And it sounds like you
When I close my eyes
All the stars align
And you are by my side - Once In A Lifetime

,,Je mi to ľúto, preboha." Zakryla si ústa rukou, následne prstami prechádzajúc po vyrytom písme v mramore - Tu odpočíva rodina Tomlinsonovcov.

,,Nechcem tvoju ľútosť," povedal som tvrdo a obrátil som zrak od toho náhrobku.

,,Prepáč, ja-"

,,Nič nehovor," skočil som jej do rečí, ,,len prosím, nič nehovor." Prikývla a ja som sa rozhodol rozprávať - ukázal som jej časť pravdy, ale chcel som, aby vedela aj zbytok.

,,Ja viem, že som čudný, ale má to svoj dôvod. Oni sú môj dôvod," rukou som ukázal na náhrobok, sadajúc si na betónový múrik opodiaľ, ,,mal som osem rokov, keď sa to stalo. Deň ako každý, ale predsa len v niečom iný. V ten deň vyhlaslo päť životov, moja mama, otec, dve sestry a ja." Počúvala ma, hltala každé jedno moje slovo. Bol som vďačný, že som našiel niekoho, koho môj život zaujímal, niekoho kto stál o moju prítomnosť.

,,Dve sestry?" Prikývol som a ruky som si strčil do vlasov, opierajúc sa o kolená.

,,Felicité, nestihla sa narodiť. Mama bola v siedmom mesiaci," zachraptel som a odmietal som sa pozrieť do jej očí; aj tak sa v nich zrkadlila ľútosť a o tú som ja nestál, ,,len nehovor, že je ti to ľúto."
Pretrel som si oči a zahľadel som sa jej do očí. Smutne sa usmiala a pohladila ma po ruke, ktorú som mal položenú na múriku.

,,Louis, ale ty žiješ." Reagovala na moju prvú vetu. Vyhaslo päť životov - ja som bol tým piatym. Stlačila mi ruku vo svojej, a mňa obalilo teplo. Jemne som sa zatriasol, ale nedal som to na sebe poznať.

,,Vnútri som aj tak už umrel." Zamrmlal som si popod nos a postavil som sa na nohy, následne jej podávajúc ruky a zdvíhajúc ju na nohy vedľa seba.

,,To je hlúposť. Si dobrý človek Louis, nemôžeš o sebe hovoriť takto."

,,Čo je na mne dobré Evelyn? Som čudný, som Tomlison, chlapec, ktorý nemá priateľov." Trochu som zvýšil hlas, bola to pravda.

,,Mýliš sa, máš priateľa." Pozrel som sa jej do očí, do tej krásnej zelenej farby a zdvihol som obočie.
,,Koho?" Opýtal som sa a jej následujúce slovo ma zaskočilo.

,,Mňa." Ona bola môj priateľ.

-18.11.2013-

Nerozprával som; nechcel som. Znovu som sa uzavrel do seba. Odvtedy, čo to Evelyn vie, sa cítim previnilo. Načo som jej to vešal na nos? Teraz, vždy keď sa pozriem do jej očí, vidím v nich ľútosť. A aj keď ma neľutuje a nedáva to najavo, ja ju tam vidím.

//

Sedím za starou drevenou lavicou a pravým ukazovákom ťukám do stola. Snažila sa mi tieto dni prihovoriť toľkokrát, ale ja som ju vždy poslal preč, alebo som jej povedal, že nemám náladu. Nemal som.

,,Louis Tomlinson! Rozprávam sa s vami!" Vykríkla nahnevaná profesorka a ja som znudene zdvihol hlavu.

,,Prepáčte." Hlesol som a ruku som stiahol zo stola, následne si ju pokladajúc na stehno. Vycítil som na sebe jej pohľad, ale ignoroval som ho - robila to stále, sledovala ma a pohľadom sa ma pýtala, čo sa so mnou deje, pretože som ju k sebe nepustil. Ignoroval som človeka, ktorý mi bol najbližšie.

,,Nech sa to nabudúce neopakuje." Profesorka si znovu s kľudom sadla a venovala mi posledný pohľad. Nemám vôbec tušenie, čo mi hovorila, ale bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno, už desať rokov.

//

,,Louis! Čo sa s tebou deje? A nie, nechcem počuť, aby som odišla, pretože ja neodídem." Postavila sa mi pred lavicu, keď sa vyprázdnila trieda a ruky si skrížila na hrudi.

,,Evelyn, nechaj to tak." Snažil som sa to zahovoriť, a začal som si baliť knihy do ruksaku - nechcel som s ňou naviazať očný kontakt.

,,Tak teraz ma počúvaj!" Buchla jemne do stola a ja som nadskočil, svoj pohľad upierajúc do jej teraz tmavo-zelených očí.
,,Myslela som, že sme priatelia. Ale ty ma od seba odstrkuješ." Vyprskla a ukazovala pri tom prstom na mňa.
Sedel som ako prikovaný, ako som mal reagovať? Začať kričať ja na ňu? Tým by sa nič nevyriešilo, preto som zvolil otrepanú variantu.

,,Nič mi nie je." Zaklamal som a postavil som sa, zisťujúc, že je len o pár centimetrov nižšia ako ja.

,,Si stále rovnaký. Vieš, mohol by si vedieť, že som tu pre teba a chcem ti pomôcť, ale ty si stále nedostupný." Stíšila hlas a ruky uvoľnila pozdĺž tela.

,,Nepochopíš to." Pokrútila hlavou a kráčala smerom von z triedy. Pozeral som na jej chrbát a stál som na mieste bez pohybu.

,,Niekedy je lepšie zabudnúť a otvoriť oči Louis." Vyriekla a jej drobné telo zmizlo za stenami triedy. Zaskočila ma, ale nebolo to niečo, čo by som nepočúval každý deň. Svoju povahu som zatlačil do úzadia a poriadne som sa nadýchol. Musím to urobiť.

Vybehol som zo školy s úmyslom dobehnúť ju a ospravedlniť sa. Bežal som po chodníku, prebehol som cez vysokú železnú bránu, ale ona nikde nebola. Obzeral som sa ako šialenec a ruky som si vložil do vlasov.

,,Chcela som ti len dobre." Nadskočil som už druhýkrát v tento deň a pomaly som sa pozrel za zdrojom zvuku. Sedela tam, na betónovom múriku a upierala na mňa svoje krásne zelené oči. A ja som len zostal stáť na mieste, prezeral som si ju a ani raz som neuhol pohľadom. V hlave mi vyskočilo viac myšlienok naraz, niektoré normálne, niektoré hriešne, ale cez to všetky desivé. Páčila sa mi. Vzhľad mala bezchybný, tak isto aká bezchybná bola.

,,Čo tak pozeráš?" Mykol som sa a v hrdle mi narástla veľká guča. Videla, ako na ňu pozerám. Nahlas som prehltol a znovu som sa jej pozrel do očí.

,,Nechceš ísť k nám?" Rýchlo som zmenil tému a povedal som to, čo ma prvé napadlo. Vážne Louis? Pozval si ju k sebe domov? Geniálne.

,,Rada." Jemne sa usmiala a kráčala popri mne po širokom chodníku. V duchu som sa modlil, aby Katherin nebola doma; to som si rovno mohol začať kopať jamu do hrobu.

//

,,Louis? Uvarila som ti cestoviny." Zakričala na mňa z kuchyne, ako inak Katherin a Evelyn sa na mňa pozrela so zdvihnutým obočím. Mykol som plecom a spoločne s ňou som vstúpil do obývačky, ktorá bola len múrikom oddelená od kuchyne. Evelyn sa obzerala, prstami prechádzala po rodinných fotkách na krbe a keď uvidela ako na ňu pozerám, potichu prikráčala ku mne. Jemne som sa na ňu usmial a doviedol som ju do kuchyne.

,,Katherin, toto je Evelyn, moja kamarátka. Evelyn, Katherin, moja opatrovateľka." Predstavil som ich a v duchu som pretočil očami nad Katheriným úsmevom. Utrela si ruky do utierky a nežne objala dievča stojace vedľa mňa. Nevyzerala zaskočene, objala ju naspäť a mňa pochytila mierna žiarlivosť. Nikdy som ju neobjal.

,,Louis o tebe často rozprával, som rada, že som ťa stretla." Usmievali sa na seba a mne bolo zle z toho všetkého. To, ako ľudia dokázali byť šťastní a- počkať, povedala to, čo som počul? Vedel som, že ju sem nemám vodiť, bože.

,,Je to pravda? Rozprával si o mne?" Jemne som sa začervenal a prikývol som, následne ju ťahajúc za rukáv do mojej izby.

,,Rada som ťa spoznala!" Zakričala Katherin s úsmevom na perách z kuchyne a my sme sa stratili za stenou. V tichosti som jej ukázal moju izbu na druhom poschodí a zavrel som za sebou dvere.

,,Katherin je milá." Usmiala sa počas toho, ako si prezerala moju zbierku CD-čiek.

,,Niekedy až príliš." Zatváril som sa kyslo a ruksak som odhodil do rohu izby. Evelyn ma nasledovala, ale naopak, ona ho pekne zložila vedľa mojej postele a následne si na ňu sadla, svoj pohľad upierajúc na mňa.

,,Si môj jediný priateľ." Povedala mojim smerom a ja som svoj pohľad nasmeroval na ňu. Jediný? Ako také úžasné dievča nemôže mať priateľov?

,,Čože?" Mierne v šoku som si sadol k nej a nohy som vystrel pred seba.

,,Ľudia ma nemajú radi, mohol si si to všimnúť v škole." Prikývol som.

,,Ale stále sa okolo teba motajú nejakí chalani," zamračil som sa a poškrabal som sa na zátylku.

,,Problém nie je v nich, ale vo mne. Jednoducho, nemám záujem." Pozrel som sa jej do očí, a tak ako zakaždým, som sa v nich stratil.

,,Prečo sa teda bavíš so mnou?" Opýtal som sa a ona vyzerala, že presne vedela, že jej túto otázku položím.

,,Si iný. A mám ťa rada." Usmial som sa, úprimne a čo najkrajšie, snažiac sa odignorovať čudný pocit v bruchu.

,,Aj ja ťa mám rád Evelyn."

//

,,Maj sa, zajtra v škole." Zakývala mi, vychádzajúc z našej bránky pred domom.

,,Zbohom." Povedal som si popod nos a počkal som, kým zabočí za roh. S povzdychom som zabuchol dvere a pomaly som kráčal do obývačky, kde som si myslel, že Katherin bude.

,,Ahoj." Pozdravil som ju a s úsmevom na tvári som si sadol vedľa nej.

,,Čo ten úsmev Louis?" Opýtala sa uštipačne a ja som stále s úsmevom na perách prevrátil očami.

,,Povedala mi, že ma má rada, aj ja ju mám rád." Zasmiala sa a ja som sa naopak zamračil. Je na tom niečo smiešne?

,,Ty ju nemáš rád Louis. Zamiloval si sa do nej." Vydesene som sa jej pozrel do očí, na mojich perách nebolo už po úsmeve ani stopy.

,,To ťažko." Vyriekol som a odišiel som do svojej izby. "Zamiloval si sa do nej." Jej slová mi chodili po rozume, ešte keď som si ľahal do postele, pevne viečka tlačiac k sebe, snažiac sa zaspať. Myšlienky sa vírili jedna za druhou ale spánok neprichádzal. Evelyn bola krásna, do jej zelených očí som sa mohol pozerať stále. Spôsob, akým sa ku mne správala mi dokázal vyčariť úsmev na tvári. Mýlil som sa, to ona mi dokázala vyčariť úsmev na tvári.

Zamiloval som sa do nej.