ostražitý ;) Na konci budem mať na vás dôležitú otázku. :D

Vaša Jaimix.