Cole

Čo som si to, kurva, myslel? Môj spasiteľský syndróm by som si mal dať liečiť. Prisahám. Možno niekedy niekto niekde na to vynájde liek a ja by som sa už nikdy nemusel postarať o zblúdilú dušičku, ani čo by bola najkrajšia na svete. A ona ňou naozaj je.

Žiarivá hviezdička na nebi, tak by som popísal Jessicu. Už od prvého momentu, keď som ju uvidel spoza okna môjho služobného auta, čupieť pri tej špinavej stene, ako pozorne sleduje môj pohyb, chcel som ju. Aké odporné a smiešne klišé. A hlavne pre mňa. Našťastie pre mňa, po príchode ku Alexovi ma nespoznala.

Chcel som ju možno tak ako ten chudák Tom. Oprieť ju niekde o stenu v tmavom kúte a doslova z nej vyšukať dušu. S posledným prírazom aj rovno zabudnúť jej meno, ak by sme sa k tým malým formalitám vôbec dostali. Tak jednoduché a priamočiare. Nepochybujem, že by sme si to užili obaja. Vidieť jej tanec na stole, stál mi od prvej sekundy, čo som zahliadol jej žiarivú blond hrivu. No kdesi hlboko vo mne driemala aj taká smiešna myšlienka, že jeden sex s touto dámou by mi nestačil.

Ale ja si to všetko musím pokaziť, svoje predstavy zapredať a zahrať sa na hrdinu z tých romantických sračiek, čo ženské, ako je ona, pozerajú a nenechať ju spadnúť na hubu ani s takým idiotom, akým Tom Spencer nepochybne je. Čo to už na rováši má, a tak bolo jednoduché ukázať mu môj odznak, aby zaradil spiatočku. Osobne som sa s tým pošahancom ešte nestretol, dnes som mal premiéru, ale jeho meno na okrsku fičí hlavne po víkendoch. Jeho modus operandi som dnes videl z blízka.

Zívnem, rukami si pretriem unavené oči a zažmúrim pred seba. Toto je načisto bláznovstvo. Som vydrbaný policajt, ktorý dostal úlohu a namiesto toho, aby som sa na ňu sústredil, nie, ja sa sústredím na istú dlhovlasú blondínu s prsiami akurát do mojich rúk, nie žeby som sa na nich díval pridlho a pozorne si ich preskúmal, úzkym pásom a zadočkom, ktorý láka k zahryznutiu. Nutné podotknúť, že sa okolo môjho prípadu pohybuje až príliš často. Aspoň mám sprostú výhovorku.

Doviezol som ju do svojho bytu. Po prvé, som blázon.

Ponúkol som jej svoju posteľ. Po druhé, som kretén.

Dal som jej tabletku na bolesť hlavy. Po tretie, som smiešny spasiteľ.

A teraz? Teraz vstávam z gauča, dolámaný ako po dvanásťhodinovej sledovačke zaseknutý v aute a chystám sa jej pripraviť raňajky. Po štvrté, som totálny hlupák.

Zatiaľ, čo si vyratúvam svoje chyby, pripravím všetko potrebné a dám sa do roboty. Rozmýšľam, ako ju do toho zatiahnuť čo najmenej, zatiaľ čo moju malú, mne vyhovujúcu kuchyňu, napĺňa omamná vôňa palaciniek. Kopím ich spoločne na jeden tanier a až potom potriem nutellou, alebo čímkoľvek, čím si bude spiaca princezná priať. Kriste, som ja ale blázon.

„Ahoj," odrazu pípne nesmelo.

Otočím sa a pohľad na ňu ma trafí presne tam, kde je to veľmi, ale veľmi nebezpečné. Šikovne schovám svoju spodnú časť tela za kuchynský ostrovček a lačným pohľadom si obzerám jej krivky ukryté pod asi štyrikrát väčšími sivými teplákmi a prinajmenšom desaťkrát väčším bielym tričkom. Moje oblečenie jej jednoducho svedčí. Kretén na entú.

„Dobré ránko," odpoviem s krivým úsmevom. Vlasy má rozcuchané ako po hodinách sexu, červené líca si pretrie svojimi dlhými prstami a nechcene rozotrie čiernu maskaru pod očami. Kde všade by tie prstíky skvelo vyzerali? Svojimi veľkými zelenými očami blúdi po mojej skromnej kuchyni, je taká roztomilá. „Dáš si?" ukážem na palacinky kopiace sa predo mnou.

„Uhm, dík," zapradie kovovým hlasom. Vibrácie prejdú až kdesi dole, môj vták sebou zacuká. Posadí sa na voľnú stoličku a bez okolkov si berie jednu suchú palacinku, stočí ju do ruličky a pohotovo dáva do úst. Jej pery obomknú to mäkké cesto, lačne sa zahryzne a mne sa oči stočia kdesi do neba mysliac na iné miesta, kde by tie svoje sladké pery mohla použiť. Spamätaj sa, Cole.

„Dobrú chuť," dodám a z celej sily od nej odtiahnem pohľad, aby som dokončil svoju prácu.

„Ďakujem," povie s plnou pusou, „ty nebudeš?"

Čo jej asi tak mám povedať? Nebol som zvyknutý jesť pred ženskými a už vôbec nie pred takými, ktoré strávili noc v mojej posteli. Aká irónia. Jessica v nej síce bola, ale úplne sama.

„O chvíľu. Najprv ich dokončím. Dáš si na ne niečo?"

„Nie. Mám ich rada takéto. Prirodzené, nadýchané, sladké."

Posledné slovo zdôrazní a mohol by som prisahať, že flirtuje. Stočím pohľad jej smerom a nepochybne obkukovala môj zadok, pretože hneď sa narovná a tvári sa akoby nič. Uškrniem sa. Toto bude hračka.

Zatiaľ čo červenolíca kráska je svoje palacinky, ja sa zatiaľ umyjem a v mojej izbe ma čaká prekvapenie v podobe ustlanej postele. Dievča vie, čo sa patrí. Vyberiem si čisté oblečenie, pohotovo schovám svoju uniformu aj odznak a vraciam sa k nej. Chopila sa iniciatívy, vyhrabala kávu a s úsmevom na bledých perách mi podáva jednu hotovú šálku. Hm, na toto by som si dokázal zvyknúť. Šibe ti, Cole?

„Takže..."

Zodvihnem jedno obočie, „takže?"

„Prečo si ma zobral k sebe?"

Musela sa touto otázkou dusiť dlho, pretože ihneď ako ju dopovie, sklopí zahanbene pohľad. Takže slečna, čo rada ukazuje svoje krivky, sa pri tak bežnej otázke hanbí. A kde bola tá jej hanba včera v noci, keď podniku plnom nadržaných kokotov ukazovala svoje zvodné záhyby? Musel som sa usmiať.

„Milá palacinka," chvíľu sa s touto jej prezývkou pohrám na jazyku, „bola si na mol a tvoju adresu predsa nepoznám. Tak buď sem," rukou veľavýznamne ukážem na svoj skromný byt, „alebo niekam pod most. Myslím, že ďakujem by stačilo." Je na čase zmeniť taktiku, pretože ten jej pohľad začína páliť na istých miestach a naozaj môže ohroziť moje plány do budúcna. Aj keď jednu rýchlovku s ňou by som určite neodmietol. Dosť!

„Palacinka?" nadvihne obočie.

„To je všetko, čo si si zapamätala?" Doslova ma ničí, že toto dievčisko nie je schopné povedať jedno sprosté ďakujem. Nabudúce, ak nejaké bude, tajne dúfam, že áno, ju nechám spať pod mostom. A ešte aj s pokojným svedomím. Zazubí sa na mňa. Provokuje. Ale to ona ešte ani len netuší, s kým sa zahráva. Mám rád výzvy, dokonca ich milujem a jednu takú malú jednohubku, akou palacinka bezpochyby je, dám dole ľavou zadnou a ani sa pri tom nezapotím. Teda, aspoň si myslím. Hoci predstava niekoľko hodinového šialene odviazaného sexu s ňou, so mnou stvára divy. Originál, minimálne dvanásty div sveta mi práve narastá v gatiach a ja sa nestačím diviť sám sebe. „Áno. Sama si to povedala. Prirodzená, nadýchaná," pohľadom zablúdim na jej hruď, „sladká."

Opäť sa začervená a toto divadlo sa mi páči stále viac a viac. Nemôžem si pomôcť, ale ak by toto bola nejaká olympijská disciplína, vyhrá prvé miesto. Ja niečo poviem, ona sklopí pohľad a do líc jej vystúpi nádherná červeň. Byť tak hlboko v nej a vidieť, ako sa bude potom červenať,... Mám chuť si dať poriadnu facku, ak nie dve. „Tak bude to?"

„Prosím?"

„To ďakujem, nemienim ťa tu teraz prehovárať."

*

Rozhovory s mojou malou palacinkou budú odo dneška mojím najobľúbenejším športom. Prehrával som si jej slová, jej pohľady a jej nesmelé krôčiky smerom ku mne, keď mi konečne bez dlhého presviedčania aj poďakovala, neustále v hlave. Cestou do práce som sa rozhodol, že jej tú milú prezývku ponechám. Čo ma však naštvalo, nechcela, aby som ju hodil domov. Akože, som idiot s veľkým i, o tom potom, ale nechcel som ju len tak samú nechať ísť tým odporným mestom, v ktorom obaja žijeme. Ja iba dočasne.

„Si prítomný, Gelbero?" zrúkne na mňa môj partner. Bohovsky načasované.

„Máš niečo proti mne, Santos?" Nedalo mi, sa ho to neopýtať, lebo odkedy som prišiel do tohto bohom zabudnutého mesta vymiesť diabla, odvtedy sa ku mne správa ako ku kuse handry, alebo malej špinky pod jeho nechtami, čo si ich tak neustále očisťuje. Mám pocit, že doma sa celé dni hrabe v záhradke, aby mal potom činnosť na dlhé sledovačky.

„Ty si ale všímavý," prednesie akoby mimochodom.

„Tak to vyklop. Času máme do rána, no rád by som aj pracoval a nie len diskutoval s tvojou peknou tváričkou."

Otočí sa na mňa a konečne sa mi pozrie do očí. Ako rovnocenný partner. Vidím tie ohníčky, planú a horia len pre to. Pre tento moment, kedy mi môže jednu urvať a nemusel by sa za to ani hanbiť. Provokácia je moje druhé meno.

„Naozaj, Gelbero?"

„Tak naozaj, akože ráno vyjde slnko a večer mesiac. Tak to vyklop."

Konečne si nechá tie svoje nechty a stiahne okienko, aby sem vpustil trochu toho mestského vzduchu. Zhlboka sa nadýchne. „Prídeš sem, odkiaľ to vlastne si? Ale, nechaj to tak. Je to aj tak jedno. Nakráčaš si sem, akoby ti patril svet a kapitán ti rovno zverí najväčší prípad. To ma serie."

„Si si natiahol gate naopak? Čo to tu trepeš? Veď si môj parťák, tak hádam ten najväčší prípad riešime spoločne, nie?" Čo si dnes niečo šňupol?

Potočí hlavou, akoby nesúhlasil, no dám mu niekoľko minút, aby vstrebal moje slová. Mňa z neho picne, naozaj. Tak, kurva, ide sa ponosovať, odkiaľ som ja prišiel, ale do jeho malého mozočku nedôjde tak podstatná informácia, akože je môj parťák a toto tu riešime spoločne? Kde nechal rozum?

„Počúvaj ma. Nestojím o nejaké smiešne handrkovačky, sú mi totiž úplne u prdele. Ja nemám čo stratiť. Ale sme parťáci. Spolu tu sedíme, spolu vyšetrujeme a kryjeme si, kurva, chrbty. Tak zahoď tu negativitu, či čo ťa to trápi a serie, nehnevaj sa na mňa a ani na kapitána a mysli. Keď tento prípad dotiahneme do konca, čo teda urobíme, tak nebudem na výslní sám. Vpíš si to do tej tvojej krásnej hlavičky, Santos."

Pozrie na mňa ako choré teľa na vráta, no vidím presne ten moment, kedy mu moje slová dôjdu presne tam, kam smerovali, zaklipká trikrát očami a nasmeruje ku mne svoje mozoľnatú ruku. „Emanuel."

„Cole."

Potom už zmĺkneme obaja a ja sa konečne môžem mysľou vrátiť späť, k svojej nočnej návšteve, malej sladkej palacinke. Netrvá však dlho, keď sa spoza reštaurácie vynorí povedomá postava a nastúpi do svojho ultra mega nového športiaku, ktorý tak úzkostlivo zatajuje pred svojimi zamestnancami. Stavím sa, že ani netušia, koľko má ten blázon peňazí. No z predaja palaciniek a kávy to nebude.

Pozrieme sa so Santosom na seba a bez slov, tak ako to robievame posledné týždne, ho nasledujeme bez svetiel. Zakrádame sa, och, to znie tak smiešne, akoby sme obaja nesedeli v aute, ale cupitkali bosí a nahí tmavým mestom, a nesieme sa niekoľko metrov z jeho dohľadu, nasledujeme Porsche do ešte väčšej diery, z akej vyštartovalo a parťák zatiaľ všetko dokumentuje.

Ten parchant si dáva sakramentský pozor, aby ho nik nevyčmuchal, s čím robí, obchoduje a čo predáva. Na okrsku máme nesúvislé výpovede svedkov, niečo málo fotografií, ale ako dôkazy nemôžu byť použité ani náhodou a potom sú tu domnienky niektorých jeho hostí, ktorým voľakedy niečo podstrčil. Samozrejme, boli tu aj ukážkové výpovede, svedkovia ochotní vypovedať pred súdom, možno by toho bolo aj dosť na vznesenie obvinenia, ale nejakou vydrbanou záhadou vždy všetko stiahli, keď šlo do tuhého. Peniaze sú silným motivárotom, aj keď sa jedná o drogy. Aj keď sa jedná o vášho suseda, ktorého nenávidíte, hľadáte na ňom každú jednu chybu, len aby ste sa ho zbavili, a keď konečne nájdete jeden obrovský nález hodný ocenenia, necháte sa podplatiť. V takomto kurevsky vyšinutom svete my žijeme. Človek zapredá dušu diablovi, len aby sa mal o čosi lepšie. Morálka, spravodlivosť a česť, to sa už v dnešnej dobe nenosí. A tí, ktorí toto ešte bránia, tými sme my. Ja a Santos, kapitán a ostatní policajti, ktorí neboli ochotní upísať sa zlu a aktívne proti nemu bojujú.

Pred niekoľkými mesiacmi tu boli obrovské čistky. Priznám sa, že keď mi ponúkli toto miesto, prvotným cieľom bolo spasiť tento malý ostrov neresti, drogových dílerov a šľapiek. No potom vysvitlo, že tu sa podplácalo jedna radosť a ja, ako jeden z mála zarytých odporcov takýchto pokleskov, som sa sem hodil ako riť na šerbeľ. Preto si ma kapitán takmer hneď po mojom príchode zavolal do svojho kanclu a vložil do rúk tento prípad. Spolieha sa na mňa. Na moju lojálnosť, pracovitosť a vytrvalosť. A možno práve preto moje meno teraz leží v žalúdku mojim kolegom. Do frasa, kde to sme? Veď by mi mali podať ruku a blahoželať, držať palce a veriť, že ich mesto aj s ich pomocou zbavíme so Santosom toho nešváru a nie pozerať na mňa cez prsty. Ani jeden z nich ma nepozná. Nevie, čoho som schopný a čo ma derie dopredu. Ale ani to nezistia. Ostáva mi len dúfať, že ten tam hore má so mnou ešte nejaké plány a dá mi čas, aby som to tu dotiahol do zdarného konca.

„Kurva," zakričím, keď po ďalších pätnástich minútach bezcieľneho blúdenia po meste nevidím jeho auto. „Ako sa mu to podarilo?"

„To je otázka. Gelbero, takto je to vždy. Musíme vymyslieť niečo iné. Niečo inovatívne."

„Kurva, kto si a čo si urobil s mojím partnerom?" s úškrnom sa ho opýtam. Že inovatívneho. Kto v dnešnej dobe takto rozpráva? Azda iba tí drbnutí kravaťáci.

„Daj si pohov! Musíme ho prejebať ináč."

„Chvalabohu, si späť." Buchnem dlaňou do volantu, zapnem stretávačky a vyrazím smer okrsok. Na dnes mám sedenia už dosť, potrebujem si nejako pretiahnuť svoje hnáty a rozhýbať zadok a čo je lepšie než klubová posilňovňa? Áno, parádny sex, to určite, no teraz nemám na výber. A ešte lepšie by bolo zaplniť to útle malé a drzé dievčisko, ktoré tak bez hanby ukazuje svoj chutný zadok, ale keď má povedať jedno ďakujem, odrazu jej hanba drží jazyk za zubami. Ešte teraz mi stojí z toho jej úsmevu, keď mi poslednýkrát zamávala predtým, ako sa mi stratila z dohľadu za najbližším rohom. A že ten zadok je fakt parádny, by mi mohlo teraz potvrdiť prinajmenšom asi šesťdesiat ďalších nadržaných kreténov, ktorí z nej nespustili svoje necudné oči.