1. Ami

2. kurome_Ami

3. Fanfikcia na fanfikciu

4. Pretože mi prišiel ako dobrý nápad to vyskúšať. Nikdy predtým som fanfikciu na kpop nepísala a do literárnej súťaže sa nezapojila, takže som to brala ako výzvu. A teším sa na úprimnú kritiku. :)

5. (Som celkom lenivá to písať znova :d)

6. Áno

Názov: Kým som tu nebol

Téma: fanfikcia na fanfikciu

Anotácia: Každý sme hlavným hrdinom svojho príbehu. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Kim Namjoon má život ako v pozlátku, no ako mnoho idolov aj on si uvedomuje, že sláva a peniaze nie sú kľúčom ku šťastiu. V období, keď padne na úplne dno a aj prostá vec ako dýchanie prestane dávať zmysel, prihodí sa mu neobyčajná vec. Naskytne sa mu pohľad na jeho život, ktorý bude prebiehať bez neho.

Varovanie/Upozornenie: Príbeh môže obsahovať zmienky o krvi

Kim Namjoon sa oprel o operadlo na drevenej stoličke a pretrel si oči, ktoré už niekoľko hodín trpeli ostré svetlo vychádzajúce z obrazovky na monitore. Bolo celkom upokojujúce, keď sa mohol dotknúť svojej tváre bez obáv, že by si rozotrel make-up. Jeho pleť si mohla oddýchnuť od týchto produktov, keďže bol vo svojej izbe a nemusel pred nikým vyzerať perfektne. Načiahol sa po šálke s kávou, ktorá verne stála pri jeho notebooku a priložil si ju k ústam. Usrkol si z jej obsahu, čo bol jedinou výživou, ktorá mu dopĺňala aspoň nejaké množstvo kalórií a bieleho jedu zvaný cukor. A samozrejme aj kofeínu, ktorý ho udržal o niekoľko minút dlhšie hore. Prekvapujúco to nebol jeden z extrémnych druhov diéty, skôr to hovorilo niečo o jeho momentálnom stave. Jedlo bola tá posledná vec, na ktorú teraz myslel. Jeho hlavu zapĺňalo mnoho iných myšlienok, ktoré sa pokúšal potlačiť inými myšlienkami a na zmienku o jedle akosi nezostal priestor. Iste, raz za čas mu prebehla hlavou veta:

,,Dnes som vlastne ešte nič nejedol."

Vďaka jeho nadpriemerne vysokému IQ jeho myseľ fungovala tak, že dokázal premýšľať nad niekoľkými vecami naraz. Vedel s niekým komunikovať a popritom sa mu hlavou hýrili ďalšie dve či tri veci, napríklad si pripravoval plány na najbližší mesiac, rozmýšľal o globálnom oteplovaní a o tom, aké jedlo si dá na obed. Teraz však od svojho mozgu vyžadoval, aby sa sústredil len na jedno - prácu. Pred sebou mal otvorený Word a v ňom rozpísaný text pesničky, ktorú plánoval pridať do ich najbližšieho albumu. Zopár textov už bolo úspešne dopísaných a asi stovky z nich boli ešte len v konceptoch. Bol si vedomí toho, že pripravovanie ich budúcej novej éry bolo niečo, čo by mali všetci prediskutovať a pripravovať spoločne. No nemohol sa odtrhnúť od roboty. Nie, že by nechcel, ale vedel, že musí. Inak by svoje myšlienky nezastavil. Boli to hrôzostrašné útržky spomienok z tej osudnej noci, ktorá poznamenala jeho život navždy.

Daná noc sa odohrávala pred dvomi týždňami, dvomi dňami a niekoľkými hodinami dozadu. Spolu s jeho dobrým priateľom Jacksonom zo skupiny GOT7 sa rozhodli, že si po dlhom čase spolu zájdu do baru. V bare sa zdržali niekoľko dlhých hodín a počet pohárikov sa im vymkol kontrole.

Posledné záblesky, ktoré ešte dokázal vytiahnuť zo svojej pamäte boli to, ako Jackson kričal jeho meno, ďalší neznámy muž, agresivita zo značne zvýšeného promile alkoholu v krvi a krv na jeho rukách. Zvyšok noci mu vyrozprával až na druhý deň Jackson, pretože si sám nedokázal ani len spomenúť nato, ako sa dostal späť do dormu. Mal ešte v čerstvej pamäti, ako ho vystrašila zaschnutá krv na jeho rukách, boľavé hánky a tvár, rozbitá spodná pera a následne príchod polície, ktorá prišla oboch vypočuť. O tom čo sa dozvedel nebol ani trochu nadšený. Odvtedy pociťuje len hanbu, úzkosť a oveľa viac ťažko vysvetliteľných, temných pocitov.

Podľa Jacksona, ktorý bol s vnímaním a pamäťou na tom oveľa lepšie ako Namjoon, začal byť jeden muž na nich drzý. Po niekoľkých odovzdávaní agresívnych a útočných argumentov medzi Namjoonom a neznámym mužom, ktorého meno doteraz nepoznali, sa začala medzi nimi bitka. Túto verziu potvrdilo aj zopár svedkov v danom bare. RM si poriadne nevedel vybaviť z matnej pamäte ani len jeho tvár.

Jeho ďalším potenciálnym spúšťačom infarktu bolo zistenie, že ten muž skončil v nemocnici. Upokojila ho nakoniec správa, že mužovo najhoršie zranenie bol len zlomený nos. Samotný muž na tom s pamäťou tiež nebol najlepšie a tak nedokázal podať svoju verziu.

Ďalej sa dozvedel, že bitku v bare nakoniec zastavil Jackson a zopár ďalších ľudí. Následne ho jeho kamarát z Got7 odprevadil až do dormu. Ostatní členovia takmer umreli od strachu, keď uvideli Namjoona, ktorý bol už takmer neschopný stáť na vlastných nohách a tak bol zavesený okolo Jacksonovho krku. Jeden kútik mal ušpinený od krvi, niektoré časti jeho tváre boli červené a opuchnuté. Vtedy ani jeden z nich nevyžadoval vysvetlenie, len sa poďakovali Jacksonovi a ďalej sa o svojho lídra postarali oni.

RM mohol povedať, akým šťastím bolo, že sa prípad nerozvíjal ďalej a nedostalo sa to až k súdu, keďže ani jeden z nich nakoniec netrval na trestnom oznámení, pretože uznali za vhodné, aby sa už aj tak zlá situácia zbytočne nekomplikovala. Ľudia z ich spoločnosti BigHit z toho samozrejme neboli príliš nadšení, no pre tentokrát ho len upozornili a snažili sa, aby sa nato zabudlo. Práve mal nastať ten moment, kedy mal mať radosť z toho, ako sa veci pomerne dobre vyvinuli.

Bohužiaľ sa RM netešil z jeho šťasteny príliš dlho, pretože ho čoskoro opustila.

Na svete bolo veľa ľudí, ktorí prahli po tom vedieť každý krok idolov. A boli tu aj ľudia, ktorí im tieto informácie poskytovali. Iste, bolo veľa vecí, ktoré sa nikdy k verejnosti nedostali, no táto nebola zrovna jedna z nich. Namjoonov problém zaplnil internet a ihneď sa z toho stal škandál.

Začali vznikať nenávistné hashtagy, ktorými ľudia vyjadrovali, že si prajú, aby RM skupinu BTS opustil. Nechýbali ani urážky na jeho osobu. Nazývali ho kriminálnikom, násilníkom a oveľa horšími osloveniami. Taktiež niekoľko ľudí nezabudlo zmieniť to, že zranenia na jeho tvári mu nijako neuškodili, vzhľadom nato, že už vraj škaredý bol. A on im to dokázal len potvrdiť.

Zo začiatku sa nedokázal ubrániť zvedavosti a chcel vedieť, čo o ňom píšu na internete a poznať názory ľudí. Avšak po pol hodine prečesávania sociálnymi sieťami už viac nedokázal čítať. Od toho času sa ani raz nepripojil na internet, neprijímal hovory a neodpisoval na esemesky. No kontakt s ľuďmi cez technológie nebol tým jediným, ktorého sa vzdal. Jeho život nastavil len na tri veci – posilňovňa, štúdio a následne zamknutie sa do vlastnej izby na zvyšok dňa. S ostatnými členmi komunikoval len vtedy, keď vyslovene musel, no neprehovoril k nim ani len o jedno slovo navyše.

Zaboril sa do práce písania nových pesničiek, a keď mal pocit, že sedí príliš dlho za notebookom, začal cvičiť kardio. Ani si poriadne neuvedomoval, ako postráda svoje životné potreby. Darilo sa mu udržovať hygienu, no veci ako spánok, jedlo a podobne sa v jeho novom dennom režime už nenašli.

Dal ruky preč od klávesnice a pohotovo sa chytil za žalúdok, v ktorom zrovna pocítil ostrý kŕč. Bol tak scvrknutý, až mal pocit, že sa žalúdočné steny trú jedna o druhú. Bola to odplata zato, že už nezdravo dlhý čas nepocítil ani kúsok jedla. A akoby nestačilo, bolesť hlavy sa stupňovala každým dňom. Jeho telo sa začalo vzpierať a rozhodne mu nevyhovovala pol hodina či hodina spánku denne.

Keď sa bolesť v žalúdku trochu zmiernila, presunul svoje prsty k spánkom a krúživým pohybom ich začal masírovať. Na jeho tvári sa vytvorila grimasa spôsobená bolesťou. No ani migréna ho nezastavila v premýšľaní a ako náhle nebol zamestnaný nejakou činnosťou, prúd myšlienok sa spustil.

A nebol vôbec príjemný.

Dobre si uvedomoval, čo si spôsobuje. Ale keď sa nad tým zamyslel, jeho pokus o izolovanie sa od ľudí a celého sveta nebol až taký drastický, ako si myslel. Nebolo nezvyčajné hladovanie vo svete idolov a nadmierné pracovanie, možno to bolo aj normálne. Ostatní členovia sa s ním párkrát pokúsili dať do kontaktu, no vždy si našiel výhovorku, ako sa vykoľajiť z akéhokoľvek rozhovoru. A oni sa s tým museli uspokojiť. Možno si aj oni uvedomili, že je to normálne a viac ho skrátka neriešili. Možno je on jediný, ktorý si o seba robí aspoň trochu starosti a uvedomuje si, že to nie je v poriadku. Možno je len na seba príliš citlivý. Lenže on si zaslúži trpieť. Všetko odrazu pôsobilo temne.

A nikdy sa to už nezmení, prebehla mu hlavou myšlienka.

Odrazu sa stalo niečo, čo v tejto chvíli čakal najmenej, hoci v kútiku duše si to možno aj tajne prial. Niekto jemne zaklopal na dvere. Bolo len šesť možností, kto mohol za nimi stáť, a ak by mal chuť sa zabaviť a popremýšľať, tak by podľa klopania mohol zistiť, kto sa ho pokúša poctiť svojou návštevou.

,,Je zatvorené," odvrkol RM a snažil sa neznieť arogantne.

,,Viem. Mohol by si ma prosím pustiť dnu? Musím sa s tebou porozprávať."

Teraz si bol istý, že taký jemný hlások môže patriť len jedinému majiteľovi - Park Jiminovi. Ak mal povedať pravdu, bolo ťažké vždy odmietnuť niekoho z členov, hlavne Jiminovu detskú tváričku, ktorá z neho robila profesionálneho vydierača. No ani to mu nezabránilo v tom, aby ho odbil nacvičenou vetou: ,,Prepáč, mám niečo dôležité na práci." Na jeho prekvapenie však nebola reakcia muža za dverami taká, akú by očakával. Dokonca oľutoval to, čo vyslovil pred niekoľkými sekundami.

,,Vedel som, že to povieš," povzdychol si Jimin a tým vypustil zo seba aj počuteľné sklamanie a smútok.

Namjoon nevedel, čo by mal urobiť. Necítil sa nato, aby sa niekto dával do kontaktu s takým hlupákom, akým bol. Vlastne jeho prezývka ,,God of destruction" nebola vymyslená len tak z ničoho nič, však?

Zahľadel sa na monitor svojho notebooku a začal si po sebe čítať text, nad ktorým sedel už niekoľko hodín. Postrádanie múzy, nedostatok spánku a absencia chuti čokoľvek robiť sa poznačili aj na jeho práci. Text nedával takmer nijaký zmysel. Pôsobil, akoby sa niekto nasilu snažil vyjadriť svoje pocity, no nevie ako.

Vyžarovalo z neho klišé, dokonca aj rýmy zneli hlúpo. Ak je toto to najlepšie, čo vie zo seba dostať... Klopanie sa zopakovalo a Namjoon sa tentoraz otočil ku dverám. Jemný hlások sa opäť ozval:

,,Prosím, pusti ma dnu. Som už veľmi smutný. Aj Kookie je smutný. Aj Suga, V, Jin a J-hope sú smutní."

Líder si povzdychol a spravil konečné rozhodnutie. Z vrecka na jeho sivých teplákoch si vytiahol kľúč ku dverám, oprel sa rukami o svoje stehná a postavil sa. Bola to však chyba. Príliš rýchle postavenie sa na nohy spôsobilo, že sa mu zatmelo pred očami. Chvíľu nadobudol pocit, že spadne a zamotal sa.

Len tak-tak sa udržal na okraji stola. Pustil sa až vtedy, keď si bol istý, že už stojí pevne nohami na zemi. A tak sa narovnal a vybral sa odomknúť dvere Jiminovi.

Keď ich otvoril, sklonil hlavu nižšie, len aby tam uvidel stáť rúžovovláska vysmiatého od ucha k uchu. Zrejme to bolo z dôvodu, že dosiahol svoje. Jeho úsmev však zmizol v momente, keď uvidel Namjoonovú tvár.

,,Namjoon-hyung, preboha! Vyzeráš príšerne!"

Tretiemu najmladšiemu členovi neunikol ani zatuchnutý vzduch, ktorý ho udrel do nosa ihneď ako sa dvere otvorili. Naznačovalo to, že sa v izbe dlhý čas nevetralo. Keďže nedovidel skrz Namjoonove rameno, rozhodol sa ho jemne odstrčiť a sám sa pozval do jeho spálne. Urobil niekoľko krokov dnu a zastavil sa, aby si lepšie mohol obzrieť miesto, z ktorého si vytvoril ich líder za posledný čas klietku, do ktorej odmietal kohokoľvek pustiť. Nedalo sa nevšimnúť si, že bol v Namjoonovej izbe oveľa väčší neporiadok ako zvyčajne. Rôzne veci boli rozhádzané všade možne, len nie na svojom mieste. Posteľ momentálne okupovala kopa špinavého prádla, ktoré tiež dodávali trochu na intenzite zápachu. Jimin uprel svoju pozornosť na pracovný stôl. Bol na ňom zapnutý notebook a otvorený Word s nejakým textom. Vedľa neho stála biela šálka.

Namjoon sa tiež priblížil k stolu a sadol si opäť na stoličku. Jeho nohy dokázali zniesť stále menej a menej pohybu a začalo byť náročným už len to, že na nich stál.

Cítil sa trochu zahanbene zato, že si neudržiaval izbu v poriadku. Jimin teraz hral rolu akéhosi hygienika a kritickým pohľadom komentoval to, čo videl. Nakoniec sa pozrel na obrazovku, na ktorej bol rozpísaní akýsi text. Naklonil sa viac k nemu a začal v myšlienkach čítať.

,,Takže... To je ten projekt, na ktorom teraz pracuješ?"

RM neodpovedal, len sa otočil, aby uvidel Jiminovú tvár. Jeho plné pery boli teraz zomknuté tak, že jeho ústa boli akoby len čiara. Tak veľmi chcel vyčítať z jeho pohľadu akúkoľvek reakciu, no nenašiel v nej zmienku nijakej emócie, keď čítal Namjoonové dielo. Zvyčajné reakcie zneli skôr ako: ,,Je to úžasné!" alebo ,,Milujem to!".

Nepáči sa mu to.

Nakoniec sa Jimin vystrel a tiež sa uprene zahľadel do Namjoonovej tváre. Pred ním sedel neznámy človek so sklenenými, krvou podliatymi očami, pod nimi sa rysovali výrazné tmavé kruhy, mal výraznejšie lícne kosti a zranenia, ktoré sa len ťažko hojili. Všetko, čo sa teraz dozvedel zvážil veľmi rýchlo a už mal aj pripravený konečný verdikt.

,,Robíme si o teba starosti, Namjoon-hyung. Ale nevedel som, že je to až také zlé. Kedy si vôbec naposledy jedol? Chceli sme ti dať trochu priestoru, ale sakra, veď ty sa úplne strácaš!"

Jeho hlások bol spočiatku jemný a tichý, no na konci sa začal stupňovať. Namjoon mohol povedať, ako z neho vyžaroval ten smútok a sklamanie. No z úst stále nevypustil ani slovo, len sklonil hlavu mädlil si ruky na svojom lone.

Jimin stále len rozprával a rozprával, ale nikdy sa mu nijakej reakcie nedostalo. Jeho trpezlivosť sa začala prelínať do zúfalstva a on už nevedel, čo má urobiť. Napadla mu ešte jedna vec, ktorú mohol urobiť. Čoskoro sa však presvedčil o tom, že to bola veľká chyba, ktorá spôsobila ešte viac nešťastia.

Jimin sa hodil po Namjoonovi a z boku ho silno objal. Starší člen to však nečakal a s tichým zhíknutím sa vyľakal. Popritom nešikovne odhodil ruku do vzduchu a lakťom narazil do šálky, ktorá ešte vždy bola z polovice plná kávy. Jej obsah sa rozlial priamo na otvorený notebook. Tekutina so zariadením spolu vytvorili syčivé, praskavé zvuky a obrazovka po niekoľkých zablikaniach zhasla.

RM odsotil rúžovovláska a pohotovo sa pokúsil svoj notebook oživiť. Ako šialený stále klikal na tlačidlo ,,vypnúť/zapnúť" a po každom ďalšom neúspešnom pokuse sa ho zmocňovala čoraz väčšia panika. Až keď pochopil, že to nemalo nijaký zmysel, prestal.

,,Moje projekty, dokumenty, práca... Všetko, na čom som kedy pracoval sú... Preč," vydýchol zo seba, potichu a porazene.

Otočil sa prudko k Jiminovi, ktorý už teraz stál za ním. Mladšiemu členovi prešli zimomriavky po tele, keď uvidel Namjoonoov pohľad. Díval sa na neho ako na najväčšieho nepriateľa, z očí mu sršal číry hnev. Niečo také bolo u neho ako paranormálny jav. Už dlhý čas sa blížil k hranici totálneho zrútenia a toto ho dorazilo.

Jimin hlasno prehltol a zakoktal slová: ,,Namjoon-hyung, j-ja... Ja-"

,,Urobil si to schválne!" skríkol po ňom líder až tak, že ho z toho zaškriabalo v hrdle. Bolo to, akoby všetok ten tlak uložený za posledný čas sa chcel vydrať von. A keď už otvoril bránu celému tomu napätiu v ňom, tak nedokázal prestať. Zas a znova sa postavil a pre istotu sa chytil operadla stoličky, ak by sa mu náhodou znova zakrútila hlava. Postavil sa agresívne pred Jiminom a ešte vždy na neho hádzal svoj nenávistný pohľad. Hruď sa mu začala prudko dvíhať, dych sa zrýchľoval. Krv v žilách mu odrazu nahradil Red Bull a on nadobudol pocitu, akoby znovu ožil.

Jimin tam stál ako obarený, nemal ani len tušenie, čo by mal v tejto chvíli urobiť. Mal utiecť? Mal volať o pomoc? Mal sa s ním pustiť do hádky? Nevedel. Pred očami sa mu práve otvorila Namjoonová trinásta komnata, ktorú nepoznal a tak netušil, čo má očakávať. Nikdy predtým ho nevidel takého rozčúleného a nikdy predtým na neho nezvýšil hlas.

V tom sa za nimi ozval hlas pýtajúc sa: ,,Čo sa tam deje?"

Po ňom nasledovali kroky, dokonca od niekoľkých osôb. Z dverí sa postupne vynorili zvyšní členovia skupiny, len aby videli tú scénku medzi Jiminom a Namjoonom. A taktiež boli napadnutí nepríjemným zápachom z miestnosti. Ako prvý zareagoval Kim Teahyung.

,,Prečo kričíš po Jiminovi?" Vpratal sa medzi nich a pozrel sa na Namjoona, ak by náhodou nebolo jasné, komu bola otázka adresovaná. Ani trochu sa mu nepáčil výraz na tvári ich lídra. Prekrížil si ruky na hrudi, aby ukázal, že ho to nevystrašilo.

,,Prečo? Pretože mi zničil notebook!"

,,No a?" Teahyung nadvihol obočie, čím naznačoval, že sa nič veľké nedialo. Tým však iba prilieval olej do ohňa a Namjoom začal vidieť pred sebou červenú.

,,NO A?! Vieš si vôbec predstaviť, aké som tam mal dôležité veci?! Všetka práca za dva týždne je preč!" Lídrov hlas začal naberať na intenzite a to rozčuľovalo Teaho ešte viac.

Priskočil k nim Seokjin a snažil sa podať rozumný návrh: ,,Prosím, toto je zbytočné. Prečo si radšej nesadneme a neprediskutujeme to v pokoji?" Tea však nemienil prestať, bol až príliš rozčúlený a mal nato aj dôvod.

Dnes na obed za ním prišiel Jimin. Potreboval sa niekomu zdôveriť a vedel, že Teahyungové rameno má vždy k dispozícií. Zveril sa mu o tom, ako si robí obavy o Namjoona. A taktiež o jeho podozrení, že hladuje, čo bolo pre Jiminieho citlivou témou. Preto ho tak veľmi vyviedlo z miery, keď videl, ako si na ňom chcel Namjoon vybiť hnev. Ak si chcel nájsť svoju obetnú ovečku, Teahyung bol priamo pred ním.

,,Po kom si vôbec dovoľuješ tak kričať? My sme ti nič zlé neurobili, to ty si ten, ktorý sa nám vyhýba.

Si náš líder, mal by si držať s nami a podporovať nás."

,,A vy ma azda podporujete?" nevzdával sa boja Namjoon, ,,Len ma ťaháte ku dnu, naozaj ďakujem za zničenie mojej práce! Asi si neuvedomujete, aké náročné je vytvoriť nový album."

Teahyung si zložil ruky z hrude a tentoraz sa chytil za boky. Jeho dych bol taktiež ťažší ako normálne a pred sebou videl červenú. Ani omylom mu nenapadlo teraz ustúpiť a tak pokračoval: ,,Takže si sám chcel napísať celý album? Nehovorí ti niečo slovo ,spolupráca'? Alebo sa to už nezmestí do toho tvojho prerasteného mozgu?!"

,,Aha, takže vy si vlastne môžete robiť čo chcete, ale ak ja raz pochybím, tak sa mi celý svet otáča chrbtom?!"

,,Kam tým vôbec mieriš?! Čo si týmto divadlom chceš dokázať, Joon-hyung?! Zbiješ aj nás všetkých do krvi, pretože si nasraný na celý svet?!"

,,V, stačilo!" okríkol ho tentoraz Hoseok a chytil osloveného člena za rameno. Jeho tvár jasne naznačovala to, v akom nepokoji bol.

Yoongi, Junkgkook a Jimin sledovali scénu pred nimi. Suga spolu s Jungkookom hladili Jimina, ktorý bol očividne z celej situácie mimo. Vedel, že zato mohol on. Ak by to nebolo kvôli nemu, Namjoon a Tea by nemuseli nad sebou stratiť kontrolu. Medzi nimi oboma ešte vždy lietali spätné urážky a argumenty. Nakoniec všetko ukončil RM spôsobom, ktorý sa ani jednému z členov nepáčil. Pre Teahyunga to bola ako studená sprcha, po ktorej sa konečne spamätal a jeho zdravý rozum znova prebral kontrolu. Žiaľ, bolo už neskoro, plameň bol na streche.

,,Vy ma vlastne ani nepotrebujete, však? Nikto ma nepotrebuje, som tu úplne zbytočný. Nemal som sa radšej nikdy narodiť."

Potom, ako posledné slová opustili Namjoonové ústa, zodvihol ruku do vzduchu a zaťal päsť, akoby sa pripravoval na úder. Teahyung sa inštinktívne prikrčil a snažil sa kryť si tvár. No jeho ruka mala iný cieľ. Napriahol sa a celou silou buchol do stále otvoreného notebooku. Ten sa rozletel po izbe a pri dopade na zem sa rozbil na niekoľko častí za sprievodu hlučného treskotu. Chcel svoj hnev vybiť fyzicky, už to viac nezvládal. Trochu ho to upokojilo, no stále sa dusil. Nemohol tam dlhšie zostať.

Otvoril šuplík, schmatol kľúče, svoju peňaženku s dokladmi a rýchlymi krokmi sa vybral preč z izby. Na rozlúčenie nezabudol poriadne tresknúť dverami tak, že sa z toho otriasol celý dorm. Z vešiaka si ešte rýchlo stihol uchmatnúť nejaké kusy oblečenia. Odomkol vchodové dvere a rozbehol sa preč do mesta ponárajúceho sa do večernej tmy.

* * *

Mladý muž sa prechádzal po takmer prázdnom parku, ktorý už úplne zahalila tma. Jeseň pomaly opúšťala túto krajinu a nahrádzalo ju nové, chladnejšie ročné obdobie. Mláky na zemi, ktoré tam zanechal dážď počas dňa, sa v noci premenili na ľad. Museli ste teda strážiť každý váš krok, aby ste náhodou nepredviedli nejaký krkolomný kúsok na malej plošine ľadu. Obloha bola čierna ako smola, no skrášľovali ju blikotajúce hviezdičky, ktoré sa veselo na nej mihotali a usmievali sa na každého okoloidúceho. Najviac však na nebi dominoval Mesiac, ktorý už bol v poslednej štvrti. Tmu z časti prebíjali aj svetlá z nočných lámp, čo najviac pomáhalo osvetľovať nočné chodníčky.

Mladíkovu tvár zahaľovala rúška a tomu napomáhala aj šiltovka. Ruky mal schované vo vreckách svojej mikiny, ktorá žiaľ nestačila na úplné zahriatie pri tejto chladnej noci. Sem-tam ho dokonca striaslo, keď mu chlad udelil svoj studený dych. Musel ale uznať, že stále to bol hrejivejší pocit, ako zostať vo vnútri. Kráčal sám mierumilovne po parku, myšlienkam nechal voľný prúd, bol úplne uzatvorený do sveta vytvoreným svojou vlastnou hlavou. Nemal pri sebe mobil, takže ho nikto nemohol kontaktovať. Nechal svoje nohy, aby ho viedli kamkoľvek, okoliu nevenoval nijakú pozornosť. Teda až do chvíle, kým nebol prinútený. Cítil, že niečo je zle.

Zastavil sa a začal načúvať. Odrazu ho zaplavil nepríjemný pocit. Otočil sa za seba, len aby si všimol, že akýsi tieň sa práve ukryl za rohom.

Niekto ma sleduje.

V tom momente neváhal ani chvíľu a urobil prvú vec, ktorá mu napadla - pobral sa na útek. Jeho fyzický stav mu však už nedovoľoval bežať tak rýchlo, ba čo horšie, prestal venovať pozornosť tomu, čo sa nachádzalo pod ním. Netrvalo dlho a ďaľšie nešťastie bolo na svete. Dnes jednoducho nebol jeho deň.

Jeho noha sa stretla so zamrznutou mlákou a šmykla sa do vzduchu. Mladík začal padať rovno na chrbát. Jeho telo pocítilo chladný betón a silný pád mu vyrazil dych. Šiltovka mu spadla z hlavy, ale to bolo to najmenej, čo ho práve trápilo. Nevedel sa nadýchnuť.

Začal panikáriť, oči sa mu rozšírili od strachu. Pokúšal sa lapať po kyslíku, no nešlo to. Chcel sa pohnúť, stiahnuť si rúšku z tváre a utiecť. Bez šance. Chrbát ho príliš bolel a on bol akoby paralyzovaný.

Počul blížiace sa kroky. Neboli rýchle a ani byť nemuseli. Nech to bol ktokoľvek a nech mal hocičo za lubom, nebolo treba ponáhľať sa. Svoju obeť mal rovno pripravenú pred sebou.

Ja zomriem. Zomriem! ZOMRIEM!

Mladík chcel ešte vytiahnuť poslednú zápalku a pokúsiť sa zakričať. Jeho hlas bol však pridusený, sotva zo seba vydal tichý ston.

Postava sa konečne dostala k nemu a on mu videl do tváre. Bol to starší pán, oblečení mal na sebe teplý kabát a hlavu mu pokrývala hrejivá čiapka.

,,Neboj sa, chlapče. Je to len vyrazený dych, nič sa nedeje."

Tentoraz mladík zostal byť zarazený. Starší muž sa na neho zhora usmieval, no nebol to ten typ zákerného úškrnu. Naopak, pôsobil milo a priateľsky. A možno aj to pomohlo mladému mužovi sa upokojiť a konečne sa mu podarilo urobiť hlboký nádych. Začal nasávať vzduch do pľúc pravidelne, no na zemi zostal stále ležať. Postavil sa až vtedy, keď sa bolesť v chrbte zmiernila a on sa znova dokázal pohnúť. Zaprel sa lakťami o zem a pomaly sa posadil. Hneď nato mu starý muž podal ruku na znak, že mu pomôže na nohy. Chvíľu premýšľal nad touto ponukou, no nakoniec sa rozhodol mužovu ruku prijať. Možno mu skutočne nehrozilo nijaké nebezpečenstvo.

,,Gamsahabnida," poďakoval sa mladík za pomoc, keď už stál pevne na zemi. Až teraz si všimol, že je od neho starček o pol hlavy nižší. Na hlavu si opäť nasadil šiltovku, ktorú stihol zobrať zo zeme.

,,Som tu predsa od toho, aby som ti pomohol," odpovedal starček a priateľský úsmev neopúšťal jeho tenké pery.

Mladíka to trochu zarazilo, no potom skrz smutný úsmev odvetil: ,,Ale mne sa už nedá pomôcť." Druhý muž zatriasol hlavou a protestoval: ,,Samozrejme, že sa dá. Každému sa dá pomôcť. Len sa na celú situáciu musíš pozrieť z iného uhla pohľadu, Kim Namjoon."

,,Vy ste ma spoznali?" opýtal sa RM prekvapene. Pri tej príležitosti si stiahol z tváre rúšku, keďže zlyhala pri maskovaní a on ju už viac nepotreboval. Odložil si ju do vrecka na mikine.

,,Samozrejme, že som ťa spoznal," zasmial sa srdečne starček, ,,Som predsa tvoj anjel strážny." Namjoon na neho vytreštil oči. Väčšie klišé snáď ani nemohol ten druhý vypustiť z úst. Otočil hlavu k nebu a hlásateľne šepol: ,,Pane bože, toto mi ešte chýbalo."

,,Naozaj som anjel strážny. Ty neveríš na anjelov?" zatváril sa starček dotknuto.

,,Áno? A kde bol pre mňa ten ,anjel strážny', keď som ho potreboval?"

,,Stojím tu predsa rovno pred tebou a chcem ti pomôcť."

,,Aniyo. Ako som už povedal, mne sa pomôcť nedá. Tento život som si už zničil. Som nikto. Som bezvýznamný," následne sa Namjoon zamračil, ,,A vlastne ani neviem, prečo vám to hovorím. Vôbec vás nepoznám."

Starší muž sa znova usmial a povedal: ,,Volám sa Gerald a mám 194 rokov. Prišiel som sem na zem, aby som pomohol ďalšiemu človeku, ktorý to potrebuje. A to si práve ty. Viem všetko o tom, čo sa stalo. A ver mi, nie je to také strašné, ako si myslíš."

,,No super, to naozaj milujem, keď si ľudia myslia, že o druhých vedia všetko len cez médiá," prekrútil RM očami a v jeho hlase bola počuť štipka sarkazmu.

,,Naozaj viem o tebe všetko. O tvojom detstve, rodine, kamarátoch, úspechoch, neúspechoch... A aj o tej hádke v dorme medzi tebou a ostatnými členmi."

Tentoraz už Namjoon naozaj nevedel, ako nato odpovedať. Bol ako obarený horúcou vodou. Ako o tej hádke mohol ten muž tušiť? Dostalo sa to azda už do rúk médiám? Ale ako to mohli zistiť oni? Hoci mu táto verzia neprišla možná, bol to jediný logický spôsob, ako sa o tom mohol dozvedieť. Ibaže by...

,,Vy ma špehujete?" Mal nekonečno chutí po ňom skríknuť, no úcta k starším mu to našťastie nedovolila.

,,Nie, to nie," zavrtel starý muž hlavou, ,,Len som o tebe zisťoval nejaké informácie."

,,Pozrite, už ma naozaj desíte. Neviete o tom vôbec nič. A nestarajte sa do mňa, aj tak vám to nestojí zato. Som nikto, rozumiete? Som len príťaž, bez ktorej by každému bolo lepšie. Vlastne ani vôbec neviem, čo tu ešte stále robím. Nemal som sa skrátka narodiť a každý by bol šťastnejší."

Starček sa len neveriacky chytil za líce a zatriasol hlavou so slovami: ,,Na takéto niečo ani len nemysli! Život je ten najväčší dar, aký môžeš dostať."

,,Jinjjayo? Tak potom ja som ho dostal omylom."

Starý muž si len zhlboka povzdychol, začínal byť zúfalý. Jeho nadriadení vedeli, prečo ho poslali práve za touto dušou. Bol to naozaj ťažký oriešok. Myseľ tohto človeka bola už príliš čierna a zničená. No muselo sa mu dať ešte pomôcť. Skrátka muselo.

Mysli, Gerald, mysli. Čo by urobili skúsenejší anjeli?, pýtal sa sám seba. A v tom sa mu v hlave zrodil nápad. Nápad tak šialený, že musel zodvihnúť hlavu k nebu a uistiť sa, či niečo také vôbec môže urobiť. Na lepší návrh však už nezostávalo viac času. Musel konať ihneď.

Na starčekovej tvári sa opäť zrodil veselý úsmev a znova začal hovoriť: ,,Takže ty si myslíš, že si sa nemal nikdy narodiť? Že každému kto ťa pozná by bolo bez teba lepšie."

,,Nemyslím si to, je to pravda," odvrkol RM a zamračil sa. Neznášal to, ako sa pred úplne neznámym mužom ľutoval. No keď už raz otvoril svoju myseľ niekomu, nevedel to zastaviť. Bolo ešte veľmi veľa toho čo mal na srdci, no už aj tak povedal akurát tak dosť.

,,Tak dobre," oznámil Gerald konečným hlasom, ,,Nikdy si sa nenarodil. Nikdy si nedostal možnosť prísť na tento svet a zažiť všetko, čo ti život ponúka."

RM znova prekrútil očami. Možno bolo naozaj zbytočné pokračovať v rozhovore s týmto mužom. Bol dokonca príliš šialený aj pre Namjoona a to bolo už naozaj čo povedať. Zdvorilo sa s ním rozlúčil a radšej sa otočil, aby sa pobral na odchod. Niečo však odrazu nebolo v poriadku. Niečo bolo inak. Zastavil sa a chvíľu hľadel pred seba na neurčitý bod. Nie, to nebolo možné.

Pomaly sa otočil naspäť k starčekovi. Ešte vždy tam stál, jeho pohľad bol neutrálny.

,,No toto," vyšlo z úst mladého idola, ,,Odrazu prestala byť zima. Nezdá sa vám?"

Starček neodpovedal, no na jeho perách sa zamihotal lišiacky úškrn. Namjoon si vyzliekol mikinu. Hoci mal pod ním len tričko s krátkym rukávom, necítil vôbec chlad. A to sa ešte pred chvíľou triasol ako osika od zimy. Mikinu si opäť obliekol, pričom si všimol ešte ďaľšie záhadné veci. Chrbát ho prestal bolieť. Keď sa tak nad tým zamyslel, kŕče v žalúdku a bolesť hlavy taktiež ustúpili. Snažil sa prísť na všetky logické možnosti, ktoré to mohli zapríčiniť, no k ničomu nedospel. Ale v tom si uvedomil ďalšiu vec, ktorá ho vystrašila.

Siahol ruky do oboch vreciek na jeho teplákoch, len aby potvrdil svoje obavy. Jeho peňaženka a kľúče tam už neboli.

,,Sakra, stratil som svoje doklady!" vykríkol v panike a ešte pre istotu skontroloval vrecká na jeho mikine. Nič, našiel len rúšku.

Vystrašene sa otočil k starčekovi a opäť skríkol: ,,Moje doklady sú preč!"

,,Isteže, veď si nijaké nikdy nedostal," povedal starý muž spôsobom, akoby to mala byť nejaká samozrejmosť.

Namjoon sa neveriacky chytil za hlavu. Musel nájsť svoju peňaženku aj kľúče. Bol len jediný spôsob, ako ich stratil a to muselo byť počas prechádzky. A tak sa rozbehol naspäť presne tým smerom, ktorým prišiel, pričom sa mu prihodila ďalšia prekvapujúca vec. Ešte pred niekoľkými minútami ho bolel akýkoľvek pohyb, no teraz bežal s takou ľahkosťou ako kedysi, nepociťoval nijakú bolesť. No teraz bolo dôležitejšie sa sústreďovať na cestu, predošlí pád ho o tom dostatočne poučil. A taktiež aj preto, lebo na zemi hľadal svoje stratené veci.

No výborne, čo sa môže dnes ešte prihodiť?, opýtal sa sám seba. Bol by však radšej, ak by nepoznal odpoveď na svoju otázku.

Medzitým ako horúčkovito pátral po jeho veciach, si ani neuvedomil ako rýchlo sa dostal k dormu. Sklamane si povzdychol. No snažil sa ešte upokojiť myšlienkou, že možno jeho peňaženka a kľúče boli vo vnútri. Pristúpil teda ku vchodovým dverám a zaklopal. Čakal len chvíľu, kým sa dvere otvorili.

,,Annyeong! Nevidel si náhodou moje-," Namjoon nedokončil vetu, keď si všimol medzi dverami neznámeho muža. Ten na neho hodil prekvapený pohľad. Bol mladý, dobre stavaný a skvelo upravený. Musel to byť nejaký známy jedného z členov. Ale prečo mu nepovedali, že majú návštevu?

Pravdepodobne preto, lebo nemáš pri sebe mobil a nerozprával si sa s nimi dva týždne, idiot.

Namjoon chcel napraviť svoj nezdvorilý pozdrav a už-už otváral ústa, keď ho v tom predbehol druhý muž. To čo však povedal naozaj nečakal.

,,Prepáčte, pomôžem vám?"

Líder najprv premýšľal ako nato reagovať. Nakoniec sa len pobavene pousmial a odpovedal: ,,Asi ma nespoznávate, lebo nemám na sebe make-up. Som RM." Pre istotu si ešte dal dole z hlavy šiltovku, aby pomohol druhému mužovi rozpoznať ho. Ak je blízky s jedným členom, musel poznať aj prezývku. Navyše bol celkom dosť známy.

A práve preto ho tak veľmi prekvapila jeho reakcia.

,,Pardon, nič mi to nehovorí."

,,Volám sa Kim Namjoon. Som jeden z členov BTS," ďalej sa pokúšal druhému mužovi rozsvietiť svetielko v hlave. Úsmev mu zmizol z pier, keď videl ten zmätený výraz na tvári mladého muža.

,,Prepáčte, naozaj vás nepoznám."

,,BTS. Bangtan Boys. Bulletproof Boys. Beyond the Scene. Nič?" Mužova reakcia bol len ďalší zmätený pohľad a potrasenie hlavou.

,,Tak to mi nevravte, že ste v živote o BTS nepočuli a ste v našom dorme," Namjoon si nasadil šiltovku naspäť na hlavu, prekrížil ruky na hrudi a začal sa mračiť. Vo vnútri bol cudzí muž, ktorý sa správal veľmi divne a jemu sa to ani trochu nepáčilo.

,,Akom ,našom' dorme? Vy tu nebývate," odvrkol mladík a v jeho hlase bolo počuť, že aj jeho nervy začínajú byť podráždené. RM to už ďalej nezniesol, odstrčil mladíka a vošiel do dormu.

,,Čo si to dovoľujete?!" skríkol za ním muž.

,,Jiminie? Jin? Suga? Tae? Jungkookie? Hope? Kde ste, chalani? Je tu nejaký cudzí muž!" kričal RM ignorujúc osobu za ním. Nikto sa mu však neozval. Ak ten človek niečo spravil chalanom, tak...

Napadlo mu, že sa radšej poobzerá po dorme ešte predtým, než začne robiť predčasné závery. Išiel teda skontrolovať miestnosť, kde ich videl naposledy - v jeho izbe. Rozbehol sa teda tým smerom. Otvoril dvere od spálne a nakukol dnu. Svetlo bolo zapnuté a tak mohol uvidieť osobu, ktorá sa nachádzala vo vnútri. Na tvári sa mu zrodil úprimný úsmev, keď konečne zbadal známu tvár - Min Yoongi. Sedel na čalúnenej stoličke za pracovným stolom, na ktorom mal opretú hlavu. Medzi stolom a hlavou mal zložené ruky, ktoré mu teraz slúžili ako vankúš. Vyzeralo to tak, že zaspal, inak by rozhodne dal prednosť mäkkej posteli než tvrdému stolu a nepohodlnej polohe.

Položil ruku na jeho hlavičku a rozcuchal mu ešte viac už aj tak strapaté vlasy. Všimol si, že už nemali havraniu farbu, ale mentolovú. Zrejme si ich medzičasom stihol prefarbiť.

,,Stávaj, spiaca kráska." Jeho hlas začal Yoongiho prebúdzať. Pomaly otváral svoje očká a rozospato sa pozrel na majiteľa toho hlasu.

,,Suga, musím ti niečo pove-"

,,Preboha, KTO STE?!" skríkol hystericky oslovený muž a bleskovo sa postavil na nohy. Pohľad na jeho tvári Namjoona zabolel. Vyžaroval z nej čistý strach a šok.

,,Yoongi-hyung, veď to som ja, Namjoon! Prosím, neblbni! Sme predsa spolu v skupine BTS!"

,,BTS?" spýtal sa prekvapene nižší mladík.

,,Áno! Boli sme spolu trainees s J-hopom tri roky pod spoločnosťou BigHit."

,,J-hopom?"

,,Jung Hoseok!"

,,Oh, áno, spomínam si na neho. Je pravda, že sme boli spolu trainees. Boli sme istý čas aj v skupine

BTS, teda až kým sa nerozpadla."

,,N-nerozpadla?!" Namjoon sa takmer zadusil tým slovom. Nedokázal uveriť vlastným ušiam. Bol snáď

Yoongi námesačný?

,,Počujte, neviem o čo vám ide a čo máte s BigHitom či BTS spoločné. Ale tá skupina sa rozpadla ihneď na začiatku, nikdy sme nedebutovali. Nikto nám neveril, nikto tú skupinu nepodržal. Nemala nikdy ani len existovať, bola to chyba. A aj keby sme debutovali, nikdy by sme neboli populárni. Teraz som už pod inou spoločnosťou a v inej skupine, takže na tom už veľmi nezáleží."

,,Čo to trepeš, spamätaj sa!" zvýšil na neho hlas Namjoon, chytil ho za ramená a poriadne s ním potriasol.

Yoongi skríkol a začal kričať o pomoc: ,,Dowajuseyo!"

Do izby vtrhli ďalší traja muži. Medzi nimi bol aj ten, ktorého stretol medzi dverami. Pri uchu držal mobil a povedal do neho: ,,Prosím, príďte rýchlo! Je šialený a nebezpečný!"

Namjoon sa na nich otočil. Následne sa opäť pozrel na Yoongiho. Už tomu rozumel. Jediný dôvod prečo sa s ním rozprával bol ten, aby ho zdržal, zatiaľ čo ostatní zavolajú políciu. Museli sa na tom dohodnúť nejakým spôsobom, ktorý Namjoon nezaregistroval. Bolo to, akoby mu dýku zapichol rovno do chrbta.

Až teraz si uvedomil jednu vec. Všetky jeho veci v izbe boli preč a nahradené cudzími. Vyzeralo to, akoby tu nikdy nebol. Nebolo však času sa zamýšľať, teraz musel utiecť. Pustil Sugu a bežal ku dverám. Bol tam však niekto, kto ho nechcel pustiť.

,,Kam si myslíš, že ideš?" zastavili ho traja muži, Yoongi im išiel na pomoc. Namjoon nevedel, čo teraz má urobiť. Nepustí sa s nimi do bitky. Nie, on nie je bitkár a ani nijaký násilník. Jeden z nich ho chytil za zápästie. RM šklbol rukou a odsotil ho od seba. Toho čo stál pri dverách taktiež odstrčil preč, a keď bol východ konečne voľný, utiekol. Počul za sebou ako ho ostatní muži naháňajú. Podarilo sa mu však uniknúť z dormu a skryť sa v nočných uliciach.

Keď bol dostatočne ďaleko, zastavil. Predklonil sa a rukami sa oprel o kolená, aby chytil nový dych a trochu si oddýchol. Nevedel si nijako logicky vysvetliť to, čo sa práve teraz dialo. Stále viac a viac sa mu potvrdzovala teória, že v tom všetkom musí mať prsty ten Gerald.

,,Tak tu si, mladý muž, hľadal som ťa!"

Spomeň čerta...

Náhle sa k nemu otočil, opustil všetky zábrany slušnosti a vyštekol: ,,Čo ste to urobili?! Zničili ste mi život!"

,,Zničil?" začudoval sa starček, "Nie, chlapče. Len ti chcem ukázať, akoby vyzeral tvoj svet, keby si sa nikdy nenarodil. Nemáš nijakú identitu. Teraz si skutočne nikto."

,,Klamete!" vyštekol po ňom Namjoon a znova sa pobral na útek. Musel nájsť niekoho, kto sa proti nemu ešte nesprisahal. A to bola len jediná osoba na svete.

Keď natrafil na okoloidúcu ženu, slušne si od nej vypýtal mobil, aby si mohol zavolať. Na jeho jediné šťastie v tento deň mu žena dôverovala a mobil mu skutočne požičala. RM na ňom vytočil číslo, ktoré dôverne poznal naspamäť. Priložil si zariadenie k uchu a čakal. Zahrialo ho u srdca, keď počul známy hlas.

,,Yeoboseyo, Yeogi amudo eobsnayo?" spýtal sa neisto hlas v mobile, keďže nebolo jasné, kto je vlastne na druhej strane.

,,Omma, to som ja, Namjoon. Prepáč, že ti volám z iného čísla, nemám teraz pri sebe svoj mobil-" začal rýchlo vysvetľovať celú situáciu, no bol prerušený skôr, ako stihol dorozprávať.

,,Prepáčte, zrejme ste si pomýlili číslo. Nepoznám nijakého Namjoona." V tom momente pocítil RM ďalšiu dýku v jeho tele. Tentoraz to bol zásah do jeho srdca.

,,Som Kim Namjoon."

,,Mrzí ma to, naozaj vás nepoznám."

,,Omma, som predsa tvoj syn."

,,Čože?!" skríkol ženský hlas na druhej strane tak veľmi, že bol RM prinútený ho oddialiť od svojho ucha.

,,Naozaj vás nepoznám, tak mi už dajte pokoj! Aby ste vedeli, nijaké deti nemám a nie som ani vydatá."

,,O čom to hovo-." Opäť nedostal príležitosť dokončiť vetu, pretože bol hovor nemilosrdne ukončený. Čo myslela tým, že nemá deti a nie je vydatá? Čo sa stalo s jeho mladšou sestrou a otcom?

Namjoon sa ešte zopárkrát pokúsil zavolať svojej matke, no tá mu už nikdy neodpovedala. Zostal tam porazenecky stáť, nezmohol sa vôbec na nič. Toto bola tá najhoršia nočná mora.

Vrátil mobil žene, poslednýkrát sa jej poďakoval a tá s úsmevom odišla. A on tam len tak ostal. Nemal predsa kam ísť, tak načo by chodil?

,,Preboha, chlapče, veď ty stále len niekam utekáš," povedal hlas za ním, ktorý už dôverne poznal. Otočil sa za seba a ihneď uvidel, ako sa Gerald za ním snažil nemotorne bežať a nejako ho dobehnúť.

,,Tak mi konečne povedzte, čo sa stalo!"

,,Už som ti to vysvetlil," starček pokrčil ramenami, ,,Vieš, tvoji rodičia mali manželskú krízu, no keď sa im narodil syn, zachránil doslova rodinu a kvôli nemu zostali spolu. Nakoniec si opäť k sebe našli cestu. Neskôr sa im narodilo aj dievčatko. Ale keďže sa ten chlapec nenarodil..."

,,...Tak sa rozviedli," šepol pokračovanie Namjoon, ktoré si už sám domyslel, ,,Moja sestra neexistuje."

,,Správne. A to nedorozumenie v dorme ma mrzí, mal som ťa nato upozorniť."

,,Prečo Yoongi-hyung povedal, že sa BTS rozpadli?" ďalej vyzvedal.

,,Nepamätáš si, čo povedal? Nebol tam nikto, kto by tej skupine veril a podržal ju. Možno si to už nepamätáš, ale ty si bol ten, ktorý na začiatku bojoval zato, aby BTS existovalo. Bez teba by to nebolo možné. Žiaľ, nebol si tam vtedy, keď ťa zvyšok skupiny potreboval..."

,,A čo sa stalo s ostatnými členmi?"

,,Každého postretol iný osud. Niektorí chalani skončili s k-popom úplne a nikdy si nesplnili ich sny. Iní sa presadili v iných skupinách, no tie nikdy nedosiahli takých úspechov ako Bangtan Boys. Napríklad tí muži v dorme boli ostatní členovia skupiny, do ktorej sa dostal Yoongi."

Starček pristúpil bližšie k Namjoonovi, položil ruku na jeho rameno a povedal: ,,Mám pre teba ešte poslednú zastávku."

Následne ho začal sprevádzať ulicou. Na jej konci odbočili za roh a RM nemohol uveriť tomu, čo práve uvidel pred sebou. Nikdy predtým si tam toho miesta nevšimol. Bol to cintorín.

Namjoon sa na starčeka otázne pozrel, no vysvetlenie nedostal, aspoň nie teraz. Obaja prešli železnou bránou dnu a chvíľu sa v tichosti prechádzali medzi pomníkmi. Zvláštne bolo to, že na nich neboli vytesané len kórejské mená. Nie, miešali sa aj s menami z mnohých iných krajín a národností. Najprv netušil, čo to malo všetko znamenať. No potom mu to došlo.

,,Už tomu rozumiem. Teraz mi ukážete môj vlastný hrob, však?"

,,A prečo by mal mať hrob niekto, kto sa nenarodil?" spýtal sa nechápavo starček. Namjoon musel uznať, že mal pravdu. Skutočný dôvod jeho návštevy cintorína teda stále zostal otázny. Pravda bola však oveľa horšia, ako sa domnieval.

Keď konečne zastavili, starček sa ho spýtal: ,,Nie je ti nijaké meno známe?"

,,No, popravde ani nie," zavrtel Namjoon hlavou.

,,V poriadku. A spomínaš si nato, koľko ARMYs vám písalo listov, e-mailv a správ o tom, ako ste im cez hudbu odovzdali chuť opäť žiť?" Namjoon začínal niečo tušiť. A vôbec sa mu nepáčilo, kam tieto otázky mierili.

,,Č-čo tým chcete povedať?"

,,Nuž... Nikto týmto ľuďom neukázal, prečo by mali žiť."

,Nie, to nie je možné!!" skríkol neveriacky RM. Nechcel uveriť, že sa to všetko naozaj odohrávalo. Všetci títo ľudia si siahli na život. Všetci tí, ktorým kedysi on a jeho skupiny pomohli. Bolo to takmer, ako by ich teraz zabil on. Presne tak, ako zabil BTS. Ako zabil manželstvo svojich rodičov. Ako zabil svoju sestru.

,,Tak vidíš," povedal starý muž, ,,Myslel si si, že tvoj život sa medzi miliardami iných stratí a nebude podstatný. No každý deň ovplyvňuješ aj životy iných ľudí. Tvoji blízky ťa nikdy nepoznali a tak ani netušia, ako im v ich živote chýbaš."

,,Dobre pochopil som," zavzlykal Namjoon a skryl si tvár do dlaní, aby neboli vidno jeho slzy. So zlomením hlasom ďalej pokračoval: ,,Bol som niekto. Ja... Ja chcem žiť! Chcem tu byť pre ostatných, keď ma potrebovali najviac. Prosím, Gerald, vráťte ma do normálneho sveta."

Zlomený RM len plakal a plakal, už viac nedokázal udržať v sebe všetky tie pocity, ktoré ho dusili. Chvíľu teda potrvalo, kým sa opäť upokojil. A to bolo vtedy, keď si uvedomil, že mu starček neodpovedal.

,,Gerald, prosím, už som sa poučil! Vráťte ma do môjho života!" Znova nijaká odpoveď. Niečo nebolo v poriadku.

,,Gerald?"

Namjoon si utrel posledné slzy a pozrel sa na miesto, kde naposledy stál starček. Nikto tam však nebol. Začal sa obzerať okolo seba, no nikoho iného už nevidel.

,,Gerald!"

Nič. Jednoducho zmizol. Namjoona sa opäť chytila panika a strach. Ak tu nebol ten anjel, ako sa potom mohol vrátiť naspäť? Musel existovať spôsob, akoby sa mohol odtiaľto dostať. Nenapadlo mu nič lepšie než to, aby začal bežať po cintoríne a nájsť východ. Utekal teda smerom k bráne, cez ktorú sa tam dostal. Keď sa však dostal do cieľa, stuhol. Nijaká brána tam už nebola.

Hľadal teda iný spôsob, akoby sa mohol dostať von. Po hodnej chvíli však pochopil, že to nemalo zmysel, a tak bežal bezvýznamne ako sliepka bez hlavy.

Prosím, chcem žiť, chcem žiť...

Odrazu sa cítil byť znova slabý, už nedokázal viac bežať. Padol na zem a začal sa rozdýchavať. Nemohol spraviť už ani len o jeden pohyb navyše. Zalialo ho príšerné teplo, viečka sa mu zatvárali. Chcel spať, chcel veľmi spať. Ale mal zlý pocit z toho, že ak zaspí, stane sa niečo zlé. Možno sa už ani nikdy nezobudí. Napriek tomu ako veľmi sa snažil s únavou bojovať, nezvíťazil. Svet pred ním sa zahmlieval a on upadol do temnoty.

* * *

Otvoril prudko oči. Zvládol to celkom bez problémov, keďže svetlo nebolo natoľko ostré, aby mu v tom zabraňovalo. Cítil, že zem pod ním je tvrdá a studená, takže len s ťažkosťou mohol ležať v posteli. Ale kde teda bol?

Oprel sa o lakte a začal si pomaly sadať, pričom pocítil, ako sa ozvala bolesť v chrbte. Na ústach mal opäť nasadenú rúšku a tak si ju dal dole. Opatrne otáčal krkom tak, aby zbytočne nedráždil pulzujúcu bolesť v hlave a prečesával pohľadom okolie. Znova sa nachádzal v parku, okolie stále pohlcovala nočná tma. Odhadoval, že sa musel pošmyknúť a pri páde si narazil hlavu tak nešikovne, že upadol do bezvedomia. Nato si musel len povzdychnúť. Ak by pády a strácanie vedomia boli módny trend, Namjoon by v tom iste bol idol.

Niečo mu napadlo. Siahol rukami do vreciek. Jeho peňaženka a kľúče boli tam a on si mentálne vydýchol. Teraz znela už len jediná otázka - čo bola teraz realita?

Z jeho myšlienok ho odrazu prerušili kroky. Bolo jasne počuť, že niekto bežal k nemu. Pozrel sa teda smerom za neznámou osobou. Stuhol, keď zistil, kto to je.

,,Chalani, už som ho našiel!" vykríkol Yoongi z plných pľúc do tmy nevedno kam.

,,N-nie, nie prosím!" začal Namjoon nariekať, ,,Nevolajte na mňa políciu, nechcel som vám spôsobiť problémy!"

,,Prečo tak rozprávaš? Nikdy by sme na teba políciu nezavolali, Joon."

Muž na zemi na neho chvíľu hľadel ako tela na nové vráta, až kým zo seba konečne nevykoktal: ,,A- ako si ma to nazval?"

Nato už však Yoongi nestihol nijako reagovať, keďže sa z tmy vynoril zvyšok partie - Jungkook, Jimin, V, J-hope a Jin.

,,Joon-hyung!" vykríkol nadšene Tea, jeho oči boli plné sĺz. Zavesil sa na osloveného lídra, ruky omotal okolo jeho krku a povedal: ,,Tak veľmi som sa bál, že sa ti kvôli mne niečo stalo." Namjoonova reakcia na toto gesto bolo tá, že vzal Teahyungovu tvár do dlaní a otcovsky ho pobozkal na čelo. Z jeho očí sršalo nekonečné šťastie z toho, že má tú česť opäť vidieť svojich priateľov. Ostatní členovia sa takisto pridali a spolu vytvorili hromadné objatie. Ani jeden sa pritom neubránil slzám. RM postupne udelil bozky na čelo aj ostatným chalanom. J-Hope bol jediný, ktorý si z čela utrel mokrú stopu, ale bolo to myslené len tým najlepším možným spôsobom.

Kim Namjoon mal toľko toho na srdci, čo im chcel predať. Chcel sa im poďakovať za ich nekonečnú podporu a hlavne zato, že s ním napriek všetkému zostali. Vždy boli na jeho strane. No v tento moment neboli potrebné nijaké slová. Podstatná bola iba táto chvíľa. Navzájom si odovzdávali pocit bezpečia a dôvery.

Taktiež by sa rád poďakoval jeho fanúšikom. Vedel, že vo svete je veľa ľudí, ktorí ho z nejakého dôvodu nemali radi, no taktiež tu boli aj takí, ktorí mu každý deň tvorili úsmev na perách. A on tomu už všetkému začínal rozumieť. Či bol Gerald reálny alebo nie nedokázal teraz povedať. Ale jedna vec bola predsa len istá - ukázal mu úplne iný uhol pohľadu, ktorým videl ešte donedávna svet.

A život bol naozaj krásny.