Otvorím dvere a do uší mi doľahne ten odporný zvuk. Strhnem zo seba kabát, všade je divné prítmie, až si na malú chvíľočku zmyslím, že som sa predsa len pomýlila a dnes nie je utorok, ale možno štvrtok a ja tu nemám čo robiť. Tento pocit mnou prejde ale obrovskou rýchlosťou, a tak ako prišiel, aj odchádza, keď sa spoza baru zborovo ozve Všetko najlepšie!, akoby som mala narodeniny a nie hlúpych šesť rokov v tejto odpornej putike.

Vybuchne ohňostroj radosti, ja púšťam kabát z rúk a nestíham sa diviť, koľko ľudí prišlo so mnou osláviť môj neskutočne obrovský úspech. Prihrnú sa ku mne moje sestry, rýchlo ma objímu a smejú sa ako zmyslov zbavené. Obe si pritiahnem do ešte tuhšieho objatia. „Ako ste sa sem dostali?" zisťujem nevinne.

„To Will. Doniesol nás sem obe."

Na malú chvíľočku sa poteším a blúdim pohľadom po ostatných hosťoch. „Nenamáhaj sa, iba nás tu vysadil a odišiel," rúca moje malé nadšenie Madison. Skormútene sa na ňu usmejem.

„Čo už," zdvihnem ramená, „príde o možnosť piť zadarmo. A keď už sme pri tom, nechcem ani jednu z vás vidieť s pohárikom v ruke." Zodvihnem varovne ukazovák, akoby som poúčala deti a nie dospelé ženské. No pre mňa sú to stále moje mladšie sestričky a po smrti rodičov je mojou povinnosťou sa o ne postarať najlepšie, ako to len dokážem.

„No len sa z toho neposer, Jess. Správaš sa už ako mama." Nekontroluje svoje slová Mia a hneď ako sa pozrie do mojich očí, uvidí slzy na krajíčku a opätovne ma objíma. „Prepáč, ja som to tak nemyslela," ospravedlňuje sa potichu do môjho ucha.

Postupne sa pri mne vystriedajú známe aj neznáme tváre, podávame si ruky a prajú mi veľa šťastia a úspechov v nadchádzajúcich rokoch. Miestami mám pocit, že som sa ocitla v zlom filme, priam katastrofickom, pretože v mojich predstavách do budúcna určite nefiguruje Alexander a ani táto jeho búdka. Po očku stále kontrolujem svoje sestry, s kým sa zhovárajú, kto ich otravuje, ale aj čo držia v rukách. S Islou spoločne debatíme nad pohárikom bieleho vína, zajtra máme obe voľno, tak si môžeme dovoliť mierne vyhodiť z kopýtka.

Ako čas plynie a musím dodať zásadnú vec, vôbec si to nevšímam, z jedného pohára sa stanú tri a mne sa neskutočne rozväzuje jazyk. S každým si veselo hrkútam, a keď niekto zapne moju obľúbenú Way down we go, neostáva mi nič iné, než sa podvoliť vábivým tónom hudby a jemne vlniť bokmi. Za celý večer som tu nezahliadla ani jedného hosťa, mám pocit, že Alex svoj podnik zavrel práve kvôli mojej oslave. Nedbám, však si to zaslúžim.

Neviem, kedy jej to napadne, no Isla je vraj zväzovaná kadejakými okovami a priestormi malej a útulnej reštaurácie a navrhne, aby sme sa so zábavou presunuli niekam inam. Porozhliadnem sa, prižmúrim svoj rozostrený zrak a nestretávam sa zo žiadnym odporom. Ale chcem to aj ja?

Neváham ani sekundu, keď svojim sestrám zháňam odvoz domov, do baru so mnou určite nepôjdu. Potom, čo za nimi zabuchnem dvere taxíku, ma Isla schytí pod jedno rameno a v družnom rýchlom kroku sa vyberieme jediným smerom, kde ako tak zapadneme. A kde to zvládnu aj naše biedne peňaženky.

Čerstvý studený vzduch našim rozhorúčených hlavám pomôže, no nemôžeme sa prestať smiať. Oscar nám predvádza svoje humorné predstavenie, po nociach chodí na kurz herectva, a tak nám neostáva nič iné, iba sledovať jeho naoko hraný výstup žiarlivého partnera, ktorý prichytí svoju snúbenicu so ženou. Ja som jeho snúbenica. Po niekoľkých minútach konečne dorazíme do baru, Free Girl, nesie výstižný názov. Pred ním v neveľkom rade postávajú nielen dievčatá, ktoré by mohli konkurovať mojim mladším sestrám, ale aj ženy staršieho vydania hľadajúce nočné povyrazenie bez odsudzovania.

Oscar nás pretlačí na začiatok radu, v mojej hlave to vyzerá ako nejaký rytiersky čin a až potom si uvedomím, že pozná toho mohutného pána, ktorý sa tvári ako vyhadzovač. Zaplatí za nás smiešne vstupné, žmurkne v geste nemáte zač a svojimi obrovskými dlaňami odkrýva červené záclony visiace z vysokého stropu. Nemať vypité asi by som sa z toho smiala, no teraz len čumím s otvorenými očami ako na zjavenie. Kde sme sa to dostali? V prvom momente mi to príde ako prvotriedny bordel. Dunivá hudba, tmavé prostredie, všade, kam sa pozriem záludná para a to najväčšie prekvapenie ma čaká, keď prejdeme okolo malej šatne, kde si odložíme kabáty a vojdeme do hlavnej časti baru. Hudba tu hrá o čosi hlasnejšie, vlastné myšlienky sú mi hluché, srdce bije ako splašené. Všade po stranách sa rozprestierajú miesta na sedenie usadené okolo menších stolíkov, z ktorých až to stropu stúpa kovová tyč.

„Panebože, kde sme sa to dostali?"

„Jessica, nevrav, že si tu ešte nebola," výsmešne na mňa vyblafne Oscar, odniekiaľ si vezme farebný drink vhodný skôr pre ženy a mrká na mňa svojimi modrými očami zatiaľ čo sŕka lahodný nápoj.

Záporne potočím hlavou a všímam si výraz na Islinej tvári. „Ty si tu už bola?" Zatvári sa zahanbene. „Kriste, kedy?"

„Čo ju nenecháš na pokoji? Veď je dospelá, tak isto ako ty. Tak si niečo objednaj a bav sa," dohovára mi Lily, ďalšia zo servírok u Alexa.

„Alebo sa len jednoducho postav k baru, niekto ti niečo kúpi." Zapojí sa Oscar. Jednou rukou ma schytí, otočí sa so mnou do rytmu vábivej hudby a obdarí ma jedným bozkom na líce. Nikdy som ho nevnímala takýmto smerom, predsa len, bol to Willov kolega a nezastal sa ho, keď už šlo do tuhého, ale jeho teplé pery na mojom líci zotrvajú o čosi dlhšie, ako by bolo vhodné a ja sa pristihnem pri myšlienke uľaviť tomu prázdnu vo mne. Keď sa však odtiahne a hlbokým veľavravným pohľadom sa zahľadí do mojich očí, pokrútim hlavou. „Máš pravdu, nerobilo by to dobrotu," zašepká len pre mňa, keď sa opäť nahne. „Ale bolo by to skvelé, to mi ver," dodá a už ma púšťa, jednou svižnou ranou cez môj zadok ma posunie smerom k baru. V spätnom pohľade má isto pravdu. Mohli by sme si užiť, dnes a možno by to aj bolo neskutočné, ale čo o dva dni? Keď by na mňa kričal, že mám makať a roznášať taniere?

Isla ma neprekvapivo nasleduje a spoločne si nájdeme akurát dve voľné barové stoličky pri rozľahlom bare, ktorý sa rozprestiera cez jednu celú dlhočiznú stenu úplne na konci. Je to tu plné mladých, pekných, ukričaných ľudí, no v tomto momente, povedzme si pravdu, má na tom podiel aj hladina alkoholu prúdiaca v mojich žilách, mi je to úplne jedno a neurvalo zamávam na pohľadného čašníka.

„Čo si dáte, pekné dievčence?"

„To ako naozaj?" vráti mu úder Isla.

„Ale no tak, len si objednajme," zakričím jej do ucha hneď po tom, ako sa osopí na pekného mladíka. Ten len skriví pery do divného úškľabku a naďalej čaká na našu objednávku.

„Dve vodky a jednu colu," zakričím nakoniec. Prstom si ukáže na ucho, zatiaľ čo utierkou vytiera dosucha čistý pohár. Stúpnem si na špičky a nakloním sa na bar, aby ma mohol lepšie v tom hluku počuť a znova hlasito prednesiem svoje želanie. Jeho pohľad zabieha na moje prsia opierajúce sa o studený povrch pultu a ja nadobúdam pocit že počul aj prvú moju objednávku, len presne vie, ako to tu chodí. Imbecil. Ale krásny.

Večer pokračuje a množstvo vypitého alkoholu sa znásobuje s časom, ktorý tu trávime. Už som zabudla na nejaké posmešky a imaginárne obviňovanie tohto miesta, pretože mi teraz už ani v najmenšom neprekáža tento štýl. Odvážne ženy, lepšie povedané podgurážené povoľné devy, sa štverajú na stoly a prítomným predvádzajú niečo zo svojho po domácky naučeného tanca pri tyči, však videí na internete je mnoho. Sledujem pohľady tých chlípnikov, ktorí by ich najradšej od tej tyče odtiahli a našli kúsok voľného miesta kdesi pri záchodoch a pretiahli ich tak, že naspäť by sa už nikdy nedostali.

„Ideme aj my?" zapradie mi Isla opileckým tónom priamo do ucha.

„Nieee, nie. Moja drahá. Nechcem prísť o toto privilegované miesto." Kto by aj chcel? Každú chvíľu ma obskakuje môj fešák za barom, hádže na mňa oči v štýle hej, kráska, nerozdáš si to so mnou? a ja nad tým miestami aj uvažujem.

„Panebože, Jessica. Už sa odviaž. Jedinú noc, kedy neriešiš Willove úlety, alebo neopatruješ svoje dospelé sestry. Kurnik, uži si!" Jej slová sa mi zarezávajú hlboko, kdesi tam, čo som si myslela, že už dávno nemám, alebo to odišlo spolu s mojimi rodičmi.

Stočím svoj pohľad za seba a aj keď som náhodou pochybovala, že ma ten pán nepočul, teraz som si to sama sebe vyvrátila. Hlavou mi pokynie, aby som vyliezla na prvý voľný stôl a ukázala mu malú šouku. A keďže som sa nikdy nehanbila, iba bola zviazaná množstvom povinností a nechcela som po svojich rodičoch zanechať škaredý odkaz, teraz zahodím aj posledné zvyšky zábran, svoju napodobeninu kabelky Prada doslova hádžem do Isly a zhupnem sa najprv pravou nohou na gauč, zaborím do neho opätok a potom pritiahnem aj tú ľavú. Všetko tak zmyselne, akoby som predvádzala súkromný striptíz a nie show pre preplnený bar. Začínam si myslieť, že mi ten čašník niečo primiešal do vodky, pretože sa ani nezastavím, aby som sa nadýchla, len chytro hmatám po tyčke, ktorá ma prebudí svojím chladom a následne urobím prvú ľahkú otočku.

Miesto okolo mňa akoby stíchlo, počujem iba hlasné výkriky o niekoľko stolov ďalej, kde tanečnica s bujným poprosím práve vyhodila nohy do vzduchu a šikovne sa zviezla po tyči až na zem. Tak toto neprekonám. Netrvá však dlho, hudba sa dramaticky zmení a ťažké dusivé basy nahradí zmyselná melódia, ktorá pohladí nielen telo, ale aj dušu. Vypínam vnímanie, zavriem oči a nechám sa viezť pocitmi.

Neviem, ako dlho som sa tam krútila, skákala, rozťahovala nohy a šmýkala sa po tyči. Vlasy, ktoré som si pred dnešnou oslavou dokonale vyžehlila, sa mi teraz v jemných vlnách lepia na spotené líca a čelo. Odrazu sa ma dotkne ľadová ruka a oblapí moje malé zápästie. Mierne vypísknem, otvorím oči a stretnem sa s jedným prenikavým pohľadom modrých očí. Vpíja sa do mňa, odhaľuje ma. Pozriem sa na zvyšok tej tváre a zalapám po dychu, keď si uvedomím, že je to on.

„Dosť bolo predvádzania," prednesie hlasom temnejším ako samotné peklo priamo smerom ku mne. „Bez námietok, poprosím!" Mierne sa strasiem, no alkohol ma povzbudí.

„A kto si ty, prosím ťa?" Nie žeby som tu bola neviem ako rada, ale takto vypnúť som už potrebovala a on mi to celé pokazil. Lenže, prejde niekoľko sekúnd, on ma nepúšťa a ani neodpovedá, akoby bol hluchý a prepočul moju otázku. Všímam si tých pohľadov odvšadiaľ a vidím tie lačné, po sexe prahnúce telá, ktorých je okolo môjho stolíka akosi neúrekom.

„Dobre, ale robím to z vlastnej vôle, iba pre tvoju informáciu," poviem, zoskočím zo stola a pri odraze sa na neho zvalím. Výborne, Davisová.

„Hovor si tomu ako len chceš."

„Tak prečo ma už nepustíš?" zahľadím sa na jeho veľkú dlaň neustále zvierajúcu moje zápästie. Akoby som ho popálila, v tom momente ma pustí a moje telo podvedome zaplače po tých jeho dlhých prstoch. Čo to so mnou je?

O dva kroky od neho ustúpim a alkoholom poháňanú myseľ nechám popásať sa predstavami o skvelom sexe s týmto chodiacim bohom, kým si ho bez okolkov obzerám. Kristenanebi, pomôže mi tu niekto?

Akoby vyslyšala moje prosby, zjaví sa vedľa neho Isla. „Cole, čo tu robíš?"

„Ty ho poznáš?"

Jasné, veď aj ja viem, že je to ten mladík, ktorého stôl obsluhovala, no nedošlo mi, že si stihli vymeniť aj mená. Bol milý, no podľa jej slov s ňou neprehovoril takmer nič. Akosi sa zabudla zmieniť, že jej stihol povedať svoje ctené meno.

„Jessica!"

„Čo?" osopím sa na ňu. Odrazu mi ide kázať? „No, hrdličky, nechávam vás tu, ja sa idem niečoho napiť," a možno aj zviezť toho čašníka, ale to už nahlas nepoviem.

„Nemyslíš, že si toho vypila už dosť?"

Och, vzkypí vo mne hnev. „A ty si kto? Môj otec, aby si ma poúčal?"

Nečakám na jeho odpoveď a bez ich povolenia sa vyberiem späť k baru. Na ňom na mňa už čaká plný pohár. „To je na môj účet," zapradie čašník. „Mimochodom, som Tom."

„Jessica."

Oscar pobehoval všade navôkol a menil jednu ženskú za druhú, možno častejšie ako vlastné ponožky. Svojím mrzkým humorom bavil každého, kto stál dostatočne blízko neho, aby ho počul. Isla sa zhovárala niekoľko metrov odo mňa s tým sexošom, ktorého isto dostane do postele. Aj keď, po ďalších troch pohárikoch som si tým taká istá nebola. Čoraz častejšie som cítila jeho temný pohľad na sebe, ale nechcela som mu dať to zadosťučinenie, aby som mu ho opätovala. To, ako sa to celé zvrtlo takmer zo sekundy na sekundu, s tým nerátal snáď nik z nás.

Ani neviem ako, no Tom ma zatiahne do tmavej uličky za barom, kde smel len personál a rozohrá vlastný druh zvádzania, keď priloží svoje pery na môj krk a začne bezducho sať. Keď som si vtedy myslela, že by stál za hriech, mýlila som sa. Och, ako som sa smiešne mýlila. Všetky vnemy, ktoré vo mne vyvoláva jeho dotyk, sú len odpor a nejaký druh hnusu. Ale najmä sa hnusím sama sebe, že som to vôbec dovolila.

Snažím sa v rýchlosti vymyslieť uveriteľný plán, ako ho od seba odohnať a hlavne odtlačiť, pretože jeho veľké a pevné telo sa na mňa tisne nesmiernou váhou, akoby mi nechcel dovoliť ani dýchať. A načo vlastne toľko uvažujem?

„Nie. Dosť!" poviem mu dosť príkro, aby to pochopil. Lenže on nechápe. Pokračuje a jeho jazyk cítim na leme mojej blúzky a zatiaľ prstami stihne rozopnúť nejaké gombíky. „Nie!" Znova do neho zatlačím, neúspešne a opakujem svoje nie dookola, no on nepočúva, vzdychá mi do kože, čo vysiela do môjho tela zimomriavky, ale nie tie vzrušujúce, skôr odpudzujúce.

„Nepočul si dámu?"

Prekvapí ma ten hrubý hlas hneď vedľa mňa.

Konečne sa ten zlosyn odo mňa odtiahne a pohľad zavadí o mužnú postavu, ktorej prerušenie tejto mojej už nedobrovoľnej činnosti mi príde akurát tak vhod. „Prosím ťa, aká to len dáma? Sa tu predvádzala sťa skúsená tanečnica a teraz sa tvári, že to nechce? Kurva je to, ale ja sa podelím, ak máš záujem." Veľkoryso ma ponúkne, no nestihne urobiť nič iné, pretože Cole mu jednu vrazí a on vzápätí padá na kolená, chytá si nos v snahe zastaviť krvácanie, ale je neskoro. Vo mne stúpne adrenalín, som vyprovokovaná jeho slovami a z celej sily si do neho kopnem.

„Pokoj, Rocky. Poď odtiaľ," povie o čosi hlasnejšie, aby ho bolo počuť cez to neznesiteľné kvílenie vychádzajúce z Tomových úst.

„My sme spolu ešte neskončili," zakričí za nami.

„Opak je pravdou. Už sme skončili a nadobro." Následne na neho Cole niečo vytiahne, čo ja za jeho širokým chrbtom nemám šancu vidieť, no Tom stíchne a nepočuť ani jeho výsmešný tón, vlastne už ani slovo.

Odrazu ma Cole schmatne za ruku, „ide sa domov," oznámi, akoby sa nechumelilo a pretláča ma pomedzi hustnúci dav smerom k východu. Až pri tých otrasných červených závesoch sa zastavím, on do mňa takmer vrazí.

„Počkaj. Nesmiem tu nechať Islu samotnú."

„Už je doma."

Vytlačí ma na čerstvý a hlavne ľadový vzduch a až vtedy si uvedomím, že nemám kabát. No Cole sa pochlapí a ponúkne mi svoju bundu, ktorú si celý čas zo seba nedal dole. Odrazu ma obalí jeho vôňa, jeho teplo, proste jeho všetko. Razom púšťam zo seba všetky zlé pocity a aj nadávky na jeho adresu, ktoré mi uviazli v hrdle, pretože ma dnes zachránil a zároveň mi ponúkol svoju bundu. Teraz mrzne on.

„Ako to?" vrátim sa späť s otázkou, ktorá mi ide vypáliť dieru do mozgu.

„Jednoducho. Zavolal som jej odvoz."

„Ty asi nemrháš slovami, však?" podpichnem jeho schopnosť plynulo konverzovať a zbadám na jeho tvári úškrn. Konečne! Nadvihne ramená. „Tak a teraz kam?" nadnesiem veľavýznamne. Hlava sa mi točí a zrak pomaly, ale isto začína vypovedať službu. Odrazu je všetko na mne neskutočne ťažké a každý pohyb mi spôsobuje obrovské muky. Dúfam, že mi ten neurvalec nenamiešal nič do pitia.

„Domov."