1.Karolína
2.OtCaroline
3.Fantasy
4.Áno,súhlasím.
5.BTS,BLACKPINK,MONSTA X,ATEEZ,TWICE a EXO

(bez hlavičky!)

Povídka:

Opatrne som vykukla spoza stromu a rozhliadla sa navôkol. Keď som nikoho neuzrela, urobila som prvý krok vpred. Pomaličky som sa dostala z lesa na lúku. Všade okolo mňa priam žiarili kvietky rôzneho druhu pestrými farbami a vábili ma ich okúzľujúcou vôňou. Zohla som sa k ním a chytila jednu fialku pod púčikom. Nahla som sa k nej a nadýchla sa jej sladkastej vône. Spodok mojich krídel bol totálne zmočený rannou rosou, ktorú ešte slabé lúče ranného slniečka neboli schopné odstrániť, no neprekážalo mi to. V tejto chvíli by ma aj tak ani nenapadlo lietať. Teraz nie. Teraz chcem byť na zemi. Cítiť pôdu pod nohami a nechávať sa opantávať lákavou vôňou kvetov.

Maličkými krôčikmi som sa postupne dostávala do stredu lúky. V diaľke sa týčil majestátny palác, v ktorom žije kráľ aj s princom. Nebála som sa, že by ma niekto zazrel, pretože mesto so zámkom boli dostatočné vzdialené na to, aby ma nemal nikto šancu zbadať. Šantila som v orosených kvetoch, keď ma zrazu niekto pevne oblapil mocnými pažami okolo hrude a pred krk mi nastavil nožík.

„Neskrivím ti ani vlások na hlave, keď so mnou poslušne pôjdeš."

„K-kde ma chceš zobrať?"zašepkala som vydesene.

„Do môjho paláca."

Počkať. Do jeho paláca? To znamená, že je to princ! Ale prečo by princ unášal vílu? Aký ma k tomu dôvod?

„Čo so mnou chceš spraviť?"opýtala som sa ho.

„Potrebujem ťa. Všetko ti vysvetlím, ale nie teraz."

Len čo to dopovedal ma odtiahol ku koňovi a vysadil ma naň. Potom naňho vysadol aj on a popohnal ho ku zámku. Bála som sa. Som naozaj hlúpa. Flóra mi dobre hovorila, aby som nikam nechodila, že je to nebezpečné, ale ja hlupaňa som ju neposlúchla a ešte som si aj namočila krídla. Nemohla som teda robiť nič iné než ísť s ním.

Zastavili sme pred hradom. Zosadil ma z koňa, chytil mi ruky tak, aby som s nimi nemohla hýbať a ťahal ma do zámku. Dnu sme vošli bočným vchodom. Ocitli sme sa v tmavej úzkej chodbičke. Rukou mi zatlačil na chrbát a tým naznačil, aby som pokračovala v chôdzi. Prešli sme celú chodbičku, na ktorej konci boli schody.

„Choď,"rozkázal mi pevným hlasom. Nohy sa mi roztriasli a div, že som nespadla, keď som urobila prvý krok. Schádzali sme po schodoch do podzemia. Nohy sa mi stále triasli. Akonáhle sme zišli po schodoch sa pred nami objavila cela. Zaviedol ma do nej a rozkázal mi, aby som išla ku stene. Na nej bola reťaz, na ktorej konci boli puta.

„Prosím, nenechávaj ma tu. Víly potrebujú svetlo. Inak-"

„Inak sú slabé,"prerušil ma.

„Preto som vybral toto miesto. Nebudeš mať energie toľko, aby si mohla utiecť."

Pohľad som uprela do zeme. Celá som sa chvela. Nebolo to zapríčinené iba strachom, ale aj chladom, ktorý tu prevládal, aj keď bolo leto.

„Je ti zima?"opýtal sa s ustaraným hlasom. Prečo som mu len v očiach videla zúfalstvo?

„Áno,"zašeptala som.

„Potom ti tu prinesiem nejaké deky. Teraz by si asi chcela vedieť dôvod toho, prečo som ťa uniesol."

Prikývla som.

„Môj otec a ja trpíme vzácnou chorobou, ktorú môže vyliečiť iba víla. Vlastne nemôže ju vyliečiť úplne. Môj otec je na tom už vážne zle a za chvíľu na tom ani ja nebudem o nič lepšie. Naozaj som sa snažil vymyslieť nejaký iný spôsob, no už nemôžem čakať, keď nechcem prísť o otca. Nechcem ťa tu držať. Pokúsim sa nájsť nejaký spôsob, aby som ťa mohol pustiť."

Po týchto slovách som sa nad tým musela zamyslieť. Keď som bola menšia, Flóra mi často rozprávala historky a príhody z ľudského sveta. Hovorila mi aj príbeh o žene, ktorá trpela vzácnou chorobou. Túto chorobu mohla vyliečiť iba víla. Žena preto išla za vílami s prosbou o pomoc. Vílam ženy bolo ľúto, no vedeli, že žena trpí chorobou, na ktorú liek neexistuje. Jediné, čo by ju mohlo zachrániť je víla, no to by s ňou víla musela byť stále. Chceli jej nejako pomôcť, no nešlo to. Poslali ju naspäť domov so slovami, že jej nevedia pomôcť. Žena do roka umrela.

To teda znamená, že na túto chorobu liek neexistuje. Môžeš ju akurát stále potlačovať pomocou víly, no choroby sa nezbavíš. To ma tu chce princ držať až do konca môjho života? Alebo do konca jeho?

„Na tú chorobu liek neexistuje,"zamrmlala som.

Prekvapene na mňa pozrel, no hneď znovu posmutnel.

„Musí niečo existovať. Keď sa dozviem čo, pustím ťa. Sľubujem."

Následne bez ďalších slov odišiel. Zostala som tu sama v temnej cele, ktorou sa plížil zákerný chlad. Temnota ma kolísala do spánku a ja som sa mu oddala.

Zobudila som sa na to, že na mňa niečo spadlo. Otvorila som oči a zistila, že je to deka. Princ ju starostlivo narovnával, aby som ňou bola zakrytá celá, aby mi nebola zima. Zrejme si nevšimol, že som sa zobudila. Kľačal pri mojich členkoch a deku mi zarovnával pod nohy, keď sa mi zrazu pozrel do tváre. Akonáhle si uvedomil, že som hore, usmial sa.

„Zobudil som ťa?"

„To nevadí. Ďakujem vám za tu deku."

„Nemáš mi za čo ďakovať. To ja som ťa uniesol. Ver mi, že som vážne nechcel, ale už som nemal na výber. Ale neboj. Niečo vymyslím a potom ťa pustím."

„Inak som Jungkook,"predstavil sa.

„Ja som Flame."

„Flame? To je zvláštne meno."

„Víly mi ho vybrali, pretože keď som sa narodila, nemala som fialovo-žlté oči ako teraz. Mala som ich oranžovo-červené. Veľmi ich to fascinovalo, pretože víly sa iba málokedy rodia s tmavými oči. Hovorili mi krvoočka,"zasmiala som sa.

„Povedali, že to mohlo byť z viacerých dôvodov. Či už preto, lebo som sa narodila z modrého a nie žltého kvetu, že som sa narodila v deň krvavého mesiaca alebo že som jednoducho výnimočná."

„A teraz je tvoja farba očí normálna?"

„Nie tak celkom. Ostatné víly majú jednofarebné oči. Zväčša jantárové, ružové alebo sivé. To, že mám v očiach dve farby je naozaj zvláštne."

„Musíš byť naozaj výnimočná."

„Mala som sa stať kráľovnou. Kráľovná už je veľmi stará a vybrala si mňa ako jej následníčku. Vždy, keď som sa jej opýtala prečo ja, povedala, preto, lebo som jedinečná." Pri tej spomienke som sa musela pousmiať.

„Niečo vymyslím než kráľovná umrie a ty a staneš vládkyňou ríše víl."

„Je mi ľúto, že ťa musím držať tu dole, no hore ťa brať zatiaľ nechcem. Cháp ma. Čo keby si utiekla?"

„Neutiekla by som,"pošepkala som s pohľadom zarytým do zeme.

„Je mi to ľúto, ale riskovať to nechcem."

„Budem tu pravidelne chodiť, takže keby si niečo potrebovala, tak mi to povedz,"usmial sa a znova ma tu nechal samu.

Všade navôkol bolo ticho. Nič som nepočula. Vôbec nič až na prípadné zavŕzganie starých pút na mojich rukách. Iba som nemo zízala do tmy, no myšlienky si aj tak ku mne nejakým spôsobom našli cestu. Princ ma uniesol kvôli jeho otcovi. No neskôr ma bude potrebovať aj on, ale teraz hlavne kvôli jeho otcovi. Spomenula som si na to, čo hovoril. Nechce ma tu držať a chce vymyslieť niečo, aby ma mohol pustiť, no nie je to možné. Možno že si to iba sám nechce pripustiť. Alebo si naozaj myslí, že niečo predsa len dokáže vymyslieť. Čo sa ale stane so mnou? Budem tu až do mojej smrti? Čo bude s kráľovstvom, keď umrie kráľovná a ja budem tu? Premýšľala som nad tým stále dookola ani neviem ako dlho.

Princ prišiel večer. Teda myslím, že bol večer. Temnica bola stále rovnako temná, takže sa to naozaj nedalo poznať. Priniesol jedlo a džbán s vodou. Bola som už vážne hladná, tak som sa bez najmenšieho zaváhania pustila do jedenia. Jedla som veľmi rýchlo, pretože by to inak môj žalúdok už nezvládol. Keď som zdvihla pohľad k princovi, zarazila som sa. Prestala som v jedení, utrela si ústa zápästím a ešte viac sa zahĺbila do jeho krásnej tváre. Usmieval sa a skúmal ma ako keby som práve spadla z višni.

„Stalo sa niečo, výsosť? Prečo sa tak usmievate?"opýtala som sa ho.

„Si veľmi roztomilá, keď máš jedlo až za ušami,"uchechtol sa.

Na to som mierne sčervenala. Ale keď ja som taká hladná!

„A neoslovuj ma výsosť. Príde mi to hlúpe. To ja by som mal byť zdvorilý ku tebe. Ja som iba človek a ty si víla. Budúca kráľovná víl. Volaj ma proste Jungkook,"pokračoval. Neodpovedala som mu. Iba som bola ticho a ďalej ho sledovala. Nech som sa snažila ako som chcela, nevedela som prísť na nič, čo by som mu na to odpovedala.

„Mali by sme sa vrátiť asi k vážnejšej téme,"zvážnel zo sekundy na sekundu.

Spoza chrbta vybral oceľové nožnice a priblížil sa. Trhla som sebou dozadu a pritisla sa ku stene. Pozrel na mňa a tváril sa nechápavo a trochu aj nahnevane.

„Čo to robíš?" Jeho hlas znel trpko. Už to nebol ten milý a sladký hlas, ktorý si ma doberal pre jedlo okolo úst.

„Vlasy sú pre vílu nesmierne dôležité. Bez nich je slabá a stráca silu."

„Vieš, že iná možnosť nie je. Nechcem ti ublížiť, no môj otec to bez teba nezvládne. Vážne mi to neuľahčuješ. Chceš alebo nie, tvoje vlasy teraz patria mne!" Chytil ma za rameno a prudko ma odtiahol od steny. Schmatol mi vlasy a odstrihol mi jeden tenký prameň. Slzy mi stekali po lícach, no on sa to snažil nevšímať. Zobral prameň a odišiel.

Takto sa to opakovalo stále dookola každý deň. Ráno prišiel s raňajkami, rozprával sa so mnou a bol nesmierne milý a očarujúci. Tak isto prišiel poobede s obedom a znova sa so mnou rozprával jemným hlasom. No keď prišiel večer, bol krutý. Každý deň mi odstrihol jeden prameň vlasov až od korienkov. Možno sa až do večera vždy iba pretvaruje a hrá na milučkého princa alebo bojuje sám so sebou a pocitom, že mi nechce ublížiť, no musí to urobiť tak, inak by to nedokázal a jeho otec by zomrel. Deň čo deň som bola slabšia a slabšia. S každým odstrihnutým prameňom mi ubúdalo síl. Nevládala som sa ani postaviť. Celé dni som iba sedela alebo väčšinou ležala. Vedela som, že tu umriem. Princ nebol zlý, iba nechcel prísť o otca. Neuvedomoval si, že ani moje vlasy ho pri živote neudržia večne. Chcel nájsť iný spôsob jeho a otcovej záchrany, no žiadnen neprichádzal. Ako by aj mohol, keď žiaden neexistoval? Stále sa utešoval tým, že nájde nejaký spôsob a bude ma môcť pustiť, no bol až natoľko zaslepený touto predstavou, že nevidel realitu, ktorej aj tak raz bude musieť čeliť. Po hlave mi nelietali iba otázky či prežijem, ale aj otázky ako čo bude s kráľovstvom, keby som tu predsa len zomrela. Čo keď kráľovná už zomrela a teraz je celé kráľovstvo v smútku a nepokojoch? Strachuje sa o mňa niekto? Hľadajú ma?

Bol ďalší večer a čakala som na princa. Kruté ticho sa mi zarezávalo do uší ako tenké ihličky. Bola som prikrytá dekou a tisla sa ku chladnej stene. Bola som veľmi slabá. Čas ubiehal a ja som prestala počítať dni, ktoré tu už som. Jungkook prišiel do cely aj s jedlom a džbánom. Najedla som sa a čakala, že znovu vytiahne nožnice a odstrihne mi ďalší prameň vlasov, s ktorým odíde ďalšia časť mojej sily, no on spoza opasku nevybral nožnice, ale kľúč. Zohol sa ku mne a odomkol reťaz, ktorou som bola pripútaná ku stene. Zobral ma na ruky a vyšiel spolu aj so mnou na rukách von z cely. Celá som sa triasla.

„Si veľmi slabá. Potrebuješ svetlo,"skonštatoval, keď ma niesol po schodoch.

Vyniesol ma vonku pred zámok a potom dnu. Zvnútra zámok vyzeral ešte majetníckejší. Predsieň bola spojená s druhým podlažím mohutným schodiskom. Prešiel až k nemu a potom cez neho prešiel až hore. Ocitli sme sa na priestrannej chodbe. Bola dlhá a po oboch stranách mala veľmi veľa dverí. Vošiel do jedných z nich. Bola to komnata. Celá bola zladená do krvavo-červených a olivovo-zelených farieb. Položil ma na posteľ a prikryl ma perinou.

„Neodstrihneš mi vlasy?"opýtala som sa ho zmätene.

„Nie, dnes nie. Si veľmi slabá a potrebuješ si oddýchnuť. Pre dnešok ťa nechám na pokoji,"usmial sa na mňa a odišiel z izby. Verí mi, že neutečiem? Alebo si uvedomuje, že aj keby som chcela, tak som na útek príliš slabá? Jedná myšlienka striedala druhú a začalo ma to unavovať natoľko, že netrvalo dlho a zaspala som.

Prebudilo ma niečo príjemne mäkké na tvári. Boli to pery. Otvorila som oči a uvidela Jungkookovu tvár. Mal zatvorené oči a pery mal stále na mojom líci. Prudko sa odtiahol, keď si všimol, že som hore a pozorujem ho.

„P-prinieol som ti raňajky,"povedal rýchlo a bez akéhokoľvek ďalšieho slova opustil komnatu. Dosť ma to vyviedlo z mieri a chvíľu som predýchavala, čo sa práve stalo. Srdce mi búchalo ako splašené a ja som netušila prečo. Líca mi horeli a pľúca žiadali o viac kyslíka tým, že sa trhavo sťahovali. Keď si myslí, že na to iba tak zabudnem a nebudem to riešiť, tak nech na to ihneď zabudne. Zobrala som si jedlo, ktoré bolo pri posteli a najedla sa. Izba bola zaliata teplými lúčmi slniečka a ja som si konečne mohla užívať jeho pozornosť, ktorá mi v temnici tak nesmierne chýbala. Cítila som sa silnejšia, no bola som aj tak slabá. Víly berú silu síce aj zo slnka, no aj tak hlavným zdrojom ich sily sú vlasy.

Ležala som na posteli a rátala minúty do princovho príchodu s obedom. Na moje veľké sklamanie neprišiel. Prišiel sluha a správal sa ku mne veľmi úctivo, no ja som si už zvykla na Jungkookove charizma bez všetkých formalitiek. A samozrejme som s ním chcela prebrať ten ranný bozk. Nedalo mi to pokoj a stále dookola sa mi to pretáčalo v hlave. Pri tej spomienke som vždy cítila ako mi horia líca. Prečo? To keby som vedela. Bola som z toho zmätená a to, že neprišiel na obed ma zmiatlo o to viac. Cíti ku mne niečo? Alebo to bola iba nejaká hlúposť? Možno iba malicherný pocit, ktorý mu našepkával, aby ma pobozkal. Celý deň som preležala a ani si neuvedomila, že sekundy striedajú minúty a minúty striedajú hodiny. Bežalo to ako dostihový kôň a ja som iba tupo sledovala luster, ktorý sa mi týčil nad hlavou.

Dvere nahlas zavŕzgali. Hlas sa mi zadrhol, ale neodtrhla som pohľad od stropu a ďalej sa venovala pozorovaniu lustra. Vedela som, že to je on. Nebol to sluha, ale on. Prišiel.

Zavrel dvere a pristúpil bližšie ku posteli. Následne si sadol na jej kraj. Bol potichu a pozoroval ma. Celé telo sa mi chvelo, no ja som ten pocit ignorovala a stále som neodtrhla pohľad od lustra.

„Na obed si neprišiel,"začala som po dlhej dobe ticha, ktoré sa on rozhodol neprerušiť a snažila som sa mať čo najpevnejší hlas, aj keď neviem, či sa mi to darilo.

„Chcem sa ti ospravedlniť za to, čo som vyviedol ráno. Ver mi, že som nad tým premýšľal. Došiel som k záveru, že-"odmlčal sa.

Bol dlho ticho a bolo vidno ako je nervózny. Očami utekal všade po izbe len na mňa nie.

„Zamiloval som sa,"dokončil stuhnuto a mne sa zatajil dych. To mi naozaj teraz práve povedal, že sa do mňa zamiloval? Srdce mi búchalo ako keby chcelo utiecť z môjho tela. Narážalo mi silno do hrude a cítila som to až príliš dobre.

„Viem, je to hlúposť. Nemal som ťa pobozkať. Mrzí ma to. Prepáč mi, prosím."

Vstal a chcel odísť, ale ja som ho chytila za zápästie. Zastal a otočil sa na mňa s nadvihnutým obočím.

„Aj aj do teba. Celý deň mi po rozume nebehá nič iné než ten bozk. Bola som sklamaná, keď si ráno neprišiel."

V očiach mu to zaiskrilo a tuho ma objal. Objatie bolo príjemné. Kľudne by mi nevadilo, keby ma takto objímal stále. Vydržala by som to hodiny a aj dni sa s ním takto objímať. Vedieť, že ho mám takto blízko bola ta najkrajšia vec, akú som kedy zažila. Nechcem už byť bez neho. Chcem ho cítiť pri mne a vedieť, že vždy keď mi bude pri boku, tak som pred každým a všetkým v bezpečí.

„Ako je na tom tvoj otec?"opýtala som sa ho, keď sa odtiahol.

„Je stále slabší a slabší. Som zúfalý. Nemôžem na nič prísť,"posmutnel.

„Už som ti vravela, že liek neexistuje. Iba vílie vlasy ho môžu udržať pri živote, no nie na veľmi dlho."

„Chceš tým povedať, že kráľ umrie tak či onak?"

„Vlasy mu iba predĺžia život. Nič viac."

„Je mi to nesmierne ľúto. Nechcem ti ubližovať,"pozrel na mňa s uslzenými očami. Chytil ma okolo pásu a zaboril si tvár do mojej hrude. Jednu ruku som mu položila na chrbát a druhou som ho hladila po vlasoch.

„Nejako sa to vyrieši. Zvládneme to. Spolu to dokážeme,"chlácholila som ho jemným hlasom.

„Flame?"

„Áno?"

„Čo sa stane, keď otec umrie? Zostaneš tu so mnou? Alebo pôjdeš naspäť do lesa? Čo sa stane so mnou, keď odídeš? Choroba je dedičná. Tiež sa mi skôr či neskôr objavy."

„Choroby sa dá zbaviť, keď sa ešte neprejavila. Kráľovná by ti mala vedieť pomôcť."

„Kedy by mal zomrieť kráľ?"pýtal sa ďalej.

„Možno za pár dni, možno za týždeň,"odpovedala som smutne. Síce kráľ žil vďaka mojej sile, no Jungkooka mi bolo nesmierne ľúto. Prísť o otca, o niekoho najbližšieho. Aký je to pocit? Víly nepoznajú bolesť zo straty najbližšieho. Nevieme aké to je. Nikto z nás nemá súrodenca, pretože každá z nás sa zrodí z jedného kvetu, ktorý do mesiaca po našom narodení zvädne. Víly sa dožívajú okolo dvesto rokov. Asi by to bolo pre ľudí veľa, avšak nám to príde stále ako krátky čas. Keď potom víla umrie, zahrabeme ju do zeme a na tom mieste vyrastie kvet, z ktorého sa narodí nová víla. Je to taký kolobeh nášho života. Víla sa narodí a neskôr svojou smrťou daruje život novej víle. My nesmútime kvôli strate našej priateľky, ale oslavujeme jej život a život, ktorý vznikne po jej smrti. Príde nám morbídne smútiť za človekom, ktorý umrie. Ľudia by mali oslavovať jeho život a to aký bol človek, tak ako to robíme my.

Dni ubiehali a Jungkook za mnou stále chodil. Trávil so mnou viac času ako predtým. Rozprávali sme sa, smiali sa a túlili sa k sebe. Večer mi vždy odstrihol prameň vlasov, no bol tenší ako ten, ktorý odstrihoval skôr. Ja som mu ho rada dala, aj keď som sa cítila vždy slabšie a slabšie. Nebolo to ťažké iba pre mňa. Jungkook chcel, aby jeho otec žil, no zároveň mi nechcel ubližovať. Videla som mu vždy v očiach, keď sa pozeral na čerstvo odstrihnutý prameň mojich vlasov, že mu je to ľúto a nechcel to tak.

Bolo ďalšie ráno. Čakala som na Jungkooka, lenže on neprichádzal. Vyčkávala som hodinu, dve, tri. Neprichádzal. Nakoniec prišiel sluha. Opýtala som sa, čo je s princom, no odpoveď som nedostala. Raňajky som nezjedla. Dúfala som, že príde na obed. Nič. Znova prišiel sluha. Obedu som sa tiež ani nedotkla. Nemala som na nič chuť. Nechápala som prečo Jungkook neprišiel. Aj napriek tomu som ho čakala na večeru. Neprišiel. Znova prišiel sluha s večerou a ja som sa jej znova, tak ako aj ostatného jedla ani nedotkla. Takto to nasledovalo aj ďalšie tri dni. Na štvrtý som bola ako bez duše. Už som ho ani nečakala. Ležala som ako bez duše na posteli a cítila ako zo mňa pomaličky vyprchávajú aj posledne kvapky života. Bola som slabá. Nejedla som odkedy sa Jungkook neukázal. Nemala som na nič chuť. Sluha, ktorý tu chodil s jedlom si to všimol a snažil sa ma presvedčiť, aby som zjedla aspoň trochu, no ja som nechcela.

Večer sa otvorili dvere. Nevnímala som to.

„Určite to je len sluha s večerou, na ktorú sa ani nepozriem,"pomyslela som si.

Zrazu som ucítila ako sa prehla posteľ. Pozrela som sa tam a dych sa mi zatajil. Bol to on. Mal smutné oči a jemný úsmev sa mu rysoval na tvári. Po celej tvári mal niekoľko červených fľakoch.

„Prišiel som, láska,"povedal.

„Prečo si neprišiel?"opýtala som sa ho a cítila ako sa mi do očí dostávajú slzy.

„Kráľ umrel. Bol som z toho nešťastný a nechcel som byť k tebe hnusný, tak som si povedal, že celý deň neprídem a budem sa dávať dokopy aspoň kvôli tebe. Na druhý deň sa mi ale po tvári rozniesli tieto fľaky. Najprv som si myslel, že to je iba nejaká alergia alebo niečo podobné, no potom som začal mávať záchvaty. Nemohol som sa nadýchnuť a začali ma bolieť svaly. Boli chvíle, kedy som sa nemohol ani pohnúť. Už viem, čo zažíval otec. Je to hrozné. Preto som sa prišiel rozlúčiť. Dávam ti slobodu a tento zámok. Staraj sa o krajinu dobre. Budeš úžasná kráľovná nielen pre víly, ale aj pre ľudí. Milujem ťa a nechcem ti už ubližovať kvôli tomu, aby som si mohol predĺžiť život. Dlho som nad tým musel rozmýšľať a ešte k tomu som nechcel, aby si ma takto videla. Preto som neprišiel. Je mi ľúto všetko, čo som ti urobil a čím si si musela prejsť kvôli mne. Buď šťastná,"povedal a pobozkal ma. Slzy sa mi rinuli z očí a nechala som sa unášať krásou tohto bozku. Prečo ale hovorí takto divne?

Prudko sa odtiahol a jemne sa usmial. V očiach mal slzy. Spoza chrbta vytiahol dýku.

„Zbohom, kráľovná Flame,"široko sa usmial a dýku si zabodol do brucha. Vykríkla som a zachytila som ho pred pádom.

„Prečo si to urobil?! Nenechávaj ma tu samu, prosím! Jungkookie!"kričala som zúfalo.

„Zomrel by som tak či tak. Aspoň sa nebudem trápiť a nebudem ti môcť už viac ubližovať. Milujem ťa, Flame. Bude z teba úžasná kráľovná."

Pritisla som sa mu na pery. Chytil ma za ruku. Až keď mu ruka ovisla, uvedomila som si, že je koniec. Horko som sa rozvzlikala a pritisla som si ho na hruď.

Plakala som dlho. Ani neviem ako dlho. Ukľudňovala som sa pomaly, ale isto.

Keď som sa ukľudnila úplne, odhrnula som mu vlasy z jeho krásnej tváre a len tak ju chvíľu skúmala.

„Neboj, budem sa snažiť byť dobrá panovníčka za nás oboch, láska,"zašepkala som mu do ucha, usmiala sa a opatrne ho položila na posteľ. Vstala so z posledných síl z postele a vybrala som sa von zo zámku. Pár sluhov, ktorých som stretla mi s ochotou pomohli. Vyšla som zo zámku a chcela sa vybrať do lesa, no jeden zo sluhov prichystal koč. Nasadla som doň a ten ma odviezol do lesa.

V lese som zotrvala týždeň. Cítila som sa už veľmi dobre. Kráľovná stále žila. To bola dobrá správa. Naozaj by to bol pre mňa šok, keby som naraz z ničoho nič dostala na starosť dve kráľovstvá. Odišla som teda do zámku a stala sa novou panovníčkou ľudí tejto krajiny. Ľudia boli s mojou vládou spokojní a boli šťastní. Jungkook sa síce nestihol stať kráľom, no na jeho počesť, aby si všetci zapamätali, že to bol ten najlepší princ a človek, som dala postaviť jeho sochu zo zlata na námestie. Takto pamiatka na ich princa nikdy nezanikne. Kráľovná nakoniec žila ešte veľmi dlho. Keď nakoniec zomrela, tak som sa stála kráľovnou aj pre víly. Dokázala som sa postarať aj o víly aj o ľudí zo zámku bez akýchkoľvek problémov. Bola som šťastná, no moje srdce aj tak nezabudlo na princa, ktorý si ho získal. Princ, ktorý bol tak úžasný, no aj napriek tomu sa nestihol stať kráľom. Sľúbila som mu, že sa postarám o ľud jeho otca a aj o víly a to som aj dodržala. Každý deň na toho princa myslím, keď zaspávam. Úsmev na perách som mala stále aj pri tej najmenšej spomienke naňho. Iba on mi takto dokázal zamotať hlavu. Jeho meno je Jungkook.