Vždy som sa nejako podvedome obávala smrti, bola taký môj tajný des. Odkedy nám zomreli rodičia, ten strach ešte viac zosilnel a preniesol sa aj do mojich snov a prenasledoval ma doslova roky. Ale nebol to len samotný strach,... problém bol v tom, že som cítila aj obrovskú vinu. Posledné slová, ktoré som svojim rodičom pred ich odchodom povedala, boli, ako veľmi ich nenávidím. Taká blbosť, totálna kravina,... nemohla som ísť von. A potom prišla rana, keď nás o pár hodín kontaktovali policajti, povedali o nehode, o chybných brzdách,... Pamätám si ten strach, tú beznádej, totálny chaos prúdiaci mojimi žilami. Najhoršie minúty v mojom živote však nastali práve v ten moment, keď sme spolu s Williamom mali overiť ich totožnosť. Sterilná miestnosť, pach dezinfekcie, biele plášte,...

Boli dni, týždne či dokonca mesiace, kedy som spala ako malé dieťatko, už len prst v puse mi chýbal. Lenže, potom prišli noci, kedy som sa bála zaspať, pretože som sa vytrhla z hnusnej nočnej mory a ponoriť sa znova do spánku bolo obrovské riziko. Všade ma prenasledovali biele plášte, dobité tváre mojich rodičov či slová, vyslovené v hneve. Inokedy som naopak auto šoférovala ja a sama som zavinila smrteľnú zrážku s nákladiakom. Dodnes si nedokážem odpustiť tie posledné sekundy, kedy som ich videla živých a asi si to ani nikdy neprestanem vyčítať. Isla pri mne stála vo všetkých obdobiach tohto katastrofálneho smútku a len ona ma zachránila od totálneho zúfalstva, ktoré sa takmer skončilo seba poškodzovaním. Moja kotva, moja záchrana.

Smrť je posledným štádiom života. Pre niekoho vykúpenie z dlhej a bolestivej choroby a pre iného zas predčasné ukončenie jeho pôsobenia na svete. Keď sa človek narodí, rezervuje si lístok na nezabudnuteľnú jazdu a len dúfa, že bude čo najdlhšia. Plánuje zažiť úplne všetko a zo svojho života vyťažiť maximum. Prežiť život, ktorý bude stáť za zmienku, život, na ktorý ten druhý nikdy nezabudne. Život, ktorý mu dá dostatok poznania a život, ktorý nikdy neoľutuje.

Verila som, že Islina mama v posledných sekundách svojho života nič neľutovala. Verila som, že keď lapala po dychu, bola sama so sebou a s tým, ako žila, zmierená. Ešte v ten večer, keď sme všetci dorazili k nám, vyšťavení a smutní a unavení po celom dni plaču, som si predstavovala, ako sa jej duša vznášala nad telom niekoľko hodín, kým ju jej dcéra našla a uistila sa, že bude v poriadku a až potom odišla na večný odpočinok. Iný scenár som si nebola ochotná pripustiť.

Milovaná matka, babka, sestra.

Pozerala som sa na ten nápis vyrytý do kameňa tak dlho, až sa stal súčasťou mojej rohovky, a aj keď som zatvorila oči, bol tam. Hodiny sme ako jeden celok, jedna rodina, stáli na cintoríne a vo vlastných hlavách sa modlili k tomu tam hore. Bola som si istá, že aj Isla si niečo priala, aj keď sa zaprisahala neveriť. Nevyronila už však ani jednu slzu. Nebola som si istá, či to bolo kvôli synovi, alebo dokonca kvôli Williamovi, aby mu ukázala, aká dokáže byť silná, keď sa raz rozhodne. Sama so sebou musela viesť veľmi ťažký súboj.

„Hej," Coleov hlas ma prenesie do prítomnosti. Ešte silnejšie ma objíme okolo hrudníka a pritlačí sa na mňa celým telom. „Som tu, kam si sa ale zatúlala ty?"

Ležíme v mojej posteli, v byte je už dávno ticho a všetko obklopuje zázračná tma. Zmýva strach, smútok a beznádej, ktorá sa usídlila od onoho dňa kdesi hlboko vo mne. Otočím sa na posteli tak, aby som mu bola priamo pred nosom a v tme vyhľadám jeho skúmavý pohľad. Má starosti, pochopiteľne, aj keď tie tri dni sa mi skôr vyhýbal. „Čo sa to s tebou deje?" vyslovím otázku, ktorá ma tak dlho svrbela na jazyku.

„Palacinka," prstom prejde po mojom nose, zacítim jeho typickú mentolovú vôňu. Tuším, že sa týmito dotykmi a pohľadmi chce dostať od toľko potrebnej konverzácie, ale naozaj dnes už nemám sily na nejaké ťahanie tajomstiev z chlpatej deky, a preto len prižmúrim oči a jednoducho si ho užívam.
Tieto posledné dni bol Cole vraj zavalený prácou a nemohol byť pri mne. Tušila som, že mal samozrejme aj iný zámer a to, nechať mi čas s priateľkou, aby som jej pomohla a hlavne, aby som strávila viac času s rodinou. V práci sme s Islou dostali voľno, Alex síce nebol nadšený, ale nakoniec sa podvolil. Niekoľko našich kolegov, na čele s Oscarom, mu trocha pohrozili a zatiahol spiatočku. Aj keď po tom všetkom, čo mi o ňom Will povedal, som nadobudla pocit, že ani sto Oscarov by nám nemohlo, ak by sa raz rozhodol. No dnes ráno sa Cole ku mne pripojil a bol mi skvelou oporou naprieč celému dňu, či už na cintoríne, alebo hodiny po pohrebe, až sa nakoniec nenechal dlho presviedčať a zakončili sme to u nás.

Dlho po jeho oslovení len tak ticho ležíme, keď mi napadne čosi. „Premýšľal si niekedy o smrti? Ty ako policajt, bežne sa s ňou stretávaš,..." nechávam vyznieť posledné slová do ticha okolo nás.

„Jess," povie a oblíže si pery. Milujem, keď ma touto skratkou oslovuje práve on. Nadýchne sa, „smrť nebolí, je to akoby si iba zaspala," povie úplne jemne. Viem, že sa snaží, aby ma nevyľakal.

„Neprebudíš sa," pípnem a zároveň potiahnem. Príliš reálna predstava smrti ma neskutočne desí, objavujú sa tiene minulosti, no spolu so strachom teraz cítim až priveľa smútku.

„Nie, to nie." Pohladí ma znova po tvári a čím bližšie k nemu som, nadobúdam pomaly pocit, akoby sa mi vzďaľoval. Možno nie úmyselne, ale každopádne to robí. V jeho očiach chýba typické rebelstvo, na ktoré som si pomaly zvykla a zahodila za hlavu prvotné mylné dohady. Chýba v nich vzdor a možno mi už len naozaj šibe z toľkého vyčerpania a preliatych sĺz za tieto posledné dni. Naozaj mi chýba ten jeho typický úškrn, kedy som skutočne vedela, že po mne túži. Veľmi túži. „Dnes si to zvládla na jednotku." Pobozká ma do vlasov. „Isla je určite rada, že ťa má." Je taký iný,...

„Cole," pritisnem sa k nemu ešte viac, jeho slová mi dodávajú odvahu a prehodím nohu cez jeho bok. Chcem ho. Tak veľmi ho potrebujem. Tá prázdnota ma pohlcuje zaživa.

„Ššš, palacinka." Rukou, ktorá doteraz pokojne spočívala na mojom líci, prejde k mojej nohe, jemne ma pohladí, no potlačí ju a opatrne položí na pôvodné miesto.

Zachovám sa ako totálna hlupaňa a zúfalé decko, ktorému niekto vezme jeho obľúbenú hračku, keď sa ho opýtam: „ty ma nechceš?" Môj hlas mne samotnej znie strašne, po uplakaných dňoch mám hlasivky v keli a vyprahnuté hrdlo, akoby som týždne spievala naplno. Zatvorím oči. Cole je ticho, iba ma hladí vo vlasoch a tichými „ššš" sprevádza do ríše snov. Predtým, než úplne zapadnem na miesto, ktoré mi tak chýbalo, ho počujem vysloviť posledné slová, ktoré ma totálne zmätú.

„Toto ti znova nemôžem urobiť,... nie, nie, nie."

*

„Dnes tu nebudeme mať veľa roboty," povie Oscar, obmotá si zásteru okolo pásu a na každú z nás sa usmeje osobitne. Je to síce smutný úsmev, bez toho, aby vložil veľa námahy do zodvihnutia kútikov, ale predsa. Je to dobrý človek. „Vedľa v meste je nejaký ich smiešny festival, každý sa tam chystá," vysvetľuje ďalej a všetkým nám naleje kávu do pripravených hrnčekov.

S Islou si tie svoje vezmeme a odstúpime mierne bokom. Dnes ešte neprehovorila. „Si v poriadku?" skúsim to s prvou otázkou. Pritiahne si šálku k ústam a poza paru vidím, ako mierne prikývne. Voľnou rukou ju chytím za tú jej, stlačím a prižmúrim oči. „Som tu pre teba, to hádam vieš."

Ďalšie minúty prejdú tak, že sa nestihnem pomaly ani obzrieť. Spolu zájdeme do šatne, oblečieme si naše smiešne uniformy a pomaly začneme obsluhovať zákazníkov. Isla je tichšia, ako bývala inokedy, ale vidím, ako sa snaží držať pohromade. To je dobre, pomyslím si. Aj snaha sa cení. Ako rada by som bola jej lanom, jej záchranným kolesom, ktoré by ju držalo pohromade, ako pred mnohými rokmi podržala ona mňa.

„Will je k tebe dobrý?" nájdem si cestu k nej a popri nosení tanierov plných palaciniek sa jej opýtam. Toho dňa si môj brat zbalil všetky veci a už ho nebolo. Býva spolu s Islou a Samuelom a prebral moju úlohu hlavnej opory. Cítim sa tak nepotrebne.

Mierne pretočí očami. „Je najlepší."

„To som rada," prikývnem. Zoberiem si od Oscara novú dávku objednávok a poobzerám sa po reštaurácii. Jeho slová sa zatiaľ míňajú účinku.

„Jess," príde bližšie a stíši hlas. „Nemusíš mať o mňa také obavy. Viem, že som sa zrútila," pozrie si na nohy a zhlboka sa nadýchne. „Viem, že som to neustála, ale Jess," chytí ma za predlaktia a pozrie uprene do očí, „mám syna, mám Willa a mám teba a vaše sestry. Nie som na to všetko sama. Uvedomujem si, že..."

Nad dverami zaznie otravný zvonček a obe sa ako na rozkaz otočíme tým smerom. Isla už nestihne dopovedať myšlienku, keď do reštaurácie vojdú štyria obrovskí chlapi ako hora. Dvakrát mrknem či vidím dobre, ale nič sa nezmení. Pozrú sa jedným smerom a potom hneď tam, kde stojíme my dve. Jeden hlboký nádych trvá, kým sa odlepia od zeme a vydajú sa priamo našim smerom.

„Alex?" opýta sa ten prvý a neznesiteľne pomaly si stiahne tmavé okuliare po nose nižšie. Obzrie si ma od hlavy po päty. Inštinktívne svojím telom zabránim ďalším pohľadom na Islu, keď sa pred ňu postavím. Odrazu mi je akosi zle od žalúdka. Všade navôkol to totálne stíchne, počuť lietať muchu nad našimi hlavami a všímam si, ako ľudia opúšťajú svoje miesta. Z kuchyne sem dorazí Oscar a postaví sa vedľa nás.

„Nejaký problém, páni?" Ruky si prekríži na prsiach, ukáže svalnaté paže.

„Nie," povie ten istý. „Tuto s krásnou slečnou," kývne hlavou mojím smerom, „sa len bavíme. Teda," posmešne sa zaškerí, „pokiaľ otvorí tie svoje krásne ústočká a použije ich aj na reč, nie len na fajčenie vtákov." Oblíže si ústa a následne na mňa vyplazí odporne špicatý jazyk.

Oscar sa nestačí diviť, pravdepodobne sa s takou drzosťou ešte nestretol. „Čože?" vykríkne dosť nahlas. Nik však na neho nereaguje. Tí ďalší traja sú ako socha. Jeden monument, jeden vydrbaný celok.

Zalapám po dychu a okrem základného pudu strachu, mnou prejde aj riadna dávka hnevu. Udržím sa len tak-tak a urobím krok vedľa. „Je vo svojej kancelárii," poviem a zodvihnem bradu. Nech si nemyslí, idiot.

„Dobré dievčatko." Pristúpi ešte bližšie, zmarí akúkoľvek šancu na môj útek, jednou rukou odsunie Osraca bokom a druhou mi surovo schytí bradu, trhne mi hlavou smerom k nemu. Veľkým mozolnatým palcom mi prejde po perách, cítim, ako mi všade rozmazáva rúž. Jeho spoločníci sa bez hanby vysmievajú, pískajú si a svojvoľne si nalievajú kávu do prázdnych hrnčekov. Akosi sa uvoľnili,...

„Vypadni!" povie jeden z tých obrov Oscarovi. Ten sa na mňa pozrie, pohľadom mi naznačí prepáč a vráti sa späť do kuchyne. Reštaurácia je prázdna, počuť len môj prerývaný dych a Isline vzlyky a občas zahučí tá sprostá mucha. Pridáva na absurdite tejto situácii. Panebože, Isla! Je mi zle, do očí sa mi tlačia slzy a jeho zovretie na mojej tvári nepoľavuje. Začnem sa chvieť, ale zima mi nie je. Bojím sa, že mi zlomí sánku.

Odrazu ma pustí, zasmeje sa a poslednýkrát mi prejde po perách, tentoraz však celou rukou. Urobí zopár krokov okolo mňa, ale zastaví sa. „Ak by si mala potom čas,..." skôr počujem, ako vidím, že sa chlípne usmeje. Roztrasenú ruku si priložím na ústa, zadržím tak vzlyky a raňajky derúce sa von. Keď sa všetci štyria stratia v chodbe vedúcej do Alexovej kancelárie, vystrelím k záchodom a v tesnom závese za mojim zadkom uteká Isla. Stihnem to a zvraciam snáď celé minúty. Tuším, že do sveta vypúšťam aj to, čo som jedla pred týždňom. Isla stojí tesne za mnou a hladká ma po chrbte, odhŕňa mi vlasy z dosahu zvratkov a šepká upokojujúce slová. Ale to ja by som mala pomáhať jej, to ona predsa plakala. Sme kotva jedna pre druhú.

Nakoniec ju pošlem späť, musím sa pozbierať sama. Umyjem sa, ovlažím si tvár studenou vodou a sledujem, ako sa celá chvejem. Čo sa to so mnou deje? Skontrolujem svoj výzor v malom zrkadle, a keď vidím tu červenú šmuhu, napne ma znova, no udržím sa. Celou silou si vydrhnem zvyšky rúžu a popritom nechávam zmáčať slzami obe líca. Aká to kôpka nešťastia sa zo mňa behom niekoľkých minút stala?

„Alex, netušil som, že u teba pracujú také rozkošné kúsky." Pri ceste späť sa zastavím, keď počujem ten odporný hlas. „Už dávnejšie by som ťa navštívil, osobne." Posledné slovo poriadne zdôrazní. „Nemám pravdu, chlapi?" Súhlasné mrmlanie mi vženie do žíl strach zmiešaný s adrenalínom.

„Len si nechaj zájsť chuť, kamarát," zasmeje sa môj šéf. „Z týchto tu ti ani jedna nedá."

„Hm, vieš, aký dokážem byť presvedčivý."

„Kurva, Thomas, viem, že nehráš dvakrát fér a slovo nie ti je cudzie," uchechtne sa Alex, „ale týchto tu sa ani nedotkneš. Tebe nohy neroztiahnu, dobrovoľne či nedobrovoľne. Rozumieme si?"

„Bojíš sa, že by ti potom nedali? Okúsili by poriadneho muža a pre teba by ostali len zvyšky?"

„Ty si riadny vôl!"

„Tú blondínu by som si dal kúsok po kúsku."  Mráz mi prejde po chrbte. Odrazu niekto tleskne a ja sa konečne spamätám. Pokračujem v ceste späť na rajón. Nohy sa mi podlamujú a som veľmi slabá, to vracanie a odporný zážitok zo mňa vysali všetky sily. Tíško ako taká malá myška prejdem okolo kancelárie a ešte počujem Alexa, ako hovorí: „je čas vyriešiť obchody."