James. Obrátila som k nemu hlavu. James. Veď on predsa, on predsa tú skladbu poznal, pomyslela som si. Dokonca súhlasil s tým, aby som ju zahrala. Ale ako? Ako by o nej mohol čo i len tušiť, keď nikto z týchto ľudí...? Hľadela som naňho. Do tých jeho prekrásne hnedých očí.

Pomaly mi začínalo čosi dochádzať. Veľmi pozvoľna sa mi to zistenie obtieralo o myseľ, hladilo moje podvedomie, rovnako ako vietor láska vtáčie krídla.

Poriadne som si Jamesa prezrela. Od hlavy až k pätám. Spravila som to za ten týždeň asi prvýkrát. Pokúsila som sa všimnúť si na ňom všetko, úplne, úplne všetko, každý, čo i len najmenší detail. Výška. Držanie tela. Postoj. Šaty.

Znova som však skončila pri očiach. Pri jeho prekrásnych, nádherných, úžasných očiach, ktoré... ktoré akoby neboli z tejto doby.

Nedokázala by som to vysvetliť, no vedela som, že je to pravda. Nemusel mi nič hovoriť. Ani on, ani William. Mohla som, mala som na to prísť skôr. Veď to priam bilo do očí. Ešte aj klopadlo v tvare líšky. A moja maska. Líška, líška, líška. Vždy to malo niečo s líškami. Ako na ráme od zrkadla, ktorým sa všetko začalo.

Dávali mi nepatrné znamenia už od samého začiatku. Zrazu som v každom rozhovore, na ktorý som si spomenula, nachádzala drobné útržky pravdy. Aj pri našom prvom stretnutí. Ani len nezmienil moje oblečenie, ktoré bolo na túto dobu veľmi zvláštne. Ihneď mi ponúkol pomoc, ako sa patrí od pravého džentlmena, ktorý túži zachrániť každú dámu v ťažkostiach. Alebo ako niekto, kto presne vie, čím si prechádzam. Aj keď, možno sa mi to len zdalo? No i tak sa s tým nedalo nič robiť. Vedela som, kde je pravda.

A on to vedel, vedel, že mi to došlo. Pozeral sa mi priamo do očí. Šibalská iskrička, tak typická pre tohto pôvabného chlapca, teda vlastne mladého muža, odrazu vyhasla. Díval sa na mňa rovnako smutne, ako som sa ja pozerala na neho.

Nedokázala som uveriť tomu, aká som bola slepá. Po celý čas, po celý ten čas som si nevšimla nič nezvyčajné. Bola som taká zahľadená do seba a svojich problémov... Malo mi to trknúť už vtedy, keď mi prvý raz ukázal túto masku.

Ľudia prúdili odo mňa a ku mne. Bolo mi hrozne teplo, zároveň však ukrutná zima. Nemávala som panické záchvaty ani úzkosti, no necítila som sa dobre. V tej chvíli som zo všetkého najviac túžila vypadnúť odtiaľ. Avšak, Adelaide ma stále predstavovala všetkým naokolo, robiac zo mňa Mozarta v ženskom prevedení.

Och bože.

Nahrnuli sa ku mne ďalší a ďalší a ďalší ľudia.

Och bože. Mala... Mali sme obrovský problém. Otázkou však stále zostávalo, ako to ovplyvní môj čas aj celkový priebeh dejín. Budem sa môcť vrátiť späť? Zmení sa týmto automaticky môj čas, alebo som jednoducho vytvorila ďalšiu časovú líniu? Niečo ako nový paralelný vesmír? Toto tu teraz bola moja prítomnosť, takže som nejakým spôsobom neovplyvnila svoju ozajstnú budúcnosť? Teda, svoju súčasnosť. Budúcu súčasnosť? Minulosť? V tých pomenovaniach som mala dosť zmätok.

Minulosť vzhľadom na moju existenciu a budúcnosť vzhľadom na devätnáste storočie? Aj keď, stále som s dvadsiatym prvým storočím rátala ako so svojou prítomnosťou.

Povzdychla som si.

Mala som chuť streliť si facku. A potom sa zbiť. A potom si strčiť hlavu do vedra s ľadovou vodou, aby som sa aspoň trochu spamätala. Polovica z toho, o čom som premýšľala, pravdepodobne nedávala zmysel. Kriste pane na modrom nebi, určite to nedávalo zmysel!

Cítila som sa ako šialená.

Pohľadom som v dave vyhľadala Jamesa. Perami som naznačila: „Prosím," smerom k nemu, dúfajúc, že pochopí.

Pochopil a následne prikývol.

Šikovný chlapec, pomyslela som si s úsmevom, keď sa s miliónmi formálnych ospravedlnení za sprievodu pohoršených odfrknutí aristokracie začal predierať bližšie.

Musela som zvládnuť ešte zopár predstavení, potom sa však James pretlačil až ku mne. Veľmi decentne mi položil ruku za kríže, sotva sa ma dotýkajúc.

Jessica na neho zazrela. Napadlo mi, že si konečne vybíjala hnev na niekom inom než na mne. Adelaide prekvapene a trošičku v nepochopení skrčila obočie. Zvedavo na nás hľadela. Šľachta nás prestala utláčať – všetci čakali.

„Lady Adelaide," oslovil James budúcu kráľovnú. „Ospravedlnili by ste ma spolu so slečnou Taylorovou na moment, ak by som vás smel poprosiť?" prevravel a hlboko sa uklonil.

„Och..." Adelaide sa zatvárila veľmi nespokojne. Vystrčila ruku smerom k nemu.

James sa narovnal. „Viete," stlmil hlas do šepotu, pobozkajúc jej prsteň, „slečna Taylorová neobľubuje prílišné davy. Predsa len..." Nedokončenú vetu nechal visieť vo vzduchu. Pohľadom prebehol zhromaždených.

„Och!" zvolala Adelaide, náhle sa zas usmievala. Vďakabohu bola jedným z tých bystrejších urodzených. „Ach, isteže, pravdaže, samozrejme, ospravedlním vás. Nech sa páči. Nechajte si toľko času, koľko len budete potrebovať."

„Ďakujem vám, pani moja," James sa jej znovu uklonil. Zároveň strčil aj do mňa, aby som spravila to isté.

„Och, moji drahí!" zasmiala sa hnedovlasá šľachtičná, mávnuc nad tým rukou. „Hlavne sa nezabudnite vrátiť! Potrebujeme prebrať so slečnou Taylorovou isté neodkladné záležitosti," široko sa na mňa usmiala. „Máte obrovský talent, mladá dáma. Môžete to dotiahnuť ďaleko. Pomôžem vám. Predebatujeme aj vašu pozíciu dvorného hudobníka."

James zbledol.

„Isteže, milosťpani," prikývla som a vystrúhala nemotorný úklon.

Následne som sa otočila, vlečúc James za sebou. Vyšli sme po schodoch do užšej chodby, po ďalších a ďalších schodištiach, až sme sa konečne ocitli na čerstvom vzduchu. Stáli sme na drevenej konštrukcii pred Bielou Vežou.

Mlčali sme.

Obaja.

Mala som pocit, že je to to najnepríjemnejšie ticho, aké som kedy zažila.

Nakoniec som si povzdychla a sadla si na okraj drevených dosiek. Nohy mi voľne viseli vo vzduchu. Čelom som sa oprela o zábradlie.

Nemala som poňatia, koľko bolo hodín, no zvečerilo sa. Bolo dosť teplo. Keď sa však na to človek pozrel z druhej strany, mala som na sebe spodničku, korzet, plus šaty s dlhým rukávom. Nebyť toho ticha, bola by to príjemná noc. Uvedomila som si, že je to ďalšia zvláštnosť. Keď som odišla z môjho času, bola predsa zima. Sneh. Lenže tu...

Aj James si povzdychol. Znelo to, akoby sa vzdával. Sadol si vedľa mňa, musím podotknúť, že dosť blízko vedľa mňa. Tak blízko, až sa mi dych zasekol v krku a mala som čo robiť, aby som vôbec vládala premýšľať.

Nevedela som, čo povedať.

A tak som nevravela nič.

„Och, Azeria, neviem, ako ti to mám povedať, ja..." pokrútil hlavou. Z úst sa mu ozval neveselý smiech. „Moja kapacitná zásoba slov je príliš malá na niečo také."

„Bože," povedala som s úškrnom. „Veď to je jedno. Len to povedz." Zrazu som mala strašnú chuť ho objať.

Samozrejme, že som to nespravila.

„Vieš," na moment sa odmlčal. „Tiež nie som z tohto času. Rovnako ako ty."

„Viem," prikývla som, no i tak som si vydýchla. Bolo lepšie mať istotu než tápať v domnienkach.

„Došlo ti to," pokrútil hlavou. Snažil sa to skryť, lenže ja som aj tak zbadala ten jeho prekrásny úsmev.

Za také myšlienky by som sa najradšej zmlátila do bezvedomia, no zároveň mi čosi v hlave stále silnejšie a silnejšie prízvukovalo, že by som ho mala objať. Že ho musím objať. Lebo ak ho neobjímem, presne tu a teraz a v tejto chvíli, stane sa niečo desné a hrozné a strašné. Zároveň mi však druhá časť môjho ja vravela, aby som utekala kade-ľahšie. Kým sa dá.

Veselo som svoju hlavu ignorovala.

„Si bystrá," dodal.

Potom nastalo ticho. Iné, než to predošlé – vedela som, že premýšľa. Potreboval čas. A ja som bola dosť trpezlivá, aby mi neprekážalo počkať si.

„S Williamom tu žijeme pár rokov. To zrkadlo... Mal to byť len žart, no prenieslo nás to sem a... Nejako sme sa vynašli. Will má teraz Jessicu, a ja," na moment zmĺkol a pokrčil plecami, „ja mám teba." Uškrnul sa. V tej chvíli mi pripomínal malého chlapca väčšmi než kedykoľvek predtým.

„Idiot," zasmiala som sa a buchla ho do pleca. Vzápätí som sa zháčila, vytreštiac na neho oči. Zakryla som si rukou ústa. „Prepáč, nechce-..."

„Nie," skočil mi do reči. „Neospravedlňuj sa," tiež ma drgol, tak jemne, že som to sotva cítila.

„Prečo ste neodišli?" šepla som. Hľadela som mu do očí. Pri mojej otázke potemneli.

„Nevieme, čo by sa stalo," odvetil, myknúc plecami.

Prikývla som. Viac ani nemusel hovoriť. Presne som vedela, aké otázky im vírili v hlavách. Čo ak to nebude také ako predtým? Čo ak sme niečo zmenili? Čo ak?

„Počkaj," zarazila som sa. „Vy...?" nedokázala som dokončiť.

„Čo?"

„Viete, ako sa dostať späť?"

Pozrel na mňa, akoby som spadla z jahody. Alebo skôr z čerešne.

„Pravdaže."

„Čože prosím?" teraz som bola s nechápaním na rade ja. „Ale ako?"

James sa nadychoval, že mi už-aj odpovie, no vtom nás prerušil akýsi hluk.

fanfáry prosím! :D moje najdrahšie líšky, je mi potešením vám oznámiť, že touto kapitolkou som prekonala tretí a takisto aj posledný míľnik ONC 🦊🦊

hm hm. odo mňa asi zatiaľ všetko

majte sa krásne 💜

BigSpace