Prudko sa prebudím. Nočná mora si ma skoro získala na svoju stranu, ale ja som sa z nej dokázala vytrhnúť. Dokázala som ju rozoznať.

V tomto okamihu je však niečo iné.
Som si tým taká istá.
Jeho pohľad, tie dotyky. Prsty skúmajúce každú moju krivku, záhyb na tele. Doslova zbožňujúce a láskavé pery ešte pred niekoľkými hodinami prechádzali po každom mojom kúsku, nič neostalo nedotknuté. Nič.

Lenže, je tu niečo, čo mi doslova berie dych. Čo mi nedovolí poddať sa tomu úžasnému pocitu, slabej viere, malému plamienku. Nie, nie. Keby som si myslela, že to bude také jednoduché, už dávno by som bola zamilovaná.
A predsa to dnes môžem potvrdiť.
Zamilovala som sa. Cole Gelbero je ten šťastný muž, aj keď práve v tomto momente mi to tak nepríde. Pretože mám silný pocit, že to vôbec nebude jednoduché.
Ale niečo je iné,...

Pozriem sa do jeho očí a nevidím v nich to, čo pred pár hodinami. Ešte teraz horím tou vášňou, ktorá medzi nami bola, a ktorá samotná ma prinútila si to nakoniec uvedomiť. Keď sa konečne posadím, pritom si pri tele pridržím deku, akoby ma nevidel už toľkokrát nahú, pohnem nohou a on so sebou doslova mykne. Akoby som ho popálila či vyrušila pri špehovaní. Momentálne sa správa zvláštne.

„Prepáč," poviem nesmelo do ticha izby. Pred niekoľkými hodinami to tu žilo, ešte teraz cítim tú omamnú vôňu milovania. Naše vzdychy sa niesli stenami, vypĺňali priestor a ja som mala pocit, že presne toto tu chýbalo. Jemu to chýbalo.

Otrasie sa. „Nič sa nestalo," povie Cole odrazu chladne a odsunie sa. Kriste, on sa odo mňa vzďaľuje. „Spravím nám niečo na raňajky." A už ho niet.

Nechám ho, aby nám niečo pripravil a ja sa zatiaľ snažím spamätať. Urobila som niečo zle? Čo sa vlastne stalo? Rozmýšľam a snažím sa spomenúť si na každý detail večera a samotnej noci, aj keď presne viem, že na toto nikdy nezabudnem. Toto bol zlom, ten správny zlom.

Po chvíli prídem do malej kuchyne a pohľadom hneď spočiniem na stole, kde je už všetko odpratané, ostala na ňom iba plná váza. Spomienky mi zaplavia povedomie a pred očami sa mi odvíja náš film. Do čerta, tento byt je posiaty spomienkami na množstvo sexu, ktoré sme si tu spoločne užili. Snažím sa na to momentálne nemyslieť, myslím, že moje sarkastické poznámky by nám v túto chvíľu ani veľmi nepomohli. Cole až kŕčovito zviera malú naberačku, keď mi na tanier nakladá miešané vajíčka. Kedy sa z uvoľneného a neskutočne príťažlivého, miestami drzého, sarkastického a úžasného muža stala táto kôpka,... čoho vlastne?
Stojí niekoľko krokov odo mňa a ja ho nespoznávam. Sakra, niečo sme pokazili?

Opatrne si sadnem a pomaly zastrčím holé nohy pod stôl. V rýchlosti som si obliekla len jeho voľné tričko, nenapadlo mi, že by v ňom pohľad na moje obnažené telo mohol spôsobiť hádam nejaký pocit viny. Pretože, to je to, čo práve teraz vidím v jeho tvári. Niečo ľutuje. Niečo sakramentsky ľutuje a mne začína byť zle z predstavy, že by to mohlo byť práve naše milovanie. Niečo mi ale navráva, že sa nemýlim. Ten zvláštny pocit z noci sa pomaly vracia.

Sadne si oproti mne a vidličkou sa ledabolo hrabe v tanieri. „Dnes musím ísť do práce skôr," povie nútene. Ani sa len na mňa nepozrie. Pod stolom si podupáva nohou, palcom na stole vyklepkáva akúsi melódiu. Je nervózny.

„Čo sa deje?" opýtam sa opatrne.

„Nič. Teda,... mám jeden prípad,.." vzdychne si. „Netýka sa teba, neboj sa." Na malú chvíľku zodvihne pohľad a vidím to. Klame mi.

„Okej, asi by som mala teda ísť." Nemám chuť tu sedieť čo i len o sekundu dlhšie. Odovzdala som sa mu. Odhalila celé svoje ja, vie o mne všetko a včera v noci,... kriste, veď my sme sa milovali! On sa so mnou miloval! Povedal, aby som mu dala šancu to napraviť, tak kde sa stala chyba?

„Počkaj," pípne.

Otočím sa na päte a pozriem na neho. „Áno?"

„Mal,..." zaváha. „Mali by sme,..." a niekoľko drahocenných sekúnd mlčí. Pozerá na svoj tanier plný nedotknutých vajíčok.

Tak to teda poviem za neho. „Mali by sme sa možno porozprávať o nás dvoch."

Pri mojich slovách sebou trhne. „Ako to myslíš?"

„Možno,..." naberiem odvahu, „možno by sme si mali priznať jednu pravdu." Pomyslím si, že teraz je ten správny čas. Teraz alebo nikdy. „Mali by sme to správne pomenovať. Už nie sme ty a ja, ako to bolo stále doteraz." Nesmelo sa usmejem. „Sme my. Nemyslíš si to?"

A Cole ešte viac sklopí svoj pohľad. Mlčí a jediné, kam sa dokáže pozerať, je ten blbý stôl, kde ma len pred niekoľkými týždňami pretiahol takmer do bezvedomia a včera mi na ňom,...

„Och," dám si ruku pred ústa. „Len nepovedz nie," vzdychnem potichu. No on sa iba zamračí a pokrúti hlavou. Začína to pozvoľne, úplne nenápadne. Najprv sa mi zrýchli tlkot srdca, aj keď niekoľko úderov významne vynechá ako pripomienku toho, že som bola dokonale hlúpa. Ešte aj tá sprostá kytica bielych ruží sa mi vysmieva. Kričí na mňa, že som totálna blbka. Krv sa mi v žilách valí obrovskou rýchlosťou, keď konečne urobím tých niekoľko krokov bližšie k nemu. Potom ma v očiach zaštípu zradné slzy, no snažím sa odolať. Zo všetkých síl potláčam nevyhnutné, keď sa postavím priamo pred neho. Lenže bolesť si už razí cestu von z môjho vnútra a netuším, ako dlho ešte vydržím predstierať rozvahu a silu.

„Pozri sa mi do očí a povedz, že ku mne nič necítiš." Postaví sa, prstom ho pichnem do hrude až cúvne o jeden krok. „Cole, povedz, že minulá noc pre teba nič neznamenala a ja si zbalím všetky svoje veci a prisahám, že už ma nikdy neuvidíš."

Pri posledných slovách zadrží dych, mám pocit, že mi bude protirečiť, vysvetľovať, možno by mi mal aj všetko vysvetliť, lenže on len znova odvráti pohľad. Akoby som ho urazila, akoby ho moje slová boleli. Dokonca zatvorí oči. Zbabelec jeden. Napriahnem ruku a z celej sily mu strelím facku. Fíha, za toto by sa ani Will nehanbil.

„Okej, tak toto som si zaslúžil."
Hneď mu strelím druhú, až ma dlaň zaštípe a hneď na to si ju pošúcham. Do toho úderu som dala celú svoju frustráciu, ktorá má už niekoľko minút neskutočne trápi. Čo si o sebe ten parchant myslí? Lenže, ja už ďalej nevládzem a zjavne toto divadelné predstavenie prehrávam, keď sa mi po líci zvezie prvá slza. Jeden nepatrný náznak ľútosti v jeho výraze vo mne vzkriesi maličkú nádej. Nádej, že ma možno miluje a veľmi ľutuje postoja, ktorý momentálne zaujal. Lenže, v tej sekunde sa jeho výraz zmení a ja začnem pochybovať, že som to tam videla.

A potom,... potom sa jeho telo napriami, zhlboka sa nadýchne a jednou rukou si pošúcha červené líce. „Vieš, kde sú dvere."

Chvíľu ostanem stáť ako obarená, neschopná slova a dokonca ani žiadnej myšlienky. Pozerám sa na jeho tvrdý pohľad, na pohasnuté oči, ktoré len pred niekoľkými hodinami horeli citmi ku mne a zbožňovali pohľad na moje nahé telo. Zaťatá sánka mi prezradí, že ďalej sa so mnou vybavovať nebude, a tak pozbieram všetku svoju hrdosť, ktorá mi ešte ostala a napriahnem sa na ďalšiu facku.

„Opatrne," chytí mi zápästie cestou k jeho lícu. „Túto tváričku budem ešte potrebovať." Uškrnie sa.

Dych sa mi zadrhne v hrdle. Parchant jeden! Lenže ja sa nevzdávam tak ľahko, to už mohol zistiť dávnejšie, a preto urobím jedinú vec, ktorá mi ešte v tomto zmätku ostala. Celou silou ho kopnem medzi nohy.

„Jessica!" zanarieka a v tej sekunde ma púšťa. Spustí sa na kolená, objíme svoju pýchu a v jednom kuse nadáva. Nerozumiem, čo hovorí, tá jeho hatlanina je fakt divný jazyk, ale nejakým zvráteným spôsobom si jeho bolesť užívam. Celú túto show ukončím poslednou fackou, a keď sa v jeho krásnej tvári objaví pocit viny, schytím jeho bradu a pritiahnem si ho k poslednému horkosladkému bozku.

„Zbohom!"

Do izby doslova vbehnem a navlečiem si sukňu. Nohavičky mi roztrhal, takže ich ani nehľadám a pokračujem podprsenkou a blúzkou. Schytím kabelku a nahádžem do nej všetko v mojom dosahu. Na ostatné veci kašlem. Počujem ho, ako nadáva, ale za mnou už nepríde. Ešte predtým, než naposledy opustím jeho byt, sa na neho pozriem. Ukážem mu ešte raz slabosť, ktorá ma premáha čím ďalej, tým viac. „Takto to chceš?" opýtam sa slabo. „Čo všetky tie tvoje slová, tvoje prosby o šancu, to prekvapenie?"

Pokrúti hlavou a smutne sa usmeje. „Ty sa tak ľahko nevzdáš, že?"

Nadvihnem ramená v geste, ktoré už tak dobre pozná. Taká jednoducho som. Lenže, práve teraz som taká slabá a unavená, že slová si len ťažko hľadajú cestu von. Slzám sa už vôbec nebránim a aj napriek obrovskej bolesti, ktorá zviera moje vnútro, ešte stále verím. Ako totálna hlupaňa dúfam, že dokáže opätovať moje city.

„Jessica, ja som si len užíval! Nechápeš to? Chcel som ťa ešte raz pretiahnuť, to je všetko."

Každé jedno slovo povie pomaly, a tak nahlas, až mám pocit, že ohluchnem. Pokrútim hlavou. „Nie, toto nemôžeš myslieť vážne." Bojujem, bijem sa z posledných síl. Ak by sa ma niekto niekedy opýtal, prečo som sa takto ponížila, nepriznala by som to. Nie. „Ja ťa,..." nestihnem dopovedať.

Cole sa totiž postaví a na vratkých nohách podíde bližšie. Na tvári sa mu objaví diabolský úškrn. „Jessica, nebuď ako malá. Mali sme dohodu. Sex a žiadne city. Nič viac. Pamätáš sa?" Zagúľa očami. „Nesnažíš sa mi tu snáď nahovoriť, že si to porušila? Čo si mi chcela povedať? Že ma miluješ?" Prstom mi prejde po líci a zotrie niekoľko sĺz. „Nebuď smiešna, prosím ťa." Zasmeje sa.

Klopítnem dozadu. Toto nie je Cole, ktorého poznám. Nie, nie. Toto je nieto úplne cudzí. V očiach mu horí plameň, ale už ho nespoznávam. Neviem, či to myslí vážne, alebo sa ma snaží pred niečím uchrániť. Ale pred čím?

„Tak už odtiaľ konečne vypadni, lebo ti pomôžem!" Zvýši hlas.

Zatína do živého. Srdce mi vynechá zopár ďalších úderov, z posledných síl sa snažím mu tu nezložiť. Je zlý, krutý, diabolský. Neostáva mi nič iné, len sa otočiť na päte a konečne zozbieram všetky svoje kúsky zničeného sebavedomia, keď vybehnem z jeho bytu.

Tresnem dverami z celej sily, čo v sebe nájdem a v ozvene, ktorá naplní moje ušné bubienky, počujem jeho zlovestné: „Kuuuuuuuuuurva!" Ale ja sa už nezastavím. Utekám dole, preč z jeho dosahu, preč od Colea. Prestala som počítať schody už dávno, nevnímam ani ľudí okolo, vlastne kvôli tým slzám takmer nevidím na krok. Keď vybehnem von, dovolím si na malú chvíľočku zastaviť a popadnúť dych, ale to mi ešte viac ubližuje.

Bola som taká hlúpa a naivná. Kriste! Veď ja som s tou dohodu súhlasila dobrovoľne a bola si natoľko istá, že sa do neho nezamilujem. Do takého kreténa a namysleného policajta. Bola som si tým viac než istá. Pred niekoľkými týždňami by som prisahala, že Cole je len jedno rozmaznané a nespratné decko, ktorému ublížim ja a nie naopak. Neexistovala žiadna šanca na lásku.

Mali sme dohodu. Čo bolo na nej, sakra, tak ťažké dodržať? Sex a žiadne city. Kdekoľvek, akokoľvek, len nie v jeho posteli. Zaprisahali sme sa, že emócie zo svojho slovníka vynecháme a užijeme si len naše telá.

Do prčic! Ja tu nie som sama, kto tú sprostú dohodu porušil!

Kto ma včera odniesol do svojej postele?
Kto ma včera miloval a nie bezducho preťahoval?
Kto mal v očiach vpísanej viac lásky ako v smiešnych romantických klišé knihách?

Nenávidím ho!
Neznášam ho za to, čo mi urobil!
Bolí, tak strašne to bolí.
Ten pocit drtí moju hruď, zabíja to dobré vo mne a núti ma pochybovať o sebe.

Keď o niekoľko hodín vpadnem Isle do bytu, som na pokraji zrútenia. Tvár červená a mokrá od neutíchajúceho vodopádu sĺz, oči opuchnuté a podliate krvou. Moje zlomené srdce je cítiť na míle ďaleko. Hodiny som sa flákala po meste a blúdila tmavými a prázdnymi uličkami v snahe pochopiť jeho konanie. Neverila som mu ani jedno slovo. Toto nebol ten človek, ktorého som poznala. Ktorý ma niekoľkokrát neskutočne pretiahol a dovolil mi veriť v to, že za niečo naozaj stojím. Presvedčil ma o mojej skutočnej cene, aj keď som sama o sebe pochybovala. Dovolil mi veriť, že aj pre mňa je niekde tam skutočná budúcnosť. A potom,... potom to niekoľkými šialene zvolenými vetami všetko zrušil.

Isla mi pomôže.
Zavolá Alexovi, vymyslí si sprostú výhovorku, zatiaľ čo ja naďalej nariekam u nej vo vani. Po Samuela prišla suseda, aby ma nevidel, ako sa rútim do samotného pekla a vzala ho von. Nadávam, plačem, znova nadávam, potom všetko opakujem a dokonca niekoľko dlhých minút váham a presviedčam Islu, aby mi dovolila zavolať mu. Som ochotná sa znížiť na takú úroveň, aby som pred jeho očami klesla ešte oveľa nižšie a poprosiť ho o odpustenie. Ale za čo?

Že som sa do neho zamilovala?
Že to vlastne nebola ani tak moja chyba?

„Prisahám, že keď ho stretnem, rozbijem mu tú jeho pohľadnú držku. Uvažujem, čo by na to povedali jeho kolegovia, keby sme všade rozšírili, ako si ho nakopala." Jej slová sa mi ozývajú neustále v hlave, keď ma konečne po dlhých hodinách strávených vo vani, ukladá do svojej postele. Stará sa o mňa a ja som jej za to neskutočne vďačná. Dnes by som tú samotu nezvládla. Vlastne ju nezvládnem asi nikdy.

Po niekoľkých minútach hladkania a upokojovania, sladkých rečičiek a ubezpečovania o mojej vlastnej pravde, mi dôjde jedna zásadná vec. „Isla, ja ho naozaj milujem. To nie je len taká fráza," ubezpečujem ju ticho. Lenže toto nie je také prach obyčajné zamilovanie. Dnes ťa milujem, zajtra už iného. Ja skutočne milujem Colea a tá láska ma teraz naozaj bolí. Faktom však ostáva nemenné, Cole to isté ku mne necíti a so mnou už nechce mať nič spoločné.

„Ja viem, zlatko, ja viem." Ľahne si ku mne a pritiahne si ma do objatia. „To bude dobré, ver mi."
Mám jej ale veriť? Jedinému človeku z môjho blízkeho okolia, ktorému nadovšetko verím vo všetkom ostatnom? Mimo mojich súrodencov je Isla jedinou osobou, ktorej dokážem zveriť aj svoj vlastný život. Pred pár hodinami by som ho zverila aj jemu. Lenže, doteraz som sa nespamätala zo smrti vlastných rodičov a každý mi vtedy hovoril, ako bude raz všetko dobré, ako sa z toho dostaneme ako rodina, ako jeden celok. Ale naozaj sme sa z toho dostali?

Pritúlim a k nej bližšie a zašepkám: „potrebujem ťa."

„Som tu pre teba, to vieš. Kedykoľvek ma budeš potrebovať. Ľúbim ťa, Jess."

„Aj ja teba," vydolujem zo seba z posledných síl.

Spánok na mňa padá silou meteoritu a v posledných sekundách môjho uvedomelého bytia sa mi v ušiach ozývajú jeho slová: „ja som si len užíval..."

Cole

Vybaviť u doktorka, aby mi dal obriu dávku liekov, bolo totálne jednoduché.

Presvedčiť Santosa, aby držal jazyk za zubami, bol ale ťažší oriešok, no nič neriešiteľné.

Urobiť zo seba hovädo, ktorým vlastne aj tak som a zlomiť jej tým srdce, ma stálo obrovskú dávku síl a vlastného presviedčania, že robím len to najlepšie. Pre ňu. Pre jej budúcnosť, pre jej vlastné dobro.

„Kurva, kurva, kurva,..." pripadám si už ako Santos. Opakujem stále dookola nadávky, vraciam odkedy za sebou zatresla dvere a nad záchodovou misou, ktorá sa mi vysmieva, sa modlím k Bohu, aby sa jej cestou domov nič nestalo. Musel som to urobiť, tak to proste je. Niet inej cesty. Nie je tu žiadne iné východisko, ako z tejto skurvene chorej situácie vykľučkovať. Keď si spomeniem na doktorkove slová, usmejem sa.
„Dobre som počul? Vy si chcete zašukať? Cole, umierate, rozumiete tomu? Máte ležať v nemocnici, veď sa na seba pozrite!"
V ten deň som sa aj pozrel a naozaj, nebol som nadšený.

Je čas skoncovať s týmito sračkami. Postavím sa, v umývadle si opláchnem ústa a zo skrinky zoberiem svoje lieky. Ešte raz sa pozriem do zrkadla a potom sa otočím, obsah fľaštičky vysypem do záchoda a spláchnem, kým si to nerozmyslím.

Adios Amigos, nech sa stane, čo sa má stať.