Ešte v ten večer som sa dostala do pomerne... nuž, neviem to opísať nijako inak, než zvláštneho rozhovoru s Jamesom Wilsonom. Čisto teoreticky, každý rozhovor s ľuďmi v tomto storočí bol čudný. Ten spôsob, akým rozprávali. Bol to nezvyk. Ten ich prízvuk, to bolo niečo, čo som jakživ nepočula.

„Slečna Azeria? Mohol by som vás na moment vyrušiť?" oslovil ma, keď sme po večeri vychádzali z jedálenskej miestnosti. William s Jessicou odišli do svojich komnát, sluhovia všetko poodnášali do kuchyne. Maličká miestnosť medzi chodbou a jedálňou bola až na nábytok úplne prázdna. Teraz sa v nej navyše vznášalo aj napäté ticho. James na mňa s očakávaním hľadel.

„Och, iste," prikývla som. „Samozrejme."

„Cítim sa povinný zdeliť vám istú informáciu," prehovoril vážne. V hnedých očiach som mu zazrela akúsi podivnú emóciu.

„Bál, o ktorom sa zmienila snúbenica môjho drahého bračeka je usporadúvaný naším požehnaným kráľom Georgeom Štvrtým," pokračoval. Jeho hlas znel takmer až slávnostne. Mala som pocit, že celá miestnosť, všetko v nej, dokonca aj vzduch, mu visí na perách, počúvajúc každučké jeho slovo.

„Je to veľmi utajená spoločenská udalosť," významne sa na mňa zahľadel. „Pozvaní sú len tí najdôležitejší aristokrati, no každý si môže priviesť ako spoločnosť jedného hosťa."

Prikývla som. James vyzeral ako aristokrat. Typický šľachtic. Noštek hore a tváriť sa, že som pánom sveta. Klasický bohatý synáčik.

Netušila som, ako prebiehali také bály, no jedno mi bolo jasné. Budem si musieť obliecť šaty. Veľmi veľké a veľmi ťažké šaty. Avšak, je nutné dodať, že iba ak sa mi dovtedy nepodarí dostať domov. Späť domov... Do môjho času.

„Iste rozumiete, že toto je veľmi chúlostivá záležitosť."

Znova som prikývla. Všimla som si, že farba jeho očí bola pri zreniciach takmer až čierna, zatiaľ čo pri bielkach bola o niekoľko odtieňov svetlejšia. Vzbudzovalo to vo mne akýsi podivný dojem.

„I napriek tomu by som bol preveľmi rád, ak by ste prijali moje pozvanie." V tvári som mu nezbadala ani stopy po nervozite. Pôsobil veľmi pokojne. Uvoľnene. Až nadnesene, povedala by som. Bolo to veľmi nákazlivé. Cítila som sa, akoby som sa ponárala pod hladinu jazera.

„Dobre teda," prikývla som.

Na perách mu zažiaril úsmev. „Prijímate teda moje pozvanie?" spýtal sa.

„Pravdaže," úsmev som mu opätovala a mierne som sa uklonila. Mala som pocit, že si to daná situácia vyžaduje.

„Ďakujem vám, drahá slečna."

Usmievali sme sa na seba, no potom opäť nastalo ticho. Začínalo byť nepríjemné. Nevedela som, čo mu mám povedať a on sa s najväčšou pravdepodobnosťou cítil rovnako. Na večeri to bolo iné – nechali sme rozprávať Jessicu. Vykladala nám o najrôznejších témach. Bratia sa na seba podchvíľou pozreli, v tvárach výrazy, ktorým rozumeli len oni dvaja. Atmosféra bola stelesnením slov príjemný a priateľský. Lenže teraz panovala neistota.

My... vôbec sme sa nepoznali. Neboli sme dokonca ani len z rovnakého času. O čom sa rozprávať s niekým z inej doby? S niekým, koho poznám iba pár hodín? Ako vôbec začať s niekým takým debatu? Ako vôbec začať akýkoľvek rozhovor? S kýmkoľvek?

Odolala som nutkaniu prezrieť si ho. Miesto toho som zapichla pohľad do zeme a pevne som si zovrela ruky v rukavičkách. Och, spomínala som už, ako nenávidím tento odtieň ružovej? Grc. Nechutné. Stálo ma obrovské úsilie, aby som sa neotriasla od hlavy až po päty

„Nuž teda," prevravel James.

Na moment som dvihla som zrak. Nedíval sa na mňa. Jeho tvár... bola z tohto uhla veľmi pekná. Symetrická. Takmer ako podľa pravítka.

„Och, a ešte, temer by som zabudol," pozrel na mňa. Prichytil ma, ako na neho zízam. Cítila som, ako mi obe líca zalieva červeň. Zadívala som sa kamsi preč. Toto je také trápne...

„Bude to maškarný ples," dodal. V hlase som mu začula úsmev. „Musíme vám vybrať vhodnú masku a, samozrejme, bude potrebný i krajčír. A obuvník."

Prikývla som, nevediac, čo na to povedať. Ach, aká čudná situácia...

James sa mi uklonil. „Ak ma ospravedlníte, mám ešte isté neodkladné záležitosti. Prajem vám pekný večer."

„Och, jasné, pravdaže. Aj vám pekný večer, pán Wilson." Otočila som sa a stúpila na prvý schod. Mala som chuť otrieskať si hlavu o to nádherné drevené zábradlie. Tipujem, že v tomto storočí nikto nehovorí „jasné".

Vyšla som po schodoch a vkročila do svojej izby. Či komnaty. Či ako to tu vôbec volajú. Chcela som sa hodiť na posteľ, no vtom som si všimla, že mi tu čosi nesedí. Zamračila som sa. Odlepila som pohľad od podlahy, rozhliadajúc sa po miestnosti. Povzdychla som si.

Vošla som do zlej izby, samozrejme, že som vošla zle... Pokrútila som hlavou. Toto sa mi stávalo častejšie, než bolo normálne. Nechápala som, ako môžem byť taká neschopná.

Chystala som sa otočiť a odísť... Lenže potom som si v rohu miestnosti všimla klavír z tmavého dreva. Krídlo bolo otvorené. Akoby len čakalo na niekoho, kto si sadne na veľmi mäkko vyzerajúcu stoličku potiahnutú červeným zamatom.

Vrátila som sa ku dverám a vykukla na chodbu.

Nikde nik.

Otočila som sa späť ku klavíru. Podišla som bližšie, celý čas si ho premeriavajúc pohľadom. Vyzeral celkom... novo. Na to, že bol taký starý. Ak mi rozumiete.

Usadila som sa na stoličku. Klávesy boli dokonale vyleštené – nepochybne práca sluhov. Všimla som si, že mal iba dva pedále, namiesto zvyčajných troch. No okrem toho sa až tak nelíšil od klavírov mojej doby. Skusmo som buchla do niekoľkých kláves. Dokonca aj zvuk bol podobný.

Uznanlivo som pokývala hlavou. Potešilo ma to. Pretože, predsa len, kto sa môže pochváliť tým, že cestoval do minulosti a ešte k tomu tam hral na klavíri? Som si istá, že veľa takých ľudí sa nenájde. Možno dokonca žiadny. Bola to dokonalá príležitosť.

Jediným mojím šťastím bolo, že pri hudbe vždy strácam všetok strach z toho, že by ma niekto mohol počúvať.

V momente, ako som položila obe ruky na klaviatúru, čas prestal existovať. Netriasla som sa. Každým kúskom tela sa mi rozlieval pokoj, rovnako dokonalý ako letná obloha bez mrakov. Zhlboka som sa nadýchla. Bola to pomerne ťažká skladba a ja som vedela len začiatok. Napriek tomu som to chcela skúsiť. Naozaj netuším, ako mi mohla napadnúť taká hlúposť.

Začala som hrať.

Nechala som tóny, nech ma úplne obklopia, dovolila som im, aby ma zobrali na prechádzku do záhrady v mojej mysli plnej rôznofarebných kvetov. Hudba ma unášala kamsi do neznáma...

Cítila som sa ako lietajúci obláčik plný trblietok. Keď som zavrela oči, vedela som si predstaviť, že moje ruky žiaria. Ako sa tóny menia na farby, ako sa vznášajú popri mne.

Áno, ja viem, že som doteraz ešte ani jediný raz nespomenula moje niekoľkoročné pokusy o hru na klavír, no čudujte sa mi? Cez to všetko, čo sa mi v jeden deň stalo?

Celkom nabité hodiny, povedala by som.

A ešte ma aj pozvali na ples, uškrnula som sa. To je také strašne absurd-... doriti, zanadávala som v duchu, keď mi ušiel zlý tón. Rýchlo som prsty napravila na správne klávesy a pokračovala ďalej. Presne toto sa mi stávalo vždy, keď som sa prestala sústrediť. Vždy, keď som miesto toho premýšľala o kravinách.

Znova som sa ponorila do tónov a...

A zistila som, že ďalej to už neviem. Prsty mi zamrzli pred ďalším taktom. Povzdychla som si. Ruky som spustila vedľa tela, premýšľajúc, či ma niekto mohol začuť. Očarenie z melódie, ktoré doteraz odnášalo moje obavy, sa vytratilo. Dúfala som, že majú dosť hrubé steny. Alebo že si bude každý hľadieť svojho. Alebo, prinajlepšom, oboje.

Spomínala som vám už, ako nenávidím tie nečakané zakašľania priamo za mojím chrbtom?