(Len tak pre info, keďže dlho nebola kapitola😏:
Nachádzame sa v tej miestnosti, kam nás zaviedol Robert Downey Junior. Je tu taká tma, že nevidíme ani na krok a keďže sa bojíme tak trochu byť sama v úplnej tme, sadneme si na zem, no zistíme, že vedľa nás niečo je a tak sa k tomu pritisneme čo najviac to len ide. Potom Robert zasvieti svetlo, zasmeje sa na nás a mi zistíme, že nás tu ten egoista nenechal predsalen úplne samú, akurát si robil srandu a Lin teraz s najpravde podrobnejšiu situáciou dobrovolne stíska rukami-nohami Toma Hollanda.
Tak.
Tot len to malé info, že v akej je práve teraz situácii Lin a nechceli by ste si prečítať na oživenie kapitolu pred touto.
Prajem príjemné čítanie po tak dlhom čase zlatíčkaaaa mojeee👁️👅👁️!!
Oh. Ešte niečo, skoro som zabudla...za chyby sa vopred ospravedlňujem, no vieme, že sa ešte stále učím niektoré slovenské detaily🔥.)
----------------------------------

Ak sú toto Tomové nohavice a to, okolo čoho som obmotaná nohami-rukami, není stĺp, či stoja...tak počkať. Otočila som hlavu hore a uvidela to, čo som tak moc pevne stískala. Mňa porazí.
Veď ja som obímala...

...látkovú figurínu?
Rýchlo som sa postavila, automaticky oprášila zadok a zarazene pozerala na figurínu, ktorá mala na sebe Tomové veci. Úplne som zabudla, že v miestnosti je ešte Robert. Pozornosť som presunula na celú miestnosť. Bola tak obrovská, že som ledva doviedla na koniec. Bola viac dlhá ako široká, no na efektu veľkej miestnosti to nič nestrácalo.
,,Docela sa divím, že sa takéto miestnosti do hotelu vôbec dokážu zmestiť..." Pomali som zo seba vydolovala vetu, pričom som stále užasnuto pozerala do miestnosti. Tak veselo sa pohrávala farbami až si ma úplne namotala na seba. Bolo tu aj druhé poschodie, ktoré bolo ale otvorené. To znamená, že malo schody aj zábradlie iba pri stene a tak obopínalo celú miestnost. Zo zábradlí vyseli koľkokrát až po zem dlhé trblietajúce sa látky, ktoré sa dokonale odrážali od svetla, to ho zase nasvieťovalo z dobrého uhlu. Odraz smeroval priamo na stenu oproti, na ktorej bolo nalepených kopu papierov, s farebnímy násčrtmi šatstva. Asi návrhy. Kôly odrážajúcemu sa svetlu sa stena s náčrtmi sfarbila ešte viac farebne, ako bola. Boli tu taktiež uličky, ktoré tvorili stojany, na ktorých bolo oblečenie. Každý stojan mal na sebe inú farbu tak isto, ako vešiak. Oblečenie nebolo tiež jednofarebné, ba naopak. Bolo tak exotické, až som sa nad tým musela pousmiať. Úplne vzadu boli pracovné, či obyčajné stoly, pomaľované rôznimy kresbami. Pozrela som sa pod seba. Dokonca aj dlážka hrala farbami. Asi každá šiesta dlaždica nebola obyčajná, ale s ornamentamy. Aj kvetinky, čo boli položené rôzne po miestnosti, v rôznych vzorových kvetináčov. Aj figuríny, čo tu stáli, či oblečenie na nich. Dokonca aj...
Čím viac som sa rozhliadala po miestnosti, tým viac som si všímala rôzne okúzlujúce detaily tejto miestnosti, ktorá zjavne fungovala ako pracovňa pre ľudí, čo navrhovali kostími, šili oblečenie, alebo pracovali pod štúdiom Marvel. Úplne v rohu bol opustený dlhy stojan, na ktorom boli kostími, našich filmových hrdinov. Dokonca aj ružovo trblietajúci sa kostím Iron-mana. Wow. A tie pokreslené steny? Niečo neskutočné. Z obdivovania toho podivného útvaru tu, ma avšak vytrhla ruka, ktorá pristála na mojom pravom rameni. Jemne som sa mykla a pozrela na Roberta.
,,Vyzerá to tu kúzelne, však?" Spokojne sa usmial a pokračoval ďalej po Tom, čo som prikývla s úsmevom hlavou.
,,Najviac milujem ten luster. Pozri sa hore, však je perfektný? Je skoro ako z krajiny zázrakov. Poznáš tu rozprávku, nie? Čo tma bola tá Alica a tak."
,,Jasné, jasné...je pekný. Všetko tu je pekné."
,,Aj ja?" sebaľúbo sa usmial a opravil si ,,akože,, límec na saku.
,,Pravdaže ale, výnimka sa vzťahuje na teba." Tentokrát som sa usmiala ja a on vytvoril grimasu toho, že ho to ,,akože,, urazilo. Úchvatné.
,,Poď zamnou, niečo ti ukážem." Mávol namňa rukou a vykročil hlbšie do miestnosti.
,,Prečo si ma zaviedol vlastne sem?" Opýtala som sa pomedzi to, ako som cupkala pomedzi stojanmy a krabicami zaním.
,,Vieš zlatko, plány sa zmenili a ja som bol poverený jednou veľmi ExTrA dôležitou misiou."
,,Jak inak?" Prekrútila som očami, no aj tak mi prišlo zábavné, jak mácha okolo seba rukami a na tvári má výraz ako nejaký baron z dávneho storočia, ako keby rozprával niečo faakt dôležité. Ani som si neuvedomovala, kade sa to trepeme. Natoľko ma fascinovalo jeho egoistické vyjadrovanie.
,,A teraz pozor. Nasleduje faakt dôležitá informácia Lin." No jak inak. Čo som hovorila?
Otočil sa tesne pred nejakou ďalšou zatáčkou namňa. Zastavil a otočil sa tak prudko, až som zo neho narazila.
,,Sory"
,,Okey. Takže. Termín rozlúčky sa presunul na zajtra a ja som bol poverený tím, že ťa mám priviesť sem, nech si vyberieš šaty. Prečo to bolo presunuté? Aby to stíhali aj tý, čo musia z rôznych dôvodov odísť o deň skorej. Čiže piatok. A zajtra je štvrtok...je zajtra štvrtok? No pravdeže. Je. Kdo ma tím poveril? No môžeš tri krát hádať...presne, Tom. Čím ma poveril? Aby si si na zajtra vybrala šaty. Táak, ja ťa tu nechám teda samú. Tu máš kľúčik. Ja idem. Za touto zatáčkou patrí stojan pre také vážené osoby, ako si ty mojko. Ak dokončíš svoj kráľovský výber, zober svoj vážený tovar a zamkny miestnosť, ja si zajtra po kľúčik dôjdem. Ty si totiž posledná, čo tu je. Veľa šťastia a Papa Linuš." Všetko to zo seba vyplul tak rýchlo, že som skoro ani nestihla zaregistrovať to, čo hovorí. Avšak moje uši zatiaľ slúžia dobre a pošťastilo sa. Pomedzi svojho prejavu mi strčil kľúčik do rúk, pomalou chôdzou sa presunul zamňa.
Nadvihla som jedno obočie hore. On sa iba usmial, pokynul hlavou, rukou pokynul dopredu a predklonil sa.
,,Madam." Zase sa vyrovnal a milo sa usmial.
Mušu?
To my naznačuje, aby som sa pozrela dozadu?
Zjavne.
Otočila som sa mu chrbtom, nakukla za roh a tam bol výber z mnohých nádherných, zavesených šiat.
,,Wau...sú nádherné." Otočila som sa naspäť na Roberta, no ten tam už nebol.
,,Rob?" Tichšie som zakričala do miestnosti.
,,Vravel som ti, že ja už idem. Tak papa Linuš!!" Tak isto tichšie mi zakričal cez miestnosť, keďže sme sa cez toľko uliciek zo stojanov a poličiek, nevideli. Bolo ešte počuť, ako mi poslal vzdušnú pusu a buchol dverami.
Ja som si radostne povzdychla, že je taký aký je a ja som rada zato, že som ho mohla spoznať aj s tej osobnej stránky. Bez toho, aby som sa rozhliadala ďalej po miestnosti, som si v mobile hlasnejšie pustila pomalé, no aj napriek tomu veselé pesničky a vykročila ku stojanu, s nádhernými šatami. Nebolo ich veľa, no bolo ich tam dostačujúce nato, aby ste sa pri každých pozastavili tak dlho, že by ste tam boli schopný stráviť celý zvišok večera. Veď predsalen...už bola zachvíľu noc.
Mierne som sa rozkročila a preložila ruky na hrudy. Pozerala som na šaty a rozmýšľala, ktoré si prehliadnem ako prvé. Vtedy, keď mi doplo, že stojím skoro ako vojak v pohove som sa chcela pohnúť, mi túto myšlienku vytesnil hlas niekoho iného.
,,Lin?" Tichý, no neskutočne milý a láskyplný hlas som započula za mojím chrbtom. Zaplavil ma príjemný pocit, keď som započula toto slovo z jeho úst, no aj napriek tomu som sa mykla z prvotného ,,šoku,, keďže som si myslela, že tu som sama, otočila som sa presne na päte o 180°. Tak nejak som to nečakala, že ten neznámy nestojí ďalej odomňa, no stojí priamo za mojím chrbtom. A to myslím doslova. Keď som sa teda resko otočila, boli sme si tak blízko, až som sa zatackala. Chytil ma jednou rukou za pás, aby som nespadla a tou druhou za chrbát. V očiach sa mu zrkadlil strach zmiešaný a nervozitou, no neha a iskričky radosti tam aj napriek tomu nechýbali.
Uvydela som tam ešte niečo.
Hanbu a...nádej? Čo tieto psie oči ešte skrývajú? Už som išla niečo povedať, dokonca som aj otvorila pusu, no on sa v tú sekundy jemne zamračil. Nepokračovala som. Hneď, jak uvydel v mojej tvári zmätok, nadýchol sa. Ale nepokračoval. Akoby sa sekol v niečom, čo chcel povedať.
Zostal tam tak stáť.
Ticho stáť a držať ma v záklone.
Už sa ani nemračil. Jednoducho ma tým umlčal.
Len pozeral na mňa, pritom mu skoro nepozorovateľne mykol kútik úst hore do miniatúrneho úsmevu, ktorého by som si asi ani nevšimla, keby som ho tak nepozorovala.
Stál tam totižto...

=>Hi people✨
• Žijem, som zdravá, všetko je pohode, moja nálada stále neklesá na pozitivite.
• Dôvod redšieho vydávania kapitól je, jak som spomínala, škola. Je to nabyté a hlavne začiatok roka. Áno, už nie je úplne začiatok šk. roka, no aj tak. Predsalen...am...chápeme sa. No aj tak super. Posnažím sa častejšie vydávať, no nič neslubujem a vydím to tak skorej na výkendy(možno každý druhý).
=> ĽÚBÍIIIIIM VÁAS🥰!
Pa💙!!