V to ráno, keď som našla Colea pokojne spať v obývačke na jeho gauči, som odišla bez rozlúčky. Dalo mi to veľa vnútorného prehovárania a vlastných pre a proti, aby som ho jednoducho nezobudila a nevyriešila si vlastné nezodpovedané otázky. Chcela som odpovede, potrebovala som ich ako soľ. Nakoniec však, pri pohľade na jeho bledú tvár a mierne vpadnuté oči, som usúdila, že ho nechám sa pokojne vyspať. Už večer predtým som si všimla jeho menej zdravý výraz, no rozhodla som sa to pripisovať pracovnému vyčerpaniu a nerobiť si zbytočné starosti aj s ním. Bohato mi stačil Will.
Keďže punčochy skončili v jeho koši, musela som si vystačiť s tým, čo som mala na sebe a veriť, že cestou domov nestretnem nikoho nepovolaného. Ešte pred odchodom som mu urobila potichu raňajky z toho biedneho nič, čo som našla v skrinkách a s pusou na horúce čelo som odišla.
Sama som v ten deň nevyliezla z postele. Oddychovala som a čerpala novú energiu. Koľkokrát som sa však bola na seba pozrieť do zrkadla a obzerala si odtlačky, ktoré na mne Cole zanechal? Radšej som to ani nepočítala.

Od toho dňa sa vzťah medzi nami presunul na celkom inú úroveň. Nemôžem tvrdiť, že by sme boli pár, ako si to mnoho ľudí okolo nás mylne myslelo, ale fungovali sme ako dobre zabehnutá dvojica, ktorá vie, čo chce a potrebuje.

Správy sme si s Coleom vymieňali takmer denne a naše sex stretká sa konečne stali pravidelnou večernou aktivitou, skoro ako beh, len oveľa príjemnejšie. Bolo len niekoľko dní, kedy sme boli obaja natoľko zaneprázdnení a nevedeli si zosúladiť svoje nabité kalendáre. Chápala som aj to, že musel pracovať, veď predsa nebol jediný a niekoľkokrát ma odviezol so svojím kolegom do večernej školy a samozrejme, čakal ma aj po jej skončení. Nebudeš sa tu len tak potulovať, jeho slová, nie moje. S Emanuelom sme si celkovo sadli. Bol to chápavý a múdry chlap a veľakrát som videla v jeho pohľade tú istú dravosť, ktorou sa črtal sám Cole. Išli si za svojím cieľom a celkom tvrdo. Mala som pocit, že Cole občas aj žiarlil, alebo som si to len navrávala? Moja hlava bola plne pripravená spriadať všemožné plány. Aj keby, on by si to nikdy nepriznal. Za ten krátky čas som mala možnosť spoznať ho z viacerých stránok a jedna z tých, povedzme že dobrých, bola, že na sebe nedal poznať city za žiadnu cenu. Cole začínal byť čoraz viac uzavretejší, navonok pôsobil silne a mužne, no tušila som, že ho niečo zožiera. Hoci som sa snažila preniknúť pod tú bariéru, ktorú si okolo seba tak pracne vystaval, no bola som neúspešná. Dôvera sa u neho získavala ťažšie ako čokoľvek iné. No na druhú stranu som bola šťastná, že mi bol ochotný poskytnúť aspoň nejaké informácie o sebe. Každé zrnko jeho života bol pre mňa dar.

Bol to deň ako každý iný. Ráno som sa vyteperila z postele, urobila dievčatám niečo na jedenie a pristavila sa pri Willových dverách. Samozrejme, keď som ho nepočula chrápať, opatrne som otvorila dvere, len pre istotu a na moje prekvapenie som ho tam nenašla. Čo ma však prekvapilo oveľa viac, bol ten bordel, ktorý po sebe zanechal. Akoby sa niekam ponáhľal, akoby mu to tu prehľadal nejaký vlamač. Will nie je ten typ chlapa, a preto sa vo mne čosi zovrelo a stiahlo a pulzovalo o čosi rýchlejšie. Niekde v kútiku duše, zabudnutom okraji mozgu, som vždy čakala na túto chvíľu, kedy sa dozviem nejakú zlú správu o ňom. Vedela som, že je v niečom namočený, no z Colea som to vytiahnuť nevedela, aj keď som použila všetky dostupné ženské zbrane. Bol verný svojmu povolaniu. Opýtať sa Willa, to bolo ako hádzať hrach o stenu. Stále ma len ubezpečoval, že sa nemám ničoho báť a ako sa on sám o všetko postará. A teraz tu stojím a pozerám na jeho posteľ a všetky veci okolo nej, keď mi konečne dôjde, že treba nejako konať. Zoberiem zo svojej izby telefón a vytočím jediné číslo, ktoré mi v danú chvíľu môže pomôcť.

„Palacinka?" ozve sa takmer ihneď. Prisahám, že ten chlap niekedy čaká na moje zavolanie.

„Cole, je niečo s Willom?"

„Dobré ráno aj tebe, Jessica a nemám tušenie, čo je s Williamom. Veľký brat sa stratil?" Počujem, ako sa vedľa ktosi uchechtne. Opäť sú na sledovačke.

„Cole, to vôbec nie je vtipné." Zamračím sa, aj keď ma nemôže vidieť.

„Máš pravdu, palacinka, pretože nemáš volať mne, kurnik, ale svojej kamarátke Isle. Pravdepodobne je u nej, to ti nenapadlo?"

Na chvíľu sa zastavím v tom zbesilom pochodovaní okolo vlastnej postele a priznám si pravdu. „Nie." Čo sa to so mnou deje? Jasné, veď je istotne u nej. Lenže, potom sa znova pozriem na chodbu, von z mojej izby, a uvedomím si tu jedinú vec, kvôli ktorej mi to nenapadlo. „Nechal si v izbe bordel. Akoby tu vybuchla bomba," dodám Coleovi, ktorý je stále na linke a tíško čaká.

Teraz sa zasmeje tak uvoľnene a počuť ten zvuk, je pre mňa ako rajská hudba. Upokojí ma, ale len na chvíľu. „Zlatko, je to predsa chlap."
Zlatko? To kedy sme k tomu postúpili? V pozadí hovoru počujem hlásenie z vysielačky, pravdupovediac, ho vôbec ani nevnímam. Rozmýšľam nad slovami, ktoré Cole povedal, či naozaj neprikladám niečomu takému príliš veľký význam a v tieni zistených tajomstiev nešaliem zbytočne. Ale som to predsa ja a to ku mne niekedy naozaj patrí.
Uchom zachytím zvyšok hlásenia a odrazu mi zovrie hrdlo. Prudko sa nadýchnem, telom mi prebehne vlna nepríjemných zimomraviek a chcem vrátiť tých niekoľko sekúnd späť, aby som počula, čo tá pani povedala. Viac mi ale netreba, pretože Cole a Emanuel to počuli tiež a hneď na to počujem štartovať motor.
„Jess?" povie trochu mierne, defenzívne, so strachom v hlase. „Ideme po teba, počuješ ma?" Mám pocit, že z tejto miestnosti odrazu niekto vysal všetok vzduch a ja sa nedokážem nadýchnuť. Neviditeľná ruka mi zviera hrdlo. Neviem hovoriť. „Jess, do riti, odpovedz mi!"

Prudko zavrtím hlavou a odoženiem slzy, ktoré sa chystajú skĺznuť po lícach nižšie. Nadýchnem sa. „Čakám vás." Hovor sa zruší a ja odhodím telefón na posteľ. Nie, nie, nie. To určite nie je to. Zle som počula, aj Cole a Emanuel spolu so mnou. Robím si starosti zbytočne, je to jednoducho skoro. Príliš skoro. Je to úplná zhoda náhod, veď také niečo sa stáva bežne. Rýchlo sa skontrolujem, a keď si v hlave poskladám všetko do svojej vlastnej rozumnej výhovorky, prejdem na chodbu a pohľadom zaletím do kuchyne. Dievčatá sedia za stolom a raňajkujú, smejú sa v tej svojej malej úprimnej nevedomosti. Aj predtým to tak bolo, s Willom sme ich chceli uchrániť pred najväčšou bolesťou v ich živote.

Rátam minúty, v tichosti stojím v chodbe v tieni vlastných myšlienok, ktoré mi nedajú dýchať. Srdce mi rýchlo bije a pripomína mi tú skutočnosť, že som naozaj človek a aj keby som sa od všetkého chcela nejakých spôsobom odosobniť, teraz to nepôjde. Nie pre ňu, nie pre neho.

„Jessica," povie Emanuel a otočí sa na mňa, keď už bezpečne sedím v ich služobnom aute. „Ešte nič viac nevieme,..." ďalej nepokračuje, iba pokrúti hlavou. Lenže, on vlastne ani nemusí. Ja to proste viem a aj napriek tomu nekonečne dlhému presviedčaniu, ktoré som robila v rámci krátenia si času čakania, to cítim v kostiach. Viem, čo ma čaká, keď tam dorazíme. Tie tri ulice, ktoré nás ešte čakajú, prejdú však až príliš rýchlo.

Ako v mrákotách vystúpim a ani Cole nie je taký rýchly, aby mi pomohol. Vidím blikať svetlá a prítomnosť niekoľkých príslušníkov záchrannej služby mi iba potvrdí moje neblahé domnienky. Bodaj by som sa tentoraz mýlila. Zalapám po dychu, nie som schopná rozumne uvažovať a prikázať svojmu telu konať.

Odrazu sa mi podlomia kolená a hrozí, že spadnem rovno na zem, no Cole to vycíti a jednou rukou ma pevne chytí.
„Som tu pri tebe," povie potichu, len pre mňa.
Nevnímam ruch okolo seba, pretože veľmi túžim po tom, aby to bol len planý poplach. Len niekto od vedľa, len nejaká suseda. Môže sa jednať len o sprostú náhodu a hlásenie vo vysielačke nemalo nič spoločné s Islou a jej mamou.

Santos niekam odbehne, ale keď ho vyhľadám, jednoducho mu to vidím v očiach. Práve sa rozpráva s jedným záchranárom a pred mojím skúmavým pohľadom len sklopí zrak.
Je to pravda.

Počujem plač, nie je to môj vlastný a poobzerám sa okolo seba. Keď sa obaja s Coleom otočíme a vidíme scénu pred sebou, mám chuť kričať, preklínať a nadávať, pokiaľ sa celý poriadok sveta nevráti do normálnych koľají. Cole mi stlačí ruku na znak jeho prítomnosti, aby som nezabudla, že je tu pre mňa.

Pokrútim hlavou a urobím jeden váhavý krok za druhým, kým spoločne nedôjdeme až k Willovi, ktorému v náručí Samuel narieka tak, až sa jeho malé telíčko natriasa pod silnými vlnami smútku. Plače a ten zvuk mi zakaždým láme srdce viac a viac. Will má zatvorené oči a tuho zviera Samuela, šepká mu do malého uška upokojujúce vety a sľubuje, že ho to rýchlo prejde.

„Idem za ňou," poviem po chvíli pokojným hlasom. Snažila som sa nazbierať sily, čo to dalo. Kráčam v sprievode Colea, ktorý sa ma nehodlal pustiť, a kým niečo potichu hovorí svojim kolegom stojacim vo vchode, ja sa ešte raz otočím na brata a hľadám v ňom oporu a útechu. Slzami zmáčaná tvár mi je však odpoveďou na všetko. Toto nebude vôbec jednoduché.

Cestu hore však nevnímam. Pred dverami sa zastavíme ešte na niekoľko sekúnd, kedy si ma Cole pritiahne do tesného objatia a dá mi pusu do vlasov. Toto gesto som od neho vôbec nečakala. „Som tu pre teba, palacinka moja, ale toto je vaša chvíľka. Počkám ťa tu," chytí ma za líca a prinúti pozrieť mu do očí. „Si silná, ty to zvládneš, podporíš ju."

Keď váhavo otvorím dvere, vo vnútri ma privíta slabé prítmie rušené jemným poletovaním drobného prachu. Policajta pri dverách si ani nevšímam. Nič nepovie, len na mňa hľadí smutným pohľadom. Je tu ticho a v prvej sekunde si naozaj vydýchnem, pretože si pomyslím, že toto je len zlý sen. No v tej ďalšej počujem tiché vzlyky, ktoré ma prinútia pohnúť sa ďalej a opatrne vojdem do izby, ktorá patrila Islinej mame. Zastavím sa na jej prahu, pozriem na čakajúceho záchranára a ihneď stočím pohľad na ten výjav, ktorý mám priamo pred nosom.

Padnem na kolená, svet na malú sekundu sčerná a z hrdla sa mi vyderie hlasné „nie." Prikryjem si tvár rukami a už neviem nijako zabrániť slzám, ktoré sa v tom momente derú z mojich očí. Okolo paže sa mi obmotá teplá ruka a pomôže mi na nohy. „Ste v poriadku, slečna?" pýta sa ten človek, ktorý túto zvláštne intímnu, no napriek tomu veľmi smutnú chvíľu zdieľa s nami. Pokrútim hlavou a dovolím mu, aby ma odniesol k posteli.

„Ona iba spí," šepká Isla a zviera svoju mamu v silnom objatí. „Iba spí," opakuje stále dookola a ticho plače.
Sandem si k nej za pomoci záchranára. Vidím, že mi chce ešte niečo povedať, no pozriem sa mu priamo do očí a nedovolím mu to vysloviť.

„Dajte nám ešte desať minút," prosebne k nemu zašepkám.

Skloní hlavu a odíde z izby, nechá nám naše malé súkromie.

„Isla, zlatíčko," prejdem jej dlaňou po chrbte. „Tak veľmi ma to mrzí," šepkám, pretože mám hrdlo silno stiahnuté. Ani neviem, čo viac by som mala povedať. Vlastné emócie ma premáhajú a všetko len sťažujú. Ťažko sa mi dýcha a tvár už mám takú mokrú, že sa mi ju neoplatí ani utierať. Pritlačím sa ku svojej priateľke ešte silnejšie a snažím sa jej jemne zabrániť v pohybe, ktorý vykonáva, tuším že od nájdenie svojej mami. Hojdá sa v jednom rytme dopredu a dozadu so svojou mamou v náručí a neustále opakuje tie isté slová. „Isla, som tu pre teba."

Spoločne plačeme ešte niekoľko minút, neúnavne Islu triem okolo paží a popri tom všetkom spomínam na tie chvíle, ktoré sme spoločne zažili. Jej mama bola od toho dňa, kedy som ju spoznala, aj mojou mamou a pamätám si, ako ma veľmi zasiahlo zistenie, že je smrteľne chorá. V tomto prípade došlo naozaj na slová, rakovina si nikoho nevyberá. My sme si len mohli priať, aby počkala ešte dlhšie. Modliť sa a želať si dlhší život, viac zážitkov, viac času,...

„Bože, Isla,..."

„Jeho tu nespomínaj," preruší ma priateľka namosúrene a zastaví sa v pravidelnom pohybe. Chce kričať? „Jeho meno v tomto dome nevyslovuj!" Stočí pohľad od mŕtveho tela a presunie ho priamo do mojich očí. V tých jej horia plamene. „Ako sa opovažuješ?"

„Isla,..."

„Nie!" vyprskne na mňa sliny. „Po tom všetkom, čo ti urobil, čo vám urobil," náhle vzlykne, zvesí ramená, „čo nám urobil, sa ešte opovažuješ vysloviť jeho meno v tomto dome?" Zlostne strhne moje ruky zo svojho tela a opakom dlane si utrie mokrú tvár. „Zobral ti rodičov, Jess! Zobral ti to najdrahšie na svete a teraz to urobil aj mne a Samuelovi," pokrúti hlavou. Ticho čakám, prekvapená jej náhlym hnevom sprevádzaný toľkými slzami. Viem, že potrebuje čas a ja som ochotná jej ho dať.

„Je to nefér,..." Opatrne položí mamu späť do postele a pomaly sa z nej vyštverá. „Tak nefér,..." plače ešte silnejšie ako doteraz. Je to vôbec možné? Otočí sa nám chrbtom. „Nenávidím ťa, preklínam ťa, že si mi ju zobral," kričí smerom do nebies. „Nikdy,... počuješ ma? Nikdy si už na teba ani len nespomeniem, pretože si sadistická sviňa, ktorá si berie tých dobrých,... ako veľmi ťa nenávidím,..." klesne na kolená a tvár ponorí do dlaní pod obrovskou ťarchou emócií. Toľko plaču, toľko sĺz. Nielen že jej odišla mama, práve prichádza aj o svoju obrovskú oporu počas tých rokov,... vieru.

„Isla," kľaknem si k nej a objímem ju najsilnejšie, ako v tejto chvíli zvládnem a dokážem. „Pššt, to bude dobré, naozaj. Som tu s tebou a pre teba. Pre teba a pre tvojho synčeka. Na mňa a na Willa, Mads, Miu, Emanuela a taktiež aj na Colea," pozriem sa na neho, práve vchádza do miestnosti, „sa môžeš stále spoľahnúť. Sme tu pre vás, zlatíčko." Nechám vyznieť moje slová do toho vzácneho ticha, ktoré vyplňuje miestnosť na malú chvíľku, kým sa obe nerozplačeme nanovo. Sekundy ubiehajú a pomaly vytvárajú minúty, no čas sa zákerne zrýchlil práve proti nám.

Nakoniec do miestnosti vojde aj záchranár v sprievode ďalších ľudí, ktorí opatrne pristúpia k posteli. Pozorujem ich len po očku, nechcem byť priamym svedkom toho, ako s ňou manipulujú. Cole sa pristaví k nám a čupne si za mňa, pohladí ma po chrbte a tíško šepká Isle upokojujúce slová. Vidieť ho takto mi dáva maličkú nádej. Nádej pre nás dvoch. Akoby som si doteraz ani neuvedomovala, že cítim niečo viac, ale práve v tejto chvíli moje srdce nielen plače, ale sa aj nadchýna nad myšlienkou lásky k tomuto divokému policajtovi.

Pomôže nám sa postaviť, a keď je Islina mama prichystaná na nosidlách, všetci traja k nej naposledy pristúpime. Viem, že teraz nečaká Islu ľahké obdobie a dni do pohrebu jej vyplnia povinnosti, ale aj tak pri nej chcem stáť. Aj napriek všetkým desivým spomienkam.

„Ľúbim ťa," zašepká Isla. „Vždy ťa budem ľúbiť, mami."

„Ďakujem za všetko," pridám sa k nej. „Odpočívaj v pokoji, ľúbime ťa." Posledné slzy mi stečú po tvári ako dôkaz neodvratnej porážky. Osudu neujdeš. Otočím sa na Colea, ktorý vedľa mňa stuhnuto postáva a na malú sekundu si všimnem strach v jeho očiach, pokiaľ nezmizne za jeho typickú masku nezaujatosti, teraz ovplyvnenú ťažkou životnou situáciou.

Pridržím Islu, keď jej mamu odnesú z izby a držím ju celý ten čas, kým mi zúfalo plače na ramene. Nadáva, sľubuje, preklína a znova nadáva. Sama sa nezdržím a plačem s ňou, aj keď som si myslela, že už som vyplakala snáď všetky slzy na svete. Cole celý ten čas ticho stojí pri nás, aj keď som ho chcela vyhnať späť do práce, ani sa odtiaľ nepohol. V očiach sa mu usídlilo akési odhodlanie, ktoré som tam doteraz nevidela.
O niekoľko minút sa k nám pridajú aj Will so Samuelom.

„Mami?"

„Áno, miláčik?" Isla si ho vezme do náručia a rýchlo si utrie tvár. Will ich oboch objíme.

„Už nebude babku nič bolieť?" opýta sa hlasom plným detskej túžby a nádeje, až sa mi hrdlo zovrie nanovo.

„Ach,..." Islu otázka jej syna poriadne zaskočí.

„Už ju nič nebolí, kamoš," povie namiesto nej Will. Pozriem sa na neho a aj bez slov mu poďakujem.

„Sľubuješ?"

Všetci sa na seba v rýchlosti pozrieme. Naraz do jedného, dokonca aj Cole s nami spoločne odpovie tomu malému smutnému človiečikovi. „Sľubujeme."