„Čo si to urobila?"

„Len sa upokoj, nič také sa nestalo," hovorím pokojne, ako sa len dá, hoci moje srdce sa rozhodlo, že mi privodí prinajlepšom slabý infarkt. Rozvalená na mojej posteli, pri uchu rozpadávajúci mobil, nohy pokrčené a pohľad uprený do bieleho ošarpaného stropu.

„Nič sa nestalo? Jessica, čo sa to s tebou deje?" vyčítavo drmolí.

„Isla. Čo by sa dialo?"

„Opiješ sa. Predvádzaš snáď najlepší tanec svojho života,..."

„Počkať, počkať. Sa počúvaš?" preruším jej výstup. „Pokiaľ si dobre pamätám, a to si vážne ešte pamätám, práve ty si bola tá, ktorá to navrhla. Tak prečo teraz moralizuješ?" Určite ju tým zaskočím.

„Uhm. Dobre, v tomto máš pravdu. Takže ten tanec vynecháme. Ale aj tak, kriste, Jess, to bolo niečo! Všetci si išli oči vyočiť na tebe. Toto bola sila!" posledné slovo skoro vykríkne. „Veď si dostala aj mňa a to sa mi ani nepáčiš." Zasmejeme sa obe. „Ale späť k tomu, čo sa stalo. Nechala si sa zatiahnuť tým čašníkom kamsi do tmavého kúta a potom ešte aj odviezť Coleom k nemu domov? Kde si potratila rozum?"

„No tak za prvé. Ten čašník ma nezatiahol, išla som sama. Chcela som, ale potom,... potom nereagoval na moje nie. A vtedy ma Cole zachránil, vyviedol von a povedal, že tebe zavolal taxi a poslal ťa domov," pomaly a zreteľne sumarizujem včerajšiu noc. „Počkaj. Keď už sme pri tom, myslím, teda viem, že si mi v žiadnom prípade neprezradila, že sa s ním poznáš bližšie. Vraj toho veľa nenahovoril," opakujem iba jej vlastné slová.

Isla sa počuteľne usmeje, jej uvoľnenosť doslova cítim aj spoza telefónu a pristihnem sa, že jej trochu závidím. No v ďalšej sekunde samu seba zahriaknem, kde to smerujú moje myšlienky. Ja som predsa bola tá, ktorá u neho prespala. Mňa zachránil a doviedol k sebe domov. „Tak akosi mená sme si stihli vymeniť," dodá nakoniec.

„Tak akosi?"

„Uhm."

„Bože, Isla. To z teba musím všetko ťahať ako z chlpatej deky?"

„A načo? Povedz mi to, prosím ťa. Je očividné, že ide po tebe, tak načo márniť čas sprostými rečičkami."

„O čom to točíš?" opýtam sa skôr, ako si to vôbec premyslím, no svoj veľavravný tón už nezmením a nezahovorím ani kašľom, ktorý sa mi vyderie z tých mojich úst, ktorými som ho chcela pobozkať. Bola som tak blízko. On tak nádherne voňal. Pripomínal mi domov, ktorý sme kedysi mali. Pripomínal mi sviatky, ktoré sme v kruhu rodiny vždy trávili. Nemali sme veľa, ale mali sme seba a to nám stačilo.

„Nezapieraj, Jessica. Poznám ťa. Už keď vošiel k Alexovi, videla som tvoj pohľad. A potom aj ten jeho. Nespustil ho z teba ani v tom bare. Ide po tebe ako pes po kuse údeného. Na toto mám čuch," vysvetlí.

Mňa zahreje kdesi hlboko v hrudi a pristihnem sa pri prihlúplom úsmeve. Čo sa to so mnou robí?

„Každopádne, keď si to pozriem z ktorejkoľvek strany, bola si nezodpovedná," pokračuje ďalej.

Bravo, kočka, moje druhé meno.

„Už sa to nestane," podvolím sa.

„To dúfam. A teraz, aké máme plány na dnes?" Konečne v jej hlase zaznie aj mierna radosť a ja s pohľadom upretým priamo pred seba na otvorenú skriňu zhodnotím našu situáciu. Dve dvadsaťsedemročné baby, bez priateľa, bez manžela a jedna so záväzkom. Pracujeme na tom istom mieste, v meste, ktoré je zaplnené zločinom, obzvlášť v štvrti, v ktorej obe bývame a pracujeme. Spoločne si na telefóne dohadujeme plán na dnes a aký bude výsledok?

„Nákupy?" navrhnem celkom nevinne očakávajúc odmietnutie.

„Super," znie celkom nadšene. Asi som trafila jej dobrú náladu. „Zoberiem aj Samuela, môžeme ho chvíľu nechať v tom detskom kútiku. Chcela by som mu kúpiť to autíčko, čo tak veľmi chce."

„Dohoda," Tresnem s telefónom o posteľ a zavriem oči. Na viečkach mi ako spomalený film prebiehajú udalosti dnešného neskorého rána. Musím sa usmiať. Bola som síce hotová, hanblivá, čo je u mňa celkom nový pocit a hlavne ma mrzelo za akých okolností som sa ocitla u neho doma, no menšie provokovanie ho mi robilo neskonalú radosť. Videla som, ako jeho pohľad zabieha aj inde, než na moje krásne zelené oči, len pre moju obranu, povedalo mi to už množstvo ľudí a pátravo hľadel na moje telo tak, akoby to svoje obrovské oblečenie, do ktorého ma v noci nasúkal, chcel jedným šmahom ruky zo mňa strhnúť. Nebola by som ani proti. A mne sa to páčilo. Náramne som si to užívala. A tak, keď prišiel rad na poďakovanie, zahrala som menšie divadlo. No potlesk sa nekonal. Akurát mám len z toho divné motýliky v bruchu a ťažký bolehlav. Stočím sa do klbka a nechám svoje telo oddýchnuť.

*

V nákupnom centre, áno presne v tom, ktoré bolo na okraji našej štvrte snažiac sa zmazať rozdiely medzi nami a tými druhými za pomyselnou hranicou severu a juhu, sa to hemžilo všetkým, mamičkami s deťmi, mladými, starými, vrieskajúci, plačúcimi a potom aj takými, akými sme boli ja s Islou, bezcieľne blúdiace existencie krátiac si čas prechádzkami chodbami a uličkami zaplnenými všelijakými obchodmi namiesto toho, aby svoj čas trávili oveľa zmysluplnejšie. Napríklad nad výbornou knihou.

Samuel ostal v detskom kútiku plnom detí, aspoň mal nejakú zmenu oproti štyrom bledým stenám bytu zdieľaného jeho mamou spolu s babičkou. Tiež na tom neboli najlepšie, ale mali samých seba, kruh rodiny a úsmevov s falošnou vyhliadkou do lepšej budúcnosti.
Nie, nie som sarkastická.

Blúdili sme spoločne, paže do seba zakvačené a prihlúplo sa usmievajúce na okoloidúcich, mladých, starých, pekných či odpudivých a vymýšľali im indiánske mená. Starší muž, teda vzhľadom na náš vek, dlhé tmavé a hlavne mastné vlasy, dostal prezývku Mastný západ slnka. Jeho oči pripomínali dva červené surové diamanty. Neopracované, vzácne, plné otázok a prísľubov a predpovedí o večnom zatratení, avšak nás to lákalo sa mu do nich dívať.

Chlapec, mohol mať tak osem, deväť rokov, tomu prischla prezývka Modrý pes. Vlasy mal divne modré, akoby ho poliali maliarskou farbou a v očiach pohľad zablúdeného šteniatka, ktorý hľadá svoj domov.

A tak to šlo ďalej. Túlali sme sa uličkami, obkukovali výklady drahších obchodov, do ktorých sme sa neodvážili ani len vstúpiť a pokračovali vo svojej zábavnej hre. Boli sme nadšené, pretože tak uvoľnene sme sa necítili už snáď celé veky. Ľudia okolo nás prechádzali netušiac, čo sme im my dve pripravili. Pristavili sme sa pri hračkárstve, kde sme Samuelovi nakúpili nie jedno, ale rovno tri autíčka. Keďže viem o tom, ako ho má Will rád, kúpila som mu jedno aj v jeho mene. To bude radosti.

„Pôjdeme na kávu?" vzdám to po niekoľkých ďalších metroch, kedy už len s miernym úsmevom sledujem výklady obchodov. Nemôžem sa sťažovať, žeby som zarábala málo, obe s Islou zarobíme dostatok peňazí, no obe máme svoje zodpovednosti, kam tie prachy dávame. U mňa sú to moje mladšie sestry, Will platí nájom a chod domácnosti. Pre Islu je to jej syn a pomoc matke, ktorá ju prichýlila po tom, ako ju ten sviniar Roger doslova vyhodil na ulicu. Takže, výklady obchodov sú síce lákavé a množstvo vystavovaného tovaru nás láka nazrieť dnu, no zbytočne míňať nemáme v úmysle ani jedna, a preto Isla takmer ihneď prikývne a spoločne zaradíme spiatočku, smer kaviareň.

„Počuj," dôjde ku mne jej hlas, „má teraz Will niekoho?"

Čože? Zastanem tak prudko, až slečna za mojím chrbtom do mňa vrazí, z ruky jej vypadne kelímok plný čohosi teplého a mazľavého, obleje mi tým vlasy a takmer celý chrbát a ja hlasno vykríknem. „Aaau!"

„Panebože, prepáčte, toto má vážne mrzí," ospravedlňuje sa celá červená v tvári.

„To je," chcem jej povedať, že mi je to pekne hlboko niekde tam dole, ale v poslednej chvíli sa zarazím. „V poriadku," dodám polohlasom. Cítim pálivú bolesť na hlave, ten nápoj musel byť sakra horúci a môj jemný svetrík už nezachráni ani božia ruka. Ihneď ho vyzlečiem, Isla postáva mierne opodiaľ, je si vedomá svojho podielu na tejto prekérnej situácii a slečna, čo si nestihla vypiť ani svoju dávku čohosi, pomaly odchádza.

„Čo to malo byť?" napokon ku mne pristúpi a berie mi z rúk premočené zvyšky. Isto už musela prehltnúť tú hanbu.

„To mi povedz ty," snažím sa mierniť hnev narastajúci v mojom vnútri.

„Ehm, nerozumiem ti," vykrúca sa.

Pozriem na ňu spod dlhých mihalníc, jedno obočie nadvihnem v geste ja ti neverím, tak vysvetľuj a voľnou rukou sa snažím si uhladiť neposlušné mokré vlasy. Musím vyzerať ako zmoknuté kura.

„Len ma zaujímalo, či Will niekoho má," potiahne si lem trička ešte nižšie. Vidím, aká je nervózna. Zodvihnem aj druhé obočie. „To ty z toho robíš vedu," vyhŕkne odrazu.

„Tak ja?" pomaly ani nestihnem dopovedať, Isla za zvrtne na päte a doslova trieli preč smerom odo mňa. „Počkaj," kričím za jej vzďaľujúcim sa chrbtom. Je bláznivá?

Doženiem ju o niekoľko krokov ďalej, zrak upretý pred seba a v rukách ešte stále zviera môj mokrý svetrík. „Vyhoď ho," poviem jej vľúdne, aby si nemyslela, že sa snáď na ňu preto hnevám. Otočí sa na mňa, zastane a konečne sa mi pozrie do očí.

„Tak má?"

Obdivujem jej vytrvalosť. Nadvihnem ramená, pretože naozaj netuším, či Will niekoho má a vlastne, ani to nechcem vedieť. Či s niekým spáva, či niekoho obšťastňuje, alebo si vypomáha v tomto celom len sám, je mi tak akosi ukradnuté. Áno, je môj brat, ale skutočne netúžim vedieť o jeho milostnom živote. Tak, ako on netúži vedieť o tom mojom. Keby som samozrejme nejaký mala. „Neviem, Isla. Sakra, tebe sa páči," vykríknem o čosi hlasnejšie, keď mi to celé konečne docvakne. Posledná skladačka zasadne na svoje miesto a ja sa cítim, akoby som práve vyhrala jackpot. „Ty a Will?" otvorím ústa v úžase, pokývam neveriacky hlavou.

„Jessica, panebože," zháči sa, „nerob z toho takú drámu. Áno, páči sa mi a to je asi tak všetko. Veď sa na mňa takmer nepozrie, tak čo tu vrieskaš ako šialená? Pokiaľ dobre viem, je starší a ty sa o neho nemusíš starať."

Au, to zabolelo. Áno, Will je síce starší, aj keď iba o rok, no odkedy sme prišli o rodičov a staráme sa o mladšie sestry, mám jednoducho o neho starosť tiež. Ďalšie moje chabé pokusy vytiahnuť z nej niečo a dozvedieť sa tak viac, padajú v momente, keď sa ku mne z diaľky doplazí povedomý hlas. Na malú sekundu sebou trhnem a natiahnem uši tým smerom. Moja priateľka na mňa hľadí ako na blázna, no keď zameria pohľad kdesi napravo od mojej hlavy a zúži tie svoje zelené oči, viem, že som počula dobre, nezdalo sa mi to.

Chytí mi obe ramená a slabo stisne. „Je tam," nadvihne bradu jeho smerom. Ani mi nemusí povedať kto, ten hlas by som spoznala na míle. A dokonca sa teraz smeje. Chcem urobiť krok, no zadrží ma jej veľavýznamný pohľad a samozrejme, zaryté nechty do mojich ramien. „Je tam s nejakou ženskou," varuje ma.

„O to lepšie," vylúdim diabolský úškrn. Čo sa to so mnou deje?

Isla ma púšťa, pokrúti však nado mnou svojou peknou tváričkou. Presne viem, čo si práve myslí. Ráno som jej do telefónu omieľala, ako sa medzi nami nič nestalo, ešte aj cestou sem, do obchoďáku, som sa držala svojej pôvodnej verzie o záchrancovi a mojej nezbednej dušičke, ale že zásadne k ničomu nedošlo a ani nemá šancu dôjsť, pretože je to prvotriedny kretén, navyše krásny, ale aj tak akosi divne prázdny.

Okej, zachránil ma pred znásilnením. Bod pre neho.

Dobre, dobre. Urobil mi raňajky. Druhý bod pre neho.

Áno, chcel ma odprevadiť. Aj to si zaslúži nejaký malý bod.

Ale akosi sa neviem zbaviť pocitu, že v tom jeho krásne modrom pohľade chýba tá základná iskra. Akoby chradol, na duchu a na živote.

Ale ani to všetko mi nezabráni v mojich úmysloch. Otočím sa, uhladím si dlhé blond vlasy, teda ak sú ešte vôbec také, po tej dávke čohosi hnusne lepkavého, nasadím širokánsky úsmev a vyberiem sa smerom k nemu. Aj odzadu ho spoznám, ako si tam spokojne sedí na stoličke, jednu nohu ledabolo prehodenú cez druhú a debatuje s akousi ryšavkou. Smeje sa jeho tlmenému hovoru, nohy má pod stolom prekrížené a na stole v oboch rukách zviera šálku pariacej sa tekutiny.

Cole sedí uvoľnene, ramená sa mu natriasajú, keď sa opäť smeje a mňa mierne zabolí myšlienka, že so mnou sa asi takto uvoľnene necítil. Som niekoľko krokov od nich, keď sa ocitnem v hľadáčiku tej pohľadnej ženskej. Dve sekundy na to sa otáča aj on a doširoka otvorí oči, hneď, ako ma zameria.

„Takže ty takto?" prirútim sa k ich stolu. Vezmem šálku čaju a rovno mu ju vylejem na hlavu. Zmáča mu jeho vlasy, kvapky si nachádzajú cestu nižšie. Nestihne ani prehovoriť, nedávam mu na to šancu. „Ráno ma ledva vytrepeš z postele a už máš ďalšiu?"

Ryšavka zlapá po dychu.

„Áno, moja milá. Predchádzajúcu noc strávil so mnou," mierne si upravím fakty, no a čo. „A teraz tu balamutí teba?" Pozriem sa do jej hnedých očí. Má ich pekné, musím uznať. Cole stále mlčí, čaj mu kvapká na nohavice, no v tvári mu badať narastajúci hnev. Prekvapenie už dávno vymizlo. „Alebo počkaj," prenesiem váhu na druhú nohu, „nie si ty dúfam jeho priateľka."

Žena sa začervená, och, trafila som na citlivú strunu. „Viac mi netreba," a s týmito slovami sa otočím na päte a trielim preč. V hrudi sa mi hromadí množstvo zadržaného smiechu a pred očami si neustále prehrávam jeho prekvapený výraz. Za toto to naozaj stálo.

Stihnem urobiť iba niekoľko krokov, keď ma pod lakťom chytá čiasi dlaň, jemne vykríknem, no hneď je môj protest stlmený jeho druhou dlaňou. Vedie ma k nejakým dverám, ktoré šmahom ruky otvorí a postrčí ma dnu. Tie s buchnutím tresknú o zárubňu, poskočím od ľaku. Surovo ma oprie o stenu a pritlačí svojím horúcim telom.

Modré oči sa vpíjajú do tých mojich zelených a obaja zaryto mlčíme. Len hrude sa nám dvíhajú v rýchlom tempe, akoby sme práve ubehli maratón a nie desať metrov k únikovému východu. Zvesí dlaň z mojej tváre, namieri na mňa ukazovák. „Ty," povie, no ďalej nepokračuje. Pokrúti hlavou, akoby sám nechápal, čo to práve urobil. Napokon si oprie dlane vedľa mojej hlavy a mierne sa ku mne nahne. Študuje mi tvár, vidím, ako postupne prejde od čela, cez oči, nos a zastaví sa pohľadom na perách. Jeden jediný moment váhame obaja, no ja som tá, ktorá napokon skráti vzdialenosť medzi nami a rozpúta vojnu.

Hladne k nemu pritisnem svoje pery a pootvorím ich, nechám ho, nech mi vnútro naplní svojim horúcim jazykom. Pritlačí sa na mňa a jednou rukou nadvihne ľavú nohu, obmotá si ju okolo svojho pása. Na tom mojom cítim jeho vzrušenie a ten tlak vo mne vyvolá dávno zabudnuté pocity. Jemne sa o neho obtriem, skúšam, kam až môžem zájsť a on sa mi za odmenu zahryzne do spodnej pery. „Au," snažím sa vysloviť pomedzi naše spojené pery, pomedzi vzdychy nesúce sa prázdnou a tichou chodbou, pomedzi nás. Sakra, ako sa len bozkáva.

Pravú ruku má stále na mojom stehne, hladí mi ho, zachádza na hranicu zadku, sekundu, dve vyčkáva a potom mi ho stisne. Tak silno, až sa postavím na špičky. Druhou rukou mi hladí krk, jemne stlačí a potom prechádza nižšie. Neviem, ako to dokáže, medzi nami nie je centimeter voľného priestoru.

„Moja sladká palacinka," povie roztúženým hlasom sekundu predtým, ako sa dvere na našej malej chodbe otvoria, dnu vletí strážnik a nehanebne na nás zvrieskne.

„Čo tu vy dvaja stvárate? Padajte odtiaľto!"