You can't go to bed without a cup of tea
Maybe that's the reason that you talk in your sleep
And all those conversations are the secrets that I keep
Though it makes no sense to me. - Little Things

-2.12.2013-

Obdobie vianočných sviatkov sa pomaly začína, ľudia sa smejú, sú šťastní, vykupujú obchodné centrá a rozmýšľajú ako tento rok strávia Vianoce. On nie. Od roku 2003 vianoce odmieta. Bez nich to nie je ono. Pamätá si keď ako sedem ročný oslavoval svoje posledné Vianoce. Bol ešte dieťa, stále veril na Santa Clausa a vždy vysedával pred krbom v obývačke a čakal, že sa zjaví. Znovu to bolo len v jeho predstavách, tak ako to, že sa raz dotkne hviezd. Ale vtedy v to veril.
V očiach mal iskričky z jasného ohňa oproti jeho tvári a okolo neho behala jeho malá sestra. Lottie mala vtedy čerstvý jeden rok a asi dva mesiace dozadu sa naučila chodiť. Ničila všetko, čo jej prišlo pod ruku a tak nečudo, že keď prešla okolo Louisa, zastavila sa a začala ho ťahať za vlasy. Nič si z toho nerobil, miloval svoju sestru, a ak bolo ťahanie jeho vlasov to, čo ju robilo šťastnou a rozkošnou, nechal si to. Na sedemročného chlapca mal dosť rozumu - hovorili mu to rodičia, učitelia ale aj kamaráti, ktorých vtedy ešte mal. Vedel čítať lepšie ako každý v triede, vedel vypočítať príklady z matematiky, ktoré sa počítali o ročník vyššie.
Včera oslávil siedme narodeniny. Od Charlotte dostal uslintanú pusu na pery, čo mu prišlo vtipné a nechutné, ale aj tak ju mal rád. Od rodičov, vraj za poslušnosť, dostal malý keyboard, na ktorom sa v budúcnosti mal naučiť hrať. A aj naučil.

Sedel za klavírom, o trochu väčším, ako bol jeho prvý keyboard a vlasy mu padali do tváre. Prerívane dýchajúc, prstami jemne hladiac klávesy, sa nechal unášať hudbou. Miloval hru na klavíri - bolo to niečo, pri čom zabudol na všetko a vyprázdnil si myseľ. Dnes tomu tak nebolo. Po mysli mu behala ona, ako inak tak ako stále, a on začal hrať rýchlejšie. Ani raz sa mu nezaplietli prsty a Moonlight sonata od Beethovena sa vznášala vo vzduchu. Vedel ju hrať profesionálne, práve ona bola prvou skladbou, ktorú sa naučil hrať ako malý chlapec na svojom keyboarde. Hrával ju rád. Len dnes mu pýlila uši. Neuvedomoval si, že to ona a nie skladba, mu prekáža. Nevedel ju vyhnať z mysle. Jej zelené oči, ružovkasté líčka a v neposlednom rade jej dokonalé, po malinách voňajúce kučeravé vlasy. Odvtedy, čo navštívila jeho domov, s ňou nebol. Nechodil do školy, vyhýbal sa všetkým, dokonca aj Katherin. Evelyn sa mu snažila dovolať, písala mu každý deň SMS či je v poriadku, ale nikdy neprišla k nemu domov. Dodnes.

,,Hráš krásne Louis." Mykol som sa a rýchlo som zabuchol klávesy. Prehrabol som si vlasy, ktoré mi počas hrania padli do tváre a otočil som sa.

,,Čo tu robíš?" Zamračil som sa a pomaly som kráčal do kuchyne - potreboval som sa napiť.

,,Prišla som ťa pozrieť. Dva týždne ma ignoruješ a-"

,,Nehovor mi, že som nedostupný Evelyn. Snažím sa, dobre?" Z chladničky som si vybral pomarančový džús a nalial som si ho do priesvitného pohára. Kývol som na ňu, či si dá a ona kladne pokývala hlavou. Nalial som aj jej a podal som jej pohár do rúk.

,,Tvoje snaženie sa, je nechodenie do školy a nedvíhanie telefónov? Ale to nie je to, prečo som prišla, nechcem sa hádať Louis." Povedala kľudne a sadla si na barovú stoličku. Ja som sedel na kuchynskej linke a v pomalých intervaloch som hojdal nohami.

,,Prečo si teda tu?" Spýtal som sa a napil som sa džúsu. Stále som sa neusmieval, nemal som dôvod. Aj keď ona bola môj jediný dôvod na úsmev. Myslel som si, že keď nebudem chodiť do školy, a Katherin budem klamať, že sa necítim dobre, tak na ňu zabudnem; nebudem na ňu myslieť v tom smere - ale stal sa presný opak. Zamiloval som sa do nej ešte väčšmi.

,,Chcela som ťa vidieť," nadýchla sa a pozrela sa mi do očí, ,,a chcela som vedieť, či si v poriadku. Aj ty si prišiel ku mne, keď mi nebolo dobre. Ja som ťa ale sklamala, pretože som prišla až po dvoch týždňoch." Začali sa jej lesknúť oči a ja som sa zarazil. Myslela si, že som sklamaný? To ja som sa jej vyhýbal a ona plakala. Nestiekla jej po tvári ani jedna slza, ale  - ale očí sa jej leskli a vyzerala, že sa čoskoro rozplače úplne. To som ale nemohol dovoliť, to ja som sa jej vyhýbal.

,,Nie, nesklamala si ma, ja-," postavil som sa a rukami som ju stiahol zo stoličky, následne ju pevne zvierajúc v náručí. Nad týmto som dlho premýšľal - aké to bude objímať ju. Bol to skvelý pocit. Nasal som vôňu jej vlasov a ona svoje ruky nemotorne obmotala okolo môjho pása.

,,Nebolo mi dobre, to je všetko. Potreboval som si oddýchnuť od školy, ešte nikdy som nechýbal nejak extra dlho, zaslúžim si to a priemer mi to nepokazí." Prehovoril som, keď sme sa od seba odtiahli, ona ma stále držiac okolo pása. A ja som bol hotový. Na mieste, kde mala položené svoje ruky som cítil jemné mravčenie, ktoré postupovalo až po končeky prstov. Pozeral som jej do očí a po chvíli som odskočil, akoby som sa popálil. Neuvedomoval som si, ako to mohlo vyzerať, ale ona vyzerala, že je spokojná. Zo zamračenia na jej tvári zrazu vznikol široký úsmev, ktorý prešiel do smiechu. Nechápal som, čo je jej smiešne, ale rozosmial som sa rovnako. Nahlas a s otvorenými ústami - tak, ako keď som sa smial prvýkrát.

-4.12.2013-

,,Kam ideš?" Opýtala sa ma Katherin, keď som si v predsieni obúval svoje Vansy. Bola sobota, Slnko ledva vyšlo na oblohu a ja som sa chystal von. Áno, počujete správne, ja - Louis Tomlinson, som sa chystal von.

,,Kam chodievajú osemnásť ročný chalani v sobotu doobeda?" Spýtal som sa, zatiaľ čo som si viazal šnúrky.

,,Na rande?" Zhýkla a chytila ma za ruku. Pretočil som očami a pobozkal som ju na čelo.

,,Nie, idem sa prejsť," zasmial som sa, ,,maj sa." Otvoril som dvere a vyšiel som na verandu.

,,Kedy prídeš?" Usmievala sa a ja s ňou - tešil som sa. Konečne som sa cítil, ako normálny chalan v mojom veku.

,,Neviem, ale vrátim sa. Neboj, nejdem skočiť z mosta alebo tak niečo."

,,Teraz sa začínam báť." Vykríkla, keď už som kráčal za bránou po chodníku a nahlas som sa zasmial.

,,To bol môj plán!" Zakričal som naspäť a počul som ešte, ako zatvára dvere.

//

,,Už som si myslela, že neprídeš."

,,Ale som tu." Prehlásil som a s rukami vo vačku som podišiel bližšie k nej. Roztiahla ruky na znak objatia a ja som jej ho rád daroval.

,,Kam pôjdeme?" Opýtal som sa jej a rukou som si prehrabol vlasy. Usmiala sa a začala ma ťahať za ruku. Bežali sme po dlhom móle pri doncasterskom jazere a ona ma stále ťahala ďalej. Dobehli sme až k drevenej lavičke, ktorá stála na konci a bol z nej krásny výhľad na hladinu jazera. Posadili sme sa a ona moju ruku pustila; ja zúfalý po jej dotyku som jej ju znovu stlačil v mojej.

,,Rada sem chodievam, viem sa tu uvoľniť." Prikývol som, sledujúc východ Slnka.

,,Je to tu pekné," usmial som sa, "ja sa viem uvoľniť len pri hre na klavíri."

,,Videla som. Vôbec nevnímaš, máš svoj vlastný svet." Znovu som sa usmial, stále sa pozerajúc na hladinu jazera.

,,Niekedy je to tak lepšie. Žiť vo svojom svete, kde je všetko kľudné a ľudia sú šťastní." Pohladila ma po palci, a mňa len ten malý dotyk dostal - keby ona len vedela.

,,Čo sa im stalo Louis?" Opýtala sa a ja som si povzdychol. Vedel som, že sa ma na to čím skôr opýta, ale čakal som, že nie dnes; ešte som si nepremyslel, čo jej poviem.

,,Ne-"

.,Louis. Nechcem to vedieť preto, aby som sa ti vysmievala, alebo niečo podobné. Chcem ti pomôcť, a ak o pomoc nestojíš, rada si ťa vypočujem." Skočila mi do rečí a ja som si znovu povzdychol. Chcel som jej to povedať, ale prerušila ma.

,,Chcel som ti to povedať, len si ma predbehla," zasmial som sa a znovu som zvážnel. Zameral som sa na jazero a vedel som, že toto rozprávanie neskončí bez sĺz.

,,Stalo sa to, keď som mal osem rokov. Bol som ešte dieťa, naučil som sa hrať na klavír, mal som kamarátov, malú otravnú sestru, ktorú som aj tak miloval a najlepších rodičov na svete. Moja mama bola tehotná, na začiatku som bol naštvaný, pretože už Lott bola otravná a liezla mi na nervy - nechcel som v rodine ďalšie urevané dieťa, ale to odbočujem. Jeden deň, presne 16. júla 2003 ma Katherin zobrala do veľkého obchodu s hračkami. Zobrala len mňa, pretože Lottie vtedy mala skoro len dva roky a večne bola zavesená na mame - ja som bol rád, nepotreboval som, aby mi zase robila naprieky, aj keď som ju tak zbožňoval. Dovolila mi vybrať si hračiek koľko chcem, vraj za to, aký som bol poslušný. Narodeniny som síce mal až v decembri, ale ona mi aj počas roka nosila darčeky, vraj pre najlepšie pestúnske dieťa, aké kedy mala. Strávili sme tam asi dve hodiny a keď sme išli domov, v jej starom už skoro rozpadnutom aute, uvideli sme nehodu. Tri autá v strede cesty rozbité tak, že by v nich nikto prežiť nemohol. Fascinovane som to všetko sledoval, bol som dieťa a nikdy som nič také nevidel.

Pamätám si, ako sa v jednej sekunde Katherin chytila za ústa a oči jej zaplnili slzy. Šliapla na brzdu a mňa skoro vyhodilo zo sedačky. Kebyže neplače, začnem sa smiať a ona spolu so mnou, a ospravedlňovala by sa mi, že je taká nešikovná. Sledoval som ju a-" pocítil som prvú stekajúcu slzu na mojej tvári a na pár sekúnd som zavrel oči, pokračujúc v rozprávaní.
,,Nechápal som. Vystúpila z auta a nechala ma tam sedieť. Videl som, ako so zaslzenými tvárami kráča k policajtovi a pýta sa ho rôzne otázky. Videl som ako sa mu otvárajú ústa, ako rýchlo niečo rozpráva a následne padajúcu Katherin na kolená s očami plnými sĺz. Zrútila sa, a keď mi doma povedala prečo, zrútil som sa tiež. Otec s Lottie umreli na mieste a mama po troj hodinovej operácii na krvácanie do mozgu," smrkol som a prvý vzlyk opustil moje ústa. Snažil som sa nadýchnuť a ukľudniť sa, ale namiesto toho som sa roztriasol - neznášal som túto spomienku.

,,V ten deň som prišiel o všetko. Celá moja rodina bola preč v pár hodinách a zostala mi len Katherin. Našťastie, tá ma stále neopustila a dúfam, že ani neopustí." Znovu som potiahol nosom a vrchom dlane som si zotrel slzy.

,,Louis." Pri zvuku jej hlasu som otvoril oči a stratil som sa v jej zelených očiach - boli ako dva smaragdy, zelené a jasné.

,,Nezostala ti len Katherin. Máš mňa." Jemne sa usmiala a ja som si až teraz všimol jej jemne začervenané oči plné sĺz. Jedna z nich jej stiekla po tvári a ja som ju palcom zotrel.

,,Viem Evelyn." Prikývla a rýchlo ma objala. Tlačila sa na mňa a vzlykala mi do svetru. A vtedy som cítil, že ona je to, čo som celý čas potreboval. Moje všetko.