1. Ae
2. jultty-ae
3. Fandom vo fandome
4. Áno
5. Považujem sa za multifandom, takže nemám obľúbenú skupinu a počúvam skoro všetko 😂😂😂

Názov poviedky: First Love
Téma: Fandom vo fandome
Anotácia: Na láske je najkrajšie to, že ju nikto nedokáže vysvetliť, ale predsa ju každý tak nádherne chápe. Nedefinuje nás to, čo sa nám stalo, ale spôsob, akým sme to prekonali.
Pár: MinGi/HongJoong

Povídka:

Krehké sklo sa po styku s tvrdou stenou roztrieštilo na miniatúrne kúsky a dopadlo na chladnú zem. Kvapky vody pomaly stekali po bielom múre a vytvárali tak chaotické pruhy, ktoré smerovali dole.

Muž s havraními vlasmi rýchlo dýchal a srdce mu prudko narážalo do hrude. Očami sa sústredili na krb, ktorý bol umiestnený v strede izby. Bez mrknutia očí sledoval, ako sa bĺčacie plamene predbiehajú medzi sebou, ktoré z nich vystúpi vyššie. Zdalo sa mu, že sa vysmievali jeho bezmocnosti a neschopnosti sa vzoprieť pravidlám jeho spoločnosti. Už pri pohľade na otca zistil, že jeho prítomnosť neveští nič dobré a slová, ktorými sa mu prihovoril, sa mu teória potvrdila. Neviditeľná ruka mu nemilosrdne zovrela dušu a znemožnila dýchanie. Pri príležitosti nádychu mal pocit, že jeho pľúca to nevydržia a vybuchnú.

Jeho myseľ s ním absolútne nespolupracovala. Stále to nedokázal spracovať. Nechápal to. Rozum mu vravel: ,,Otoč sa a uteč! " Ale jeho telo neurobilo žiaden pohyb. Len tam stál neschopný ďalšieho činu.

,,Čomu si snáď nerozumel?!" Po dlhej dobe hlbokého ticha, ktoré bolo prerušené jeho samotným otcom, nakoniec zamrkal. Začali ho páliť oči, ale nateraz to ignoroval.

Konečne presunul zrak na jeho, papierovo mocného, ​​otca a zamračil sa. Tiklo mu viečkom pri tóne jeho hlasu. Pozdvihol obočie a pozrel sa naňho. Jeho čierny kabát mu končil tesne nad kolenami a v ruke zvieral paličku v tmavej farbe, ktorá prezrádzala, že jeho zdravie nie je na tom najlepšie. Jazykom si navlhčil pery a potom hrubým hlasom prehovoril. ,,Nikoho si brať nebudem." Prehlásil a vyrovnal sa. V chrbte mu slabo ruplo, pretože kosti mal dlhú dobu v nepohodlnej polohe. Potichu sykol a rukami si pretrel boľavé miesto.

Atmosféra v miestnosti po tejto vyslovenej vete zrazu zhustla. To napätie, ktoré v nej panovalo, by sa dalo krájať. Starší muž spravil dva kroky vpred, než zastavil. ,,Ty mi asi nerozumieš," opäť prehovoril, ale tentokrát s povzdychom. ,,Ja ti nedávam na výber. Jednoducho si ju vezmeš a hotovo. Odmietam sa s tebou o tom ďalej rozprávať."

V poradí tretí pohár by hodil o stenu, ak by tu ešte nejaký aj bol. Mľaskol jazykom, aby vyjadril svoju nespokojnosť. Mal chuť si otrieskať hlavu o stenu. Prečo súhlasil s tým, že po rozvode rodičov zostane s otcom? Keby bol s mamou, ona by na takomto sprostom nápade určite netrvala. Ach, prečo musel byť tak hlúpy?

,,Nezáleží mi na nejakom rozmaznanom dievčati a určite sa s ňou neožením. Pokojne sa postav na hlavu, ale ja s týmto nesúhlasím a nikdy nebudem," spokojný so svojím predslovom si sadol do mäkkého kresla a založil si ruky. Bol presvedčení, že sa ženiť nechce a dlho názor nezmení. S úškrnom na perách sledoval, ako sa otcova tvár zmenila na červenú. Bol si istý, že ho chce roztrhať.

Zhlboka sa nadýchol predtým, než prehovoril. ,,Myslíš? Ty dobre vieš, že mi nerobí problém ťa k tomu sobášu donútiť. Oženíš sa, aj keby ťa mali moji muži nasilu priniesť k oltáru."

Rýchlosťou blesku sa postavil, otočil a pobral sa k dverám. Ľavou rukou chytil kľučku a ešte pred odchodom sa zastavil. ,,Och, aby som nezabudol. Od tejto chvíle si strážený. Budem vedieť o každom tvojom kroku. A nezabúdaj, tu na lodi nemáš veľa možností na únik," dodal.

MinGi zaškrípal zubami, do rúk vzal najbližší predmet – presýpacie hodiny- a hodil ich na otca. Škoda, že ten už so smiechom stihol zatvoriť dvere.

Frustrovane si prstami zašiel do vlasov a silno za ne potiahol. Potreboval cítiť bolesť. Potreboval sa presvedčiť, či toto všetko, čo prežíva, je skutočnosť alebo sa mu to len sníva. Bohužiaľ, tentokrát to bola realita.

∆∆∆∆

,,A teraz spoločne prejdime na najdôležitejšiu časť tohto programu," muž stojací za pultom sa zasmial chytnúc do rúk bielu obálku. Sám bol ráno prekvapený, keď prišiel do práce. Vlastne, hodnú chvíľu mu trvalo pokiaľ sa do nej dostal, keďže okoloidúci dav mu to nedovoľoval. Nečakal, keď po vyhlásení, že sa dnes bude losovať o posledné dva zostávajúce lístky na plavbu snov, bude tak obrovský záujem. Šok mal vpísaný v tvári.

Zhlboka sa nadýchol než prehovoril. ,,Poprosím všetkých zúčastnených, aby si vytiahli svoje lístky aj s menom," rukou si k sebe zavolal dve asistentky, ktoré poslušne splnili jeho prianie a pomaly za ním docupitali. Jedna držala sklenenú nádobu, cez ktorú bolo vidieť veľké množstvo papierikov a druhá ju nasledovala. Taktiež s úsmevom mu spolu predali dôležitý predmet. Postarší muž si ho s radosťou prevzal, ticho poďakoval a na výmenu im podal obálku.

,,Na tento moment čakáme všetci," začal neistým hlasom. Nemyslel si, že sa tejto udalosti zúčastní toľko veľa tvári, preto si odkašľal, aby sa mu hlas vrátil do normálu a pokračoval: ,,Dnes sa dozvieme, ktoré dve šťastné osoby zažijú plavbu svojho života a osudu. Nebudem vás teda napínať a dovoľte mi oznámiť túto veselú správu," odstúpil od mikrofónu a rukou sa začal hrabať v sklenenej veci. Cítil, ako sa mu každý papierik obtiera o kožu a šteklí ho, na čo sa rozhodol jeden z nich vytiahnuť.

Opäť sa zhlboka nadýchol. Ruky sa mu triasli nadšením, chcel zistiť záhadné meno výhercu. So zavretými očami opatrne prstami roztiahol papierik. Užíval si to napätie vyvolané ním samotným. Dal by ruku do ohňa, že každý z prítomných prestal dýchať.

Dve sekundy na to otvoril oči a pozrel sa na číslo, ktoré sa nachádzalo na papieriku. Jednociferné číslo mu zaujalo oči. To nebolo možné. Nemohol predsa tak ľahko vybrať toto číslo. Alebo áno?

Znovu sa naklonil k mikrofónu a s neskrývajúcim prekvapením na očiach vyslovil jednoduchú odpoveď: ,,To číslo je JEDEN!"

Chlapec v desiatej rade šokovane vykríkol, čím si získal všetky páry očí. Oh môj bože – prebehlo mu hlavou. Toto nie je pravda. Nemôže byť. Papierik, ktorý držal v rukách s číslom jeden, sa mu odrazu zdal byť veľmi ťažký. Akoby vážil tonu a robilo mu problém ho držať. Radšej upevnil stisk okolo krehkej veci rozhodujúc za žiadnu cenu nepustiť.

,,Ja! Ja mám jeden!" Plný šťastia vyskočil, na čo nechtiac zhodil stoličku, na ktorej pred nemalou chvíľou sedel a ďalej opakoval tie isté slová. Nestihol si všimnúť, kedy mu začali tiecť slzy po lícach, ale aj tak pokračoval v skákaní. Potom sa otočil na svojho najlepšieho kamaráta prihovárajúc sa mu. ,,Pôjdeme na plavbu Titanicom. Chápeš?! TI, TA, NI, COM!"

WooYoung ho so smiechom sledoval a pridal sa k nemu. Rukami ho objal a obaja naraz skákali. Avšak prerušil ich hlas, ktorý sa ozval z mikrofónu. ,,Mládenci, poďte za mnou," pozval ich.

Tým to netrebalo viackrát opakovať a behom sa dostavili za ním. Nebrali ohľad, že obrovská hala je preplnená ľuďmi a robilo im ťažkosti sa dostať k pódiu. S ospravedlnením narážali do postáv, ktoré im zavádzali v ceste až sa nakoniec dostali k vytúženému cieľu.

,,Vaše meno?" Vyzval k slovu chlapca, ktorý vyhral hlavnú cenu.

Ten sa nadýchol, potreboval vstrebať fakt, že zažije ozajstné dobrodružstvo, o ktorom sníval posledné dva mesiace, než prehovoril: ,,Kim HongJoong. Volám sa Kim HongJoong!" Staršiemu pánovi, ako dôkaz jeho totožnosti, predložil kartičku osobných údajov a losovací lístok, na ktorom bolo tiež jeho meno.

Ten prikývol na znak súhlasu a podal mu obálku s dvoma lístkami. ,,Veľa šťastia HongJoong a nezabudni si to aj s tvojím kamarátom užiť," povzbudivo ho pobúchal po ramene a usmial sa naňho.

Mladší vedel, že slová, ktoré mu povedal pán pred ním, myslel úprimne. Obidvaja chlapci sa poklonili na prejav vďaky a úcty. Mladší HongJoong sa snažil upokojiť svoje zbesilé srdce a pocit, ktorý sa mu objavil v oblasti žalúdka a naznačoval, že sa udeje niečo nové a veľké. Tešil sa.

∆∆∆∆

Masa ľudí, ktorá sa už od rána začala schádzať na námestí, aby všetci boli svedkami veľkej udalosti, sa nevedela dočkať, kedy to celé vyvrcholí. Otcovia držali na rukách svoje deti, aby aj oni videli obrovské plavidlo pre viac ako 2000 ľudí. Očká im žiarlili sťa ligotajúce kryštály diamantov.

Na druhej strane sa pripravovali ľudia na odchod. Všetkých prítomných ovládal zmätok a strach. Báli sa, že sa nestihnú nalodiť, a tak zmeškajú šancu, si splniť svoj sen.

Po neuveriteľnej správe, že je tu konečne možnosť zúčastniť sa rozprávkovej plavby, nikto o tento okamih nechcel prísť. Úradníci sa nestihli čudovať, aký záujem mal tento zájazd na iný kontinent. Avšak, aby boli úprimní, spravilo im to obrovskú radosť, keďže záujem sa rovná veľký zisk a to znamená kopu peňazí.

Keby len obyvatelia tohto mesta vedeli, čo ich čaká, nikdy by takú osudovú chybu neurobili.

∆∆∆∆

,,Kapitán, už je čas," mladý dôstojník vošiel do miestnosti. Úctivým gestom pozdravil svojho šéfa a pristúpil k nemu bližšie. Ten spočiatku jeho slová len matne registroval, ale keď vo svojej blízkosti pocítil prítomnosť ďalšej osoby, otočil sa. Mladík, približne vo veku dvadsaťpäť rokov, mu daroval príjemný úsmev.

,,Zdvihnite kotvu!" Jasne prikázal a opäť svoj pohľad venoval hromade kývajúcich ľudí. Niektorí nadšením výskali a pokrikovali slová typu: ,,Veľa šťastia!" alebo ,,Boh vás opatruj!", čo však v tom zhone a kriku nemal šancu rozumieť. Venoval posledný pohľad rodnému mestu, kde strávil svoj doterajší život, kde zároveň nechával svoju milovanú rodinu, na čo ucítil, ako sa loď pomaly dáva do pohybu.

∆∆∆∆

Bolo to už niekoľko hodín, čo ležal na posteli a nezaujato hľadel na strop v izbe, kde bol zavretý. Pred dverami do miestnosti, ktorá bola určená na oddych, keďže sa tam nachádzala posteľ a na jej bokoch boli nočné stolíky, ho strážili dvaja muži, ktorých poveril jeho otec. Svetlo do izby prenikalo cez záclony, ktoré zastierali okná. Bola tu pomerne tma, čo vytváralo depresívny dojem. Nechal myšlienkam voľný priebeh a úplne pohltili jeho myseľ. Mal chuť všetko vzdať a nechať sa uniesť temnotou, aby cítil vytúžený pokoj. Zabíjala ho predstava, že sa musí vzdať svojej slobody a rýchlo prejsť do dôležitej etapy života, ktorej by sa aj tak nevyhol. Avšak mal by čas spoznať človeka, pri ktorom by cítil, že on je ten pravý a chce s ním stráviť zvyšok života. Chcel nájsť takú osobu, s ktorou by si mal čo povedať, zdieľali by spolu čokoľvek a on by sa cítil šťastný.

Jeho otec bol naňho odjakživa prísny a držal ho nakrátko. Ale aj tak sa cítil pri ňom bezpečnejšie než pri mame, ktorá mu síce dávala lásku, ale viac trávila čas so svojimi priateľkami a utrácala peniaze. To bol prvotný dôvod, prečo otec požiadal o rozvod a vysťahoval ju z jeho sídla. Podľa neho sa nezaujímala o to, čo sa deje s rodinou a viac jej záležalo na spoločnosti. To aj jeho otcovi, ale rozdiel bol v tom, že matka si to priznala, ale otec to zakaždým popieral. Staral sa oňho tak, ako by to mali robiť matky a zariaďoval úplne všetko. Preto sa po konečnom rozsudku oddelenia jeho rodičov rozhodol byť s otcom. Zo začiatku to rozhodne neľutoval, pretože otec mu dával všetku svoju lásku a žilo sa mu naozaj dobre. Až po tento deň, keď mu oznámil, že mu vybral nastávajúcu ženu.

Vôbec sa mu to nepozdávalo a jeho oznámenie, že táto plavba loďou mu má pomôcť spoznať jeho milú, bolo po prvýkrát, kedy mal chuť otcovi odporovať. Absolútne sa mu nepáčilo, že sa s ním otec o tom neporadil a predhodil mu to pod nos ako hotovú vec. Nechcel premrhať najlepšie roky svojho života.

Jeho myšlienkové pochody prerušilo otvorenie dvier, ktoré pod tým pohybom vydali nepríjemný zvuk. Prinútil sa zdvihnúť hlavu a zistiť, kto sa ho opovažuje bez zaklopania vyrušiť. Ihneď to však oľutoval a frustrovane si povzdychol.

,,Nemal si byť tak náhodou nachystaný?" Podráždene sa ho spýtal otec a zavrel za sebou dvere. Pristúpil k nemu oveľa bližšie a rýchlo ho preskúmal očami. Ach, to naozaj nedokáže spraviť, o čo ho požiadal? ,,Päť minút som ťa čakal a ty si neprišiel."

MinGi nemohol uveriť, že sa to vážne deje a nie je to žiadna vymyslená ilúzia z jeho hlavy. ,,Ak sa ti to zdá byť málo, môžem to napraviť," nahnevane si odfrkol a škaredo naňho zagánil pohľadom. Iritovalo ho, ako si jeho otec myslel, že má povolenie ho ovládať. Prečo bol taký slepý a nevšimol si to skôr? Otcovi nikdy nešlo o jeho šťastie a vždy sa staral len o svoje blaho, aby mu všetko klapalo a riadil všetko a všetkých okolo seba.

,,Môžem ja teba napraviť a ten spôsob sa ti rozhodne páčiť nebude," obišiel pohodlné sedadlo, ktoré bolo súčasťou postele, a tak sa ocitol priamo vedľa svojho syna. ,,Naposledy ti vravím, aby si sa spamätal a pripravil sa na spoločnú večeru s dievčaťom, ktoré sa stane tvojou ženou a s jej rodičmi. Budem ťa čakať v druhej miestnosti, máš desať minút a radím ti, aby si sa choval slušne, inak ťa potrestám," narovnal sa, rukou si popravil kravatu, ktorá patrila k čiernemu obleku, ktorý mal na sebe a nasmeroval si to k dverám. ,,Ver mi, nechcem ti ublížiť, ale ty ma k tomu nútiš," a s týmito slovami ho opustil.

S výkrikom odhodil od seba vankúš a začal nahlas kričať: ,,Nenávidím ťa! Nenávidím! Si chorý bastard, ktorý si o sebe veľa myslí, ale opak je pravdou! Počuješ?! Nenávidím ťa!" Rukami si nervózne pretrel tvár, aby zahnal slzy, ktoré sa mu drali von. Bol zúfalý, pretože otec ho svojimi činmi zahnal do kúta a teraz nevidel žiadnu cestu, ako sa z toho dostať. Vedel, že nech podnikne čokoľvek, otec aj tak zvíťazí a on bude porazený. Vedomí si tejto skutočnosti, sa nezmohol na nič, čo by vyriešilo tento závažný problém. Mal súhlasiť a vzdať sa všetkého, len preto, že mu to otec rozkázal?

Nechcel to, ale aj tak sa zdvihol z postele a jeho telo už automaticky konalo podľa otcových slov. Nemal na výber a naďalej s ním bojovať nemalo žiaden zmysel. Opäť otec dosiahol svoje a MinGi na to doplatil. Prečo mu nikto nepríde na pomoc, ako to býva v tých debilných filmov, kde sa vždy objaví nová nádej v podobe novej postavy, ktorá sa vkradne do života hlavnej osoby, úplne obráti základy, na ktoré si stavala svoje plány a celý ho zmení? To si naozaj musí pomôcť sám a spoliehať sa len na seba?

Keď tak dlho nad tým premýšľal, neprišiel mu to ako zlý nápad. Bol predsa zvyknutý na samotu a pokiaľ nemá nikoho ďalšieho, spoľahne sa na svoju intuíciu a bude sa riadiť svojimi zmyslami, čo mu porúči srdce. Zahrá dokonalého syna, ktorý je nadšením bez seba a poslušne urobí čokoľvek, o čo ho otec požiada. Hádam mu časom napadne plán na únik alebo riešenie, ako by sa z tej situácie čo najlepšie dostal.

Najprv si na seba obliekol košeľu bielej farby, ktorú si zapravil do čiernych elegantných nohaviciach a ešte si na ňu dal bielu vestu, ktorú zakryl čiernym kabátom. Rukávy od košele si starostlivo upravil a na koniec si pred obutím topánok upravil bieleho motýlika okolo krku. Na záver si skontroloval, ako vyzeral v zrkadle, než sa rozhodol odísť z izby.

Okamžite sa stretol s pohľadom svojho otca, ktorý si ho premeral a po zhodnotení, že vyzerá prijateľne, mu pokývol rukou, aby k nemu prišiel. MinGi si z poličky zobral hodinky, ktoré si schoval do vrecka a spravil tak, ako mu prikázal otec. ,,Už si sa dorozprával a rozhodol sa správať, aby som sa za teba nemusel hanbiť, synak?" Vzdorovito sa zahľadel otcovi do očí a premáhal sa, aby sa nevrátil naspäť do izby. Pokojne sa mohol na otca vykašľať a zamknúť sa, ale nespravil to, tak čo ďalšie jeho otcovi vadí?

MinGi nijak nereagoval, na čo si jeho otec povzdychol krútiac hlavou a vyšiel z izby. Syn s ďalšími troma mužmi, ktorí mali za úlohu ich ochraňovať, ho nasledovali. MinGiho otec vedel, kadiaľ má ísť, keďže tou cestou dnes šiel viackrát, preto samotný MinGi nebol prekvapený, že sa nestratili a ocitli sa pred dverami hlavnej sále. Dvaja postarší muži, oblečený v podobných oblekoch, aký mal on, im s úsmevom na perách otvorili dvere a popriali krásny večer. MinGi sa úctivo poklonil a s ostatnými vstúpili dnu.

Vlna príjemnej atmosféry, ktorú vytvárali muzikanti hrajúc na hudobné nástroje, mu dodala pocit úľavy, čo upokojilo jeho rozbúšené srdce. Pravdu povediac, bol veľmi neistý zo stretnutia dievčaťa, ktoré mu má zmeniť život. Bál sa, že je škaredá alebo nebodaj jej bude chýbať zub. Nad tou predstavou mu telom prebehli zimomriavky. Rozhodol sa, že radšej na to nebude myslieť, pretože potom by sa to všetko mohlo zhoršiť a jeho by to viac znervóznilo.

Musel však uznať, že to tu vôbec nevyzeralo zle. Všade sa nachádzali priestranné stoly, okolo ktorých sedeli významný muži so svojimi ženami. Všetci sa navzájom zhovárali a zabávali. Okolie ho natoľko zaujalo, že si nevšimol otca, ktorý zastavil a skoro by doňho narazil, ak by sa hneď nespamätal. Odstúpil od neho, aby zistil, čo sa deje a prečo nepokračujú v chôdzi. Akonáhle zbadal stôl, pri ktorom sedeli tri osoby, nezmohol sa na žiadne slovo a v nemom úžase otvoril ústa.

,,Ospravedlňujem sa, že meškáme, ale cestou ma zdržali obchodní partneri a musel som to vyriešiť," začal jeho otec. V takýchto veciach bol naozaj odborník a vedel, čo má vravieť, aby utešil ostatných ľudí. Škoda, že to neplatilo aj naňho a správal sa k nemu, tak ako sa správal. Čo by on dal za normálneho otca, ktorý sa oňho úprimne zaujíma.

,,To je v poriadku. Pravdupovediac, prišli sme len teraz, takže nečakáme dlho," muž v rovnakých rokoch, ako jeho otec, mu venoval priateľský úsmev a postavil sa zo stoličky, aby si s ním podal ruku. To isté zopakovali aj ženy, ktoré ho sprevádzali. ,,Toto je moja žena a dcéra," rukou pokývol k dámam.

,,MinGi, môj jediný syn," predstavil ho otec a otočil sa naňho. Venoval mu varovný pohľad, ktorý naznačoval, aby sa o nič nepokúšal, lebo si to riadne odskáče. Zaťal päste, zhlboka sa nadýchol a potom vypustil nadbytočný vzduch z pľúc. On to zvládne, pretože si prešiel aj horšími situáciami.

,,Veľmi ma teší," nasilu sa usmial a pozdravil sa s ostatnými.

,,Len sa posaďte," pozvali ich stolu, na čo tak obaja spravili. Ešte predtým však MinGiho otec pokývol svojej ochranke, aby ich nechali. Muži vyhoveli jeho prianiu a stiahli sa do úzadia, ale dostatočne blízko na to, aby zasiahli, ak by ich šéfovi hrozilo nebezpečie. Platil im za oddanosť a služby, ktoré mali výsledok.

,,Dovoľte mi predstaviť moju dcéru HaNyl," menované dievča sa zachvelo. Ruky sa jej triasli od nadšenia, že spozná svojho budúceho manžela. Podľa zistení, ktoré sa ku nej dostali, to bol veľmi pekný, inteligentný a slušne vychovaný mladík. Aj ona zo začiatku bola zhrozená oznámením, že jej vybrali nastávajúceho, ale odpor nepripadal do úvahy. Jej rodičia sa o ňu vzorne starali a dali jej všetko, čo jej videli na očiach. Teraz dostala možnosť im všetku starostlivosť vrátiť, preto tento návrh nakoniec pokorne prijala a súhlasila.

Ale teraz, keď sa naňho prvýkrát pozrela, vedela, že namietať nebude. MinGi bol naozaj krásny a slová ostatných to len potvrdzovali. Oblek, ktorý mal oblečený, sa mu hodil a dala by ruku do ohňa, že mu ho šili na mieru. Zimomriavky jej prebehli po celom tele, keď započula jeho hlas. ,,HaNyl," predstavila sa pozrúc sa mu priamo do očí. Ešte aj tie sú krásne. Dych sa jej zasekol na pol ceste. MinGi sa tiež na ňu pozrel a pobozkal jej nadstavenú ruku. Tým nádherným gestom jej dokonalo počaroval a ona pocítila, ako jej srdce podskočilo. Usmiala sa, aby zakryla nervozitu.

,,Navrhujem, aby sme si pripili na tento nový pár," prerušil ich otec a chytil do ruky sklenený pohár, v ktorom bolo naliate víno a zodvihol ho do vzduchu. ,,Aj keď sa teraz začínate spoznávať, prajem vám, aby ste si k sebe našli cestu," hrdo sa usmial. MinGimu sa prevrátil žalúdok nad slovami, ktoré jeho otec vyslovil a mal chuť zvracať. Nie je ani päť minút, čo ju vidí a on má toľko drzosti, im blahoželať? Je pravda, že HaNyl nevyzerá zle, priam naopak, je prekvapený, aká je HaNyl v skutočnosti pekná, avšak nepocítil žiaden z tých citov, ktorý by značili, že toto je jeho láska na celý život.

Ale aj napriek značnému nesúhlasu zopakoval otcov pohyb stále usmievajúc sa a rozhodnutý nijak neprejaviť zbytočné emócie, si s ostatnými prítomnými pripil. Chuť červenkastej tekutiny sa mu rozplynula na jazyku, na čo sa premáhal, aby ju nevyprskol naspäť do pohára. To víno nebolo vôbec dobré a jemu absolútne nechutilo.

,,Povedz nám, MinGi," prihovoril sa mu jeho budúci svokor chytnúc príbor do rúk, na čo zodvihol pohľad a pozrel sa mu priamo do očí. ,,Aké máš plány do budúcna?"

MinGi sa na chvíľu zmyslel. Veľakrát si položil túto otázku, keďže mu otec častokrát všetko zakazoval a bolo toho naozaj málo, čo mal dovolené. ,,Chcel by som precestovať svet, aby som zistil, ako si ľudia v ostatných krajinách žijú a potom spôsoby, ktoré by nám mohli pomôcť v rozvíjaní, by som uplatnil aj tu. Myslím si, že je ešte veľa toho, čo sa máme učiť a vždy sa nájde niečo, čo treba zlepšiť." Slušne odpovedal udivujúc tak ostatných. Potichu očakával, ako sa k tomu vyjadrí jeho otec, keďže si bol viac než istý, že on s tým súhlasiť nebude.

Nebol prekvapený, keď započul smiech z otcovej strany, na čo len nahnevane zaškrípal zubami. ,,Haha, ach ten chlapec, stále len sníva, prosím, ospravedlňte ho," chytnúc sa hrude, sa schuti zasmial. ,,Môj syn už má predurčené zaujať moje miesto vo firme, ale ešte nenadišiel čas."

,,Ah tak," chápavo prikývla HaNyl-inina mama. ,,Ale myslím si, že chlapec má dobré úmysly a môžete byť radi, že ste si ho tak pekne vychovali. V dnešnej dobe sa nevidí, že by chlapci múdro rozmýšľali. Chcú si užívať a neniesť zodpovednosť za ich činy."

MinGi šokovane hľadel na ženu, pretože vôbec nečakal, že si ho niekto zastane, a tak znemožní jeho otca. Bol rád, že zatiaľ si s nimi rozumie.

,,Máte pravdu, milostivá pani, som rád za MinGi, že nerobí problémy, ako ostatné dnešné deti," prikývol jeho otec.

Zrazu sa vedľa nich zjavili zamestnanci, ktorí im priniesli jedlo. Položili ho pred nich a s popriatim pekných slov naraz odišli. MinGi stihol slušne poďakovať, než sa pustil do jedla, ktoré mu viac chutilo, než víno. Všetci si užívali príjemnú atmosféru, ktorá sa nevedno ako, vytvorila. Naďalej sa zhovárali, ale tentokrát otec nemal žiadne uštipačné poznámky na jeho adresu. Bol rád, že nie je hlavnou témou tejto večere.

,,Oh, mimochodom," MinGiho otec si vopred pripravenou bielou servítkou zo slušnosti utrel ústa a pokračoval v rozprávaní. Tónom, akým to povedal, zaujal aj MinGiho. ,,Personál tento lode myslel vážne na všetko a pripravil aktivity na strávenie voľného času. Pozývam vás na akciu, ktorá je organizovaná zajtra pred obedom o desiatej. Budeme radi, keď prídete všetci." Dopil víno, ktoré mu zostalo.

HaNyl zaiskrili oči. Takže je tu ďalšia možnosť, že môže oveľa bližšie spoznať MinGiho? ,,Vaše pozvanie s radosťou prijmeme," uchopila sa slova, ,,a radi prídeme, však otče?" Otočila sa na otca a čakala, pokiaľ aj on bude súhlasiť.

,,Samozrejme, nemáme s tým žiaden problém," hlavou prikývol na znak súhlasu. HaNyl sa nadšene zasmiala a odpila si z nápoja, ktorý jej priniesli. Už teraz premýšľala, aké šaty si na zajtra oblečie, aby sa viac zapáčila MinGimu. Vedela, že si to obaja užijú.

,,Ehm, prepáčte," náhle sa MinGi rýchlo postavil. ,,Mrzí ma to, že vás musím opustiť, ale necítim sa dobre," pozrel sa na rodičov HaNyl a neskôr aj na ňu samotnú. ,,Ďakujem za vašu spoločnosť a uvidíme sa zajtra, s dovolením," úctivo sa poklonil a vybral sa smerom k východu. Potreboval sa dostať na čerstvý vzduch, pretože sa cítil úplne mimo. V hlave mu silno treštilo a ledva stál na nohách.

MinGiho otec na svojho syna šokovane hľadel. Ako si to mohol dovoliť. Takto ho zosmiešniť pred dôležitými ľuďmi. Toľká trúfalosť. Veď nech len počká, všetko mu to spočíta.

,,To je v poriadku JoonHo, len ho nechaj," otec HaNyl ho chytil za ruku a stísol mu ju.

∆∆∆∆

Na ďalší deň to HongJoong nevydrží a silno vytrhne WooYoungovi z rúk knihu. Odskočí od neho, a tak sa uhýba prvému útoku. ,,Hej, vráť mi to, hyung!" Prikáže mu WooYoung a vyskočí na nohy. Doteraz ležal v posteli čítajúc si knihu, ktorá podľa jeho bola zaujímavá. Pokračoval by v tom, keby HongJoongovi neprepne a nerozhodne sa mu robiť zle.

,,Nie!" Odmietol.

,,Hyung, vravím ti to naposledy, prosím vráť mi to!" Oboch od seba delil stôl, za čo bol menovaný rád, pretože chlapec pred ním vyzeral strašidelne. V rukách zvieral knihu nemieňac ju za žiadnych okolností dobrovoľne pustiť.

,,Už od rána sedíš a nič nerobíš. Prišli sme si to sem užiť a nie zabiť čas," starší z dvojice vysvetlil svoje konanie. ,,A ty si už odvčera čítaš knihu a ignoruješ ma."

Mladší zúžil oči. Jeho kamarát mal pravdu, ale nerobil to schválne. Jednoducho si rád čítal, než chodil do spoločnosti. Zaujímal sa o tento druh umenia. Veľakrát sa snažil s HongJoongom o tom rozprávať, pretože on bol jeho jediný kamarát, ale ani on to nepochopil. Niekedy si pripadal, že on je od neho starší a nie naopak. HongJoong bol príliš živý človek a potreboval byť obklopený medzi ľuďmi. Bol to ten typ človeka, ktorý vám vždy dokázal zdvihnúť náladu. Snáď nikdy nebol smutný a cez všetky negatívne veci sa dokázal preniesť.

Avšak, keď sa lepšie zamyslel nad slovami, ktoré mu starší povedal, musel uznať, že mal pravdu. Preto porazenecky prikývol. ,,Dobre, tak čo chceš robiť?" Povzdychol si otáčajúc sa naspäť k posteli rozhodujúc ju upratať.

Starší nadšene podskočil opatrne položiac knihu na stôl. Vedel, že WooYoung ich mal veľmi rád, aj keď nechápal, ako ho mohlo baviť presedieť hodiny na jednom mieste. ,,Mohli by sme sa ísť pozrieť von. Počul som, že v týchto hodinách je pre ľudí pripravený program," navrhol sledujúc svojho kamaráta.

Mladší zaujato prikývol zvedavý, aké hry majú k dispozícii. Keďže sa nachádzali na lodi, veľa možností nemohli mať. ,,Fajn, spolu tam pôjdeme." Rukami robil synchronizované pohyby perinou, aby ju pekne poskladal. Vydýchol si úľavou pozerajúc sa na celkom ustlanú posteľ.

,,No už poď," drgol doňho HongJoong, na čo WooYoung spadol do perín. Striebornovlasý chlapec sa začal ihneď nahlas smiať. Mladší cítil, ako sa mu teplo hromadí na tvári. Tak on si dal tú námahu s upratovaním, aby mu to hyung zničil? To si z neho robí srandu. ,,Máš babu," dodal nakoniec a ešte viac sa rozosmial.

,,Toto si poriadne odskáčeš Kim HongJoong!" Rukami sa zaprel o mäkký matrac a postavil sa. Kašľal, že ju má rozhádzanú, teraz musí chytiť hyunga a vrátiť mu to. Po otočení sa rozbehol vpred proti staršiemu, ale ten tento čin predpokladal, preto stihol pred ním újsť.

Rýchlo vyšiel z ich kajuty a snažil sa zorientovať v chodbách. Kvôli nedostatku času, pretože WooYounga mal v pätách, zabočil doprava a zrýchlil. Nezabudol sa celý čas smiať a vykrikovať po svojom kamarátovi. Aj ten to začal brať ako srandu a zabával sa. Obaja sa naháňali po chodbách, vyhýbali ľudom, ktorí nad nimi len nechápavo krútili hlavou. HongJoong naozaj nevedel, kadiaľ má ísť, lebo to tu absolútne nepoznal, preto si uličky vyberal náhodne. Mal rád, keď takto trávil čas s mladším. Inokedy býval zavretý vo svojej izbe a ani nevyhádzal z domu. WooYoung ho zakaždým odbil a nechcel počúvať.

Po otvorení posledných veľkých dvier sa ocitli v cieli. Chladný vzduch mu ovial tvár a prinútil spomaliť jeho kroky až celkom zastal. Rukou si chytil hruď, kde cítil, ako mu rýchlo bije srdce a snažil sa vydýchať. Mal poslúchnuť, keď mu ostatní vraveli, že sa mu zíde, ak si vybuduje kondičku. Potom by sa určite necítil tak mizerne, ako v tejto chvíli.

O pár minút neskôr ho dobehol blonďavý chlapec robiac presne to isté. Ochkal, keď ucítil zimu, ktorá mu prebehla celým telom a nepríjemne ho striaslo. Narovnal sa a poobzeral vôkol seba zisťujúc, že sa nachádzajú v tej časti lode, ktorá bola určená pre vysoko postavených ľudí. Samozrejme, že aj oni tu mali prístup, nikto im to predsa nezakázal, ale žiadny človek nechcel byť zbytočne urážaný tými ostatnými len preto, že nechodil oblečený v luxusných handrách a nevlastnil obrovský pozemok s veľkým sídlom. WooYoung a ani HongJoong neboli chudobní, to nie, boli im dobre tam, kde boli. Netrpeli hladom a biedou. Len z nich nesršalo bohatstvo, ako z ostatných tu prítomných.

HongJoong zaujato sledoval prostredie okolo. Očami zablúdil na more, ktoré si okamžite získalo jeho pozornosť. Preto sa rozhodol ísť bližšie k zábradliu, aby lepšie videl. WooYoung sa naňho zmätene pozrel nerozumejúc, kam to má striebornovlasý namierené a kde chce ísť. Natiahol naňho ruku chytnúc ho a vracajúc do pôvodnej polohy. HongJoong mu venoval podráždený pohľad. ,,Čo robíš?"

,,Tam nemôžeme ísť," odpovedal mu a spevnil stisk na jeho ruke.

,,Prečo nie?" Nerozumejúc kvôli čomu si to WooYoung myslel zdvihol obočie. Nikde tu nevidel tabuľku, kde by bol znakmi nakreslený zákaz vstupu.

,,Nemáme tu čo robiť. Poď," popchol ho dopredu pred seba, ,,vrátime sa."

Ak by im niekto venoval pozornosť, domnieval by sa, že sa stratili, pretože už na prvý pohľad bolo zjavné, že tu nepatria. Nielen odev ich prezrádzal, ale aj celkový postoj.

Avšak náhle započul silné havkanie, musel zastaviť mladšieho. Odhodil jeho ruku a snažil sa nájsť zdroj toho rušného zvuku. Zabočil za roh, kde zbadal skupinu troch veľkých psov, ako útočia na menšieho, ktorý sa pred nimi schoval na vyvýšenom mieste chrániac sa tak. Videl, aký bezbranný voči ním bol a nevedel si pomôcť. Vôbec nepremýšľajúc medzi nich prišiel. ,,Hej, hej, čo tu robíte krik," rukami mávajúc pred seba sa ich snažil odohnať a urobiť si cestu za maličkým, bielym psíkom. Ostatné psy naňho udivene hľadeli neuvedomujúc, že teraz mu môžu ublížiť a nikto mu nepríde na pomoc, pretože každý bol zahľadený do svojich starostí a musel riešiť svoje vlastné problémy.

,,Vaši páni vás nenaučili, že slabších treba ochraňovať?" Nadurdene sa s nimi rozprával, akoby to naozaj boli ľudia prevtelení do zvierat. Nechápavo krútil nad nimi hlavou. Oboma rukami sa načiahol po psa a zobral si ho do náručia. Psík mu vďačne zapriadol, nad čím sa HongJoong šiel roztopiť roztomilosťou. So smiechom si ho k sebe privinul a pevnejšie ho chytil. Ihneď, čo sa otočil, psy tam neboli. Koľké to prekvapenie. Pravdepodobne si zobrali jeho slová k srdcu a radšej to vzdali. Každopádne to už nebola jeho starosť a ďalej to nemal v úmysle riešiť.

Vrátil sa naspäť za WooYoungom dúfajúc, že tam ešte stále je a neodišiel. So zamračenou tvárou sa díval na miesto, kde zanechal svojho kamaráta, ako bolo teraz prázdne. On naozaj bez neho odišiel a nechal ho tu samého. Toto mu bude musieť vrátiť. Nahlas si povzdychol tentokrát pozrúc sa na malé šteňa v jeho rukách. Aj ono naňho hľadelo. ,,Ako sa len voláš, hm?" Spýtal sa neočakávajúc odpoveď. Stvorenie naňho zahavkalo, čo ho donútilo sa zasmiať. Spojil ich čelá a jemne o seba trel. To sa psíkovi zapáčilo a opäť potichu zapriadol.

∆∆∆∆

,,Otec!" HaNyl nahlas zhíkne a vybehne z altánku. Uteká priamo za otcom nezaujímajúc ju, že teraz sa nespráva podľa pravidiel etikety, ktoré prislúchajú na jej vek. Rukami si zdvihne šaty, aby sa pri behu nezakopla a nespadla. Očami vyhľadá svojho rodiča a zbadá ho v spoločnosti s MinGim a jeho otcom.

,,Čo sa deje?" Pán Lee náhle znervóznie, keď uvidí uplakanú tvár svojej dcéry. Natiahne ku nej ruky a ona mu bez zaváhania skočí do náruče. Hlavu si zaborí do jeho hrudi a slzy jej tečú po lícach.

,,Nami," zúfalo vydýchne snažiac sa upokojiť svoj zrýchlený dych. ,,O-ona sa stratila."

MinGi a jeho otec sledujú scénu pred sebou nič nehovoriac. Potichu hľadia, ako HaNyl objíma svojho otca a celé jej telo sa trasie od vzlykov. Neustále niečo mrmle, ale to oni nie sú schopní započuť, keďže sa nenachádzajú dostatočne blízko. JoonHo popchol svojho syna, aby aj on ju šiel utešiť. Ten nad ním pretočil očami, ale urobil to.

Pomalými krokmi za nimi prišiel a opatrne položil ruku na chrbát HaNyl. Nechcel tu byť, nechcel toto robiť, ale potom by si aj tak musel vypočuť od otca kázeň, aký neschopný je a akú hanbu mu im robí, avšak nakoniec by to musel spraviť. Tak prečo to nespraví teraz a bude mať pokoj od otca?

HaNyl sa naňho pozrela a odtrhla sa od otca. ,,Och, MinGi," ešte viac sa rozplakala a tentokrát objala MinGiho. Doslova sa naňho vrhla, čo absolútne nečakal takúto reakciu a zaskočene sa na ňu díval. ,,Nami sa stratila, musíš ju nájsť," so slzami v očiach ho zúfalo prosila.

MinGi venoval nechápavý pohľad pánovi Lee-ovi, žiadajúc ho o vysvetlenie. ,,Nami je jej pes. Veľa pre ňu znamená a je členom rodiny."

Hlasitý rozhovor striebornovlasý nemohol prepočuť. Aj keď sa snažil, ale jeho svedomie ho natoľko hrýzlo, že to nemohol nechať tak. Chtiac-nechtiac poslúchal, o čom sa zhovárajú. Pes, ktorého zachránil, je vlastne ten, ktorý sa stratil a teraz ho hľadajú. Pery pootvoril v nemom úžase premýšľajúc, že by bolo najlepšie im ho vrátiť a tak by sa celá situácia vyriešila. Majiteľka mi bola šťastná a po zistení, že toto zvieratko berú do rodiny, by boli šťastní aj jej rodičia s blízkymi.

,,S-slečna?" Nesmelo ju oslovil a na upozornenie svojej prítomnosti si odkašľal. Všetky štyri páry očí spočinuli na ňom. Týmto jeho neistota nabrala na rozmeroch a skoro sa mu podlomili kolená. Cítil sa trápne, že ich vyrušuje a počúva cudzie rozhovory. Ach, prečo len nebol ticho a musel sa do toho miešať? Čo ak to ani nie je ich pes a on sa zbytočne prezradil? ,,Um, m-myslím, že sa vám stratil pes."

,,N-Nami? Nami!" Neveriacky zvolala HaNyl a ruky si priložila k tvári. ,,Poď ku mne, no tak... poď za mnou." Kvokla si nehľadiac, že sú tu aj ostatné osoby a toto by dáma nikdy neurobila. Keby tu je jej mama, určite by ju napomínala za jej prehnané správanie, ktoré sa k dievčaťu vonkoncom nehodí.

HongJoong sa tiež zohol a nechal psíka, aby šiel za svojou pani. S úsmevom sa pozeral, ako sa Nami rozbehla k dievčaťu. Radostne sa vítali.

Chlapec s havraními vlasmi tomu vôbec nerozumel. Z toho neznámeho mladíka nedokázal odtrhnúť zrak. Aura, ktorá z jeho sálala, ho nútila sledoval každý jeho pohyb. Jeho hlas ako by patril anjelovi, ktorý sa mu zjavil z čistého neba a prišiel ho vyslobodiť z pekla, ktoré práve prežíval. Cítil, ako mu horí každá časť tela len z pohľadu naňho. V srdci sa objavila vlna niečoho záhadného, o ktorej nevedel doteraz, že môže existovať. Dostavila sa až do mozgu, ktorým nemohol racionálne uvažovať. Prečo nad mladíkom uvažoval spôsobmi, ktorými by nemal, keďže je sľúbený dievčaťu vedľa nej? Po prvýkrát chcel spraviť niečo naozaj zakázané. Mal chuť dotknúť sa jeho belasej pokožky a zistiť či je skutočne taká hladká a jemná, ako vyzerá. Hypnotizovane ho sledoval.

,,MinGi? Synak? Stalo sa niečo?" Na svojom ramene ucítil otcov dotyk. Pod tým nečakaným gestom jeho telo cuklo a odtiahol sa.

,,Čo?" Daroval mu zamračený pohľad.

,,Vyzeráš, akoby si videl ducha, si v poriadku?" Skúmavo naňho hľadel. MinGi by si myslel, že sa oňho strachuje a zaujíma sa, ale opak bol pravdou. Jeho otec bol chorobne zvedavý a o všetkom musel vedieť. Preto len nad ním mávol rukou a nespokojne mľaskol. Práve ho vyrušil z preňho dôležitej činnosti a on sa ho pýta, čo sa stalo?

,,Nič, je mi fajn," ostro odvrkol a opustil ho. Nepotreboval ďalej počúvať zbytočné otázky, ktoré by ho viac znervóznili a znepríjemnili deň, ktorý sa odrazu zmenil na dobrý. Pomalými krokmi sa priblížil k záhadnému mladíkovi a dal si záležať, aby si ho nevšimol. Ľudia naokolo museli mať, pri pohľade naňho, zábavu a určite sa neubránili úsmevom.

Na tom však MinGimu vôbec nezáležalo a jeho oči sledovali striebornovlasého chlapca, ktorý stále sledoval Nami a neubránil sa smiechu, pri ktorom ukázal svoje žiarivo biele zúbky. Och, bol v tom až po uši, hoci zatiaľ si to neuvedomoval a prikláňal sa k obyčajnému poblázneniu. Srdce a rozum viedli medzi sebou vojnu nielen o víťazstvo, ale išlo tu o životné rozhodnutie. Rozum mu vravel, aby sa spamätal, prestal s týmto divadielkom a odišiel s HaNyl, pretože mu to otec prikázal a on nemá právo mu odporovať. Ale tá druhá časť prahla po skutočnej láske, porozumení a vášne a on cítil, že sa mu po dlhých dňoch čakania konečne naskytla príležitosť na zmenu. Vedel, že sa jej nechce vzdať, pretože druhýkrát šťastie mať nebude.

Tento zvláštne nový pocit ho privádzal do šialenstva a vyvolával v ňom skryté túžby, kedy prišiel čas, nechať ich vyjsť na povrch. Preto sa priklonil k emocionálnej stránke svojho ja a postavil sa vedľa chlapca. On spočiatku nezbadal ďalšiu osobu v jeho prítomnosti až tieň, ktorý sa pred ním zjavil, ho upozornil, že sa niečo deje. Postaviac sa na rovné nohy sa otočil a čelil neznámemu mužovi. Zrak mu okamžite padol na jeho oči. Čiernočierne uhlíky plne zaujali jeho pozornosť. Nejakým zvláštnym spôsobom sa v nich topil. Mal ich nebezpečne hlboké zbadajúc, akoby mu chceli povedať, ako sa trápi a osamote blúdi týmto veľkým svetom.

Hlavu musel trošku zaklonil, keďže postava pred ním bola o niečo vyššia než on samotný. Bez dychu s jasnou drzosťou na perách mu hľadel priamo do tváre stále z neho nespúšťájúc oči.

,,Song MinGi, teší ma," čiernovlasý mu podal ruku doširoka sa usmievajúc a tváriac sa najviac v pohode, ako sa to len šlo.

,,K-Kim HongJoong," prijal ruku ako gesto slušného spoznávania.

MinGi cítil, ako mu celým telom pod tým nežným dotykom prebehla elektrina vyvolávajúc chvenie vo všetkých nervov. Kolená sa mu rozklepali a každá bunka žiadala o oslobodenie. Určite je toto láska na prvý pohľad, jednoducho musí. Zažil presne tie veci, o ktorých sa píše v knihách. Cítil všetky pocity, ktoré zobrazujú herci vo filmoch.

Chcelo sa mu šťastím plakať. Čo ak to bol naozaj anjel poslaný Bohom ukazujúc mu cestu šťastia. Prišiel mu darovať lásku, ktorú tak dlho hľadal a ktorá mu bola odoberaná. Motýliky radosti mu tancovali v lone dávajú mu ďalšie znamenie.

Bol si istý, že na tejto plavbe loďou zažije pravé dobrodružstvo.

Život má pre nás pripravený mnohé scenáre, kde samotný výber hry, záleží len na nás. My sami si skutočne vieme vybrať a rozhodnúť sa, čo naozaj chceme. Nikto nás nemôže nútiť vyberať si možností, ktoré nechceme.
A to isté platí pre lásku. Nemôžeme dvoch ľudí nútiť, aby sa mali radi, v budúcnosti to nebude fungovať. Nechajme veci, ktoré sa nás netýkajú na pokoji. Treba dať času čas a on všetko vyrieši.

,,Na láske je najkrajšie to, že ju nikto nedokáže vysvetliť, ale predsa ju každý tak nádherne chápe."