Po pár minútach som zbehla späť na prízemie, už opäť v mikine a rifliach. Šaty som nechala prevesené na kresielku v komnate, ktorá sa na tých pár dní stala mojou izbou. Telefón som mala v zadnom vrecku, rovnako ako vždy. V ruke som zvierala líščiu masku.

Áno, áno, ja viem, bol to veľmi hlúpy nápad. Lenže po dôkladnom prebratí všetkých možných scenárov, aké mi prišli na myseľ som usúdila, že si ju predsa len nechám. Bude mi navždy pripomínať toto veľké dobrodružstvo.

Podišla som k Jamesovi, s pohľadom sklopeným k zemi. V rukách som obracala masku, hore dolu a stále dookola. Netušila som, čo povedať.

„Nuž," začal James. Mala som pocit, že je na tom rovnako ako ja. Bolo to zvláštne. Neustále som si musela pripomínať, že je odo mňa starší, musela som myslieť na veci, ktoré nás oddeľovali.

Nerozumela som svojim emóciám.

Doma na mňa čakala mama a najlepšia kamoška, ktoré som ľúbila najviac na svete. V mojom čase boli všetci kamaráti a tiež rodina. A predsa som cítila akési podivné puto k tomuto cudzincovi. Puto, ktoré ma nútilo zvažovať odchod do poslednej sekundy.

Na moment mi napadlo, že možno, len možno, sú naše osudy nejakým spôsobom spletené.

No jasné. Väčšiu blbosť som v ten deň asi nepočula.

Hneď som to vyhnala z mysle.

„Drahá Azeria," oslovil ma. „Premýšľal som."

Podvihla som pohľad, so zmesou zvedavosti a akejsi čudnej radosti vo vnútri.

„Pôjdem s tebou. Vrátim sa späť do našej doby," v očiach mu zasvietilo čosi veselé. „William, on... je šťastnejší tu. Veľa sme sa o tom rozprávali, ešte pred tvojím príchodom. Zvažoval som to. Už dlho."

Prebehol mi mráz po chrbte. Och bože...

„Ja... tiež sa chcem vrátiť domov," šepol.

Och bože, napadlo mi. „James..." Nevedela som, ako mu to mám povedať, nevedela som, čo mu mám povedať.

Povzdychla som si. Vytiahla som zo zadného vrecka telefón a podala mu ho do ruky. Nemala som poňatia, ako na to chudák chlapec zareaguje.

Vyvalil na mňa oči. „Čo...?"

„To je telefón."

Vypleštil oči ešte viac, ak to vôbec bolo možné. „Nie..."

„Hej," prikývla som.

„Ale ako...?"

Povzdychla som si. „Musím to vysvetľovať?"

„Áno, prosím."

„Ach jaj," zvesila som plecia. Tak trochu som čakala, že sa dovtípi. Myslela som, že mu to... dôjde. „To," ukázala som na dotykový predmet, „sa volá mobilný telefón. Podobné ako tie, čo poznáš ty. Iba lepšie."

„Počkaj," dramaticky prevrátil v rukách smartfón. „Toto?"

Mĺkvo som prikývla.

„To znamená, že..." Pozrel na mňa, v očiach sa mu zračila bolesť. Na druhej strane, dosť možno sa mi to len zdalo. Neviem.

„To znamená, že si z... Odkiaľ vlastne?" spýtal sa.

Rozosmiala som sa. Na našej situácii veru nebolo nič vtipné, ale keby ste videli ten jeho výraz! Stopercentné zhrozenie a zdesenie. Ako keby som bola nejaký ufónec. „Som normálna. Len žijem o pár rokov ďalej v čase."

Prešiel pohľadom na mobil a späť na mňa. „Kedy presne?"

„Dvetisícdevätnásť."

Dvihol obočie a párkrát zažmurkal.

Prikývla som, sklopila pohľad a ľavou rukou som si prešla vzadu po krku.

„Nevieme, čo by to spravilo, ak by sme šli obaja. Však?" šepol.

Druhýkrát som prikývla. „Správne."

„Mohlo by nás to oboch vrátiť do môjho roku alebo do tvojho roku," pochopil. Jednou rukou si prešiel po vlasoch, druhou zvieral zrkadlo tak silno, až mu obeleli hánky.

„Áno," prisvedčila som. „Alebo do úplne iného roku. Alebo by nás to rozdelilo, môže to mňa hodiť do tvojho roku a teba do toho môjho, alebo teda do ktoréhokoľvek iného storočia. Do ďalekej budúcnosti či pradávnej minulosti. Alebo do inej galaxie, do iného vesmíru, do inej alternatívnej reality," vyratúvala som na prstoch, zatiaľ čo James na mňa len zízal s polootvorenými ústami. „Prakticky nás to môže vypľuť úplne hocikde. Za predpokladu, že sú teórie o vesmíre a alternatívnych realitách pravdivé."

„Ako...?"

„Nie," prerušila som ho. „Nebudem ti to vysvetľovať." Ak by som predtým vedela, že ma nebude mať za blázna, už by som mu dávno všetko vyklopila. Koncepciu internetu, vedecké pokroky, ako sa podarilo odfotiť čiernu dieru. Povedala by som mu o všetkých hrozných pesničkách, ktoré za ten čas vyšli, zmienila by som stovku úžasných filmov a knihy, tie najlepšie, aké som kedy čítala.

Ale teraz?

Chcela som len ísť domov. Vôbec som netúžila dlhšie sa pozerať na tohto nepochybne zaujímavého a jedinečného človeka, ktorého sa chystám opustiť. Cítila som sa kvôli tomu zle. A čím dlhšie som tam iba tak stála, tým to bolo horšie.

„Len som chce-..."

V tom momente som začula niečo, čo sa mi ale že vôbec nepáčilo. Dupot koní, šramot vozov, nie až tak vzdialený krik ľudí. Pozrela som na Jamesa. V sekunde som zabudla, čo som mu chcela povedať.

„Čo budeme robiť?" šepla som. Myslela som, že sa stihneme aspoň rozlúčiť. Na jednej strane, áno, čím dlhšie som sa na neho dívala, tým mi bolo horšie... ale nenávidela som odchádzanie bez rozlúčky. Mohli sme si ešte posledný raz zahrať, napadlo mi.

„Asi... asi ťa pošleme rýchlo späť," usmial sa.

Prikývla som, presunúc pohľad na zrkadielko v jeho rukách. Položil ho na zem a... A zrazu tam bolo. Vnútro líščieho zrkadla. Ležalo na zemi, len tak, bez ničoho. Bez všetkého. Veľký oválny kus skla. Sú vôbec zrkadlá zo skla?

No, to je jedno.

Videlo sa mi to tak strašne dávno, ten moment, kedy som stála v našej školskej knižnici. Moment, kedy som obchádzala zrkadlo. Moment, v ktorom som sa pokúšala zistiť, na čo slúži. Moment pred týmto všetkým.

Ten moment, kedy sa to celé začalo.

No teraz... teraz je to u konca.

A či nie?

Nie. Bolo to u konca. Žiadne ale. Nemohla som si dovoliť byť tu, nemohla som si dovoliť ostať tu čo i len o pár dní dlhšie. Veď o tom sme sa už predsa rozprávali...

„Ako to funguje?" zaujímala som sa. Naklonila som sa o niečo bližšie k nemu.

James stlačil akési oranžové tlačidlo umiestnené na tenkej bočnej strane zrkadla, ktoré som si dovtedy nevšimla. Zo zrkadliacej plochy odrazu zasvietila žiara s nádychom, ako inak, oranžovej. Líšky a oranžová, pomyslela som si s úškrnom. Prenasledovali ma hodný kus času.

„Nemám tušenia," odvetil James.

„Výborne," zasmiala som sa a pokrútila nad ním hlavou.

„Myslím, že je to zapnuté, drahá Azeria," zamyslene sa zahľadel na zrkadlo.

Viete čo? V tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi mi to bude chýbať. To, ako ma oslovoval. Bola som takto blízko od smutného a preveľmi zdeptaného povzdychu, keď tu zrazu, náhle a veľmi nečakane sa stalo čosi nevídané!

Otvorili sa dvere.

Problém nebol ani tak v tom, že sa otvorili, pravdaže, od toho sú každé dvere. Nie veru, problémom bol človek, ktorý tie dvere otvoril. Ktorý nimi vošiel do domu.

Presnejšie dvaja ľudia.

Nebol to nikto iný než William spolu s mojou najmilovanejšou Jessicou. Zhlboka som sa nadýchla. Dúfala som, že sa už nestretneme.

William sa ju pokúšal zastaviť, ona sa však drala k nám, šaty podvihnuté, v tvári namrzený výraz.

„Ste úplne nemožní," prehovorila. Čakala som typický nadutý, snobský prízvuk, čakala som prevrátenie očí, čakala som zaklipkanie mihalnicami. Čakala som takmer čokoľvek.

Takmer.

Jessicin hlas vôbec neznel nafúkane. Ani snobsky. Ani akoby všetci, ktorým sa prihovára, boli len odpad z nejakej diery sveta. Jej hlas znel normálne. Znel ako hlas milého dievčaťa „odvedľa", ktoré každému pomáha a robí domáce úlohy polke bytovky.

Zízala som na ňu. Chalani si, pravdaže, ten rozdiel nevšimli, no mne priam bil do očí. Pomaly som si v hlave skladala...

„Jessie," Williamov hlas znel prosebne. „Prosím, Jessie, nie teraz..."

„William má pravdu, Jessica," ozval sa James. „Teraz sa to nehodí." Podľa výrazu tváre som odhadla, že ústupky preňho neprichádzajú do úvahy.

„Ste nemožní," zopakovala blondína, pričom sa pretlačila pomedzi nich ku zrkadlu a kľakla si na kolená. „Ako ju chcete poslať späť, keď ani neviete, ako to funguje?"

Myslím, že som ako prvá pochopila, čo sa deje. Priskočila som ku Jessice. „Ty tiež nie si odtiaľto," skonštatovala som.

„Dobré ráno, Sherlock," prevrátila očami Jessica. Ďalej sa hrala s bočnou stranou zrkadla, až sa jej nakoniec zobrazil malý holografický panel.

„Ale včera... pred bálom..." Nedokázala som nájsť slová. Myslela som na našu slovnú potýčku a na výraz v jej tvári.

„Som dobrá herečka," žiarivo sa na mňa usmiala.

Neodpovedala som, iba som sledovala jej chudulinké prsty, ako behajú po holografických zobrazeniach. Úprimne, nedávalo mi to zmysel. Nečakala by som... niečo takéto. Ani len v tých najtajnejších snoch, ani len v alternatívnej realite, ani len nikdy.

„Ale... prečo?" nešlo mi to do hlavy.

„Niekto na vás predsa musí dať pozor."

Znova sme zmĺkli.

Prešla minúta.

Potom dve, tri, štyri... Miestnosťou sa rozliehalo ticho, plazilo sa pomedzi naše nohy ako maskovaní vojaci v džungli. Jessica sa hrala so zrkadlom. Uprene som ju pozorovala. Hodiny tikali.

„Och!" ozval sa zrazu William. „Och!" zopakoval znovu, v hlase mal prekvapenie.

Obrátila som pozornosť ich smerom. Bratia sa dívali na seba, tváre sa im vyjasňovali.

„Ty si...?" začal William, očividne nevediac, ako pokračovať.

„Áno, láska, viem, že je to pre tvoju obmedzenú mozgovú kapacitu príliš náročná informácia, ale áno, som."

„Hej!" ohradil sa William. „Nemusíš byť na mňa zlá." Založil si ruky na hrudníku a kajúcne sa zahľadel na jej chrbát.

Jessica si povzdychla. Posledných niekoľkokrát čosi naťukala do oranžových políčok premietnutých vo vzduchu. Potom sa postavila.

„Nehnevaj sa," povedala Williamovi. Znela inak ako Jessica, ktorú som mala za ten týždeň možnosť spoznať.

Pokrútila som hlavou. „Toto jednoducho nedáva zmysel. To mi musíte uznať. Ak by toto bola nejaká kniha, v momente by som ju vyhodila von oknom."

„Och, drahá Azeria," James sa na mňa žiarivo usmial. „V živote častokrát veci nedávajú zmysel."

Rozosmiala som sa. „Veď ty si o Jessice tiež nevedel!"

„Tak to máš pravdu," uškrnul sa.

Len som nad ním pokrútila hlavou. „Takže toto je teda rozlúčka?" pozrela som na všetkých.

„Mala by si zrýchliť," upozornila ma Jessica.

„Čert to ber," mávla som nad tým rukou, uškŕňajúc sa nad pomerne nezvyčajnou voľbou slov. „Chcela by som vedieť, kto vlastne si. Inak ma to polroka nenechá spávať."

Jessica si povzdychla. „Som Jenny Wrightová. Nie som odtiaľto, ale poslali ma sem, aby som vás postrážila. Ako sprosté malé detičky. Spokojní?"

Miestnosťou sa rozľahlo ticho. Nikto z nás netušil, čo jej na to povedať.

„Musíš ísť," pripomenula mi Jessica. Či Jenny. Či ako vôbec volala.

„Celé to nedáva zmysel," zamrmlala som si popod nos. Podišla som ku Williamovi. Chlapec to, na moje šťastie, pochopil. Podali sme si ruky. S Jessicou sme si vymenili jedno krátke objatie. Nakoniec som niekoľkými neistými krokmi pristúpila k Jamesovi, no potom som sa na to vykašľala. Týchto ľudí som videla posledný raz v živote. Vedela som, ako strašne by som ľutovala, ak by som sa poriadne nerozlúčila.

Objala som ho.

Och môj bože, prebože, objímala som sa s Jamesom Wilsonom. Kriste pane na fialovom nebi. V tej chvíli som bola na akejsi podivnej hranici emócií – na jednej strane som sa zase raz cítila ako nadrogovaný obláčik, na strane druhej by som najradšej domlátila samu seba. Pretože, akože, haló? Nemôžem tu takto šaškovať. Navyše ešte kvôli nejakému blbému chalanovi. Síce len v mojej hlave, ale aj tak.

Lenže... pre nejaký mne neznámy dôvod som sa v tomto konkrétnom objatí cítila veľmi dobre. Dokonca by som povedala, že viac než veľmi dobre.

Rýchlo som si však pripomenula neodvrátiteľnú skutočnosť. Musím sa vrátiť domov.

Nakoniec, po pár minútach, ktoré mi prišli ako stotina sekundy, som sa od neho odtiahla. Pozrela som na Jessicu. Jenny. Jessicu. Neviem. Pozrela som na ňu: „Iba tam skočím a ono ma to... pustí? Ako v Alica v krajine zázrakov?"

Všetci traja na mňa nechápavo pozreli.

„No, veď viete. V tom..." Filme, dokončila som v duchu. Pokrútila som hlavou „To je jedno. Proste tam iba skočím?"

„Áno," prikývla Jessica. „Dvetisícdevätnásť?"

„Hej," potvrdila som, pozrúc si na ruky. Stále som zvierala líščiu masku, tak tuho, až mi obeleli hánky. „Tak sa tu majte," usmiala som sa na nich.

Otočila som sa. Cítila som, ako mi telom prechádza strach. Čo ak sa niečo pokazí? Bolo tu stále toľko vecí, ktoré mi neboli jasné. Čo ak neprejdem? Stále som sa cítila taká neistá! Čo ak ma to hodí úplne inam? Aj Jessica. Či Jenny. Či ako sa to vlastne volala. Bola jedna veľká záhada. Čo ak ma to zanesie do alternatívnej reality? A čo ten čas? Prešiel v mojej dobe vôbec nejaký? Čo ak ma to zraní? A čo... čo bude s nimi? Čo ak ma to zabije?

Zhlboka som sa nadýchla.

Robila som okolo toho príliš veľké scény, rovnako ako vždy.

Jeden...

Podišla som bližšie ku zrkadlu. Oranžová žiara ma na maličký moment oslepila.

Dva...

Jednu nohu som položila na zrkadlo. Špička mi preplávala cez materiál. Obzrela som sa.

Nemala som to robiť – pohľad na Jamesa mi takmer zabránil v správnom rozhodnutí. Takmer.

Budeš mi chýbať, pomyslela som si, zatiaľ čo som sa na neho usmiala. Obrátila som pozornosť späť.

Tri...

Vyskočila som a... prešla som zrkadlom.

Padala som.

Padala, padala, padala, padala... Hlava sa mi začala krútiť, mala som pocit, akoby sa všetky bunky v mojom tele zrazu rozhodli, že už nechcú spolu tvoriť moje telo, mala som pocit, akoby každá časť môjho tela bolela iným spôsobom. Na chvíľu som si myslela, že už to nevydržím. Celý svet sa so mnou krútil, točil, triasol, celý svet sa so mnou zahrával. Bolo mi na vracanie. Hučalo mi v ušiach a radšej som sa ani nepokúsila otvoriť oči.

Cítila som si celé telo.

A potom zrazu nie.

Potom znovu áno...

Bolo to desné. Akoby mi niekto skrúcal telo do uhlov, do ktorých sa skrútiť ani nedá.

Vtom to ustalo.

Všetko.

Do ruky ma tlačil obrys líščej masky, pod tou druhou som cítila pevnú zem. Čosi mäkké. Alebo nie? Nevedela som. Stále som bola dosť domýlená z prechodu. Bolo to oveľa horšie ako prvý raz.

Neotvorila som oči. V ušiach som mala stále ozvenu hluku všetkého času. Akoby som počula všetky rozhovory, všetok hluk celých dejín a to všetko naraz. No napriek tomu som vedela jednu vec úplne naisto. Bola som doma.

Bola som doma...