Heartbeat

Píše sa rok 3000. Planéta sa pomaličky rozpadá. Ľudia sa rozdelili do dvoch skupín. Celý tento konflikt vznikol hádkou jedného významného vedca s prezidentom USA. Vedec chcel od prezidenta povolenie na jeho výskumy o klonovaní, no on to zamietol so slovami, že to je príliš nebezpečné a že neohrozí ľudí. Vedec sa nahneval a pokračoval zo svojimi výskumami ďalej tajne. Keď sa to prezident dozvedel, dal príkaz na zničenie jeho vedeckého laboratória. Vedec mal ale všetko zapísane a tak ho ani toto nezastavilo. Klonovanie malo ale jeden háčik. Treba na neho ľudskú dušu. Duša sa premiestni do klonu, no už akoby nežila. Klon je podobný, no vôbec nie je ako ten, ktorého podobu vlastný. Vedec opustil krajinu a konečne zostavil stroj, na ktorom toľké roky pracoval. Po toľkých rokoch stvoril prvý klon, seba. Klon bol zneškodnený a zabitý, no keď sa to dostalo na verejnosť niektorí ľudia boli nahnevaný a za vedca sa postavili. Netrvalo dlho a ľudia sa akoby zbláznili. Rozdelili sa na dve tábory, v ktorých boli podľa ich rozhodnutia. Takto sa to začalo a trvá to už osemnásť rokov.

Yoongi sa ako vždy zobudil na matraci na zemi. Chrbát ho nebolel. Celý život nespal na ničom inom ako na matraci na zemi, takže si za tých osemnásť rokov zvykol. Technológia síce bola vyspelá, no ľudstvo bolo chudobné, keďže bola vojna.

Vstal z matracu a vybral sa do vedľajšej miestnosti. Býval v malom byte s jeho mamou. Tieto byty neboli nič nezvyčajné. Všetci obyvatelia žili v takýchto bytoch. Nikto si nemohol vyberať. Jeho mama už sedela pri malom okrúhlom stole, ktorý bol úplne nevýrazný, tak ako aj všetko v tomto byte. Keď si ho všimla, milo sa na neho usmiala.

„Dobré ráno,"pozdravila ho.

„Aj tebe, mami,"zašepkal potichu kým si pretieral rozospané oči.

Na stole ho už čakali raňajky. Bez slova si sadol za stôl a začal jesť.

„Mami, kedy sa toto všetko už skončí?"opýtal sa z ničoho nič. Jeho mama vyzerala byť prekvapená.

„P-prečo sa to pýtaš? Ešte nikdy si sa to nepýtal,"vyhŕkla.

„Už ma to nebaví. Tento teror trvá už osemnásť rokov. Nikdy som nezažil normálny život. Toto sa musí skončiť. Hneď a zaraz,"povedal rázne chlapec.

„Zlatko, ty vieš, že ja by som chcela to isté, ale vieš aj to, že my nič robiť nemôžeme,"povedala a smutno sa usmiala. Týmto sa ich rozhovor ukončil, no chlapec sa nehodlal iba tak ľahko vzdať. Po raňajkách sa prezliekol z pyžama a zakričal na celý byt: „Idem za chalanmi!"

„Dobre, buď opatrný."

Vzal bundu z vysokého vešiaku pri dverách a vyšiel von z bytu. Zbehol dole po schodoch a keď otvoril dvere, ktoré viedli na ulicu, do tela mu vrazil ranný chlad. Nebolo až tak skoro ráno, ale keďže už bola tuhá jeseň, tak to nebolo nič neobvyklé. Prešiel niekoľkými prázdnymi ulicami až sa dostal pred ďalšiu bytovku, ktorá sa vôbec nelíšila od tých ostatných. Zazvonil na zvonček a čakal. Nečakal dlho a ozval sa hlas jeho kamaráta.

„Kto je tam?"

„Ahoj, Tae. To som ja, Yoongi. Otvoríš mi?"

„Jasné, poď dnu. Už tu je aj Jimin s Jungkookom." Len čo to dopovedal, vchodové dvere sa same tvorili. Vošiel dnu a nechal sa výťahom vyniesť až na tridsiate poschodie. Dvere výťahu sa otvorili a vystúpil na chodbu. Na chodbe boli tri dvere. Dve boli po stranách a tretie boli medzi nimi v strede. Jemne zaklopal na tie naľavo. Dvere sa so slabým zavŕzganím pootvorili. Na chodbu vykukol Tae a milo sa usmial, keď sa im stretli pohľady.

„Yoongi!"skríkol hlas a než sa Yoongi stihol spamätať, už mal Jiminove ruky okolo krku.

„Jimin! Vieš, že nemám rád objatia!"vykríkol Yoongi nahnevane a začal sa mrviť, aby sa zbavil otravného Jimina. Jimin si z toho nič nerobil a s veľkým úškrnom sa trochu odtiahol.

„No poďte dnu,"hnal ich Taehyung.

Posadali si na gauč.

„Ľudia, mali by sme niečo urobiť,"začal Yoongi.

„O čom to rozprávaš?"

„O tomto šialenstve, ktoré trvá už osemnásť rokov. Nikto z nás nevie, aké je to byť normálnym teenegerom. Všetci poznáme iba tento teror, v ktorom žijeme celý život!"

„Čo by sme mohli urobiť? Veď sme iba banda chalanov,"pozrel na Yoongiho Jungkook s otázkou v očiach.

„Netuším. Nechajte to tak. Asi mi preskočilo,"zasmial sa nervózne.

S chalanmi zostal až do večera, kým sa nezačalo stmievať. Všetci sa rozlúčili a odišli do svojich príbytkov, pretože každý vie, že po zotmení nie je dobrý nápad byť von, či už sám alebo s niekým.

Keď sa Yoongi vrátil domov, jeho mama pozerala televíziu. Sedela na gauči zakrytá jeho obľúbenou dekou, v rukách držala veľký hrnček s kávou a zaujato sledovala obrazovku.

„Na stole v kuchyni máš večeru,"povedala bez toho, aby odtrhla zrak od obrazovky.

„Dobre, ďakujem."

Yoongi išiel do kuchyne, kde na neho už ako jeho mama povedala čakala večera. Zjedol ju a odišiel do izby s tým, že ho bolí hlava, čo bola samozrejme lož. Vedel, čo musí urobiť. Prezliekol sa do pyžama, nastavil si budík na jednu hodinu ráno a zaľahol do postele.

Budík ho zobudil, tak ako mal o jednej ráno. Rýchlo ho vypol, aby náhodou nezobudil jeho spiacu mamu vedľa v izbe. Po tme sa prezliekol a pristúpil ku stolu. Vytiahol papier a pero a začal krátkymi ťahmi písať. Dopísaný papier poskladal a vyšiel z izby. List položil na stôl do kuchyne tak, aby bol dobre na očiach. Prešiel do malinkej predsiene, schmatol bundu a vyšiel z bytu. Akonáhle sa dostal z bytovky, rozbehol sa za hranice. Za hranice, ktoré držali už osemnásť rokov ľudstvo od seba. Ako toto mohli dopustiť? Ako len mohli dopustiť, aby sa niečo takéto stalo? Celú cestu si Yoongi kládol tieto otázky stále dookola.

Pristúpil ku vysokému múru. Múr sa týčil do výšky, lenže nebol natoľko vysoký, aby Yoongiho zastavil. Poľahky sa na neho vyštveral a hľadel na druhú stranu. Chcel si poriadne prezrieť priestor, v ktorom sa nachádzali tie biedne duše, vďaka ktorým sa toto peklo začalo. Prečo by niekto chcel klonovať? Klon si spolu s tvojou podobizňou vezme aj tvoju dušu. Stať sa klonom má iba jedinú pozitívnu vlastnosť a to takú, že klony sú nesmrteľné, no ale čo už je to nesmrteľný život s tým, keď klon má nad tebou plnú kontrolu? Je to ako keby si už umrel. Klon iba využíva tvoju dušu pre jeho existenciu. To by som radšej umrel.

Po dlhom rozjímaní Yoongi zoskočil z múru a po chvíli urobil prvý krok vpred. Druhá strana vyzerala oveľa lepšie než tá ich. Ako keby žiadna vojna ani žiaden konflikt nikdy neexistovali.

Potichu sa plížil medzi budovami. Bol opatrný, aby ho nik nevidel. Skryl sa za krík a pozoroval okolie, keď ho v tom chytila nejaká ruka za plece. Yoongi sa vyľakane strhol a otočil sa na dotyčného. Bol to chlapec možno tak v jeho veku. Mal čierne vlasy, ktoré sa mu na koncoch jemne krútili. Mal milú tvár a na nej mu žiaril sladký úsmev.

„Kto si?"opýtal sa chlapec potichu, ako keby tušil o čo sa tu jedná.

Yoongi mu neodpovedal. Bol ticho a čakal kedy sa chlapec rozkričí na plné hrdlo alebo niečo podobné, no nič také sa nestalo. Pohľad zodvihol ku chlapcovým očiam a nechal sa unášať ich hĺbkou.

„Si z druhej strany, však?"ozval sa chlapec zaujato.

Yoongi prikývol.

„Aký je tvoj plán? Máš vôbec nejaký?"pokračoval chlapec.

„J-ja n-neviem,"dostal zo seba potichu Yoongi bezradne. Pritisol si kolená k hrudi, objal ich a tvár si skryl medzi ne.

„No tak, to bude dobre,"utešoval ho neznámy.

„Volám sa Hosek. Jung Hoseok."

„Ja som Yoongi,"predstavil sa Yoongi, len čo sa aspoň trochu ukľudnil.

„Keďže teraz už poznám tvoje meno a ty to moje, tak mi povedz, čo tu robíš."

„Chcem, aby sa toto peklo už skončilo. Trvá to už veľmi dlho."

„To máš pravdu. Nechcem byť na tejto strane. Som tu iba preto, lebo rodičia klony podporujú. Klonovanie je úplná hlúposť."

„Chcem ti pomôcť,"povedal rázne Hoseok.

„A máš nejaký nápad?"

„Celú druhú stranu má pod palcom Kim Namjoon. Keď sa zbavíme jeho, ľudia už nebudú chcieť klony."

„Si si tým naozaj istý?"

„Som."

„Tak teda fajn. Kde je teda ten Namjoon?"

„V tej vysokej budove,"ukázal Hoseok na obrovskú budovu týčiacu sa do nebies.

„Wau,"vydýchol omámene Yoongi.

„Tak poď!"zapišťal Hoseok a skôr než sa stihol chlapec nazdať ťahal ho k stavbe.

„Sme tu,"pípol Hoseok, keď stáli pred domovom muža, vďaka ktorému je obyvateľstvo sveta v rozporoch. Vplížili sa tam potichu ako myšky, aby ich nik nemohol začuť. Objavili sa na dlhej chodbe. Po krajoch bolo veľa dverí. Vošli do prvých, ktoré boli najbližšie. Ocitli sa v nádhernej priestrannej knižnici. Skrine boli drevene a masívne. Na poličkách ležali starostlivo poukladané knihy. Bolo vidno, že knižnica je udržiavaná. Knihy s toľkými nevyčísliteľnými vedomosťami. Keď sa trochu vo všetkom zorientovali, našli listiny. Začali ich prezerať jednu za druhou.

„Tak čo? Máš niečo?"opýtal sa Yoongi, keď sa prehraboval v šuplíku s listinami z roku 2020. Poniektoré listiny boli veľmi staré, niektoré zas naopak iba z tohto roku. Skoro tisíc rokov je naozaj veľmi dlhá doba, takže si Yoongi dával veľký pozor, aby listiny náhodou nejako neúmyselne nepoškodil alebo nezničil.

Keď sa mu ani po určitej dobe nedostalo odpovedi, zdvihol pohľad z listiny, ktorú opatrne zvieral v rukách, na chlapca kľačiaceho na zemi. Šokovane hľadel na listinu v jeho rukách a oči sa mu plnili hnevom, smútkom, prázdnotou a beznádejou.

„Čo sa stalo?"opýtal sa opatrne Yoongi, keď k nemu pristúpil.

„T-toto všetko bola iba h-hlúpa lož!"zvrieskol nepríčetne čiernovlások.

„O čom to hovoríš?"

„O tomto!"skríkol a hodil listinu na podlahu. Yoongi ju zobral a začal čítať.

„A-ale veď to nie je možne!"pozrel na Hoseoka vydesene.

„M-moji rodičia a kamaráti. Všetci sú preč!"zavzlikal chlapec a slzy sa mu začali liať po lícach ako lesné pramienky.

„Všetko to bola iba hlúpa ilúzia!"kričal ďalej.

„Nie, to nebola ilúzia. To tie klony. Musíme sa ich zbaviť,"zašeptal Yoongi a objal chlapca okolo pliec.

Takto sedeli hodnú chvíľu až kým sa Hoseok neukľudnil úplne. Ani potom ho ale nepustil. Nechcel ho pustiť. Iba sa nechal unášať týmto divným, no zároveň krásnym momentom. Držať krásneho neznámeho chlapca v náruči a ukľudňovať ho. Hladkať ho po vlasoch zatiaľ čo sa okolo jeho prstov obtáčali chlapcove jemné kučierky. Pre Yoongiho to bolo niečo úplne nové, neznáme. Síce mal kamarátov, s ktorými sa vídaval dennodenne, no nikdy s nimi niečo takéto nerobil. Obidvaja sa pozerali do bielej steny naproti nim a nechali sa unášať ohlušujúcou symfóniou zatrpknutého ticha. Yoongi sa pozrel na chlapca a vyčkával kým mu pohľad neopätuje. Keď tak urobil, na nič nečakal a spojil ich pery. Chlapec mal hebké a horúce pery. Zároveň boli aj slané od chlapcových zaschnutých sĺz.

Keď sa od seba oddialili pomaly si pozreli do očí. Ani jeden z nich nepovedal ani slovko.

„Mali by sme ísť,"povedal po dlhej dobe ticha nakoniec Yoongi.

Hoseok iba prikývol a mlčky sa odtiahol a postavil. Vyšli von z knižnice a rozhodli sa, že to tu preskúmajú. Dostali sa do nejakej miestnosti, v ktorej boli rôzne počítače a iné vybavenie. Hoseok skúsil prehľadať počítače, no v nich nič nebolo. Yoongi zas preskúmal ostatné vybavenie a všetko na čo narazil. Bol veľmi zúfalý, keď sa mu nedarilo nič nájsť. Zrazu, keď to už chcel vzdať, objavil obálku za skriňou. Vytiahol ju a bez zaváhania ju otvoril. Bol v nej list. Nebol to normálny list. Ten jazyk Yoongi nikdy v živote nevidel.

„Niečo som našiel,"upútal pozornosť chlapca.

„Ukáž,"povedal a už mu list vytrhol z ruky.

„Neviem, čo to je za jazyk. Ešte som ho nikdy nevidel. To je zvláštne,"dumal Hoseok.

„Musí to byť nejak zašifrované,"prerušil mu myšlienkový pochod Yoongi.

„Tiež si myslím. Až tak veľmi sa do toho ale nevyznám, pretože doma sme mali naozaj starý počítač. Mohli sme byť radi, že aspoň niečo."

„My sme nikdy počítač ani nemali, no často som si prezeral časopisy, ktoré patrili môjmu otcovi. Mal ich veľmi veľa a písalo sa tam asi všetko o elektronike. Aj keď to síce neboli najmladšie časopisy, tak som si ich rád stále dookola listoval a dozvedal sa niečo nové alebo to čo som už dávno vedel."

„A kde je tvoj otec? Opustil vás?"

„Umrel,"odpovedal s jemným úsmevom na tvári.

„Prepáč. Nemal som sa pýtať."

„To je poriadku."

„Mal by som to dokázať vyriešiť,"pokračoval v obzeraní listu a úplne odignoroval ich poslednú konverzáciu.

Naklikal niečo do počítača a vyskočila mu skoro cez celú obrazovku ikona. Potvrdil ju a pokračoval. Zabralo mu to síce nejaký čas, ale dokázal to.

„Je to hangul. Veľmi staré zaniknuté písmo, takže sa vôbec nečudujem, že ani jeden z nás nevedel, čo to je za písmo."

„To znamená, že to dokážeš preložiť?"

„Trochu to bude trvať, ale zvládnem to,"usmial sa.

„Mám to!"skríkol chlapec tak nahlas až Yoongi nadskočil.

„Takto ma už nestraš! Chceš mať záchranu sveta sám na krku aj s mojím nebohým telom?!"zakvílil podráždene Yoongi. Na to sa Hoseok iba sám pre seba zasmial, aby Yoongiho náhodou ešte viac nerozzúril.

„Myslel som, že ti to bude trvať trochu dlhšie, než štvrť hodiny,"povedal Yoongi, keď pristúpil ku stolu, za ktorým sedel chlapec.

Postavil sa za stoličku, na ktorej sedel pred počítačom jeho spoločník. Zohol sa a zaprel sa rukami o stôl, čím zabránil pohyb chlapcovi pod ním. Nahol sa k jeho tvári, aby lepšie dovidel na obrazovku.

„N-no n-nebolo to až t-tak ťažké,"vykoktal zo seba čiernovlások a snažil sa pozerať všade len nie na chlapca.

„Si nervózny?"zašepkal Yoongi, keď si všimol, ako chlapec od neho uteká pohľadom.

„M-mal by som byť?"

„To by si mal vedieť ty."

„Pobozkaj ma,"povedal najtichšie ako sa len dalo.

„Mal by som?"opýtal sa zarazene Yoongi.

Hoseok iba pretočil očami a než by sa Yoongi stihol spamätať, si ho pritiahol za výstrih trička k sebe a pobozkal ho. Ich pery sa znova zlievali do jednej. Navzájom sa dopĺňali a spájali sa ako puzzle.

„Je možné sa zamilovať do človeka, ktorého nepoznám ani jeden deň?"spýtal sa nesmelo Yoongi, keď sa od seba odtiahli.

„To by si mal vedieť sám,"žmurkol na neho jeho spoločník so šibalským úsmevom.

„A-asi ťa m-milujem,"zakoktal Yoongi.

Hoseok sa na neho milo usmial, no nič mu na to nepovedal. Otočil sa späť k počítaču.

„Takže to, čo je na tom liste je hangul. To už vieš. Je tu vypísaných pár informácii o klonoch. Väčšinou to sú iba nepotrebné veci a to čo už dávno vieme. Je tu ale jedna pre nás veľmi dôležitá informácia, ktorá nám môže so všetkým pomôcť."

„Aká?"zatajil sa Yoongimu dych.

„Klony sa vypínajú cez deň na nejaký krátky čas. Zvyčajne to je od pol hodiny do hodiny a štvrť. U každého to je inak, ale tá pol hodina je zaručená. Ešte k tomu sa všetky klony vypnú v ten istý čas."

„To znamená, že by sme mohli poľahky zničiť stroj a zabiť vládcu, zatiaľ čo by boli vypnutí,"rozmýšľal nahlas Yoongi.

„Teraz je tuhá noc, takže nám neostáva nič iné, než si nájsť nejaké bezpečné miesto na spánok a nabrať sily na ďalší deň."

„Poznáš nejaké také miesto?"

„Vieš, že aj hej?"usmeje sa Hoseok a vypne počítač. Potom sa postaví zo stoličky a vyberie sa ku dverám. Druhému chlapcovi neostáva na výber nič iné, len ho nasledovať. Opatrne zmizli zo sídla a čiernovlások Yoongiho ťahal niekde za šíre hory doly, až niekde do neznáma. Zastavili sme pred útulným domčekom. Nikdy som podobný nevidel, keďže u nás sú iba bytovky.

„Musím ísť za rodičmi, aby nemali nejaké tušenie,"povedal a pri slove rodičia sa mu na tvári zjavil výraz, akoby sa mal čochvíľa povracať. Nakázal Yoongimu, aby na neho počkal skrytý za rohom domčeka a bol potichu ako myška. Tak aj urobil. Nemusel dlho čakať a už aj bol naspäť.

„Poznám jednu starú budovu, ktorá je úplne opustená. Okrem mňa tam nikto v živote nebol. Aspoň o tom neviem,"oznámil mu hneď.

„Neboj, mám tam nejaké veci. Deky a tak podobne,"dodal, keď si všimol nie veľmi nadšený pohľad jeho spoločníka.

Budova bola na kraji mesta. Bola naozaj stará a dlhými rokmi aj dosť poznamenaná.

„Niekedy to bola škola. Chodili tu aj moji rodičia. Spoznali a zaľúbili sa tu. Boli spolu stále. Keby som aspoň tak vedel, kedy ich zabil ten krutý prístroj,"zašepkal chlapec a jeho hlas sa každým jedným slovíčkom menil na tichší, slabší a bezmocnejší. Tenulinké pramienky sĺz sa mu v pomalých intervaloch tiahli cez líca až na bradu.

„Neplač,"tíšil ho vľúdnym hláskom.

„Musíš byť silný, aby si bol schopný spolu so mnou zachrániť planétu. Tvoji rodičia by určite neboli šťastný, že si nechal klony, aby zhubili celé ľudstvo."

„Vidíš tie dve hviezdy na nočnej oblohe? Tie, ktoré svietia najjasnejšie zo všetkých?"ukázal z veľkého okna na oblohu posiatu žiariacimi asteroidmi. Chlapec prikývol.

„To sú tvoji rodičia a dohľadajú na teba z hora."

Chlapec k nemu vzhliadol mokrými očami a utrel si ich do rukávu. Kútiky sa mu jemne zvlnili.

„Nemusíš mi hovoriť takéto veci. Nemám tri roky."

„Presne tak."

„Čo tým myslíš?"

„Tvoj úsmev. Chcem aby si sa usmieval tak ako sa usmievaš práve teraz. Srdce mi puká žiaľom keď ťa vidím smutného,"zaškeril sa na neho.

Chlapec ho pozoroval s ústami otvorenými dokorán. Oči mal doširoka roztvorené a v zreničkách mu preskakoval húf svetielok.

Krátkymi pohybmi sa začal približovať tvárou k tej jeho. Yoongi nezaváhal a urobil to isté. Pery sa im znovu spojili a oboch pohltil ten pocit vášne ako prvýkrát. Ich tep stále viac a viac zrýchľoval a ich dych sa miešal. Prudko sa od seba odtiahli a trhavo sa nadychovali.

„Je to možné,"povedal chlapec po chvíli.

„Čo je možné?"nechápavo sa mu pozrel do očí.

„Pýtal si sa ma, či je možné sa zamilovať do osoby, ktorú nepoznáš ani jeden deň."

„To znamená, že ty ma tiež-"nedokončil vetu a zahľadel sa na jeho tvár.

Hoseokovi sa zdvihli kútiky úst a prikývol.

„Už je veľa hodín. Musíme ísť spať, keď zajtra chceme zachrániť celý svet,"konštatoval Hoseok a už sa aj štveral na nohy. Následne podal ruku Yoongimu, ktorý ju s veľkým úškrnom prijal. Keď už stály obaja na rovných nohách vybrali sa preč z miestnosti. Ruka v ruke prechádzali chodbami školy, ktoré boli celé zaliate temnotou noci. Jediné svetlo, ktoré im aspoň trochu napomáhalo, bola striebristá žiara hviezd nočnej oblohy. Chodby pôsobili prázdno a opustene. Zatočili do ďalšej chodby a ocitli sa pred masívnym schodiskom. Chlapec neváhal a pokračoval smerom k nemu. Yoongi trochu zastal, no keďže ho Hoseok držal za ruku, tak ho hneď potiahol. Vyšli po schodoch na druhé poschodie, kde sa nachádzali triedy. Zastali pred jednou z nich. Dvere boli natreté sivou farbou, ktorá bola už dosť ošúpaná. Poľahky sa dostali dnu, pretože triedy neboli zamknuté. Lavice boli pritisnuté ku stene a stoličky boli okolo nich. V strede miestnosti boli rôzne veci. Bola tam nejaká taška, matrac, deka a podobné veci.

„Mám tu, ako vidíš, iba jednu deku a matrac, takže budeme musieť spať spolu,"zašeptal ticho čiernovlások a jemne mu sčervenali líca.

„To mi nevadí. Aspoň nám nebude taká zima, keď budeme spať vedľa seba,"usmial sa na neho Yoongi.

„Nie si hladný?"opýtal sa starostlivo Hoseok.

„Trochu, ale nemaj obavy."

Zohol sa ku taške na zemi a chvíľu v nej niečo hľadal. Keď sa znova otočil držal v ruke tyčinku.

„Viem, že ťa to asi veľmi nezasýti, ale je to lepšie než byť o hlade."

S ďakovným prikývnutím si ju od neho vzal a rozbalil. Bola naozaj dobrá. Mala výraznú jablkovú príchuť. Rýchlo ju zjedol, aby ich zbytočne nezdržoval a ľahol si na matrac ku chlapcovi, ktorý už ležal až po krk zakrytý dekou. Pretočil sa na bok chrbtom k chlapcovi a zavrel oči. Netrvalo dlho a Yoongiho pozornosť od spánku upútali ruky na jeho páse a následne telo, ktoré sa ku nemu pritúlilo. Otočil sa tak, aby chlapcovi videl do tváre. Hoseok sa usmial.

„Nebojíš sa?"

„Nebudem klamať, bojím, ale kto by sa nebál, keď v jeho rukách je osud celého ľudstva?"

„To máš teda pravdu. Ale verím, že to dokážeme. Spolu."

Oči chlapcovi zažiarili a chytil Yoongiho za ruku.

„Spolu,"zopakoval omámene Yoongi s úsmevom na perách.

„Dobrú noc,"povedal chlapec a letmo pobozkal pery jeho spoločníka.

„Dobrú,"pošepkal chlapcovi do ucha a pritiahol si ho ešte bližšie ku telu.

Počúvali navzájom ich hlasno búchajúce srdcia a nechávali sa uspávať tým zvukom, až sa mu úplne neoddali.

Prvý sa zobudil Yoongi. Chlapca stále držal pevne v objatí. Trochu ho začal skúmať. Musel predsa využiť takúto príležitosť. Po pár minútach sledovania chlapcovej tváre začal chlapec otvárať oči.

„Dobré ránko, Šípková Ruženka,"zazubil sa Yoongi.

„Aj tebe, princ môj,"zachichotal sa Hoseok.

„Je čas zachrániť svet."

Yoongi prikývol a vstal z matracu. Hoseok vybral nejaké jedlo z tašky a rozdelil ho na poly. Jednu polovicu dal Yoongimu a druhú sám zjedol. V kľude sa najedli a potom vyrazili. Najprv museli nájsť prístroj. To bola ich úloha číslo jeden. Plížili sa celým mestom a chodili uličkami, kde bolo čo najmenej klonov. Prístroj našli pri hraniciach mesta s lesom, kde sa nachádzal velikánsky močiar. Stroj bol obrovský a navôkol neho sa nachádzalo veľa klonov. Bezpečne z úkrytu všetko sledovali a prediskutovali, ako bude ich plán uskutočnený. Zhodli sa na tom, že najprv budú musieť ísť za ich vodcom a až potom bude múdre zničiť stroj. Odišli k sídlu vodcu a ukryli sa tak, aby boli v bezpečí, no zároveň boli dostatočne blízko, aby nemíňali drahocenný čas. Predsa len sú klony, ktoré sú vypnuté len pol hodinu.

Vyčkávali niekoľko hodín, až kým ich pozornosť neupriamil jeden klon, ktorý sa vypol. Následne sa aj ostatné klony vypli. Keď v dohľade nebol žiadny nevypnutý klon, vyrazili. Vošli do sídla a preskúmavali miestnosť po miestnosti.

„Yoongi!"zakričal v jednej komnate Hoseok.

Yoongi k nemu pribehol a všimol si, že chlapec niečo drží v rukách. Bola to listina.

„Zmena plánu. Musíme zničiť stroj a ísť na druhú stranu všetkých varovať."

Chlapci neváhali ani sekundu a rozbehli sa von zo sídla ku lesu. Bežali najrýchlejšie, ako vládali. Dobehli celý zadychčaní pred stroj a už ho chceli zhodiť do močariska, keď každého z chlapcoch chytil jeden klon. Yoongi klon rýchlo spacifikoval a išiel na pomoc jeho partnerovi.

„Poď, na stroj už nemáme čas. Musíme varovať ľudí,"zakričal Yoongi, chytil chlapca za ruku a rozbehli sa opačnou stranou, než prišli ku hraniciam ľudí a klonov. Prešli cez hranice a ďalej utekali do mesta. V meste ich čakal srdcervúci pohľad. Mesto bolo vybrakované a celé zničené. Na zemi sa aj sem-tam objavil nejaký fľak krvi. Nechceli uveriť tomu, že ich klony predbehli. Nechceli pripustiť, že zlyhali na plnej čiare. Prehľadali každý kút mesta, no nikoho nenašli. Yoongi ich zaviedol do ich bytovky. S malinkou nádejou a obrovským strachom otvoril dvere. Vošli dnu a naskytol sa im pohľad na jeho byt. Všetko bolo porozhadzované a zničené. Yoongi padol do kolien a začal nariekať. Slzy sa mu liali ako voda z vodopádov.

Hoseok si k nemu kľakol a objal ho okolo pliec. Nič nehovoril, iba ho tuho objímal. Každým prudším vzlykom ho stlačil silnejšie. Postupne sa ukľudnil, až jediná stopa toho, že plakal, ostali jeho napuchnuté oči.

„Čo bude teraz? Aj my skončíme ako ostatný? Tiež nás chytia a zabijú? Ako sme mohli takto zlyhať? Mali sme to predpokladať. Kvôli nám práve teraz vyhynulo ľudstvo,"mrmlal si zlomene Yoongi, zatiaľ čo ležal na Hoseokovi, ktorý ho hladil po vlasoch.

„Nie je to naša vina. Nemohli sme to vedieť. A ľudstvo nevyhynulo. Stále žijeme my dvaja,"opravoval ho chlapec.

„Odleťme na Mars. Na druhej strane som videl jednu raketu. Nikdy nebola strážená. Dostali by sme sa tam úplne poľahky."

„Tak poďme. Chcem byť s tebou. Navždy už len s tebou."

Hoseok sa k nemu naklonil a jemne ho pobozkal.

„Je čas uzatvoriť túto etapu našich životov a začať novú spolu."

„Spolu. Navždy."

Ruka v ruke vyšli z bytovky a rozutekali sa znova ku hraniciam. Nepozorovane sa dostali cez nich a išli k miestu, kde bola raketa. Bola dosť skrytá, takže sa nemuseli báť, že by ich niekto zbadal. Dostali sa do nej a obliekli si skafandre, ktoré tam našli. Následne si sadli na sedadlá, ktoré boli na úplnej špičke rakety. Raketa bola síce staršia, ale nie až tak, aby nemala autopilota. Zapli ho a čakali kým raketa vzlietne.

„Odkiaľ sa tu vôbec vzala tá raketa?"spýtal sa Yoongi.

„Asi to bola nejaká raketa, na ktorú zabudli kvôli zrušenej misii,"premýšľal chlapec.

„A kedy si ju našiel?"vyzvedal ďalej.

„Zhruba pred piatimi rokmi, keď som si bol trochu prevetrať hlavu."

Yoongi na neho s úsmevom pozrel a vtedy sa začal odpočet. Chytili sa za ruky a hľadeli si do oči.

Vzlietli. Prekonali zemskú atmosféru a leteli ďalej na Mars.

„Je tu vôbec život?"skúmal povrch zeme Yoongi, keď vyšli von z rakety

„Áno, je, ale nie na celej planéte. Iba na tej správnej polovičke. Preto by sme mali byť opatrný,"oboznámil ho Hoseok.

V rakete bolo všetko, čo potrebovali, takže sa nemuseli báť, že by im niečo chýbalo. Našťastie v rakete boli aj postele, takže mali kde bývať. Niečo na jedenie v rakete bolo, no nebolo toho až tak veľa. Našli aj nejaké semena rastlín, tak sa ich rozhodli zasadiť. Hoseok išiel po vodu zatiaľ čo Yoongi zasadzoval semienka. Bolo ich naozaj veľa a plody, ktoré z nich vyrastú budú mať ďalšie, takže sa nestrachovali vôbec o nič.

Prešiel týždeň a oni si tam spolu pekne nažívali. Semienka im už začali klíčiť, pretože na Marse je oveľa úrodnejšia pôda ako na Zemi. Jedlo zo zásob sa im pomaličky míňalo, ale netrápilo ich to, keďže ho mali ešte dosť a ďalšie im rástlo rovno pod nosmi.

V jedno krásne teplé ráno spolu vyšli von z rakety sa ako vždy postarať o ich záhradku, keď v tom na nich zaútočili klony. Yoongi sa bránil najlepšie ako vedel, lenže bolo ich priveľa. Hoseok už ležal na zemi s rukami klonom chytenými za chrbtom. Yoongi sa k nemu onedlho pridal v tej iste polohe. Prišiel pred nich vodca.

„Naozaj ste si mysleli, že by ste mi dokázali uniknúť? No musím vám zatlieskať. Dostali ste sa až ku mne do sídla a mali šancu zničiť stroj, no vy ste sa vyľakali a išli zachrániť všetkých, ktorí boli už v tej chvíli mŕtvi. Vedel som o každom vašom kroku. Chcel som, aby ste si mysleli, že ste v bezpečí a potom na vás zaútočil, keď ste neboli vôbec pripravený,"zákerne sa na nich usmial.

„Ale prečo si to urobil? Veď aj v tebe je ľudská duša!"zrúkol Yoongi a strhol sa, no klon ho držal pevne.

„Poznáte predsa príbeh ako sa to všetko začalo, nie?"

Chlapci prikývli.

„Oni toho vedca nezabili. Iba si to mysleli."

„Ako to môžeš vedieť?"položil mu otázku čiernovlások.

„Pretože ten vedec som ja. Tí idioti si vážne mysleli, že ma dokážu zničiť, tak ako ste si to mysleli aj vy. A teraz k tvojej otázke, prečo toto všetko robím. Nie je to nič komplikované na pochopenie. Jednoducho chcem moc. Týmto všetkým sa mi otvorili dvere nesmrteľnosti dokorán. Všetci urobia, čo chcem."

„Veď je to kruté!"zasyčal Yoongi nevrlo.

„Je, ale to ma netrápi. Zabite ich!"

V ten moment obom chlapcom vpichli nejakú injekciu. Obaja zacítili pichavú bolesť v tom mieste.

„Nebojte sa. Toto nebola smrteľná dávka, no už sa nezobudíte,"zasmial sa.

Chytili sa za ruky a z posledných síl ich stlačili. Hľadeli si do oči, usmievali sa a nevnímali okolie.

„Nikdy ťa neopustím. Milujem ťa,"zašepkal Hoseok.

„Spolu. Navždy. Už iba my dvaja,"šepol Yoongi a potom ich pohltila večná temnota.