Cole

Sedieť tu a čakať, to ma vždy zabíja. Každá jedna zasraná kontrola je úplne na prd a táto nie je žiadnou výnimkou. Najradšej by som robil sto iných vecí, vlastne,... teraz už iba jednu a to preťahoval tú nádhernú kočku Jessicu. Lenže ja nie, ja musím sedieť v čakárni doktora a č a k a ť na blbé výsledky, ktoré aj tak potvrdia neodvratnú pravdu.

Ide to so mnou dole vodou.
Cítim to každým dňom viac a viac.
Rútim sa do zasraných pekiel a neviem to zastaviť.

Keď sa ráno pozriem do zrkadla, tvár mám stále bledšiu a bledšiu. Sústredenie mi odchádza po niekoľkých minútach a len ťažko dokážem zakryť pred svojím šéfom totálne vyčerpanie. Je síce pravda, že som si vzal služby naviac, lenže prečo?

Aby som, sakra, unikol pred myšlienkami na ňu. Kurva! Čo sa to so mnou deje? Ešte aj teraz, keď tu sedím v čakárni plnej ľudí, sa mi pri pomyslení na jej nahé telo postaví. Som beznádejný prípad. Pokrútim hlavou sám nad sebou a možno po tisíci raz vymažem rozpísanú správu. Už mi načisto prepína.

„Gelbero!" zahlási tá otrasná sestrička. Nemám ju rád. Naozaj. Je oblečená stále v tom istom, och, nesúďte ma prosím, viem, že je sestrička, stále po mne blúdi svojimi zvedavými očami, a keď ma púšťa pred seba, aby som vošiel do ordinácie, cítim, ako mi čumí na zadok. Môžeš si nechať iba zdať, pomyslím si. Táto perfektná zadnica patrí iba,... kurnik, nad čím to vôbec premýšľam?

„Cole, rád vás opäť vidím," povie doktorko sucho.

„Ja nie," poviem po pravde, ale podídem k nemu a potrasiem mu rukou. S oslovením si nerobím žiadne starosti. Na čo aj?

„To ma teší, veď, kto by tu chodil rád, že?"

To má byť akože humor? Sklopím pohľad na svoju kartu, ktorú má otvorenú na stole, no posadím sa hneď po ňom. Však mi to aj tak povie, nemusím šmírovať. „Je to zlé?" neodpustím si hneď prvú otázku. Čakal som na chodbe celých štyridsaťpäť minút a štyridsaťosem sekúnd, ale kto by to bol počítal.

Odkašle si. Toto nebude dobré. „Máme tu menší problém, pán Gelbero."
Uhm, takže teraz som pán Gelbero. Čo iné?
„Choroba postupuje rýchlejšie, ako sme predpokladali a váš zdravotný stav, ehm, sa horší zo dňa na deň. Musíte sa prestať toľko hnať, ináč zničíte všetky štatistiky."
Na štatistiky mu ja zvysoka seriem, no má v niečom pravdu.
„Spíte v noci? Oddychujete pravidelne? Staráte sa o svoju stravu?" páli jednu otázku za druhou a ja len zamietavo pokrútim hlavou. Som to ja ale pacient. Vzdychne si, „pán Gelbero, ste na zozname už tri roky a stále sa nenašiel vhodný darca. Musíte myslieť aj na svoju budúcnosť, na komisiu, ktorá skúma vhodnosť darcu a príjemcu, musíte o seba dbať, aby ste si čo najviac zvýšili šance na úspešnú transplantáciu."

„Lieky nezaberajú?" Preložím si ruky na hrudi.

„Lieky zabezpečujú iba to, aby vás vaše telo pomaly nezabíjalo a spomaľujú poškodzovanie pečene. To sám dobre viete, vysvetľovali sme si to na každom spoločnom sedení. A že ich nebolo málo. Koľko ste sa sem nacestovali?" krúti nado mnou hlavou ako nad malým deckom. „Lieky však nezabránia postupnému zničeniu. Tak či onak, na konci cesty nás čakajú len dvoje dverí a je na vás, do ktorých vstúpite."

No iste a tie reči o nájdení vhodného darcu sú potom na čo? Keď mi za tri roky nenašli novú pečeň, ako mi ju nájdu, povedzme za ďalších päť? To už mi moja pečeň môže rovno stvrdnúť a odprevadiť ma za brány pekla.

Ešte chvíľu mi doktorko vysvetľuje, čo a ako mám robiť, akoby som to sám nevedel a vyslovene ma žiada, aby som sa šetril. Aj keď vie, čo robím, mám sa podľa jeho slov stiahnuť a šetriť sily. Chce, aby som prežil, aby som bol ďalšie mizerné číslo v drbnutých štatistikách.
Lenže práve tie štatistiky mi možno dávajú mizivú šancu na život. Odkedy ma diagnostikovali, prešli tri roky a ja stále žijem. To znamená, že mi zistili chorobu v správnu dobu, ako mi to doktorko neustále prízvukuje. Ináč, by mi teraz ktosi chystal pohreb a za štátne prachy by ma pochovali v drevenej rakve v samom kúte cintorína. Nie, vôbec sa tým neutešujem.
Ja sa však smrti nebojím, teda,... donedávna som sa ešte nebál. Nemám už nikoho a ani som neplánoval niekoho spoznať. A na čo? Môj život sa chýli v tak rannom veku ku koncu. Kurva, asi sa zo mňa stane posraný básnik. Mám tridsaťdva a uvažujem nad zmenou povolania. Ach, Cole, si ty ale kretén.

Podám mu ruku a opustím hnusne bielu ordináciu a cestou von ma sestrička zavolá, aby som jej podpísal nejaký papier. „Čo je to?"

„Poučenie," povie bez obalu.

Čo sú tu už všetci na hlavu? Nemám nikoho. NIKOHO a aj keby som, sakra, dnes umrel, nik na nich nepodá žalobu. Ale urobím jej dobre, podpíšem sa a cestou von na ňu mrknem. Dovolím jej aspoň dúfať. Kriste, som to ja ale hovädo, ale za to pekne a pomaly umierajúce. Mohla by mi niekedy odpustiť, že?

Konečne sa von nadýchnem čerstvého vzduchu a rozmýšľam, kam sa dnes ešte podejem. Mám voľno, konečne. Trpko sa uchechtnem. Po koľkých dňoch? No, kto by to rátal. Sledovanie toho parchanta nám s parťákom dáva zabrať. Už ani nepočítam, koľko nocí sme presedeli v aute s litrami kávy a sledovali, kam v noci odváža svoj tovar. Moje kroky vedú do auta, a keď naštartujem, zvolím smer stanica.
Počuli ste ma dobre, nemám nikoho, tak sa mi láskavo nečudujte!

„Hej, čo tu robíš?" priateľsky ma potľapká po ramene Owen, je za pultom pre návštevy. „Nemáš náhodou voľno?" pýta sa, kým sa zapisujem. Z peňaženky si musím vytiahnuť preukaz, zabudol som svoje číslo.

„Mám." Zasalutujem mu na pozdrav a poberiem sa do kanclu. I keď ten otvorený priestor by len málokto nazval kanceláriou. Santos sedí za stolom, niečo zúrivo ťuká do prastarého počítača. No čo už, vyberať si nemôžeme, robíme s tým, čo nám dajú.

„Gelbero? Čo ty tu?"

„Pracujem tu," ukážem prstom na menovku na stole oproti tomu jeho.

„Ha, ha. Máš predsa voľno," poklepe ukazovákom na kalendár. Hm, ten som si ani nevšimol. Ako to, že si značí moju dovolenku? „Tá sexi prdelka nemá čas?"

Na sekundu stuhnem. Ako, sakra, o nej vie? „Prosím?"

Zaškľabí sa. „Pokoj, odpusť si ten skvasený ksicht, k tejto situácii sa vôbec nehodí. Videl som ju v ten večer, čo si ju vymakol na ulici. Zabudol si? Bol som predsa s tebou a na ten zadok sa nedá zabudnúť." Lenže, ja som vážne zabudol, že bol vtedy so mnou. Kde som mal hlavu? Odpovedať snáď nemusím. „Dočkám sa aj odpovede?"

„Ona s tým nič nemá," vytlačím nakoniec zo seba. Lepšie bude, ak od nej konverzáciu zvediem iným smerom. Unavene sa zveziem na stoličku a prstami pravej ruky si pošúcham oči. Tak ma bolia. Mal by som si naozaj oddýchnuť. „Niečo súkromné." Nerozumiem, prečo mu to vôbec vešiam na nos, lenže cítim potrebu sa konečne niekomu zveriť. Chcem, aby niekomu na mne záležalo, aby niekto prevzal aspoň kúsok z tých nezmyslených pocitov a šialených myšlienok, ktoré ma každý deň otravujú. Aj keď nad tým tak uvažujem, Santos bude asi prvý v rade na tom úžasnom predstavení o mojej srmti.

„Jasné," ani nezdvihne pohľad od textu, ktorý poctivo ťuká do prehistorickej klávesnice.

Nemám nič na práci, Emanuel sa naďalej venuje dokumentovaniu, čo je moja slabá stránka a všetky naše poznámky vkladá do digitálneho sveta. A potom, myslím, že tak o necelých desať minút, ktosi spredu povie to meno a my obaja so Santosom vyletíme zo stoličiek. Akoby sme čakali práve na to.

Kolega, ktorého meno ani nepoznám, veď načo, hovorí tlmeným hlasom – tak, aby to každý počul, ako bol včera večer svedkom nejakej bitky, kde hlavným protagonistom bol ten kretén Alex a nejaký mladý chalanisko zapletený do nočných bitiek a stávkovania. Do riti, noc, kedy si dáme malú pauzu, sa stane čosi také.

„To si berieme na starosť my," vloží sa do toho Santos.

„Ale, čo nepovieš," zatiahne ten blondiak, je mi úplne nechutný. Ak by som mal hádať, toto je číslo jeden v braní úplatkov. Ak sme to zatiaľ ešte nevyčistili celé.

„Nepočul si, čo povedal Santos?" poviem hrubším hlasom, ako som vôbec plánoval a postavím sa priamo pred neho. Som vyšší, širší, svalnatejší, krajší a vlastne všetko viac. Nie, nedvíham si tým sebavedomie, len mám jednoducho pravdu.

Krátka slovná prestrelka končí, keď sa objaví na obzore kapitán a jediným náznakom umlčí každý jeden možný protest. „Tento prípad je Santosov a Gelberov."

„Ale, pane,..." nestihne však viac.

„Nepočul si ma, Barton? Alebo nerozumieš niečomu? Pokojne si to môžeme vydiskutovať v mojej kancelárii." Povie kapitán veliteľským hlasom, ktorý neznesie žiaden protest. Ani ja, taký večný vyrývač, by som na to nepovedal ani mäkké f.

„Nie, rozumiem všetkému." Barton zvesí hlavu a odkráča preč.

„Gelbero, do kancelárie."

*

Hodiny v kuchyni tykajú nahlas. Voda stekajúca odkvapom, zurčí príliš nahlas. Môj dych počujem príliš nahlas. Srdce pumpuje a prúdi krv v mojom tele príliš rýchlo. Všetko je príliš. Aj ja sám. Dusím sa, hnevám sa, dokonca zúrim, plačem a som zároveň najšťastnejší človek na zemi.

Musím odtiaľ vypadnúť.

Musím sa vyvetrať, aj keď som len pred necelou hodinou po výraznom vyhadzove zo stanice dorazil domov. Nedostal som výpoveď, nie, len ďalšie zasrané voľno. Po príchode som si dal ľadovú sprchu a zabrúsil k sebe do postele. To bola však chyba. Aj po niekoľkých dňoch ju tu cítim. Som strašný. Nedokopal som sa k tomu, aby som vymenil obliečky, namiesto toho som však nos zaboril hlbšie do tej vône a spomínal. Potom som si zbabelo vyhonil, namiesto toho, aby som jej napísal.
Šibe mi. Tie lieky musia mať nejaké vedľajšie účinky, ktoré zo mňa robia takého paka, idiota, kreténa.

Ešte ďalšiu nezmyselnú hodinu trápim sám seba, no nezaspím a namiesto toho sa oblečiem a vyrazím von. Sadnem do auta, párkrát sa nadýchnem a odložím to nezmyselné vyhlásenie o mojom zdravotnom stave do priehradky, kde na to iste zabudnem. Chvíľu sa bezmyšlienkovite túlam ulicami, sledujem pohyb naokolo a mysľou sa stále vraciam k tomu dokonalému telu.

Koho tu vlastne chcem oklamať? Jedine, ak seba. Kurva, veď som sa s ňou dohodol, tak prečo váham? Dá mi svoje telo, iba to a ja to svoje zase na oplátku. Nič viac, dohoda je dohoda.

Prudko stočím volant a mierim k jedinému miestu, ktoré už poznám do poslednej tehly. Hnusná reštaurácia, odporná zásterka pre majstra vo svojom remesle. Prejdem okolo raz a pekne spomalím. Nezahliadnem ju. Na konci ulice to stočím do uličky, chvíľu si tam pobudnem a popritom nervózne poklepkávam nohou. „Už to viac nevydržím," a ešte k tomu trpím aj samomluvou. Otočím auto a znova prejdem okolo. Dych sa mi takmer zastaví, keď ju zahliadnem v tej sexy krátkej sukni. Prejdem na koniec ulice, zastavím v odstavnom pruhu a píšem jej správu. Musím ju mať, tu a teraz. Viem, je to šialené a možno až priveľmi pritiahnuté za vlasy, lenže táto ženská ma pobláznila. Totálne z nej blúznim. Vlastne, za to všetko môže len a len ona.

Sledujem, ako sa nenápadne vytratí od zákazníkov a spoza zástery vytiahne možno ešte exemplár z technického múzea a prečíta si, čo som jej poslal. Chytí sa jednou rukou okolo sladkej pusy, aj odtiaľ môžem vidieť tú jemnú červeň, ktorá zafarbí jej líčka. Jessica je hanblivá, ale musím podotknúť, že len v niektorých prípadoch. Tam v podniku, pripadala mi ako veľmi sebavedomá žena, už z prvého pohľadu som bol z nej hotový, to nepopieram. Len som si nemyslel, že by som sa do toho mohol až takto zamotať. Musím si dať sakramentský pozor!

Telefón sa rozozvučí prichádzajúcou správou.

Jessica: 19:53 Kde si?

Och, drahá Jessica, keby si sa toľko nevypytovala, už si mohla dávno sedieť a zajazdiť si na mne. Rýchlo jej napíšem, kam má za mnou prísť a potom už len čakám a sledujem, ako sa šikovne zbaví zástery a vybehne von do tej zimy. Pohľadom zavadí najprv na jednu stranu ulice, potom stočí hlavu mojím smerom, a tak na ňu bliknem.
A ona sa rozbehne.
To je moje dievča!

Rýchlo vystúpim, obidve sedadlá pohnem dopredu, a keď konečne ku mne pribehne, otvorím zadné dvere. Bez slova si vlezie a čaká na mňa. Zoširoka sa usmejem. „Vitaj," pošepkám jej do ucha, len čo za sebou zatvorím a nakloním sa priamo ku nej. Rukami si už beriem to, čo si vlastne nárokujem len pre seba, som totálny sebec a perami jej putujem po jemnej pokožke od ucha, cez sánku až k tým jej chutným, sladučkým a šikovným ústočkám. Má na nich jemne červený rúž, a aj keď ma zo začiatku neskutočne iritoval, teraz ľutujem, že som jej ho niekedy vytkol.

Siahnem jej na pracovné tričko a bez opýtania jej ho pretiahnem cez hlavu. Veď už to, že za mnou prišla a práve teraz sedí na mojom zadnom sedadle, rukami ma hladí, kam dosiahne, je svojím spôsobom jej áno. Nemusím sa ešte v tom ďalej utvrdzovať. Trochu ju priľahnem, potrebujem ju cítiť tak veľmi, až sa vlastných pocitov bojím. Posuniem si ju pod seba, udrie si hlavu o dvere a obaja sa z chuti zasmejeme.

„Je to tu malé," povie ešte tesne predtým, než jej do pusy strčím neodbytný jazyk.

„A čo si čakala od auta?" neodpustím si.

Ďalej však už mlčíme, dobíjame sa jazykmi, ukazujeme si, čo všetko s nimi dokážeme. Vyhľadám zapínanie jej podprsenky a tiež ju dám dole bez opýtania.

„Čo ak nás niekto uvidí?"

„Nik tu nie je," snažím sa ju ubezpečiť. Jessica neprejaví ani štipku vôle, aby ma zastavila, preto jej chabý pokus nechám nepovšimnutý. Pohladím jej nádherné prsia, bradavky už má ako z ocele, pevné, navreté a pripravené iba pre mňa. Musím ich ochutnať. Tak božsky na mňa reaguje, keď jej vlhkých jazykom prejdem po oboch zdurených hrotoch a medzi nimi jej zanechám mokrú cestičku. Rýchlo sa pozriem na okná, paráda, už sú takmer celé zarosené a aj keby šiel niekto okolo, nič neuvidí, azda len započuje.

„Teraz si sadnem a ty pôjdeš na mňa, môže byť?" navrhnem. Táto neznesiteľne nekomfortná poloha mi už lezie na nervy.

Prikývne a ihneď sa štverá na kolená vedľa mojej postavy. Sadnem si, rozopnem gombík a so zipsom mi už ochotne pomôže ona sama. Stiahnem ich tak, aby som si oslobodil penis a to mi ho už berie do ruky a ukazuje, ako veľmi som jej chýbal. Teda, aspoň moja výbava. „Poď a ukáž mi, že ma chceš tak veľmi ako ja teba."

Pomôžem jej preložiť nohu cez môj pás, rukami zašmátram pod sukňu a odhrniem premočené nohavičky na bok. Hm, ako sa nám história opakuje. Jessica si oprie ruky vedľa mojej hlavy a skloní sa pre sladký bozk, jazykom mi prejde po perách a jemne vydýchne, keď si ju na seba pomaličky posadím. Ani som len nepotreboval zistiť, či je pripravená. Bolo by pre mňa skôr prekvapenie, keby nebola. Upevní kolená a zaprie sa nimi o moje boky, ruky si položí na moju hruď a so zvesenou hlavou sa začne pomaličky hýbať. Kriste, toto som celý ten čas potreboval.

Všetka tá frustrácia z choroby, možno aj blízkej smrti, z takmer žiadneho posunu v prípade, práve vyletí von zavretým oknom, keď sa Jessica rozbehne a začne na mne jazdiť ako na svojom vlastnom koni. Je totálne úžasná. Teplá, priam až horúca, jej vzdychy ma posúvajú stále vyššie, až mám pocit, že sa urobím ešte skôr a stropím si tu riadnu hanbu.

Cez tričko ma poškriabe, ako tuho zviera jeho mokré časti a hneď na to si jednou rukou prehrabne vlasy na jednu stranu. Tohto momentu využijem a oboma rukami ju chytím za pás, pridržím na mieste a ukážem jej, čo je to tempo. Pomaly mi začne kričať do ucha, nestíha mi odpovedať, ale mne to vonkoncom nevadí. Stačí, že je tu, že ju môžem cítiť, počuť, ochutnať.

Celá sa napne, cítim, ako tuho pritláča stehná a kolená ku mne, a keď vykríkne moje meno, hlavu si oprie o rameno, prirazím ešte päťkrát úplne na doraz a nasledujem ju tam, kamkoľvek to vlastne šla. Je to nebo? Peklo? V tomto momente to nerozlišujem, aj keď viem, že mňa nič iné ako peklo nečaká.

Ešte niekoľko minút takto nepohnute sedíme, ona na mne a ja v nej. Tuho ma zviera, akoby sme ani neskončili, naše spojenie pretrváva a ja sa neviem dokonale odpútať. Zabúdam na svoje vlastné predsavzatia a pobozkám ju do vlasov, nad uchom jej zanechám mokrú stopu a potom jej jazykom prejdem pozdĺž celého krku a priehlbinku v strede vybozkám do každého milimetra. Jej pokožka chutná ako jablko, sladké, šťavnaté. Toto jablko by som chcel jesť každý deň.

„Dnes si nejako ticho," prehovorím až po niekoľkých ďalších minútach ticha. Naozaj, dnes žiadna sarkastická poznámka, otázka či len nejaké jej múdre konštatovanie. To, ako vzdychala a opakovala moje meno dookola, samozrejme nerátam. A potom,... potom sa jej čosi opýtam. „Čo ťa tak trápi?" Musel som spadnúť z čerešne, kým som sem došiel. Kurva, kto som, že sa jej niečo také pýtam? Cole, žiadne city, nezabúdaj! Nič, len sex!

Usmeje sa mi do krku, určite si myslí svoje, ale nejdem ju tu o ničom presviedčať. Mal by som asi sám seba. Dohoda stále platí. Pootočí si hlavu a ruku položí na moju hruď. „Mám dnes len zlý deň."

„Uhm," netuším, čo iné v takej chvíli povedať.

„Vieš," začne a odtiahne sa odo mňa. pohľadom vyhľadá moje oči. Vydýchne. „Dnes sa mi môj úžasný šéf vyhrážal, že ma vyhodí, ak sa tam ešte raz ukáže môj brat. Celý deň to nado mnou visí, tá hrozba je naozaj skutočná a ja viem, že na neho nič nemám. Keby chcel, pokojne ma môže vyhodiť aj dnes a," nadýchne sa, vidím, ako sa jej oči plnia slzami. Do čerta, kam sme sa to dostali? „Doma mám dve mladšie sestry, o ktoré sa s bratom staráme, oni ešte študujú, nepracujú, vieš," zatvorí oči a z toho pravého sa jej lenivo zvezie slza dole naprieč celým lícom. Zachytím ju perami takmer na spodku brady.
„K tomu mi dnes moja najlepšia priateľka," pokračuje úplne niekde inde, ale ja ju aj tak počúvam. „Vlastne, však ty ju poznáš. Isla, videli ste sa v klube, obsluhovala ťa v reštaurácii ako prvá. No a dnes mi povedala niečo, čo Willa pred niekoľkými rokmi zložilo na kolená a myslím, že aj preto včera zmlátil toho pablba Alexa." Vydýchne, rukou si utrie ďalšie tri slzy, ktoré jej stihli vyjsť a opäť sa oprie o moju hruď. Nie, nerátal som tie slzy.

Počkaj, počkaj, počkaj. Na stanici kolega hovoril o tej bitke. Spojím si to dokopy a nestačím sa diviť, keď si v hlave premietnem výsledok. Takže jej brat včera zmlátil Alexa a podľa rečí toho chumaja z oddelenia, je to hráč, príležitostný bitkár a ešte k tomu aj stávkuje.
Do čoho si sa to zaplietol, Cole?

„A kde máte rodičov?"
Naozaj? Skutočne, Gelbero? To si si dal odseknúť gule, alebo, aký to level randenia práve v tejto chvíli predvádzaš?

„Nemáme," povie sucho. Ešte skôr, ako sa stihnem totálne ponížiť a odhaliť svoju ochranársku tvár úplne, dopovie: „zomreli pred pár rokmi." Naplno sa odo mňa odtiahne, ruku vloží medzi nás, keď sa nadvihne, lenže tentoraz nečakám a hneď jej podám servítku, aby sa utrela. Natiahnem si nohavice s boxerkami, podám jej podprsenku a tričko. Vystúpi, akoby jej pod zadkom horelo, len tak-tak, že ju zachytím skôr, ako zbabelo utečie.

„Povedz, že to nebolo poslednýkrát." Odkazujem na náš sex.

„V aute?" pobavene sa zaškerí.

Je moja. Práve v tejto chvíli si uvedomím, ako na tejto ženskej lipnem. Ale ani za milión to nikomu nepriznám.

Pristúpi o krok bližšie, oprie ma o auto. Prstami prehrabne to vrabčie dielo, ktoré mám na hlave a ja, sakra, prižmúrim oči, pretože je to naozaj fantastické. „Nebolo to poslednýkrát." Pobozká ma. „Len nabudúce si poprosím niečo pohodlnejšie." Pohladí ma po brade a žmurkne, za to ju parádne capnem po chutnom zadočku. Sledujem, ako pohupuje dokonalými bokmi a ten jej úžasný zadok sa mi vzďaľuje stále viac a viac. V poslednej sekunde, kým sa otočím a nastúpim, si všimnem jedného páru očí, ktorý nás z opačného konca ulice sleduje. Takže, predsa len sme neboli sami.