Bol to úplne obyčajný deň, rovnaký, ako každý iný v mojom živote – ráno som sa zobudila a spravila všetky tie nekonečne nudné veci, ktoré robí každý človek každé božie ráno stále dookola a dookola, neskôr som šla do školy a poobede zas von s jednou kamarátkou...

Vidíte?

Úplne nudný a obyčajný deň, ako som už povedala.

A teraz by malo prísť to slávne „ale" či „avšak", alebo nejaká iná zvratná spojka a bum, celý môj život sa rozsype ako balíček karát.

Ale...

Nič také nepríde.

Aspoň teda nie v túto veľmi nudnú stredu.

Moment, ktorý mi prevrátil život naruby, v niektorých ohľadoch by sa dalo povedať, že doslovne, nastal až v nasledujúci deň. Už od rána to bol deň veľmi neobyčajný – vyzeralo to, akoby som mala naozaj tú najväčšiu smolu na celom šíro-šírom svete.

Spala som veľmi zle a veľmi málo, preto som bola ráno tak mimo, že som si obliekla tričko opačnou stranou.

Aj mikinu.

Aj ponožky, ale to, našťastie, nikto z triedy nevidel.

Zmeškala som autobus a do školy som sa musela trmácať pešo, čo pri mínus desiatich stupňoch a dvoch kilometroch cesty nebolo práve ideálne. Hlavne, keď na niektorých miestach ešte nestihli posypať soľou aj chodníky. A ešte mi aj pod nohy vbehla líška, ozajstná líška, za bieleho dňa, čo ma, samozrejme, nenormálne vydesilo a ten skoro infarkt som musela „rozdýchavať" až po vstupné dvere školy.

Prišla som neskoro na prvú hodinu.

Môj obed skončil na trávniku pod oknom jedálne. Nepýtajte sa.

Jednoducho povedané, deň bol ešte len v polovici a už som mala za sebou pekných pár zážitkov. Ale ja som presne vedela, čo je za tým – bol to predsa štvrtok. A štvrtky boli, aspoň pre moju maličkosť, vždy tie najhoršie dni. Čokoľvek, čo sa mi kedy pokazilo, sa pokazilo práve vo štvrtok.

Hľadiac počas zvyšného času obedovej prestávky na úlohu z matiky som si vzdychla a šla som sa zašiť do knižnice. Nebol to veľký priestor, ale, vďaka pánu bohu, na škole plnej športovcov to nebolo práve to najpopulárnejšie miesto.

Možno to bola chyba a možno to najlepšie rozhodnutie môjho života, to ťažko povedať.

Vošla som do malej miestnosti a prvá vec, ktorá upútala moju pozornosť, bolo čosi, čo vyzeralo ako obrovské oválne zrkadlo stojace v strede miestnosti. Podivný na ňom bol len taký jeden maličký detail – chýbal mu celý stred spolu so zrkadliacou plochou.

Zvedavo som si ho prezrela.

Pre istotu som aj vyzrela von z knižnice, no na chodbe nebolo ani živej duše, nieto ešte študenta.

Znovu som zatvorila dvere, zhodila som si batoh na zem a priblížila som sa ku rámu zrkadla. Bol biely, vyzdobený maličkými líštičkami a na dotyk studený. Zaujato som sa prechádzala okolo neho.

Áno, niekto by si možno povedal, je to len zrkadlo, tak ho tam niekto dal, no bože. Niekto by to možno ani len neriešil, ani by sa nad tým nepozastavil...

Ibaže ja som nebola niekto. A navyše, za tých zopár rokov, čo som chodila na túto školu a do tejto knižnice, som tu ani raz nevidela niečo, čo by sem nepatrilo.

Chcela som vedieť, kto ho tam dal.

Túžila som zistiť, prečo ho tam ten človek umiestnil.

A prečo malo vybraté vnútro?

Obišla som ho niekoľkokrát kolom-dokola a obzerala som si ho zo všetkých možných uhlov, no i tak som nemohla prísť na to, prečo by niekto dával rám so stojanom od zrkadla, podotýkam, že veľkého zrkadla, na takéto miesto. Do prostriedku knižnice...

Na tvári sa mi zjavil zadumaný výraz.

Priložila som si ruku na bradu a trochu som prižmúrila oči, dívajúc sa priamo skrz zrkadlo na police s knihami.

A presne potom mi napadol taký retardovaný nápad, až by z toho niekomu seriózne mohlo odísť zopár mozgových buniek a už sa nevrátiť. Áno, bolo to presne také zlé. Asi to bolo tým takmer sedemročným vplyvom mojich spolužiakov, to už naozaj ťažko povedať.

Napadlo mi totiž, že by som mohla preskočiť cez stred zrkadla.

Presne tak.

A preto som, samozrejme, tento svoj nápad ihneď aj zrealizovala – trochu som pobehla, odrazila som sa, vyskočila som a mierne som sa prikrčila, aby som nezhodila zrkadlo so sebou, pretože, nuž, to by dosť bolelo. Radšej nechcite vedieť, ako som to zistila.

Hladko som preletela stredom zrkadla a v zlomku sekundy som sa ocitla na druhej strane. Ten dopad, och, ten dopad iste počuli až niekde v Austrálii, no ja som sa potichu rozosmiala. Na malý moment som sa ozaj bála, že je to nejaká démonická vecička a že preskočením cez stred ma to upáli zaživa!

Veselo som pokrútila hlavou.

„Tá predstavivosť mi raz privedie koniec," zamrmlala som si popod nos a, hľadiac na zrkadlo, som dostala ďalší nápad.

„Si veľmi blbá, vieš o tom, však?" šepla som sebe samej a znova ma chytil záchvat smiechu. Ak by ma teraz niekto videl, ktovie, či by si myslel, že som normálna?

Svoj nápad som sa ale aj tak chystala zrealizovať.

Zrátala som kroky od zrkadla ku miestu, kde začínal môj biedny rozbeh.

Pozrela som na miesto na koberci, z ktorého som sa chcela odraziť a zhlboka som sa nadýchla.

Zatvorila som oči.

Ak by ma teraz videla nejaká učiteľka, nielen, že by mi zaplatila psychológa, ešte by ma aj nadobro vyhodila z knižnice, napadlo mi a ja som sa, chtiac, nechtiac, musela uškrnúť.

Pripravila som sa.

Ľahko, takmer ako pierko v ľahkom letnom vánku, som poklusom prešla tri kroky rozbehu, odrazila som sa a na moment som cítila, ako letím...

A presne vtedy sa to stalo.

Zacítila som zvláštne šklbnutie. Na moment som si myslela, že som spadla a stiahla celé zrkadlo so sebou, no potom mi došlo že som sa ešte nedotkla zeme.

A znovu to šklbnutie. Bol to strašne nepríjemný pocit. Každá jedna jediná bunka v mojom tele akoby sa chcela odtrhnúť od všetkých okolo nej – akoby mi všetko vo vnútri chcelo ujsť, akurát, že každá jedna časť do inej strany. Musím priznať, že som dovtedy ani len netušila, že existuje toľko strán.

V jednej sekunde som cítila bolesť, ktorá sa mohla rovnať všetkým mojim jazvám a úrazom, ktoré som za celý život mala, dokopy. A že ich teda nebolo málo.

V sekunde druhej som sa však cítila ako nadrogovaný obláčik.

Do toho všetkého sa mi nenormálne točila hlava a v mozgu mi lietali jedna myšlienka pred druhú.

Bola to... zaujímavá kombinácia.

Niekoľkokrát sa vystriedala pálčivá bolesť s pocitom eufórie, pričom som celý čas mala pocit, že sa každú chvíľu roztrhnem a rozsypem na márne kúsočky... až to celé nakoniec ustalo.

Po chvíli, keď mi závrat ustúpil, som sa odvážila otvoriť oči.

To, čo som však zbadala...

To, čo som videla svojimi vlastnými očami...

To, čo...

To, kde som bola...

To...

Nedávalo zmysel.

Nerozumela som tomu. Vôbec. A keď vravím vôbec, myslím tým, že som nemala ani najmenšej potuchy, čo sa práve stalo.

Pre istotu som si pretrela oči.

Pre istotu som sa štipla do ruky. A potom do líca.

A po krátkej úvahe som si pre istotu aj strelila facku.

Vraví sa, že istota je istota, no ja som tak trochu nevedela, či je tá istota v mojej momentálnej situácii dobrá alebo strašná. V každom prípade som mala celkom problém a nemala som ani len poňatia, ako ho chcem vyriešiť.

Povzdychla som si.

Sadla som si na zem a oprela som sa chrbtom o stenu. Hlavu som vyvrátila dohora. Mala som pocit, akoby sa mi z nej snáď parilo, všetkými tými myšlienkami a dohadmi, čo sa mi preháňali v mysli. Boli ako hurikán. Bez všetkej srandy, ničili môj vnútorný pokoj tak ako už dávno nie.

Malá a úzka ulička, v ktorej som sa nachádzala, bola prázdna, no z vedľajšej ulice som počula veselý a čulý ruch, začula som hlasy, tlmené rozhovory a dokonca sa mi zazdalo, že počujem dupot konských kopýt. Privrela som oči a pokúsila som sa spomenúť si, ako som sa sem, dofrasa, dostala.

„Prisahala by som, že som bola v knižnici," zamrmlala som, prešla som si rukou po tvári a pokrútila som hlavou. Takéto veci sa mi nestávali. Nikdy.

Nejakú tú chvíľku som sa trápila nad tým, čo chcem, a hlavne, čo by som mala, v takejto situácii spraviť. Upokojovala som sa slovami, že také niečo sa predsa môže stať každému a z vrecka som vytiahla mobil.

Úzka ulička mi nebola ani v najmenšom známa a ja som si uvedomila, že by som naozaj prijala pomoc. Od kohokoľvek. Naozaj hocikoho.

S prekvapením som však zistila, že nemám signál.

Namrzene som sa postavila. „Teraz budem musieť ísť medzi tú kopu ľudí a tváriť sa, že presne viem, čo robím," mrmlala som a obe ruky som si vopchala do vreciek riflí. Neznášala som ľudí. Neznášala som davy. Ale čo som neznášala zo všetkého najviac boli davy ľudí. Des a hrôza.

Prešla som ku rohu jednej z budov a nenápadne som vykukla z úzkej uličky. Ani neviem, prečo som to spravila – občas mám pocit, ako keby som sa všade musela zakrádať, aj keď som v podstate nič zlé nespáchala.

Avšak ten pohľad, ktorý sa mi naskytol, keď som konečne zbadala hlavnú ulicu, mi natoľko vyrazil dych, až som nedokázala inak, než hľadieť na scénu priamo predo mnou.

Už iba to s tým, že, som v knižnici a zrazu som niekde na nejakej ja neviem akej ulici, bol dosť hrot, ale toto... cítila som sa ako v jednom z filmov. Ako v jednom z tých historických filmov. Na ulici bolo množstvo ľudí a jedna z vecí, čo ma na nich zaujala, bolo ich oblečenie.

Všimla som si, že ženy majú veľmi podobné odevy – šaty s veľkými rukávmi a doslova až masívnymi sukňami. Pravdaže, medzi jednotlivými šatami boli drobné rozdiely vo farbách či strihoch a väčšina mužov bola zas oblečená v... to sú fraky?

Otvorila som ústa, chcela som niečo povedať, i keď teda neviem, komu by som to hovorila. Maximálne tak sama sebe.

A potom som ústa znova zatvorila.

Druhýkrát som ani nenašla silu ich viac než jemne pootvoriť, taká veľká bola úroveň môjho šoku.

Zhlboka som sa nadýchla.

„Čo sa to tu, do p-," prehltla som nadávku, „do prdele deje?"

poznámka autorky - v tejto kapitole bol prekonaný prvý míľnik ONC ^^