,,Mám čas a miesto nového filmu." Držala ma za ramená Zendaya a tlačila na okraj skupinky.
,,O Potterovy?"
,,Aaaano. Tak čo? Ideš?"
,,Ale jasné."
,,Tak to je super, aspoň tam nepôjdem sama a lepšie sa spoznáme. Takže. Čakám ťa zajtra o ôsmej." Objala ma a ja ju.
,,Lin, môžem sa ťa na niečo ešte spýtať?"
,,Ale jasné. Pýtaj sa."
,,Povedal, nech ti to nehovorím, no myslím, že si si to už aj sama uvedomila. Všimla...to je jedno. Tom sa nám zami..."
,,TÁK FAJN ĽUDIA. DNU VÁS BUDEME PÚŠŤAŤ PO SKUPINKÁCH, PRETOZE SÚ V HLAVNEJ CHODBE MLÁČKY A NAŠA PANI ADAMSOVÁ, KTORÁ SA NÁM TU STARÁ O PORIADOK, NECHCE ABY STE JEJ TO TU ROZNIESLY EŠTE AJ NA SCHODY!! NO POĎTE!!!" zakričal postarší pán z vchodových dverí hotela.
,,Vieš čo? Poviem ti to zajtra. Poď, pôjdeme naspäť k našim, aby sme mohly byť v nútri rýchlejšie." Prehovorila po zvážení situácie Daya.
,,Súhlasím."
Keď sme boli u skupinky, nikdo sa medzi sebou moc nerozprával, no ja, Tom a Robert sme si zašuškali.
,,Tak Adamsová." Vidal zo seba Downey priškrtený smiech.
,,Viete čo? Držte sa radšej tak v strede, nechcem, aby vás po tomto všetkom uvidela."
,,Veď tam není." odpovedala som Downeymu. Ten iba ukázal na vchod.
,,Aaaha. Tak nič. Súhlasím. Ja a Tom sa radšej budeme držať v strede."
,,Tak sa mi to páči." Lúskol na nás Robert. Dav sa pomaličky posúval dopredu. Keď prechádzala naša skupinka cez dvere okolo upratovačky, s Tomom sme sa pritlačili viac k sebe a trochu sa skrčily za ostatných.
Možno vám to môže pripadať ironické až smiešne, lenže nám v tej chvíli do smiechu nebolo. Myslím, že tá upratovačka, teda...Adamsová je psichycky labylný človek. Aa. Čo by myslím, ja to viem.
Keď prechádzala naša skupinka okolo upratovačky, Robert jej zosrandy jemne zasalutoval. Nebudem vám klamať, bolo to smiešne, hlavne jej výraz, no smiech som musela zadrzat, inak by to mohlo ohroziť našu misiu.
,,Veď vy počkajte. Ja zistým, kdo to bol a vlastno ručne ho donútim umývať svojím kartáčikom na zuby barové vécka." Mumlala popod nos Adamsová.
,, Začínam vážne pochybovať o psychike tej ženy." šepol mi do ucha Thomas, načož som sa iba zasmiala. Boly sme už za ňou, takže som si to mohla dovoliť.
S ostatnými, čo boly pri nás sme sa rozlúčily, poprialy dobrú noc avšak ja s Tomom sme ešte chvíľku kecali pri schodoch na hornom poschodí, o rôznich veciach a zajtrajšku.
Viete...je to milý chalan. Takého som si vlalsne už od malička predstavovala, že raz budem mať. Milý, pohľadný, vtipný...
Chodby sa už vyprázdňovali a ja som usúdila, keď už cez chodbu prešiel ledva tak jeden človek za päť minút, že by už bolo dobré ísť do izby.
,,Doobre teda. Počuj, bolo mi s tebou dneska dobre, no už pôjdem do izby."
,,Ou, em. Dobre. Dobre. Aj...mne bolo s tebou dneska super. Takže. Podnikla by si aj zajtra niečo? Niečo šialeného. Alebo sa budeme držať viac pri zemi, dobre? Aby zase kôli nám...ehm a Robertovi ehm...neplávala celá spodná chodba." Zasmiala som sa a on ma objal. Nečakala som to a tak som tam prvé sekundy stála ako obarená, no potom som ho aj ja objala a vôbec sa mi v tú chvíľu nechcelo z jeho hrejivého objatia preč, no aj napriek tomu som sa odtiahla a siahla do zadného vrecka nohavíc, kde som si pred odchodom dala kľúčik.
,,O nie." Nebol tam.
,,Čo? Stalo sa niečo?" Thomas niečo hovoril, no ja som ho nepočúvala. Mumlala som si svoje.
,,Nie, nie, NIE!!"začala som prehrabávať všetky kapsy aj nekaspy, moje čierne diery, kapsáčových vreciek. Nikde.
,,Pre boha!" Chytila som sa za hlavu.
,,Tak čo sa stalo?" Chytil ma za ramená, s ktorých som sa mu neskôr vyšmikla.
,,Ja som stratila ten kľúčik. Ahg! Ten   b l b ý kľúčik. Ja...mala som ho v zadnom vrecku nohavíc. A potom...no...neni tam. Budem platiť za to nejaký poplatok? Vyhodia ma za to? Dajú mi druhý?" Začala som chodiť sem a tam.
,,Majú vôbec druhý?" zastavila som sa.
,, Idem to zistiť." Nahla som sa cez zábradlie schodov.
,,Hou, hou, hou, mladá dáma, nikam sa nejde." Chytil ma za boky a stiahol dozadu akurát vtedy, keď som mala nakročené jednou nohou do predu.
,,Tom, potrebujem ísť na tú recepciu. A vôbec...kde mám asi tak podľa teba prespať? Na tomto gauči, čo je tu? H h. Tak to sotva. Ja idem." Znova som sa otočila a on si ma znova pritiahol dozadu za boky.
,,Nie."
,,Prečo?" Otočila som sa jeho smerom.
,,No...lebo..."
,,Lebo?"
,,Za prvé, recepcia je dole. Čo je ešte dole? Potopa. A kde je potopa, tam musí byť upratovačka, aby to upratala. Keďže nepotrebujeme zbytočné problémi naviše, môžeš...prespať u mňa." Bola som ticho.
,,To ako fakt?" zdvihla som jedno obočie hore. Nechcelo sa mi uveriť, že to hovorí.
,,Áno." Zablískly sa mu oči, jako keby mu pred nimi prešla baterka, akurát, že tam v tú chvíľu nič takého nebolo.
,,Ja mám všetky veci tam." Ukázala som na svoje dvere.
,,Tak ti dám nejaké svoje večšie tričko. Tak, čo ty nato?"
,,Tom, ja nevi..."
,,Pozri, na gauči spať nechceš, nie?"
,,No...nie..."
,,Tak poď." urobil krok do zadu, k svojej izbe. Avšak ja som stála na mieste.
,,Neboj sa. Nič zlého ti nespravím." Zasmial sa a starostlivo ma za ruku popohnal vpred a ja som išla.
,,Ja sa nebojím práve toho..." Tom otvoril svoje dvere kľúčikom.
,,Tak poď." Ja som vkročila dnu a on zamkol dvere. Počkať. Čo? On ich zamkol ?! Vážne??