Dni doma sa zdali byť nekonečné. Akoby niekto prestavil čas, dokonca celú planétu, aby sa točila pomalšie a z dvadsaťštyri hodín sa stalo,... koľko vlastne?

Tak veľmi to bolí. Pomaly sa uzatváram, pred svetom, rodinou, pred sebou. Moje srdce plače a ja neviem, ako mám s tým bojovať a či sa vôbec oplatí. Nechcem mať čierne myšlienky, krkolomne sa im snažím vyhnúť, ale stále sa sama seba pýtam, či to bude niekedy lepšie, či to prestane tak bolieť, či sa vôbec uzdravím. Nájdem niekedy ešte nejakú lásku?
Akoby som túto hľadala.

„Si s tým v pohode?" Isla do mňa jemne štuchne lakťom. Je u mňa v izbe, ale doteraz som si ju nevšímala.

„Čo? S čím?" otočím sa na ňu. Absolútne ju nepočúvam a ona to vie.

„Viem, že si duchom neprítomná, Jess, ale aspoň na chvíľočku ma vnímaj." Prikloní sa bližšie a zotrie mi z čela pot. „Ak tam nechceš ísť, tak tam proste nepôjdeme." Preloží si nohu cez nohu a pohodlnejšie sa usadí na mojej posteli. Musela som ju celú prezliecť, dokonca som uvažovala, že si zadovážim novú. Jeho vôňa z toho posledného večera, ktorý sme tu strávili spoločne, sa nie a nie vypratať. Akokoľvek som sa snažila, stále ho tu cítim.

„O to nejde," vytknem jej zmierlivo.

„A o čo teda, Jess? Je to tradícia, každý rok tam spolu chodíme a teraz k tomu,..." nedopovie. V očiach sa jej objaví jej vlastný smútok. História sa opakuje, keď samu seba karhám za to, akou som jej priateľkou. Mne nik nezomrel, zobuď sa Jessica!
Zomrelo ti srdce, kričí na mňa ten zradný orgán.
Ale má pravdu. Zomrelo presne v okamihu, keď som Coleovým slovám dodala skutočnú váhu, keď som im dovolila uvelebiť sa v mojej hlave, duši a nakoniec aj v srdci. Ďalšia rana však prišla o niekoľko dní, keď Mia prišla domov celá uplakaná a po hodinách presviedčania z nej vyšlo niečo podobné, ako z úst toho zradcu.

„Ty si s ním spala?" opýtala som sa jej. Priečilo sa mi to vôbec vysloviť, ale kvôli nejakému nevysvetliteľnému dôvodu som to potrebovala vedieť.

„Nie a vlastne už ani nikdy nebudem, aj keby som chcela,... čo nehovorím." Aj napriek slzám, ktoré jej potokom tiekli po lícach, sa mierne usmiala a začervenala.

Konečne som sa dokázala odraziť od toho dna, keď som sa k nej naklonila a objala ju. „Čo sa teda stalo?" A ona mi to povedala. Rozpovedala mi, ako sa so Santosom stretávali, ako spolu chodievali na kávu, nosil ju do aj zo školy, tiež jej pomáhal s úlohami ako mne, až sa jedného dňa úplne otočil a vyrukoval s hláškou, že sa spolu už ďalej nemôžu stretávať. Nemôžu! Cha, akoby mu dovtedy vôbec prekážalo, aký som mala na to názor ja.

„Jess, počúvaš ma?" do prítomnosti ma vráti mierne rozladená Isla.

„Ehm, prepáč, zamyslela som sa."

„Áno, to mi došlo."

„Máš pravdu, Isla, pôjdem. Doma nič nevymyslím, plakať neprestanem a tá obrovská beznádej nezmizne sama od seba. Potrebujem sa odreagovať, aj keď to má byť práve takto." Postavím sa a zo svojej malej skrine si vyberiem zopár kúskov slušného oblečenia.

„Jess, ak sa na to necítiš, jednoducho nechoď. My na teba netlačíme, nemysli si to."

„Ja si to ani nemyslím, Isla, viem, že ma do ničoho ani tlačiť nechcete a nebudete. Všetci sme dospelí. Ako hovoríš, je to tradícia, chodíme tam každý rok a niečo také sa nepatrí porušiť, kvôli takejto banalite." Po jej slovách sa horko usmejem. Prstom si prejdem po mieste, kde som ešte pred niekoľkými týždňami mala jeho stopu. Do riti s tebou, Gelbero!

„Ach, zlatko," Isla ma zozadu objíme a hlavu mi položí na rameno. „Zlomené srdce predsa nie je banalita."

„Ako si to dokázala ty? Ako si dokázala existovať? Fungovať bez toho, aby si na neho nemyslela každú možnú sekundu?" otočím sa a obalím okolo nej ruky. Opäť nechám voľný priechod svojim emóciám a naplno sa znova rozplačem, už po miliónty raz.

„Tak po prvé," Isla si ma odtiahne a zahľadí sa do mokrých očí. „Ja som jednoducho musela, čakala som predsa dieťatko. A po druhé," prstami mi otrie tvár a dá pusu na čelo. „...Rogera som skutočne nemilovala. Bol iba taká detská láska zo školy, niečo, čo nikdy nemalo šancu prerásť v niečo ozajstné. Možno som bola iba závislá na jeho prítomnosti. Dlho som si nahovárala, že by sme mali šancu, ale sama vieš, že sa obzeral po každej sukni. A potom stačilo povedať čarovné slovíčka,..."

„Som tehotná," dopoviem za ňu.

„Presne tak. A odrazu bol fuč. Ja som ostala bez bytu, bez peňazí," pokýva hlavou," nebyť mamky, kde by sme teraz boli?" zavrie oči a nahlas si vzdychne.

Obe sa v tej istej sekunde opäť objímame a plačeme. Jedna druhú ticho podporujeme, ako sme to robili doteraz a ja sa v tej našej malej uplakanej bubline rozhodnem, že ma nejaký Cole nedostane na kolená. Nie, už viac nie, ech už ho milujem akokoľvek. Svoju šancu na vzťah, na niečo viac, na nás už premárnil.

*

Je mi trochu zima, opäť som podcenila silu vetra a ešte viac sa zababuším do svojho čierneho kabáta. Okolo mňa víri suché lístie a vytvára podivnú melódiu v ináč dokonale tichom prostredí. V diaľke zaburáca hrom, až sebou trhnem. Chytím Islu za ruku, v tej druhej ju drží Samuel. Kráča ticho, sem tam si poskočí, akoby spolu išli do škôlky a nie k hrobu jeho babky. Jeho vlastná sila, chuť bojovať, ma núti ísť neustále vpred.

Ako prvý sme sa rozhodli navštíviť práve hrob jeho babky. Potom pôjdeme k hrobu našich rodičov. Je tu s nami aj Mia, Madison a Jacob. Nataly nemohla prísť, vraj sa nevedela uvoľniť z práce. A ako jediný tu chýba William. Nepočula som o ňom už veľmi dlho, u nás v byte sa neukázal a Isla stále mlčí. Akokoľvek sa snažím od nej niečo dostať, nikdy mi nič neprezradí. Ale nevyzerá, žeby ju to nejako trápilo. Keby ju opustil, keby nebodaj ušiel, určite by smútila, plakala, nadávala, rozbíjala veci,... povedzme, že by sa správala totožne ako ja. Lenže, nič z toho nerobí a ani neurobila. Takže, kde, kurnik, je?

Pred hrobom jej mami pobudneme niekoľko minút, v tichosti sa všetci pomodlíme a nakoniec zapálime sviečky. Potom sa po jednom poberieme k ďalšej zastávke. Mierne zaostanem a počkám na Islu, pretože sa ešte s niečím zveruje svojej mame. Som dostatočne ďaleko, aby som vôbec niečo počula, ale jedno meno počujem určite.

„Kde je Will?" opýtam sa hneď, ako ku mne príde.

„Neviem."

„Isla, neklam mi, prosím."

„Ja naozaj neviem."

„Tak mi aspoň povedz, či je v poriadku." Toto jednoducho musím vedieť. Okrem bolesti, ktorá mi nedá spávať, mám obrovský strach.

Isla sa zastaví, tak sa za ňou obzriem. Pozrie sa okolo, zahľadí sa smerom ku kostolu a potom urobí ešte jeden krok ku mne. „Myslím, že je. Teda, som si tým istá."

„Isla!"

„Ššš, nekrič."

„Ako vieš, že je v poriadku a nevieš, kde je?"

Pokrúti hlavou. „Nie, ja nemôžem. Nemôžem ti to povedať, je to príliš nebezpečné."

„Čo je nebezpečné? Isla, pre kristapána, hovor." Chytím ju za ruky a zatrasiem ňou. Konečne sa niekam dostávame, konečne aspoň niečo povie.

„Jess, ja ti to nemôžem povedať. Rozumieš tomu? Už je dosť, že to viem ja. Som v ohrození a vieš, že na to všetko nie som sama, a keď sa to dozvieš aj ty,... jednoducho nie, nepoviem ti už nič a môžeš ma vydierať, prosiť, prehovárať. Rob si, čo len chceš. Nepoviem už ani slovo." Skončí svoj monológ, pozrie sa mi do očí a ticho odkráča. Čo sa to tu, do pekla, deje?

*

Sedím vo vani plnej vody a plačem. Umývam si stuhnuté ramená a plačem.

Po dlhej dobe, ktorú sme strávili pri hrobe mojich rodičov, sme sa všetci rozlúčili a každý si išiel svojou cestou. Nechala som sestry odísť domov bezo mňa, zatiaľ čo som sa túlala po meste.
Prečo som to robila?
Mala som síce sklonenú hlavu, ale kdesi v hlbokom podvedomí som dúfala, že ho niekde zahliadnem. Tajne som verila, že ho uvidím v takom stave, v akom som bola ja sama. Chcela som vidieť, ako trpí, ako ľutuje svoje slová, ako sa trápi a rozmýšľa, ako všetok ten bordel napraviť. Ale nevidela som ho, nestretla a teda tajné túžby na znovuzrodenie nášho vzťahu/nevzťahu nie sú momentálne na programe dňa.

Plačem, a tak veľmi to bolí. Cítim doslova fyzickú bolesť, aj keď netuším, či smútok môže takto bolieť. Plačem a uvažujem, ako je možné, že som to nechala zájsť takto ďaleko.
Od toho dňa, kedy ma Cole dostal z toho klubu, som namojdušu veľmi nerozmýšľala. Nechala som sa uniesť prítomným okamihom, nechala som jeho, ale hlavne seba, aby som sa do neho bezhlavo a bláznivo zamilovala.

Pozriem sa na svoje prsia, hľadám tie stopy, ktoré už dávno zmizli a stále plačem. Pozriem sa na nohy, spomínam, ako som mu ich ovíjala okolo jeho pevných bokov a rozplačem sa ešte viac. Plačem tak veľmi, až sa celá otriasam a voda okolo mňa doslova žblnká. Je možné, aby z plaču iný človek vycítil jeho zúfalstvo? Kde som, sakra, urobila chybu? Nevšimla som si nejaké zjavné znamenia? Niečo dôležité som prehliadla? Muselo to tak byť, nebolo iné riešenie. Pri Coleovi som vypínala mozog, nechala som svoje telo prevziať kontrolu a moje srdce sa k nemu bez žiadnych pochýb pripútalo.

Naberiem vodu do rúk a umyjem si tvár v nádeji, že tak zmyjem aspoň trochu toho smútku. Moja sebaľútosť páve dosahuje epické rozmery a ja stále netuším, ako s tým bojovať.

Ponorím sa do vody, pretože moje myšlienky sú tak hlasné a sú všade v byte, vznášajú sa okolo mňa a neustále sa mi pripomínajú. Chcem sa im vyhnúť, ale v tom zvláštnom dutom tichu ich počujem ešte väčšmi. Počujem, ako mi Cole šepká krásne slová, ako ma chváli a burcuje k ešte lepším výkonom, ako nadáva, keď sa do mňa norí. Počujem, ako mi hovorí, že som nádherná, že som skvelá a jemu na mne záleží. Ale to vlastne nikdy nevyslovil nahlas, ja som si to celý čas iba myslela. Nikdy mu na mne nezáležalo, nikdy,... pretože, ak by mu aspoň za mak záležalo, neurobil by to. Nezosmiešnil by ma, nepovažoval by moje city za vtipné a nikdy by ma takto nevypoklonkoval zo svojho života.
Spomeniem si na naše spoločné horúce sprchy, ale aj na tie časy pohody, kedy sme sa len spoločne umyli a neriešili nič sexuálne. Bolo tých chvíľ ale dostatok? Kedy som sa vlastne do neho tak zamilovala?

Som tak unavená, taká zničená a rozbitá, až nemám chuť nič riešiť. Poskladá ma niekedy niekto dohromady? Musí, vieš predsa, že musí, prehovorí na mňa moje ja, ktoré sa ešte zubami nechtami drží pri zmysloch. Pozriem sa na kôš pri umývadle, hypnotizujem ho pohľadom. Asi to tak malo byť...
Moje diplomy odrazu neznamenajú nič, pretože v sebe neviem nájsť silu dokopať sa k zmene zamestnania, aj keď viem, že je to viac než nutné.
Už tam viac nevydržím.
Zo dňa na deň je to horšie, Alex je čím ďalej tým viac otravnejší, jeho hlas zlovestnejší a tie jeho pohľady,... keď si myslí, že ho nevidím, keď si je viac než istý, že ho nepočujem. Viem presne, ako sa na mňa pozerá a to mi robí momentálne asi najväčšie starosti. A k tomu tí jeho muži,...

Uvedomím si, že tá bolesť, ktorá ma ničí v znútra, je jeho neprítomnosť. Aj keď je pravda, že sme spolu netrávili mnoho času, aj tak mi neskutočne chýba. Bolí ma celý jeho postoj, ktorý zaujal, aj keď kdesi v kútiku duše dúfam a stále verím, že si to celé len vymyslel, aj keď dôvody tohto skutku hľadám márne.

*

Cole

Dvere do izby sa otvoria, počujem, ako zavŕzgajú a ich tiché klapnutie mi naznačí, že už nie som sám. Neotvorím oči, viem, kto prišiel. Nik iný ani len netuší, kde som.

„Spíš, kámo?"

„Áno," odpoviem, ale neusmejem sa. Nemám síl.
Santos bol ten, ktorý ma po niekoľkých dňoch, kedy som svoje lieky spláchol spolu s obsahom žalúdka, našiel. Teda iba to, čo zo mňa ostalo. Schránka, súbor kostí a svalov. Nič viac, nič menej. Rozpadal som sa, umieral som zaživa.

„Hm,..."

„Prečo si prišiel?"

Stolička vedľa mojej postele sa pohne, Santos si sadne a mlčí. Konečne otvorím oči a pozriem sa na neho s odhodlaním, ho odtiaľ vyhodiť. Slová sú však zbytočné. On sám to vie. Vie, že chcem byť sám, vie, ako veľmi to potrebujem. Som chuj a ani mi to nikto nemusel predtým povedať. Videl som to na všetkých, hlavne doktorko by si riadne zgustol. Čo ak som jeho prvý pacient, ktorý takto hlúpo umrie?

Emanuel si odkašle. „Sledujú ju."

Do riti! Do skurvenej riti! „Ako dlho?"

„Odkedy sme ho zbalili."

„Ona je v poriadku?" znova zatvorím oči. Toto sa tak pokašľalo, neuveriteľne dosralo a za všetko môžem ja.

„Keď nemyslíš Jess, čo asi vážne nemyslíš, tak áno. Má za pätami piatich mužov, ani len netuší, že ju sledujeme. Na ňu však nič neskúšajú, chcú ísť cez tvoju slabinu."

„Ako to zistil?" mám obrovskú chuť do niečoho buchnúť, ale nezvládnem ani zodvihnúť ruku. Lieky kategoricky odmietam, povedal som si, že ak sa nik nenájde, niet mi pomoci. Za to, čo som jej urobil, si zaslúžim zhorieť v pekle. Teraz tam však idem raketovým tempom.

„Netuším, niekto musel vyniesť info von zo stanice. Niekto medzi nami je zradca, ale zatiaľ sa dobre stráni a chráni. Mám na to nasadených všetkých, zisťujeme, čo sa dá. Sľubujem, že to vyriešim a nedovolím, aby jej ublížili."

„Nesľubuj, čo nemôžeš splniť, len mi na ňu daj pozor."

Santos sa ošije a ja viem, že ešte neskončil. „Čo ešte?"

Najprv si obzrie celú izbu, pohľadom prebehne cez monitory, akoby bol doktor a veľmi dobre vedel, čo každé číslo znamená. Až po dôkladnej vnútornej analýze opäť prehovorí. „Nenávidí ma."

„Kto? Jess? Ale prosím ťa,... keď sa ma konečne zbavíš, všetko jej vysvetlíš. Ona má predsa dobré srdce, odpustí ti." Som si tým istý, len musíme vydržať, kým sa neodpracem na to hriešne miesto.

„Jej sestra, ty pablb. Nechal som ju ísť, kvôli Jess." Aaaaa, do prdele.

„To je mi ľúto," a myslím to vážne. Naozaj ľutujem toho, že kvôli takému zmrdovi, akým som, sa Santos musel vzdať jej sestry. A stále verím, že to obe neskôr pochopia a keď im ja nebudem prekážať, zamilujú sa do seba, ak to už neurobili, budú mať veľa šťastných detičiek a bla, bla, bla, všetky tie odporné sladkosti spojené s láskou. Aj ty si to mohol mať,...

„Ty naozaj vieš, ako druhému pomôcť."

Na to mu nemám čo povedať. Má pravdu, ale radšej mlčím. Nikdy som v tom nebol dobrý, nemal som vzor, nikoho, kto by ma to naučil. Jednoducho som žil zo dňa na deň a sám sa učil. Stal sa zo mňa človek, ktorý verí len sebe. Až časom, keď do môjho života vstúpil Emanuel a Jess,... och, panebože, Jess. Tak som jej ublížil.

„Odíď a dávaj na ňu pozor,... prosím."

A Santos odišiel.