Cestu v sanitke si vôbec nepamätám. Prebiehala v relatívnom tichu. Teda, ja som mlčala a záchranári si robili svoju robotu. Oni sa rozprávali, pýtali a ja som mlčala. Došla aj otázka na to, ale ja som len tupo zízala pred seba a mlčala. Veď predsa, oni to aj tak to zistia. Santosa so mnou nepustili, aj keď použil všetky svoje dostupné zbrane, dokonca sa aj vyhrážal, s nimi to však ani nepohlo.
Chcela som ho mať pri sebe, chcela som sa pýtať, vyzvedať, chcela som tie sprosté odpovede!

Kým ma naložili, triasla som sa ako osika a ani tá deka mi veľmi nepomáhala. Santos bol celý čas pri mne, ale akoby sa bál na mňa pozrieť, nie to ešte prehovoriť. Hlavou mi vírila len jedna otázka, na ktorú som potrebovala jednoznačnú odpoveď, ale on mlčal. Možno som si myslela, že keď to budem opakovať dookola, konečne prehovorí. Prečo? Prečo? Prečo? Lenže,... on nepovedal ani jedno slovo. So sklonenou hlavou pokorne čakal na pokyny, počúval vysielačku a neskôr vyslovil názov nemocnice, kam ma majú zobrať. V našom meste boli tri nemocnice a on im povedal tú najvzdialenejšiu. Nerozumela som, nechápala,... ale v tej chvíli som to ani nechcela riešiť.

Keď auto konečne zastaví, hlava mi ide vybuchnúť. Mám v nej asi milión myšlienok a neskutočné množstvo tých najodpornejších spomienok. Chvíle, od kedy som opustila reštauráciu, až po moje naloženie do sanitky, sa mi vlievajú do jedného nesúvislého zlepenca. Krik, bolesť a strach sa s mojou mysľou zahrávajú natoľko, že ešte aj keď sa otvoria dvere a jeden z mojich ošetrovateľov potiahne vozík, neustále plačem a odháňam ďalšieho doktora od seba nahnevanými rukami. Rukami tak chladnými, že nimi ledva hýbem, ale pretrvávajúci strach a zvyšky adrenalínu v tele, robia so mnou hotové zázraky. Keby tak dokázali vyliečiť aj moje srdce a dušu.

Po chvíli sa ku nám pridá Emanuel a v tvári ma tak ustaraný výraz, až ho nespoznávam. Chcela by som sa ho opýtať, čo sa deje, ale nenájdem odvahu. Radšej budem mlčať, určite sa to dozviem. Cítim to v kostiach, v mojich odretých končatinám, v celom mojom tele, ktoré tak utrpelo a naďalej trpí. Snažím si dať všetky dieliky skladačky dokopy, Willovo rýchle zmiznutie, Isline mlčanie a nakoniec moje napadnutie, spolu so slovami toho grázla a vychádza mi perfektne naplánovaný obrázok, ako ma dostať na kolená, totálne ponížiť a vytiahnuť zo mňa niečo dôležité. Will musí niečo vedieť, alebo niečo prezradil, čo poškodilo viacerým a teraz im asi horí pod riťami. Prečo iné by si niečo také na mňa skúsili?
Cole,... aj jeho meno padlo v tom rozhovore. Ako je do toho celého zapletený on? A čo je vlastne s ním? Viem, že pracoval na prípade môjho šéfa, viem, že mal prsty aj v bratovom vyšetrovaní,... ale ako do toho celého, kurnik, zapadám ja? Bola som iba návnada? Riešenie ich tajných účtov? Úbohá naivka, na ktorú nalákali drogového šéfa?

Pri toľkom rozmýšľaní mi takmer ujde začiatok konverzácie so Santosom. „On ma zabije," pozrie na mňa s ľútosťou vpísanou v celej tvári a nakoniec zvesí hlavu.

On ako Cole?

„Hm, ak tým myslíš môjho bývalého," donútim sa konečne prehovoriť, no môj hlas je podivne hrubý a chrapľavý, „alebo čokoľvek, čím už ten človek bol, myslím, že ťa predbehnem. Takže prvenstvo prenechaj, prosím, mne."

„Tuším," ráznym pohybom prinúti zdravoťákov aj s tým dochrámaným nákladom, teda mnou, zastaviť. „Teda, hm... Jess, ešte skôr, ako sa tam dostaneme, ešte skôr, ako ťa vyšetria a uložia na izbu, by si mala jednu vec vedieť."

„Počúvam."

„Cole ťa neopustil len tak pre nič. Sama dobre vieš, že on nie je ten typ muža."

Vzkypí vo mne nová vlna hnevu. „A aký typ teda je?" Hádam si nemyslí, že má nejaké právo ho teraz hocijako obraňovať. Viem, že tie ich chlapské zásady a veci okolo toho fungujú ako dobre naolejované kolieska načipovaného stroja, ale momentálne nie som v stave, aby som to brala do úvahy. Nie, jednoducho nie. Opustil ma. A keby len raz, ale on to urobil dokonca dvakrát. A ten druhý raz,... to bolo niečo,...

„Chlap, ktorý sa stará, ktorému na ľuďoch jednoducho záleží. Viem, že si nových ľudí k sebe pripúšťa len ťažko, no má na to dobrý dôvod. Ale ver, je to muž, ktorý sa postaví aj smrti, len aby ochránil toho, na kom mu záleží."

Mám chuť sa smiať, trpko zaplakať nad slovami, ktoré vychádzajú z jeho úst. „Tak kde teda celý ten čas bol?" Moja otázka však ostane bez odpovede a Emanuel len zvesí hlavu a pokynie záchranárom. Konečne sa pohneme vpred, nechám si jeho slová, tie takzvané múdrosti, prejsť hlavou a snažím sa nepripustiť si to, čo to so mnou robí. Slzy mám na krajíčku, aj napriek bolesti a obrovskému strachu z neznáma. Do nosa mi ako nevítaný hosť vpadne nemocničný pach pohotovosti a opäť sa mi zodvihne žalúdok. Môj nepatrný pohyb zaznamená jeden zo zdravotníkov a v rýchlosti mi podá nádobu, do ktorej sa konečne po dlhých hodinách s riadnou razanciou vyzvraciam.

Santos prebehne pohľadom medzi mnou a mojimi zvratkami, na čele sa mu objaví vráska od toľkého premýšľania. „Dajte to sem." Nepýta sa, len si uchmatne moje záznamy z rúk prekvapeného doktora a rýchlo číta.

„To nemôžete, pane!" Snahy kohokoľvek sú však zbytočné, pretože tie papiere Emanuel z rúk za žiadnych okolností nepustí, až kým k nám nedôjde doktor z pohotovosti.

„Urobte jej krvné testy," vykríkne. „Ihneď!"

„A vy ste kto?" opýta sa doktor, ale celkom zbytočne. Santos ako nasupený začne pochodovať okolo a niečo si mrmle popod nos.

„Bože, mal som to vedieť. Kriste!"

„Santos," snažím sa, naozaj sa snažím, aby ma vypočul. Nechcem, aby tu urobil ešte nejakú scénu, potrebujem, aby sa upokojil a povedal mi, čo sa stalo, čo sa deje a čo sa ešte len stane.

„Jessica!" podíde ku mne bližšie, chytí ma za jednu ruku a obalí ju svojimi veľkými dlaňami. V očiach ma toľko emócií, až ma svojou intenzitou hlboko zasiahnu. „Si,... si," nadýchne sa, zatvorí oči a nahlas vydýchne. Napokon však rezignuje. „Hneď po vyšetrení ju doveďte do izby pána Gelbera," otočí sa na doktora. Do rúk mu vloží moje papiere od zdravotníkov, ktorí len ticho postávajú, akoby čakali niekde v rade na kávu a zaujato sledujú scénu pred sebou. „Prosím," dodá po chvíli, keď mu nik neodpovie.

Do izby pána Gelbera? Takže on je tu? Pre Boha, čo sa mu stalo?

*

Museli mi skontrolovať hlavu, kvôli vnútornému krvácaniu. Ošetriť všetky pohmoždeniny, niekoľko raniek aj zalepiť. Rezná rana na krku si vyžiadala aj dezinfekciu, šitie však nie. Zároveň však zistili, že našťastie nemám žiadne zlomeniny. Srdce sa samozrejme neráta, to nemajú ako posúdiť. A oni to ani netušili. Zdokumentovali všetky moje zranenia, zapísali si každú jednu maličkosť, ktorú som im povedala, keď som si so slzami v očiach a trasľavým hlasom spomínala na udalosti tohto príšerného večera.
Vypočúvali ma policajti, minúty, možno aj hodiny, som podrobne opisovala každú jednu skutočnosť, opisovala miesto, povedala mená, ponúkla im vlastné domnienky.
Tvár mi konečne začala odpúchať, lieky som však nedostala žiadne. Hneď po príchode mi odobrali krv, akoby sa báli Santosa, ale samozrejme som im povedala, že som mala pozitívny test. Museli ubehnúť hodiny, keď sme sa konečne dostali na oddelenie, kde mi sestrička pomohla vstať z vozíka, vysadila ma do vysokého kresla a zavolala ďalšieho doktora.

Neubehlo ani päť minút, keď sa pri mne pristavil postarší pán, nemocničnú košieľku vyhrnul až pod prsia a skúsenými prstami, na môj vkus trochu chladnými, mi opatrne prehmatal celé bruško.

„Už ste boli na prvej prehliadke?"

Záporne som pokrútila hlavou.

„Takže premiéra. Viete, v ktorom ste týždni? Kedy ste mali naposledy menzes?" Jeho hlas neniesol žiadne známky pochybností, vyznal sa v tom, čo robí.

Začala som loviť v pamäti a konečne sa rozhovorila o niečom tajnom, niečom, čo som vedela len ja a môj malý zázrak. Niečom, čo bolo doteraz len moje. Doktor ma pozorne počúval a nakoniec sa presunul na druhú stranu kresla a zapol prístroj, vytiahol z neho nejako divne vyzerajúcu súčasť a natiahol na jej koniec prezervatív, z bielej tuby na neho vytlačil lubrikant. „Na začiatku tehotenstva používame tento ultrazvuk, no neskôr, ak všetko pôjde po masle, sa dočkáte aj toho druhého. Nemyslím, žeby nastal nejaký problém, nekrvácate, takže ste dnes mali šťastie, aj keď o tom by sme mohli spolu pekne polemizovať." Pozorne si prezrel moju červenú tvár a niekoľko modrín, ktoré odhalil. „A teraz sa, slečna Davisová, uvoľnite a dýchajte." Ani som si neuvedomila, že som zadržiavala dych.

Mierne som poskočila, chlad sa zavŕtal do mojej pokožky a môjho vnútra, zatvorila som oči a na čele mi pristála upokojujúca ruka sestričky. „Nič sa nedeje, moja milá. Len dýchajte, pekne pomaly a zhlboka."

Len pokoj,... len pokoj,... opakovala som si svoju mantru.

„Tak a tu ho, alebo ju máme. Výborne,... všetko je v poriadku, hladina hormónov vám stúpa,... ukážkový šiesty týždeň, ste ešte takmer úplne na začiatku," hovoril doktor s malými prestávkami. Nakoniec čosi naťukal a ja som konečne otvorila oči. „Chcete si zobrať fotografiu na pamiatku?"

*

Mám pocit, že tie vyšetrenia trvali snáď aj celú večnosť. Keď konečne stojím pred dverami do neznámej izby a lapám po dychu, pokúšam sa nájsť nejaký vnútorný pokoj, avšak zlyhávam. V rukách držím dôkaz našej lásky s Coleom, ale neviem, či je to správne. V ušiach počujem ustaraný hlas doktora, keď sa mi prihováral a vyslovene kázal šetriť sa a v nasledujúcich dňoch a týždňoch si dávať maximálny pozor. Počúvala som ho len na pol ucha. Vyzdvihli ma ďalší zamestnanci nemocnice a vozíkom ma dopravili až do tejto lôžkovej časti, pred tieto konkrétne dvere. Nepýtala som sa, nevyzvedala. Netuším, čo nájdem za ich pántami, ale ten pohľad sa mi tuším páčiť nebude.

Z tuhého premýšľania, či ich vôbec mám otvoriť, ma vyruší iný doktor. „Ehm, prepáčte, som doktor Rick Weller." Podá mi ruku a ja ju prijmem.

„Jessica Davisová."

„Pri inej príležitosti, za iných okolností,..." povzdychne si, „no, to je jedno. Rád by som vás upozornil na niekoľko skutočností, prv, než vojdete, slečna Davisová. Pretože pohľad, ktorý sa vám naskytne, povedzme to takto, nie je oku lahodiaci."

„Počúvam." Dnes sa toľko opakujem. Stále len počúvam a počúvam, ale okrem skutočnosti, že som tehotná a toho podstatného, ako som dnes utrpela poriadny šok a kopec odrením, som sa zatiaľ nedozvedela nič iné.

„Toto je izba pána Gelbera, to ste sa už asi dovtípili." Významne podvihne obočie. „Nič, čo sa týka jeho zdravotného stavu by som vám, samozrejme, nemal prezradiť, nie ste totiž jeho rodinný príslušník. Ale dopočul som sa, že dnes sa v nemocnici zaviedli akési nové pravidlá, má ich pod palcom jeho kolega, pán Santos, a tak by som Vám rád čosi povedal. Pripravte sa na to, že keď vojdete, neuvidíte človeka, ktorého poznáte."

Zavriem oči a zadržím dych. „Čo sa mi to tu snažíte povedať?" vydýchnem spolu s otázkou.

„Slečna Davisová," otvorím oči a zahľadím sa do tých jeho. Sú také vážne, tak tmavé, úplný opak krásnych Coleových modrých. „Váš priateľ zomiera."