„Vieš, že tu nemôžem ostať," šepla som. Veľké odhaľovanie pravdy si radšej nechám na koniec, pomyslela som si.

James prikývol, i tak sa však tváril skormútene.

„Nemôžem. Musím sa vrátiť a..." akonáhle som to vyslovila, mala som chuť sa rozplakať. Ako nejaké malé decko, dofrasa.

„Viem. To je v poriadku," usmial sa. „Chápem. S Williamom sme nikdy nechceli riskovať, že by sme sa oddelili. Ak by to každého nechalo niekde inde..." nedokončil. Odvrátil odo mňa zrak.

Prikývla som. Bolo mi smutno, veľmi smutno, no zároveň som vedela, že to takto musím urobiť.

Ale viete čo?

Na malý moment... na naozaj maličký moment som premýšľala, že by som ostala. Na chvíľočku som zvažovala tú možnosť. Byť tu. Obliekať si čudne formálne šaty. S každým sa rozprávať, akoby bol riaditeľom banky. Chodiť na bály. Vedela som si to celkom dobre predstaviť – ako nedokážem potlačiť smiech, ako zakaždým len pokrútim hlavou nad absurdnosťou terajších zvykov.

Na zlomok sekundy mi v hlave skrsol tento komický nápad. Na ďalší zlomok sekundy som to naozaj chcela spraviť.

Rýchlo som si všetko vyhnala z hlavy. Sústredila som sa radšej na svoju zvedavosť. „Prečo si nič nepovedal?"

„Nevedel som, ako by si reagovala," šepol. Pohľad upieral na zopäté ruky.

Naklonila som hlavu, snažiac sa porozumieť zvláštnemu chlapcovi predo mnou. „Ty si sa bál?"

„Nie," oponoval.

„Ty si sa bál," skonštatovala som. Neveriacky som pokrútila hlavou. „Ale prečo?"

Povzdychol si. „Čo ak by si ušla? Nepoznám ťa. Nemal som ako vedieť, čo by si spravila."

Jediné, čo som dokázala v tej chvíli robiť, bolo tupo naňho zízať. Vždy som mala pomerne dosť slov. Hlavne pre ľudí, ktorých som dobre poznala. No teraz... Teraz mi akosi všetky mizli v prázdnote.

Pozrel na mňa a zamračil sa. „Čo tak pozeráš?" spýtal sa, mierne podráždený.

„Čo? Ja?" skúšala som sa spamätať, no veľmi mi to nešlo. „Nič. Nič, nič."

Zase sme sa ponorili do ticha. Nevyzeral, že by mu bolo také nepríjemné, ako mne.

V tej chvíli som prežívala asi to najväčšie vnútorné rozpoltenie. Nechcela som nič hovoriť. Lenže zároveň som chcela. Nemala som náladu na mlčanie, ale ani na rozhovor. Túžila som po tom, aby niečo povedal, čokoľvek, no tiež som potrebovala, aby držal hubu.

Moja hlava bola ako nekontrolovaný chaos. Nevyznala som sa sama zo seba a, pravdu povediac, ničilo ma to. Bola som zúfalá.

„Mala som na to prísť skôr," zamrmlala som nadurdene.

„Prosím?" na perách sa mu mihol úsmev.

„Mala som na to prísť skôr," zopakovala som. „Už vtedy. Na začiatku. Keď si nerobil scény kvôli môjmu nevhodnému oblečeniu. Na rozdiel od Jessicy," zasmiala som sa, prevrátiac očami.

„Ach, áno. Jessica je veľmi... zaujímavá osoba."

Pozrela som na neho, no akonáhle som zbadala jeho úškrn, vydýchla som si. Samozrejme, že mi došla tá irónia. Ale aj tak.

Našťastie, presne v tej chvíli kočiar zastal. Tentoraz ma aspoň nehodilo dopredu, keď už nič iné. Áno, áno, ja viem – veľmi chabé očakávanie od existencie.

Vystúpili sme.

James podal kočišovi niekoľko mincí a čosi mu zašepkal. Postarší muž prikývol. Švihol opratami.

O malý moment už bol preč.

S Jamesom sme osameli. Obaja sme mlčali. Premýšľali. Teda, aspoň myslím. Hľadela som na neho zboku, ťažko sa mi dýchalo a čosi vo vnútri ma neskutočne bolelo. Nemala som poňatia, čo sa deje. Nepáčilo sa mi to.

Odvrátila som zrak.

Okej, možno som mala malinkú predstavu, čo sa so mnou porobilo. No tú myšlienku som si nemohla pripustiť. Nechcela som si ju pripustiť. Ak by som jej totiž dovolila vstúpiť do mojej mysle, hoci len na chvíľočku, všetko by bolo len horšie.

„Drahá slečna Azeria," povzdychol si James, v hlase mu zaznela teatrálnosť.

Rozosmiala som sa. Celé telo sa mi otriasalo, takmer mi vyhŕkli slzy do očí. James tam len tak stál, na ceste pred domom, držal sa za srdce, akoby mal každú chvíľku umrieť, v tvári až príliš komický ublížený výraz.

„Byť... a či nebyť!" predniesol.

Chichotala som sa ako totálny blázon. Nechápala som, ako si dokáže udržať vážnu tvár, no potom som si všimla, že mu myká kútikmi úst.

„Kto mi odpovie?" pokračoval, s takmer až nadľudským ovládaním si dokázal udržať hlboko zadumaný výraz.

„Čo šľachtí ducha viac?" podišiel o dva kroky bližšie ku mne. Ruku podvihol k nebesiam. Hlavu vyvrátil dohora.

Vtedy to už nevydržal a rozosmial sa na celé kolo. Myslím, že som počula jeho smiech po prvý raz. Myslím, že som na chvíľku stratila dych. Alebo možno aj na dve chvíľky.

„Ale bolo... bolo to... dobré," pretisla som pomedzi chichot.

„Drahá Azeria, lichotíte mi," uškrnul sa na mňa. Následne sa uklonil, akoby predviedol nejaký majstrovský výstup.

Pripadalo mi to zlaté.

Vtom zvážnel. „Mali by sme ísť," kývol hlavou k domu. „Skôr, než za nami niekoho pošlú."

Prikývla som. Netušila som, že by z toho mohol byť problém. Ešte ku tomu taký veľký, aby ma šli aj hľadať. Ako sme kráčali ku dverám, podelila som sa s Jamesom o túto svoju myšlienku.

Chlapec v tom momente zastal. Obrátil sa ku mne. Pozrel mi do očí a so všetkou vážnosťou prevravel: „Samozrejme."

Prekvapene som podvihla obočie. „To ozaj?"

„Pravdaže. Pokiaľ si správne pamätám, Adelaide s tebou chcela isté záležitosti predebatovať už dnes. Teraz si niečo ako celebrita," usmial sa. „Ľudia sa budú pýtať. A ona, aby to nevyzeralo, že ju niekto nižšie postavený úplne ľahostajne odmietol, zvolá dobre že nie polku kráľovskej gardy. Potom ich vyšle, aby prevrátili celý Londýn hore nohami, len aby ťa našli."

Uškrnula som sa. „Ako keby na tom záležalo," prehodila som, zatiaľ čo on otvoril dvere a podržal mi ich.

„Máš pravdu," prikývol. „Tebe na tom už nemusí záležať."

„Iba mne?" zasmiala som sa a vkročila do domu. Líščiu masku som stále zvierala v ruke, no ani som si to neuvedomovala. Hlavu som mala zamestnanú myšlienkami. Niečo sa mi na tomto celom nepozdávalo. A potom tu bol ten čudný pocit v mojom žalúdku, ktorý sa objavil vždy, keď som myslela na portál. Na prechod do mojej doby. Akoby mi niekto skrúcal všetky vnútornosti. Ako akási zlá predtucha. Alebo to bola nervozita a ja som zase raz len paranoidná koza.

Potom ešte jedna zvláštna vec – nepáčilo sa mi, ako pokojne to celé prebieha. Takmer až... takmer až nudne. Vôbec to nebolo také ako vo všetkých knihách, ktoré som prečítala. Nijaké nestíhačky. Nijaká panika. Nijaký beh, nijaké posledné slová, nijaké zúfalstvo. Nič.

Iba ten zlý pocit.

„Okej. Kde je to tvoje zrkadlo?" zadívala som sa na neho. Založila som si ruky na hrudi.

V tej sekunde James siahol do vnútorného vrecka vesty a vytiahol odtiaľ maličké elipsovité zrkadielko s tenkým bielym rámikom. Na ňom boli, samozrejme, vyobrazené líšky.

„To si zo mňa robíš srandu..." Úprimne, mala som problém neotvoriť ústa dokorán. Len som tam tak stála. Zízala na neho. A viete vy čo? V tej chvíli som sa cítila ako korunovaný hlupák.

Zamračil sa na mňa. „Nosím ho vo vrecku," prikývol. „No a?"

„No a?!" rozhodila som rukami. „Preboha..." pokrútila som hlavou. Nakoniec som si však len povzdychla. „Radšej nič. Idem si zobrať veci." S tými slovami som sa otočila a zamierila ku schodom.

Zachytila som však ten sčasti smutný, nešťastný, sčasti bezmocný výraz, ktorý sa mu usadil na tvári.

Pozn. autora: citácia z diela Hamlet, od Williama Shakespeara