Úplne ma to ohromilo. Dovtedy som mala dojem, že som sa nachádzala v nejakom obyčajnom meste, ktoré nebolo o nič významnejšie, než klebety starých babičiek na dedinách. No Londýn... To bola veru iná trieda. Dobre, mohla som na to prísť skôr, no naozaj som netušila, že mesto je až takéto veľké. Pravdaže, v porovnaní s dnešným Londýnom a jeho preľudnenosťou...

Na druhej strane, kde inde by sa mal konať bál usporadúvaný samotným kráľom?

Koč náhle zastal. Bola som príliš nepozorná. Hodilo ma dopredu a skončila som na Jamesových nohách. Och, aké romantické, vzdychali by isto-iste už tie-ktoré slečny. No ja som bola ja. So značnou dávkou zahanbenia a preľaknutosti som sa odtiahla. Jednoducho som si nemohla pomôcť.

I napriek tomu som však zbadala, že na perách mu pohráva úsmev.

Rýchlo som sa postavila. Napravila som si šaty, ruky sa mi nervózne triasli. Mala som akési neblahé tušenie, že Jessica sa práve teraz výborne zabáva. A že až budeme na bále, nepremešká jedinú šancu o mojom trapase niekomu porozprávať. Typická dievčenská sprostosť. Veď keď sa niekomu stane čosi hlúpe či zlé, prečo to hneď neroztrúbiť do sveta, všakže?

Vystúpila som z kočiara. Samozrejme, James mi ako pravý džentlmen pomohol a ja, ako pravá dáma poznajúca každý, i tej najmenší odtienok etikety, som pomoc s pokorou prijala.

Jessica s Williamom kráčali pred nami. Napodobnili sme ich „držanie sa pod pazuchy", ako sa vraví u nás nekultivovaných nevzdelaných sedliakov.

Až vtedy som si všimla, kam to vlastne mierime. Mala som chuť zanadávať si. Len tak potíšku. Popod nos. Tú stavbu by som spoznala kdekoľvek. Aj keď vyzerala o niečo inak. Ten blbý bál sa konal v londýnskom Toweri.

Prebehla som pohľadom po majestátnej pevnosti.

No potom som sa zarazila. Iste to bol Tower, spoznám predsa národnú pamiatku, ale... zrazu som zneistela.

„James?" šepla som, potiahnuc ho za ruku. Dávala som pozor, aby som sa nedotkla precízne vyleštených zlatých gombíkov na konci rukáva.

Spýtavo na mňa pozrel. V tom momente som si uvedomila vekový rozdiel medzi nami. Musel byť starší o štyri, päť rokov. Minimálne. To mi dodalo ešte viac obáv.

„Naozaj ideme tam?" šepla som, ukazujúc na Tower.

Široko sa na mňa usmial. Nebola som si istá, či takýto typ úsmevu povoľuje etiketa, no kašľala som na to. Bolo to prvý raz, čo som ho videla takto sa usmievať. Nemôžem povedať, že by sa mi nepáčil. Práve naopak. Uvedomila som si, že má veľmi krásny úsmev.

Mala som chuť streliť si facku.

„Isteže," pritakal James. „Odpusťte, ak som sa zabudol zmieniť."

„Ale," šepkala som ďalej, „ako potom môže byť bál tajný? Veď je to jedna z najväčších stavieb na okolí!"

„Mimo mesta nikto okrem pozvaných o udalosti netuší."

Začínala som mať pocit, že niekto tu nepozná význam slovného spojenia „veľmi utajená spoločenská udalosť". Malá nápoveda – ja som to nebola.

Asi som sa tvárila dosť skepticky, pretože za malý moment dodal: „Drahá slečna Azeria, myslíte, že poddaní sa o niečo takéto zaujímajú?" Zboku na mňa pozrel. „Naozaj myslíte, že poddaných zaujímajú naše intrigy, naše hlúpe povedačky a nerozumné správanie?" pýtal sa. Šepkal, no skôr než dôverne znel smrteľne vážne.

Po chrbte mi prebehol mráz. V jeho hlase bolo čosi...

„Myslíte, že ich to trápi?"

Mlčala som.

Pokrútil hlavou. „Sme im len na posmech. Všetci. Celá naša spoločnosť je dobrá iba tak pre dedinské klebety."

Pozrela som naňho. Hľadela som priamo do tých jeho hnedých, veselých, iskrivých očí. Prestávala som vnímať svet naokolo. Nevedela som, čo sa dialo, no nemohla som sa sústrediť. Nedokázala som si všímať nič iné.

Mala som sa rozhliadať všade naokolo. Kristepane, veď som sa práve chystala vkročiť do historického Toweru! Také niečo sa nedialo len tak hocikomu. No miesto toho, aby som nasávala atmosféru ako z nejakej knihy, som hľadela do očí sprostému, sprostému, sprostému Jamesovi Wilsonovi, ako keby som bola nejaká hlúpa pipka.

Ale viete čo?

Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak.

Zrazu si odkašľal.

Precitla som z tranzu. Vyplašene som sa strhla, obzerajúc sa dookola. Mala by som spísať petíciu na okamžitý zákaz vykonávania tejto činnosti, pomyslela som si.

„Azeria?" šepol James. „Masku." Vtlačil mi ju do ruky. Následne si nasadil svoju motýliu. Udivilo ma, že je naozaj takmer rovnakej farby.

Neoslovil ma „slečna", napadlo mi. Pravdaže, počas cvičenia na klavíri občas zabúdal na prehnanú formalitu, typickú pre terajšiu dobu. Lenže tu... Obzrela som sa. Naokolo nás, na trávnatej ploche pred Bielou Vežou, sa hýbalo celkom dosť ľudí. Až priveľa na môj vkus. Cítila som, ako ma chytá panika, no rýchlo som ju vyhnala preč. Nebol na to čas.

Nemala som síce doteraz žiadne šťastie s hľadaním brány či iných cestovateľov časom, no to sa mohlo rýchlo zmeniť. Dúfala som, že bál ma aspoň trochu posunie. No na druhej strane, nemohla som chodiť za ľuďmi a vypytovať sa hlúposti.

Nachádzala som sa v pomerne bezvýchodiskovej situácii. Prvý raz za tých pár dní som sa cítila totálne bezmocne. Dovtedy som každý jeden deň verila. Mala som nádej. Bola som si istá, že sa dostanem domov, ale-...

„Slečna Azeria?" oslovil ma James. V hlase mu zaznelo znepokojenie. „Ste v poriadku?"

„Isteže," prikývla som. Pozrela som naňho, usmievajúc sa. Jeho maska mala dva veľké oblúky po ľavej strane, no tam sa všetka podobnosť s motýľmi končila.

„Iba nemám rada toľko ľudí na jednom mieste." Cítila som, že slovo „nenávidím" by neprijal práve najlepšie.

„Och..." James sa zarazil a vzápätí ma už viedol po trávnatom priestranstve ďalej od davu.

Dlhý rad stolov s jedlom som zbadala, až keď sme k nemu prišli. Ani som sa nesnažila skrývať obdiv. Toľko druhov koláčikov na jednom mieste som nikdy v živote nevidela. Zahliadla som aj pekné strieborné čase. Pravdepodobne s vínom.

Obrátili sme sa chrbtom k občerstveniu. Aj napriek tomu, že som bola v obrovskom pokušení ochutnať. Najlepšie z každého druhu. Aspoň dva. No James si z nich nevzal. Ani len na jedlo nepozrel.

Možno je to nejaká čudná časť dvornej etikety, napadlo mi. Niečo v zmysle, že je nezdvorilé jesť zákusky pred určitou hodinou alebo predtým, než si dá samotný kráľ.

Obzerala som si ľudí naokolo.

Potláčajúc chichot, musela som pohľad zapichnúť do zeme. Ruku v rukavičke som si pritisla na ústa. Dôvod môjho nerozvážneho konania stál uprostred skupinky ľudí. Bol malý. Priznávam, že aj pomerne zaguľatený. Klasický prototyp bohatého tatuška-generála s titulmi za činy, ktoré vykonali iní... Tipovala by som, že pod klobúkom skrýval čiastočnú plešinu.

To najlepšie na koniec. Jeho maska sa podobala netopierovi. Mala rovnakú sivo-čiernu farbu a na ľavom boku naznačené krídla, podobným spôsobom, ako Jamesov motýľ.

Dostala ma predstava tohto tučného mužíka, ako zachraňuje Gotham, navlečený v Batmanovom kostýme. V mysli sa mi vynoril obraz, v ktorom sa pokúšal napchať do batmobilu. Pobavilo ma aj to, ako sa v mojej mysli snažil vytiahnuť na tom lanku, no bol príliš ťažký, lanko sa pretrhlo a on padal...

„Slečna Azeria?"