Bola to upratovačka.
,,Von! Von z toho kumbálu!! To je MÔJ kumbál!! Nie Váš! Nie tvoj Jeremy, nie tvoj Lina a ani tvol Axel! Večné problémy. Večne problémi s vami všetkými. To sú všetci v tomto hoteli mimo?!!" Ukázala na nás prstom. Jeremyho vytiahla za ucho ako prvého a mňa s Axom s metlou popohnala von.
,,Pani Adamsová, môžeme vám to vysvetliť." Chcela som si niečo rozumného narýchlo vymisliet, no keď som sa začala rozhliadat okolo seba, na chodbách už skoro nikdo nebol. Hlavné pre mňa bolo v tú chvíľu to, že tam není Tom a nevidí ma v takomto stave. Avšak uvidela som na konci chodby Roberta, ako drží pohár. Zjavne s alkoholom a vyškiera sa nám. Zamračila som sa a naznačila mu očami to, nech nám príde nejako pomôcť. Pretočil očami a kráčal k nám. Chvala Thoru.
,,Nie. Nie!! Tu není čo vysvetľovať. Vy." Ukázala na nás troch prstom.
,,Vy traja, nemáte tam čo robyť. Nech vás vydím zajtra u..." Za nami sa ozvalo hlasité buchutie. Bichutie skla. Otočili sme sa tam a na naše šťastie, to bol Robert. Pome chlapec, to dáš!! Vytiahni nás z kaše. Verím ti!! Keďže som videla predním ležať rozbitý pohár, usmiala som sa. Ďalší z jeho ,,geniálnych,, nápadov. Bolo mi jedno, čo v tej chvíli spraví. Hlavne, nech odnás odvedie pozornosť. Podvedome som sa usmiala.
,,Oh. Pardon pani Adamsová. Vážne som nechcel. Mrzí ma to. Ale...jak som vás videl, až mi spadol pohár z ruky. Veľmi vám to dnes svädčí." Dusila som v sebe smiech, čo to len šlo. Prihovárať sa jej takto len kôli nám. Waau.
A na moje prekvapenie naňho nekričala, ani nič podobného. Najprv naňho ticho pozerala, ako mi ostatní, akurát zo zamračením obočím, no potom sa kŕčovito usmiala.
Počkať. Čo teraz spravila? Vážne sa dokáže usmievať? Uuu.
,,No. Vážne pán Downey?" Môj dusení smiech ma okamžite prešiel. Chcelo sa mi zvradcat. Tak toto není možné. Rýchlo som nenápadne vytiahla mobil zo zadného vrecka kapsy a začala som to nenápadne natáčať.
,,No vážne pani Adamsová. Viete. Keď som vás prvý krát uvidel, neveril som vlastním očiam, že niekdo taký očarujúci môže existovať." Toto Robert nemyslí vážne. Jeremy do mňa jemne buchol lakťom. Mal na tvári výraz, ktorý zahrňoval zdesenie a žasnutie nad tým čo sa práve teraz deje, naraz.
,,Viete pán Downey. Ja som si to hovorila tiež, keď som vás uvidela." Robert zťažka prehltol a pozrel sa na nás zo zamračením obočím. Naznačil nám, nech odtiaľto rýchlo vypadneme, než si toho stihne upratovačka všimnúť. Len som sa naňho ďakovne usmiala. Následne ma Axl jemne potiahol jeho smerom, aby sme išli. Vypla som nahrávanie a mobil strčila naspäť do zadnej kapsy nohavíc. Otočila som sa naspäť, ešte po Jeremyho, ktorý ešte stále načúval ich rozhovoru.
,,Môžem to upratať aj sám. Pravdaže, musíte mi ukázať, kde sa nachádza nejaká handra, ktorou by som to mohol utrieť." Mrkol naňu. Blee. Schmatla som Jera za lakeť a ťahala ho k Axlovy, ktorý sa rozhodol dotrepat až k schodom a tam nás počkať.
,,Axel!!" Nahlas som na neho šepla tak, aby to bolo počuť tak akurát k nemu. Z úsmevom na nás mykol plecami. Idiot. Rozutekali sme sa po schodoch a navzájom sme sa ťahali hore, aby náhodou niekdo z nás nezaostával, kebyže to jeho ,,herectvo,, Robert prestane dávať a napne z toho už aj jeho. Jedným slovom? TACKALI sme sa po tých schodoch navrch. A prečo? Pretože sme museli brať ohľad aj nato, aby to bolo dostatočne potichu. Predsalen. Vyplížiť sa preč priamo za niekým chrbtom, nieje jednoduché.
Už sme boli skoro pri Axlovej izbe, ktory ju má z nás troch najbližšie, no zrazu sme započuli jej prenikavý hlas, pri ktorom nás až myklo. Dúfam len, že to nepočul niekto, kdo nemal a vzhľadom nato, že je večer dúfam aj v to, že to niekoho nevirušilo. Oo áno. Stále je vomne to dobré ja.
,,JERY, LINA A AXE!! VY KRPATÝ HAJZLÍCI. A AJ TY ROB!! NO URČITE V TOM IDES S NIMY. SA EŠTE NAŽALUJEM VASIM RODIČOM A ZAVOLAM NA SOCIÁLKU. VED VY POČKAJTE!!" Uu!! Moje uši.
,,Povedal jej niekto, že sme nezávislí a dospelí ľudia, čo sa radi bavia? Nie? Tak to ma mrzí...ona by to ale aj tak nepochopila. Ona NEVIE čo je to Sranda!!" Zamrmlal si popod nos Jer. To, čo hovorila dalej...teda. Kričala, som už počula ako tlmenný hukot, pretože nás Ax doslova dodil do jeho izby a zabuchol za sebou dvere. Au. To padnutie na zem bolelo. A ešte keď na mňa následne spadol Jery. Niekto mi avšak podal pomocnú ruku a nebol to Axel, ktorý zamikal dvere, nuž a ani Jerremy, ktorý sa zomňa zdvíhal. Zjavne si narazil koleno do toho vešiaku na oblečenie, pretože sa zaňho drží. V Axlovej izbe totižto už čakal...

Ola :3
Keďže je táto kapitola kratšia, posnažím sa zajtra vydať ešte jednu. Užívajte prázdniny a...
Papa!!!