Na ďalší deň som s odbitím druhej hodiny poobednej sedela v miestnosti na prízemí, o ktorej som sa domnievala, že sa nazýva salón. Nachádzal sa tam vkusný nábytok. Nebolo ho príliš veľa, nebol príliš prezdobený, bol jednoducho... akurátny. Postačujúci. Samozrejme, úplne sa líšil od toho, ktorý mali doma všetci ľudia z modernej doby, no napriek tomu bol pekný. A áno – nudila som sa tak veľmi, že som začala filozofovať o nábytku.

Rozhodla som sa ignorovať fakt, že bývam u úplne cudzích ľudí. Niečo mi na tom smrdelo, no nedokázala som zistiť, čo presne to bolo. Možno sa mi to len zdalo...

Za pár minút prišiel James. V rukách držal akýsi predmet, veľmi starostlivo zabalený v čiernej látke.

„Odpusťte mi moje meškanie, drahá slečna Azeria," prehovoril s kajúcnym výrazom na tvári. Pohľad mu zabehol k veci, ktorú držal v ruke. Opatrne, akoby bol zo skla, položil predmet až príliš sa podobajúci maškarnej maske na jeden zo stolíkov.

Chcela som sa opýtať, čo za škrabošku to doniesol. Vtom však do salónika vpadol drobný muž s plešinou a krajčírskym metrom prehodeným okolo krku. Mal oblečenú vkusnú čiernu vestu, no bola iná než tá, ktorú nosili sluhovia. Vyzerala drahšie. Obom sa nám hlboko uklonil, najskôr mne, až potom Jamesovi.

„Milosťpani, milosťpán, odpusťte," znova sa uklonil. Pohľad mal zarytý do zeme.

„To je v poriadku," Jamesovi na perách na sekundu zahral úsmev, no vzápätí sa už opäť tváril formálne. Zhlboka sa nadýchol. „Môžeme teda začať. Prenechávam to vo vašich rukách, pán Jones."

Usadil sa na jedno z kresiel, ruky si položil na opierky. Povzbudivo sa na mňa usmial.

Moju analýzu Jamesovho úsmevu náhle prerušila slúžka, ktorá vbehla do miestnosti s nízkym kruhovým podstavcom. Položila ho pred krajčíra. Hlboko sa uklonila Jamesovi, klopiac pohľad do zeme. Potom sa zas vyparila. Bez toho, aby povedala jediné slovko, bez toho, aby urobila čo i len jeden jediný pohyb navyše.

Fascinovalo ma to. Všetci sluhovia v dome, nech už robili čokoľvek, dokázali splynúť s prostredím ako chameleóny. Nerobili hluk. Rozprávali len minimálne a dokonca aj ich kroky bolo sotva počuť.

Pozrela som na Jamesa.

Kývol smerom ku krajčírovi.

Postavila som sa, neistá, čo mám urobiť. Pomalými krokmi som podišla bližšie ku mužovi. Uklonila som sa. Mala som také podivné nutkanie obrátiť hlavu ku Jamesovi, no odolala som tomu.

„Prosím, milosťpani, prosím, len ráčte, len ráčte. Ak by ste boli taká láskavá a postavili sa sem," rukou pokynul k podstavcu.

Spravila som, čo mi povedal. Dnes som mala obuté mäkučké topánočky bez opätku. Pripomínali balerínky, no boli trochu masívnejšie a zakrývali mi aj členky. Preto bola minimálna šanca, že sa nejako strápnim, ale... Mne sa to aj tak podarilo. Ako som vystúpila na podstavec, šaty sa mi zachytili pod topánku a len vďaka takmer až nadľudskému úsiliu som nespadla.

Pohľadom som šibla na Jamesa.

Snažil sa potlačiť smiech, no ja som ho i tak prekukla. Hlupák jeden, zazrela som na neho.

Krajčír sa, vďakabohu, tváril, akoby sa nič nestalo. Akoby som sa pred pár sekundami vôbec nepokúšala neohrabane vzlietnuť podobne ako pštros, ktorý má príliš veľké nádeje a sny na to, aby pochopil, že je nelietavý vták.

Plešatý muž sa dal do práce. Bral mi miery, mrmlúc si popritom popod nos.

„Temer by som zabudol," ozval sa James. Obrátila som hlavu. Nedopatrením som však pohla celým telom, za čím nasledovalo krajčírovo mierne pobúrené odfrknutie. Vzápätí sa však celý vyplašený ospravedlňoval.

No ja som nedokázala odlepiť oči od Jamesa, ktorý v ruke držal predmet v čiernej látke. Pozrel na mňa a teatrálne ho odkryl.

Jedinou mojou reakciou bolo nemé zízanie. Toto naozaj nemôže byť náhoda, pomyslela som si. Jednoducho nemôže. Alebo... môže? Nevedela som síce, čo sa to tu celý čas, dofrasa, dialo, no vytýčila som si nový a veľmi jasný cieľ. Zistím to. Napadlo mi, že aj za cenu toho, že by som sa vrátila domov o niečo neskôr. Moja zvedavosť bola jednoducho príliš veľká. Chcela som, potrebovala som ju ukojiť.

Na druhej strane som vedela, že je to zlý nápad. Dokonca veľmi zlý nápad. Ostatne, rovnako ako akýkoľvek nápad, ktorý sa kedy dostal do mojej hlavy.

Ach, isteže, možno sa pýtate, čo za predmet to držal môj najdrahší James Wilson v ruke? Akúže to masku mi priniesol?

Prosím pekne, bola to líščia maska. Celá oranžová, s vystúpeným čiernym nosom. Jediné, čo chýbalo, bola čelenka s ušami.

Natiahla som sa za ňou, no vtom som sa zháčila. Aj z diaľky vyzerala tak... dokonale. Ani jediný škrabanec, ani jediná nerovnosť. Precízna práca umelca. Nečudovala by som sa, ak by bola na dotyk rovnako príjemná ako na pohľad.

Zase raz som nerozumela.

Prečo mi James pomohol? Vzal ma k sebe domov, akoby sa ani nechumelilo. Pravdaže, stále tam bola veľmi reálna šanca, že ma vo vhodnej chvíli priškrtí a predá na orgány... Aj keď, robilo sa dačo také v tejto dobe? Zmietala som sa medzi strachom a náhlou náklonnosťou k tomuto cudzincovi. Podal mi pomocnú ruku. Bez toho, aby chcel čosi na oplátku. Zatiaľ.

Jasné, že som chcela veriť, že je proste dobrák.

Lenže... mohlo ma to priviesť do hrobu. A po tom som rozhodne netúžila.

Spustila som ruku vedľa tela. „Je veľmi pekná, pán Wilson," prehovorila som. Hlas som mala pevný. Rozhodný. To sa však o mojom vnútri povedať nedalo. Nezdalo sa však, že by si niektorý z nich čosi všimol.

Obrátila som sa späť ku krajčírovi.

Muž pokračoval v práci. Rozhostilo sa medzi nami ticho. Vykračovalo si izbou a nevyzeralo to, že by chcelo odísť.

Krajčír dokončil meranie a odstúpil odo mňa. Zostala som prekvapená. Nevidela som žiadny zošítok ani nič, do čoho by si zapísal moje miery. Očividne si ich pamätal. Zaujalo ma to. Meral ma dosť dlho, nerozumela som, ako si to všetko mohol uložiť do hlavy. Ešte aj za tak krátky čas. Alebo jednoducho nemá peniaze na papier a uhlík, napadlo pesimistickejšej časti môjho ja.

„Mala by milosťpani predstavu o svojich šatách?" spýtal sa krajčír.

Chcela som odvetiť, no predbehol ma James: „Dáma by chcela niečo vhodné ku maske." Podal starcovi škrabošku. „Želala by si látku podobnej farby."

Plešatý muž si obzeral masku zo všetkých strán, čosi pritom mrmlúc.

Pozrela som na Jamesa. Nepáčilo sa mi, že rozpráva za mňa, no vedela som, kedy mám byť ticho. Navyše som nenávidela hádky.

„To bude všetko," usmial sa James, keď mu krajčír vrátil líščiu škrabošku. „Šaty bude dáma očakávať do štyroch dní."

Zbadala som, ako krajčír zbledol. Na čelo mu vystúpil pot. Avšak v priebehu niekoľkých sekúnd sa spamätal a prikývol.

„Ostatné nechám vo vašich rukách, pán Jones," dodal hnedovlasý mladík. „Dúfam, že dámu nesklamete."

„To by som si nikdy nedovolil, pán Wilson," odvetil starec zdvorilo. Formálne sa uklonil.

„Môžete ísť. Prajem vám pekný deň."

„Ďakujem, pán Wilson." Muž sa uklonil najprv mne, potom znova Jamesovi a odišiel. Krajčírsky meter, teraz už znova zavesený na krku, mu povieval za chrbtom.

Zase raz sme s Jamesom osameli.

Chcela som mu povedať, ako veľmi nenávidím, keď niekto rozpráva za mňa. Chcela som mu povedať, ako neznášam, ak sa ľudia v miestnosti tvária, že som vzduch. Chcela som mu povedať minimálne desať ďalších vecí, no miesto toho som mlčala. Hlavu som mala sklonenú.

„Slečna Azeria?" oslovil ma.

„Čo by ste si želali, pán Wilson?" V duchu som sa pousmiala. Už som od nich chytala tú prehnanú formalitu.

„Páči sa vám maska?" cítila som, ako na mňa hľadí. Stále som odmietala zdvihnúť zrak.

„Isteže," prikývla som. „Je veľmi pekná." Uvedomila som si, že som povedala to isté, čo v momente, keď ju odkryl.

A znova to napäté ticho. Čo sa vždy zakráda ako tajnostkársky zlodej pomedzi ľudí.

„Ak sa smiem spýtať, pán Wilson, akú masku budete mať vy?" nabrala som odvahu po chvíli.

„Som poctený, že sa pýtate, drahá slečna." V hlase mu znel úsmev. Po tele akoby mi prebehli desiatky slnečných lúčov. Mala som chuť zbiť sa.

Pomyslela som na včerajší večer a na to, ako nádherne hral na klavíri...

„Mojou maskou bude motýľ. Má veľmi podobnú farbu ako vaša maska."

Prikývla som.

Ani jeden z nás nevedel, čo povedať.

V tej chvíli som si priala, aby nás niečo vyrušilo. Úplne čokoľvek. Ktokoľvek – slúžka, William, hoc aj Jessica... Avšak, samozrejme, nič také sa nestalo.

Pretože niekedy veci nejdú úplne tak, ako by sme si želali.