Trhnem sebou a prebudím sa z odpornej nočnej mory. Už sú tu opäť. Neznášam ten pocit, strach, ktorý ma doslova opantá a nedovolí mi sa slobodne nadýchnuť. Rýchlo sa posadím na posteli a skontrolujem priestor okolo seba. Som doma, sama a do miestnosti prúdi len slabé svetlo cez malé okno. Z bytu počujem zvuky bežného rána v našej rodine a len na malú sekundu, možno aj čosi viac, si želám počuť svoju mamu, ako ma vyháňa svojím výrazným hlasom z postele. Lenže to sa nestane.

„Jess?" Willov hlas spoza dverí znie mierne nervózne.

„Môžeš," vyslovím slabým hlasom, rukou si vojdem do mokrých vlasov. Nohy vyvlečiem spoza prikrývky.

„Si v poriadku?" Viem, že sa pýta na noc, pretože ma istotne počul. A keď sa zahľadím do jeho starosťami prižmúrených očí, som si tým viac než istá. Pokrčím ramenami. „Ako to, že sa vrátili?"

„Keby som to ja len vedela," povzdychnem si. „Prečo si tak skoro hore?"

„Dievčatá ma zobudili a teba nikde. Ale Jess, mala by si s tým niečo robiť." Neurčito ukáže prstom na mňa a ja si opriem lakte o stehná a tvár schovám do dlaní.

„Viem." Nemá zmysel povedať niečo iné. Na terapiu som chodila, pokiaľ sme na to mali. Potom som s tým sekla a nejaký čas som sa mala dobre. Z času na čas sa nočné mory vrátia, ale tak ako prídu, potom aj odídu. Verím, že toto je ten istý prípad.

Od rána sa to so mnou nesie. Cestou z bytu cítim na sebe pohľady ľudí, akoby som to mala vyryté na chrbte. Dnes mám naozaj náročný deň, pretože vo mne ešte stále pretrvávajú zvyšky zlého sna a celkovo som dnes naozaj k ničomu. Človek by čakal, že sa nad ním konečne jeho šéf zmiluje, ale nie, to by sa od slávneho a nadupaného Alexandra očakávať nemalo.

„Jessica? Kde toľko trčíš?"

Zodvihnem hlavu a mierne sa posuniem na svojpomocne vyrobenej stoličke, ktorú som tu nechala už pred niekoľkými týždňami, no nik ju neodpratal. A tak, keď to naozaj potrebujem, zájdem do úzkej chodby smerom k únikovému východu, pohodlne, tak ako sa to len dá, sa usadím na drevenú stoličku vytvorenú zo starých škatúľ a unavene si zložím hlavu do oboch rúk.

Zhlboka sa nadýchnem, urobím obrovský výdych, tak ako mi to radila moja poradkyňa, a keď vstávam, počujem ten hnusný zvonček od dverí. „Tu som," poviem svojmu šéfovi, len čo vojdem do jeho malej kancelárie a nezabudne sa na mňa zazubiť tak, ako to len on vie.

„Zavri za sebou dvere," s úškrnom jeho vlastným mi rozkáže, otočí sa na päte a vyberie sa k svojmu stolu. Toto nie je dobré.

Alexander Johnson je známy tým, že je ochotný jednať o všetkom, vždy a všade, no má jednu podmienku. Vždy, jednoducho vždy a za každých okolností s vami bude hovoriť pri otvorených dverách. A prečo? Na to existuje aj jednoduchá odpoveď. Aby ho nik nemohol nikdy v živote obviniť z nejakého obťažovania, či niečoho horšieho. Akoby toho už nemal dosť na rováši.

Utriem si ruky do tmavej zástery, neposednú kučeru zasuniem za ucho a zdvorilo sa usmejem.

„Koľký rok že si tu, Jess?"

Myknem sebou, pretože neznášam, keď ma on oslovuje Jess. Toto privilégium nechávam len svojim najbližším. Takto ma vždy volala mama a mne pri pomyslení na ňu až stisne srdce bodavou bolesťou. „Myslím,... ehm, teda viem to presne. Zajtra to bude šesť rokov," poviem a popritom sa na neho falošne usmejem. Rukou mi ukáže, aby som sa posadila.

„Chcel by som ti usporiadať nejakú menšiu oslavu."

„Ale čo?"

Pozrie sa na mňa, nahne hlavu nabok a skúma každý môj detail. Tento jeho pohľad doslova nenávidím. „Hneváš sa?"

Pokrútim hlavou na znak nesúhlasu, ale neodpoviem. Čím menej v jeho spoločnosti prehovorím, tým lepšie.

„To som rád. Bol by som taktiež rád, keby si pozvala svojich súrodencov, veľmi radi ich tu privítame a samozrejme, nezabudni povedať Willovi, že je tu taktiež vítaný."

William, môj starší brat, to tu z duše nenávidí. Kedysi tu pracoval ako podradný kuchár, začal si s jednou servírkou a vyzeralo to dosť nádejne, boli spolu niečo cez rok. Áno, správne, boli, kým nevyšlo najavo, že servírka je Alexandrova neter a ten si pre ňu neprial iba kuchára a Williama poslal kade ľahšie. No to, čo sa udialo potom, nik nečakal. Odvtedy sa môj brat nepýta, nezisťuje a najdôležitejší bod programu, nechodieva do Alex's Coffee, pretože môjho šéfa, svojho bývalého zamestnávateľa, z duše nenávidí. A už len obyčajný pohľad na neho ho neskutočne bolí.

„Určite mu to nezabudnem navrhnúť," poviem mu však pokorne. Som si istá, že mu nič neceknem, ani len hláskom nepripomeniem niečo tak bolestivé a neustále pulzujúce v jeho srdci. Od tohto dňa je to iný William, iný brat, akého sme mali dovtedy. Ani smrť rodičov ho nepoložila natoľko, ako ten deň, keď sa dozvedel,...

„To ma teší, Jess. A teraz, ak dovolíš," prednesie svojím podlízavým hlasom, „môžeš opustiť túto kanceláriu." Postaví sa a zarovná niekoľko nič nehovoriacich papierov na svojom stole. Vždy sa tvári, ako veľmi pracuje, no všetko je len jedna obrovská lož.

Chytím kľučku v úmysle odtiaľ čo najskôr vypadnúť, no preruší ma. „Ešte jedna maličkosť, Jess." Otočím sa na neho s otázkou v očiach. „Tvár sa prekvapene, ak to vôbec dokážeš."

Je to jeden bastard, nič iné si o ňom nedokážem ani len pomyslieť a nie som jediná, ktorá to má len v hlave. Vyjdem a nezatvorím, keďže to pokladá za hriech a vrátim sa späť do tmavej chodby k svojej provizórnej stoličke. Ešte niekoľko nádychov a výdychov, utriedim si myšlienky v hlave a neustále rozmýšľam, ako len pozvem svoje sestry na oslavu bez toho, aby sa o tom dozvedel Will. Nie je možné, aby to nezistil.

Pri návrate na rajón stretávam svoju najlepšiu kamarátku, s ktorou tu pracujeme takmer od samého začiatku spolu. Aj ona potrebovala peniaze, aj ona sa vzdala svojho sna vyštudovať, aj ona má svojich vlastných démonov. Možno preto si tak dobre spolu rozumieme.

„Jessica, stalo sa niečo?" pozornejšie sa však prizrie, uvidí jemný záblesk a lesk v mojich očiach, pokladá zásteru za bar a priskočí priamo ku mne. Schytí ma za ruky a dvoma krokmi vráti späť do prítmia úzkej chodby. Obzrie sa, porozhliadne a až potom prehovorí. „Takže ti to už povedal?" Prikývnem. „Ten imbecil. Vravela som mu, že nebudeš súhlasiť so žiadnou oslavou a už vonkoncom nezavoláš Williama, ale stavím sa, že ti vlastne ani nedal na výber, však?" Opäť len prikývnem. „Och, moja. Poď sem." Prednesie, akoby som utekala, no ona ma schytí do toho svojho obrovského objatia a ja som neskutočne šťastná, že ju mám. Isla je jediná osoba, ktorej som prezradila všetko, vie dokonca aj o nehode, ktorá zabila mojich rodičov a vie,... Jednoducho vie.

Po našej chvíľke sa obe naraz vrátime do priestorov reštaurácie, z ktorej bola kedysi len obyčajná kaviareň. Niekoľko vhodných hostí, niekoľko zaujímavých ponúk, ktoré Alexander prijal a hľa, je z tejto bohom zabudnutej kantajnerovej kaviarne ešte väčší odpad ako predtým, a to reštaurácia.

Niekoľko nových hostí si zaželalo palacinky, všetko si pekne napíšem na príručný blok a nechávam Oscarovi objednávku. Ďalším stolom dolejem čierny životabudič a pobehujem sem a tam. Kontrolujem, či všetky objednávky nájdu svojich majiteľov, občas prehodím slovko s Islou a s ostatnými čašníčkami na mojej smene, ale hlavne sa snažím nemyslieť na zajtrajšok. Bola by som rada, keby som tu mala svoje sestry, ale čo vymyslím s Willom?

Keď už na mňa Oscar doslova kričí s hotovou objednávkou, prebúdzam sa zo svojho bdelého sna a rýchlo vyzdvihnem niekoľko tanierov a posuniem ich ďalej po pulte, aby sme každá z nás odniesla ten svoj. Prejdú ďalšie dve hodiny, počas ktorých sa takmer nezastavím, len tých niekoľko minút, kedy sa navzájom prestriedame na prestávkach. Počas toho, ako zájdem k únikovému východu, mi zrak padne na jeho dvere, ktoré sú opäť zatvorené a počuť mierny ruch za ich pántami. Radšej odtiaľ rýchlo miznem, nechcem počuť nič, čo by ma stavalo do nepríjemnej situácie. Už aj tak viem toho až, až.

Dvere zavŕzgajú a ja vdychujem do pľúc tak čerstvý vzduch, ako len v tejto časti mesta je možné a uvoľnene sa zveziem popri drsnej stene do mierneho podrepu. Z vrecka sukne vytiahnem svoj zastaralý mobil a pošlem správu Mii. Som si viac než istá, že s Mads rady prídu, len to nejako zatajiť pred Willom. To bude ťažší oriešok. Okolo prechádza niekoľko áut, ani len nespomalia, hoc vedia, že sa to tu hemží ľuďmi. Mám svojich desať minút voľna, ktoré som ochotná tráviť tu, zabudnutá za dverami podniku, ktorý ma pripravil o všetky šťastné vyhliadky do budúcnosti, avšak niet žiadna iná cesta, a aj napriek tomu mi môj chlípny šéf chystá oslavu na počesť mojej šesťročnice u neho. Aké úbohé.

Ešte niekoľko minút si len tak hoviem a myšlienkami sa túlam vo svojej lepšej minulosti, kedy dni dávali zmysel a každý úsmev na mojej tvári bol úplne úprimný, keď spoza ulice, niekoľko blokov ďalej, vyjde policajné auto a mieri mojim smerom. Ostávam celkom v šoku, pretože do tejto lokality auto tohto typu nezavítalo, hm, dobrých päť rokov. Opatrne sa vyštverám na svoje nohy, ktoré mi dávajú na vedomie, že som doteraz na nich doslova sedela a svaly mi divne brnia a protestujú proti váhe celého tela.

Auto spomalí, keď prechádza okolo mňa. Je to len niekoľko metrov, kde končí popraskaný betón a začína sa ešte viac popraskaný asfalt, ktorý by mal byť cestou, no ja presne vidím, že za volantom sedí úplne niekto nový, niekto, koho som tu v týchto končinách ešte nevidela. Ani neviem, ako som si to vôbec uvedomila, keďže mu do tváre nie je poriadne vidieť. On však svojím pohľadom na mne spočinie o niečo dlhšie, ako by bolo vôbec vhodné, ako sa vôbec patrí na šoféra, ktorý ma hľadieť hlavne pred seba a nie civieť na sporo odetú čašníčku. Zatiaľ čo sa mi zima zarezáva pomaly ale isto pod krátke nechty, stihnem ešte zahliadnuť, ako pokývne hlavou mojim smerom a opäť sa začne sústrediť na cestu. Tak je to správne, pomyslím si. Jemný vánok sa oprie do mojich už aj tak rozcuchaných blond vlasov a ešte ich viac pošramotí. Dôsledkom nočnej mory som sa im ráno dosť nevenovala a tie kučery si jednoducho robia so mnou, čo chcú. Po niekoľkých minútach ticha sa opäť vrátim ku svojim povinnostiam. Hlavou mi ale neustále vŕta ten zádumčivý pohľad. Uvedomila som si, že jeho tvár som si nestihla ani pozrieť, no niečo ma na ňom zaujalo.

Zvyšok mojej smeny ide ako po masle. S Islou si stihneme naložiť aj na vlastné taniere, keď sa poobede o štvrtej ruch okolo našich stolov pomaly upokojí a spokojne si vypijeme aj spoločnú dennú šálku kávy. Sprevádzaný smiechom a džavotom z okolia sa opäť ozve zvonček, ten otravný zvuk, ktorý ma trápi aj v snoch, keď sa obe ako na povel otočíme tým smerom a zamrzneme takmer na mieste. Práve tu vchádza azda ten najkrajší chlap široko ďaleko, s nezbedným úškrnom na jeho plných perách zdobiacich ostrú sánku pokrytú dvojdňovým strniskom. Má tmavé hnedé vlasy, dlhšie, ako by človek čakal v tomto meste. Tmavšia pokožka je znakom iných koreňov, predpokladám, že pochádza z ďaleka. Je vysoký, mužný a extrémne krásny. V tej sekunde, keď sa zahľadím do jeho očí, vidím krásnu modrú. Očarí ma, ako ich má mierne privreté. Akoby nad niečím neustále dumal. Cítim, ako mi Isla chytí zápästie a celou silou ho stlačí. Neznámy mieri k jej strane rajónu, vytešene si vzdychne, a keď sa na mňa usmeje tým jej úsmevom, ktorý poznám viac než dobre, presne viem, na čo myslí. „Toho dnes dostanem," potvrdí svojimi slovami moje domnienky, zaviaže si pevnejšie zásteru a skrýva pod ňou mierne vypuklé bruško, ktoré jej ostalo po tehotenstve.

Pozerám sa za ňou, ako sa ladne vznáša a zahadzuje svoje nikdy nekončiace obavy, ktorými trpí hádam asi už od pôrodu a vzdávam sa šance na nejaký úspech spoznať daného krásavca. Zoskočím zo stoličky za barom, prichystám novú kanvicu s kávou a snažím sa nehľadieť ich smerom. Počujem jej zvonivý smiech a tíško závidím. Isto na neho skúša tie svoje overené triky, ktorými sa snaží už tak dlho niekoho zbaliť, a aj keď sa navonok javí ako nebojácna a silná, vždy vediaca za čím ide, ja naopak viem, že vo svojom vnútri sa veľmi bojí o Samuela a iba hrá, aká je bezstarostná, pritom tak veľmi túži nájsť vhodného partnera. Takého, ktorý sa postará nielen o malého Samuela, ale prichýli aj jej skvelú a životom skúšanú dušičku.

Pri ďalšom stole na mňa máva rodinka s dvoma deťmi, rýchlo ich obslúžim a sledujem, ako sa to tu pomaly opäť začína napĺňať. Oscar sa len tak otáča, pripravuje palacinky ako na páse a popritom vypráža aj hranolky, ktoré máme tiež v ponuke, no zvyknú si ich dávať len deti. Práve preto som kedysi presvedčila nášho drahého šéfa, aby aspoň do tohto investoval o čosi viac a začal kupovať lepší olej, taký, ktorý nespôsobí rakovinu hneď, ako sa vôbec jedna hranolka dotkne vašich jazykov. Ďalšie stoly si pýtajú moju pozornosť a ja aspoň nestíham sledovať konkrétne jeden, ku ktorému by som sa rada dostala ja. Jedno som si však všimnúť stihla. Jeho pohľad.

O tri hodiny neskôr si skúsene dávam dole zásteru, hádžem ju za bar, ako by som to robila poslednýkrát, aj keď viem, že zajtra si ju opäť oblečiem a pomalými krokmi sa zberám do našej malej šatne. Nie som ochotná chodiť v tomto odeve dlhšie, ako je potrebné a som možno jediná. Zatváram skrinku, v malom zrkadle sa ešte skontrolujem, beriem do ruky tašku a sprevádzaná tým otravným zvukom vychádzam do ruchu ulice. Pritiahnem si tuhšie kabát ku krku a vyberiem sa smerom ku škole.

Takmer vyskočím z kože, keď na mňa niekto zatrúbi.

„Jess!"

„Will, kriste, chceš aby som tu niekde dostala infarkt?" kričím na brata, ktorý zastavuje na krajnici a stiahne okienko.

„Nasadaj, fešanda. Kde máš Islu?"

Zatiaľ čo nemotorne otváram dvere a hádžem tašku jeho smerom, mu aj odpovedám. „Zobrala si dve hodiny naviac. Vieš, Samuel chce nejaké nové autíčko na ovládanie a ona nemá nič našetrené. Tak robí, čo vie," pokývnem ramenami. Zapnem si pás, viem, ako je na to Will alergický, najmä po tom všetkom, čím sme si prešli a on konečne vyráža.

„Smer škola?"

„Presne. Prečo si po mňa prišiel?" moja otázka je úplne na mieste, keďže ma takto prekvapí tak raz za mesiac.

„Chcel som s tebou prehodiť pár slov, pretože mám dnes nočnú."

Och, áno. Will robí v nejakej super tajnej práci, ktorú sa mne a ani mojim sestrám nehodlá prezradiť dovtedy, kým nebude mať všetko isté. A ja nemám ani toľko v sebe, aby som sa niekedy vykradla z domu a sledovala jeho kroky. Popravde, aj by som sa bála, v tomto našom malom kútiku mesta, kam nezavíta nič iné, iba prostitútky a drogoví díleri. Ou, možno by som aj zabudla na zblúdilé duše, ktoré však hneď zmenia smer, ako náhle si uvedomia, kam to vlastne zablúdili.

„Tak spusť."

„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, a tak mi presne vysyp, prečo Mia s Mads zajtra idú s tebou do toho bordelu." Ani neodtrhne zrak z cesty, vidím len, ako silno zviera volant a zatína sánku.

„Oukeeej, takže ti to vytárali?" načo zbytočne naťahovať čas.

„Ani nemuseli. Počul som ich dohovárať sa za dverami."

„Ty si šmíroval? Will, toto je veľa aj na teba," odfrknem si.

„Tak už to teda vyklop."

Volant stočí mierne doprava, keď vchádza na ulicu k mojej škole, kde chodievam na večerné kurzy o účtovníctve a podnikaní. Aj keď sa sen o univerzite rozplynul, stále verím, že aspoň týmto vzdelaním sa niekedy pohnem vpred. Keď spomalí a úplne zastaví, otváram dvere, no on ma silno schytí za zápästie. „Ešte sme neskončili, Jess."

Pokorne zvesím hlavu, mám presne tri minúty do začiatku prednášky. „Alex mi robí oslavu k môjmu pobytu u neho a pozval nás všetkých, vrátane teba." Vydýchnem. Tak a je to vonku. Ani to nebolelo.

„Ten bastard!" nahnevane vykríkne Will. „By ma zaujímalo, či zavolal aj Veronicu, hm?" pozrie sa mojim smerom.

„Will. Ja vôbec netuším. Naozaj. Povieš mi však jednu vec?" Vidím ten boj, ktorý neustále v sebe vedie, keď sa téma otočí smerom k nej. „Čo presne sa v ten deň stalo, keď Veronica odišla?"

Pokrúti hlavou, pustí moju ruku a nahne sa za dverami. „Nemám ti viac čo povedať." Počujem ho, že ešte niečo dodá, ale zatvorené dvere mi bránia v rozlúštení detailov. Môžem len hádať, však predsa ako vždy, keď sa rozprávame o nej. Vtedy sa uzavrie, dá zbohom každému postupu a malému krôčiku, ktorý dovtedy urobíme a ja sa len topím a hľadám východisko, ako z tejto ich zapeklitej situácie vykľučkovať von. Otočím sa na odchod, keď počujem, ako zvinie okienko na svojom starom aute. „A, Jess? Zajtra so mnou v žiadnom prípade nerátaj. Nech si ten bastard nemyslí, že mu všetko len tak ľahko prejde."

Načo odpovedať, toto som presne čakala. Zvesím hlavu a váhavo prejdem ku obrovskému schodisku pred budovou. Počujem zapišťať pneumatiky a prudko otočím hlavou. Keď zamierim pohľad na povedomé prechádzajúce auto, môj pohľad sa stretne s tým jeho. Sekundy ubiehajú akosi spomalene, kým auto nezabočí za roh a ja sa konečne spamätám.

***

Touto cestou by som sa rada poďakovala A_m_i_s, vďaka ktorej mám úžasný cover a neuveriteľnú spätnú väzbu na príbeh, ktorý ste sa rozhodli čítať. Ďakujem za všetko, honey. 

A teraz, dosť bolo sentimentálnych rečí, užite si aj zvyšok príbehu ❤