Meno: Mia
Wattpad: nabixmione
Zvolená téma: Elixír lásky
Názov: Náhrdelník s tučniakom
Pár: Hermiona Grangerová x Mina Myoui (Twice)
Počet slov: 2766

Anotácia: Nikdy neviete, kam vás láska môže zaviesť. Čo všetko ste schopní urobiť. A potom roniť slzy...

Text poviedky:

Neznášala som byť sama na nových miestach, no tentoraz som nemala na výber.

Už niekoľko hodín som sa viezla vo vlaku, sama v jednom kupé. Tento vlak mal trasu z nástupišťa deväť a trištvrte do Rokfortu, čarodejníckej školy, na ktorú som mala nastúpiť. Cestu som si krátila listovaním v nových učebniciach, ale aj jedením čokoládových žabiek, ktoré som si kúpila od usmiatej pani predavačky. Boli výborné. Ale musela som sa jej na zopár vecí spýtať, keďže som čarodejnícke sladkosti videla po prvýkrát v živote.

Akurát som si listovala v prváckej učebnici elixírov, keď ktosi zaklopal a otvorili sa dvere.

Stálo tam strapaté hnedovlasé dievča, už oblečené v habite, ktorého predné zuby boli trochu väčšie ako zuby bežného človeka. Ktovie, možno ako malá mala nejakú nehodu s kúzlom a zväčšili sa jej. Našťastie to nebolo nejako výrazné, a ani jej nebránili v rozprávaní, lebo sa spýtala: ,,Prepáč, nevidela si tu náhodou ropuchu? Stratila sa Nevillovi, jednému študentovi..."

,,Mrzí ma to, nevidela," ospravedlnila som sa. ,,Ako sa voláš?"

,,Hermiona Grangerová. Nechcem znieť... čudne, ale asi nie si z Európy, však?"

,,Máš pravdu, som Japonka, no vyrástla som v Spojených štátoch."

,,Tak to preto máš takú dobrú angličtinu," usmiala sa a ja tiež. Potešilo ma to, bola veľmi milá. Pomáhala hľadať ropuchu a ešte sa so mnou zdvorilo rozprávala.

Vzápätí som si uvedomila, že som sa ešte nepredstavila. ,,Myoui Mina. Mina je krstné meno, Myoui priezvisko," dodala som pre istotu.

,,Teší ma. Vyzeráš veľmi priateľsky, no musím ísť pomáhať Nevillovi. V škole sa ešte určite stretneme," naposledy sa usmiala a odišla.

Už teraz som dúfala a zároveň verila, že sa Hermiona Grangerová stane mojou kamarátkou. Videla som ju síce len krátko, no už teraz som ju mala veľmi rada.

Kiežby som vedela, čo mi toto stretnutie prinesie do budúcnosti. Pripravila by som sa.

~

,,Prváci! Prváci, ku mne!"

Obzrela som sa a uvidela obrovského muža s lampášom, ktorý toto zakričal na celé nástupište v Rokville, dedinke, ktorá je údajne blízko Rokfortu, asi preto náš vlak išiel sem. Videla som Hermionu, ako ide k nemu, spolu s nejakými chlapcami, ktorí tiež vyzerali na prvákov, tak som ich nasledovala. Za chvíľu sa okolo neho zhrnul veľký dav, keďže začiatočníkov na Rokforte bolo celkom dosť.

,,Poďte, nasledujte ma - ešte nejakí prváci? Pozor, schod!" zakričal, keď sme prechádzali z nástupišťa do lesa, ktorým viedol úzky a strmý chodník. Muž stále vykrikoval: ,,Prvý ročník za mnou!"

Ešte chvíľu sme kráčali, a zrazu sa ozvalo: ,,O chvíľu uvidíte Rokfort, hneď za touto zátačkou."

Všetci študenti naraz vzdychli.

Chodník ústil k obrovskému jazeru, nad ktorým sa týčila mohutná hora a ešte mohutnejší hrad. S nespočetými vežičkami, v ktorých sa svietilo, vyzeral naozaj kúzelne. Dávalo to zmysel, veď sa v ňom vyučovala mágia. Ale chápete ako to myslím. Nočná obloha plná hviezd bola ako koruna tejto krásy. Celý obraz sme vlastne všetci videli dvojmo, keďže sa všetko odrážalo na jazere.

Okrem odrazu boli na jazere aj člny, na ktoré práve ukazoval ozrutný muž: ,,Do každého člna len štyria!" Videla som Hermionu, ktorá nastúpila do jedného z nich s tromi chlapcami. Zamrzelo ma to, ale čo sa dá robiť. Zamierila som teda k skupinke akýsich dievčat, či s nimi môžem ísť v jednom člne. Boli tri, takže by to bolo fajn. A aj bolo, pretože súhlasili.

,,Sme všetci?" zakričal bradatý muž, ktorý išiel v člne sám. ,,Tak potom - VPRED!"

Vtedy sa všetky člny zrazu naraz pohli a plávali po jazere. Keď sme sa priblížili k útesu, muž zakričal: ,,Hlavy dolu!" Všetci sme to teda urobili a plavili sme sa cez tunel, ktorý išiel cez skalu, na ktorej stál hrad. Po chvíli sme sa doplavili k niečomu, čo nejako pripomínalo prístav, pretože sme všetci vystúpili.

Zrazu sa ozvalo zakvákanie a muz sa spýtal: ,,Hej, ty! Nie je to tvoja ropucha?"

Šťastný chlapec zvolal: ,,Gertrúda!" a zobral si svoju žabu. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol Neville, Hermionin kamarát. Chcela by som vedieť, ako sa jeho domáce zvieratko dostalo z vlaku až sem.

Niektorí so žabou v rukách, iní nie - kráčali sme po strmej cestičke, až kým sme nevystúpili na mokrý trávnik v tieni hradu. Stadiaľ sme vyšli po niekoľkých schodoch k obrovskej bráne.

,,Ste všetci? Hej, ty tam, máš svoju ropuchu?"

Muž zdvihol obrovskú päsť a trikrát buchol na bránu, ktorá sa vzápätí otvorila a stála v nej čiernovlasá vysoká pani v smaragdovozelenom habite. Vyzerala neskutočne prísne.

,,To sú prváci, pani profesorka McGonagallová," povedal jej muž.

,,Ďakujem, Hagrid," odpovedala mu profesorka. ,,Ja sa už o nich postarám," dodala a otvorila bránu dokorán, aby sme tam všetci mohli vojsť naraz.

Vstupná hala Rokfortu bola obrovská, určite by sa tam zmestil nejaký väčši rodinný dom. Na stenách bolo pripevnených niekoľko fakieľ a osvetľovali nielen túto mohutnú miestnosť, ale aj schodisko, ktoré sa nachádzalo na jej konci. Kráčali sme za profesorkou McGonagallovou a z jedných dverí bolo počuť živé rozhovory - to budú asi starší žiaci. Nemierili sme však k nim, viedla nás do menšej miestnosti, kde sme sa postavili vedľa seba a boli sme celkom nervózni, čo sa ide stať.

,,Vitajte na Rokforte," začala rozprávať čarodejnica. ,,O malú chvíľu sa začne slávnostný banket na počesť začiatku nového školskéhi roka, no skôr ako zaujmete svoje miesta vo Veľkej sieni, budete roztriedení do jednotlivých fakúlt," pri týchto slovách ma striaslo. Netušila som, ako nás to budú triediť. Budeme musieť niečo vyčarovať? Pripraviť elixír? Ak to bude jedenie čokoládových žabiek, som pripravená, hlavne nech nebudem musieť jesť tú Nevillovu živú. Ale to asi nebude skúška do čarodejníckej školy... čo by to mohlo byť?

,,Rozdeľovanie je veľmi dôležitá ceremónia," pokračovala profesorka, ,,pretože pokiaľ ste tu na Rokforte, vaša fakulta bude pre vás takmer ako rodina. V rámci nej budete mať spoločné vyučovanie, spávať budete na fakultnom internáte a voľný čas budete tráviť vo fakultnej klubovni.

Naše štyri fakulty sa volajú Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a Slizolin. Každá má svoju slávnu históriu a z každej vyšli vynikajúci čarodejníci a čarodejnice. Pokiaľ ste na Rokforte, za každý úspech získate pre svoju fakultu body, no za každé porušenie školského poriadku sa vašej fakulte body strhnú," ako toto povedala, napadlo ma, aký je tu asi školský poriadok. Nezmeniť spolužiaka na hada? ,,Fakulta s najvyšším počtom bodov získa na konci školského roka školský pohár, najvyššiu poctu. Pevne verím, že každý z vás bude pre svoju fakultu prínosom.

Triediaca ceremónia sa začne o niekoľko minút a bude sa konať pred zrakmi celej školy. Takže, kým tu budete čakať, trošku sa upravte."

Všetci znervózneli a začali si uhládzať vlasy a upravovať sa. Neville mal zavesený habit pod ľavým uchom, tak si ho naprával, zatiaľčo ryšavý chlapec vedľa neho mal špinavý nos a šúchal si ho, ale špina nešla dole.

,,Len čo bude všetko pripravené, prídem po vás. Buďte tu, prosím, potichu," povedala profesorka McGonagallová a niekam odišla.

,,Ako nás to vlastne budú triediť?" opýtal sa nejaký čiernovlasý chlapec toho ryšavého so špinavým nosom.

,,Dajú nám zrejme nejaký test," odvetil. ,,Fred vravel, že to veľmi bolí, ale podľa mňa len žartoval."

No výborne. Test pred celou školou. Ak ten Fred, o ktorom som v živote nepočula, neklamal.

Ešte chvíľu sme tam stáli, dokonca sa objavili duchovia. Jeden z nich dúfal, že budeme v Bifľomore, vraj tam chodil aj on. No potom sa vrátila profesorka, povedala, že sa máme postaviť do zákrytu a nasledovať ju. Všetci sme sa báli, aký bude ten test, ak nejaký bude.

Akonáhle sme vošli do Veľkej siene, aspoň na chvíľu sme zabudli na triedenie.

Tu neboli fakle, ale sviečky, len tak visiace vo vzduchu. Osvetľovali päť stolov, štyri z nich pre fakulty, piaty pre profesorov a profesorky. Na stoloch boli poukladané taniere a čaše zo zlata, no jedlo ani pitie som zatiaľ nikde nevidela. Pravdepodobne sa objaví, keď budeme roztriedení. Nad hlavami sme mali oblohu plnú hviezd, ale nebola skutočná. Počula som Hermionu, ako povedala: ,,Začarovali ho, aby vyzeral ako naozajstná obloha. Čítala som o tom v publikácii Dejiny Rokfortu."

Profesorka nás postavila do stredu sály, boli sme čelom k novým spolužiakom (ale aj duchom medzi nimi) a chbtom k učiteľom. Položila pred nás stoličku a na ňu zaplátaný, špinavý klobúk. Čo s ním budeme musieť urobiť?

Vzápätí sa z klobúka ozval spev:

Možno sa vám nepozdávam,
nie som klobúk krásavec,
som však hlava otvorená,
nad slnko to jasná vec.

Nie som čiapka z kožušinky,
ani lesklý cylinder,
zato som však taký klobúk,
čo vie všetko, to mi ver!

Z krásy toho nemám mnoho,
ovládam však veľa tém,
len čo si ma nasadíte,
budúcnosť vám predpoviem.

V Chrabromile, tam sa zídu
udatní a odvážni,
čo statočne s chrabrým srdcom
uskutočnia dávne sny.

V Bifľomore, tam je taktiež
pre poctivcov miesta dosť,
pre tých, ktorí vždy si splnia
svoju školskú povinnosť.

Mnohí budú v Bystrohlave,
predsa hlavy bystré ste,
tam vždy posielam len takých,
čo majú um na mieste.

No aj v takom Slizoline
nebývajú žiaci zlí,
do aleluja sa drvia,
aby svoj cieľ dosiahli.

Nasaďte si teda klobúk,
ktorý všetko uhádne,
vedzte, že ste v dobrých rukách,
myslí mi to parádne!

Klobúk dospieval a väčšina študentov tlieskala. My prváci sme boli spokojní, že si len dáme na hlavu klobúk. Veď to nič nie je! Inak, zaujímalo ma, ako dlho asi vymýšľal tú pesničku.

Počula som ryšavého chlapca ako niekomu hovorí: ,,Ja toho Freda zabijem, tvrdil mi, že budem musieť bojovať s trollom."

Nezadržala som úškrn.

,,Keď prečítam vaše meno, nasadíte si klobúk a sadnete si na stoličku," povedala profesorka McGonagallová. ,,Abbottová Hannah!"

K stoličke prišlo plavovlasé dievča s vrkočmi, ktoré bolo zaradené do Bifľomoru.

Veľmi som nepočúvala, bola som celkom unavená a aj hladná. Zbystrila som pri Hermioninom mene, išla do Chrabromilu. Neviile Longbottom tam išiel tiež, dokonca aj s klobúkom. Musel sa vrátiť a podať ho ďalšiemu dievčaťu.

Nasledovala som po akomsi Moonovi, už si nepamätám jeho krstné meno. Profesorka mi dala klobúk na hlavu a ten sa ozval: ,,Hmm. Zaujímavé. Vidím ochotu a veľmi milú povahu, to znie ako Bifľomor... no mám pocit že určite nemáš v hlave piliny. BYSTROHLAV!"

Dala som si dole klobúk, zatiaľčo väčšina študentov tlieskala. Zamierila som k druhému stolu zľava.

Keď som si sadla, prihovorilo sa mi jedno dievča po čínsky. Myslela si, že som jej národnosti. Keď sme si všetko vysvetlili a rozosmiali sa, povedala, že Japonsko je krásne. Predstavila sa ako Čcho Čchangová.

Triedenie skončilo a postavil sa bradatý pán. Nie, nie ten, ktorý nás sem viedol, aj keď pri stole bol aj ten. Tento muž bol pravdepodobne riaditeľ, Albus Dumbledore.

,,Vitajte! Vitajte v novom školskom roku opäť na Rokforte! Skôr než sa začne samotný banket, dovoľte mi pár slov." Čakala som vážny príhovor, no vzápätí zvolal: ,,Pako! Tuky! Fuky! Štip! Ďakujem vám!"

A sadol si. Všetci tlieskali, no mne to prišlo veľmi čudné.

Zrazu sa na stoloch objavilo jedlo a pitie. Pečené kura, zemiaky, rezne, párky, hranolky, pečené placky, omáčky, kečup... Mňam.

Keď sme sa všetci dosýta najedli, Dumbledore mal naozajstný príhovor. Máme zakázaný vstup do lesa za školou, čarovanie mimo vyučovania na chodbách a vstup do pravej chodby na prvom poschodí. Ešte spomínal niečo o nejakom metobale, netušila som, čo to je. Napokon sme spievali školskú hymnu a potom sme konečne zamierili do klubovní a spální.

Naša klubovňa bola výborne zabezpečená, každý, kto chcel vstúpiť, musel vyriešiť nejakú logickú hádanku. Bystrohlav sa nevoláme len tak pre parádu.

Klubovňa bola krásna, ladená do modra, s množstvom kníh aj veľkými oknami. Bola som však tak unavená, že som sa len zvalila do postele a spala.

~

Prvý ročník na Rokforte bol krásny. Aj druhý, aj tretí, aj štvrtý.

Na piaty mám krásne spomienky vďaka skupine s názvom Dumbledorova armáda. Jej vodca bol Harry Potter, Hermionin kamarát. Chodila tam aj Čcho, ktorá sa zjavne Harrymu páčila. A ona sa páčila jemu.

Veľmi ma bavilo učiť sa nové kúzla a aj rozprávať sa s Hermionou. Mali sme veľmi málo spoločných hodín, niekedy sme sa zvykli stretnúť na chodbe alebo v knižnici, ale nie veľmi často. Bolo preto super, že máme takúto "aktivitu" ktorá bola ešte aj užitočná.

Keď sme sa snažili vyčarovať Patronusy (môj bol tučniak, Hermionin vydra, Čcho mala labuť), zistili sme, že nás niekto udal Umbridgeovej, tej bosorke, tak sme museli ujsť. A DA bola zrušená. Obrovská škoda, ale čo sa dalo robiť.

Medzitým som si začala uvedomovať, že mám Hermionu čoraz radšej. Ale nevedela som, ako jej to mám preboha povedať.

~

Žalár bol plný všelijakých vôní - to bolo tým, že tam bolo niekoľko kotlíkov s pripravenými elixírmi.

Keď prišiel profesor Slughorn, bola som pri stole s Hermionou, Harrym, ich kamarátom Ronom a Bifľomorčanom Erniem Macmillanom, ktorého som nepoznala, ale moji traja v podstate kamaráti áno.

Profesor sa chvíľu pýtal na názvy a účinky rôznych elixírov, pričom vždy mu správne odpovedala Hermiona. Bola som na ňu hrdá. Vedela rozpoznať veritaserum aj všehodžús. A aj niečo iné...

,,To je amortencia!" zvolala na celý žalár.

,,Skutočne," uznanlivo povedal profesor. ,,Pripadá mi skoro hlúpe sa spytovať, ale predpokladám, že viete, čo spôsobuje?"

,,Je to najmocnejší elixír lásky na svete."

,,Celkom správne! Predpokladám, že ste ho spoznali podľa výrazného perleťového lesku."

,,A pary, ktorá sa dvíha v charakteristických špirálach," nadšene dodala. ,,A každému z nás má voňať podľa toho, čo nás priťahuje. Ja cítim čerstvo pokosenú trávu a nový pergamen a..." zrazu zružovela a vetu nedokončila.

Práve vtedy mi v hlave skrsol nápad.

~

,,Som rada, že si sa na tú knihu spýtala, Mina," rapotala Hermiona, ,,samozrejme, že ti ju dám. A môžeš s nami chvíľu ostať v klubovni, čo povieš?"

,,Veľmi rada," usmiala som sa, pretože mi to výborne sedelo do môjho plánu.

Keď sme vchádzali do klubovne, Harry povedal heslo do klubovne a spolu s Ronom a Hermionou sme vošli dnu.

Hermiona mi doniesla tú knihu, chvíľu som tam s nimi posedela, ale keď som videla, že sa bavia s Ginny, čo najrýchlejšie som vyšla zobrať tú vec, po ktorú som sem vlastne prišla.

Harryho neviditeľný plášť. Pomocou ktorého pôjdem kradnúť u Slughorna a uvarím elixír lásky.

~

Vbehla som do záchodov a vytiahla elixír zo skrýše. Už bol hotový. Vytiahla som teda skúmavku a opatrne som ho tam začala vlievať. Bol veľmi pekne ružový, mala som rada ružovú. A ružový bol aj Arnold, domáce zvieratko Ginny, ktoré som zrazu uvidela. Striaslo ma, keď vošla aj jeho majiteľka a vyplieštila oči. ,,Čo to tu stváraš, Mina?"

,,Nič," snažila som sa zakryť skúmavku, no bolo neskoro.

,,Ty varíš elixír lásky?" zašepkala. ,,Ani sa nesnaž zatĺkať, videla som ich stovky v obchode Freda a Georga. Pre koho?"

,,Nebudeš mi veriť..." snažila som sa z toho vysekať.

,,Nepoviem to nikomu. Nebudem kvôli tomuto skladať Neporušiteľnú prísahu, ale máš moje slovo."

Rozplakala som sa. ,,Hermione sa páči Ron, však?"

,,No..." začala neisto. ,,Ron teraz chodí s Lavander, ale myslím si, že tí dvaja skončia spolu... páči sa ti môj brat?"

Pokrútila som hlavou.

Ginny sa zaleskli oči. Vzápätí ma objala. ,,Mina... mrzí ma to..."

,,Nemá ťa čo mrzieť," trpko som sa usmiala. ,,Okrem toho, možno ten elixír ani nepoužijem... ja... ja neviem."

Bolo mi smutno. A hrozne. Netušila som, čo mám Ginny povedať. ,,Ďakujem... ďakujem, že ma utešuješ," vyliezlo zo mňa. Stisla ma ešte silnejšie.

A tak sme tam sedeli na podlahe v objatí, kým nás Myrtla nevytopila.

~

Elixír som stále nepoužila. Už je to rok, odkedy som ho uvarila. Stále ho nosím so sebou. Vonia mi ako yukhoe - kórejské jedlo zo surového mäsa, kečup a staré knihy. To tretie reprezentovalo Hermionu.

Bitka o Rokfort bola neskutočná. Vyžiadala si neskutočne veľa životov. Pozostalým tiekli slzy, no stále museli bojovať proti zlu, aby aj oni nepadli a nikto ich neoplakával. Nič iné predsa nemohli urobiť.

Bolo mi hrozne. Chcela som ich všetkých oživiť, všetkých, ktorí odišli. Tí, ktorí bojovali za nás. Tí, ktorí sa kvôli nám nechali zabiť. Ale bojovali statočne. Chcela som ich vrátiť naspäť, ale nebolo ako.

Po lícach mi tiekli slzy. Trochu ma to zaštípalo, pretože som na tvári mala rany z predchádzajúcich bojov. Pomáhala som, kde sa dalo.

Zrazu som uvidela Hermionu, ako spolu s Ronom niekam cúva, obidvaja vyzerali vystrašene.

Potom som si všimla Voldemortovho hada, Nagini.

Snažia sa ujsť pred ňou.

Rozbehla som sa ako o život. Nagini sa plazila pomaly, evidentne si vychutnávala ich strach. Teda by som to mohla stihnúť.

Had sa k nim približoval, už asi tušili, že sú odsúdení na smrť.

Nagini zaútočila.

A ja som sa vrhla pred ňu.

Okamžite som bola zakrvavená a celé telo ma bolelo. Zvalila som sa na zem.

Neville zatiaľ zabil Nagini Chrabromilovým mečom. Škoda, že to neurobil pár sekúnd dozadu.

,,Mina!" vykríkla Hermiona a obrovskou rýchlosťou si kľakla na kolená. Oči sa jej naplnili slzami, keď si uvedomila, že ma už nezachráni. Moje oči sa nimi naplnili tiež.

,,Hermiona," začala som rýchlo, lebo som až príliš dobre vedela, že mi už neostáva veľa času, ,,nechcela som ti to povedať takto... ale... mám ťa rada. Veľmi." Zatriasol sa mi hlas. ,,V šiestom ročníku som ti chcela dať elixír lásky, ktorý som tajne uvarila. Stále ho mám vo vrecku."

Rozplakala sa. Už to nemohla udržať. A ani ja nie.

,,Mina... mala som..."

,,Nič si nemala. Ďakujem za to, že existuješ. Dúfam, že máš pred sebou nádherný život plný radosti."

,,Bez teba?"

,,Bezo mňa," potvrdila som.

,,Mám ťa rada, Mina. Nie tak ako ty mňa... ale mám."

,,Aj ja ťa mám rada, Hermiona."

Slzy a krv pomaly tiekli po zemi.

~

Krátko po Mininej obete som si kúpila náhrdelník s tučniakom. Ten tučniak sa dal ľahko otvoriť a bol malý aj dutý zároveň.

Vliala som tam kúsok Mininho elixíru. Tak spomienky na ňu nosím všade.

Dúfam, že sa má dobre.

Po líci mi stiekla slza.