I got a heart and I got a soul
Believe me I will use them both
We made a start
Be it a false one, I know
Baby, I don't want to feel alone. - 18

-14.11.2013-

,,But baby, tonight, we're beauftiful now
We'll light up the sky, we'll op-"

,,Spievaš nádherne Louis." Strhol som sa a z ucha som si vytiahol slúchadlo.

,,Hovoríš mi to stále," pretočil som očami, ,,a čo tu vlastne robíš?" Spýtal som sa a posledný krát som premiešal cestoviny.

,,Poslali ma domov skôr." Usmiala sa a z ruky mi ukradla cestovinu, ktorú som sa chystal ochutnať, vkladajúc si ju do úst.

,,Heej!" Skríkol som a zobral som si ďalšiu.

,,A pokiaľ viem, tvoja práca je tu, nechápem načo pracuješ u toho idiota Katherin," pokrútil som hlavou a oprel som sa o linku.

,,Louis, veľmi dobre vieš, že nechcem od teba peniaze," prikývol som, stále sa mračiac, ,,neberiem to ako robotu, už odvtedy, čo... Proste to robota nie je, si môj dobre?" Prikývol som a jemne som sa usmial. Pobozkala ma na čelo a išla si do misky nabrať porciu syrových cestovín. Nasledoval som ju a spoločne sme si sadli za stôl do jedálne. Nerád som tu jedával; všetko mi ich to pripomínalo, ale prednes som spravil výnimku.

,,Dnes si nejaký šťastný, stále sa usmievaš. Čo sa stalo?" Pýtala sa ma to zakaždým; nestávalo sa kedysi tak často, že som sa usmieval. Bohužiaľ, alebo Bohuvďaka som sa teraz usmieval skoro stále.

,,Nič," pokrútil som hlavou a ďalej som sa venoval svojmu jedlu. Keď na mňa neprestávala intezívne pozerať a dokonca odložila aj vydličku, zodvihol som svoj pohľad a chcel som niečo povedať, ale z mojich úst nič nevyšlo.

,,Louis vieš, že mi môžeš veriť nie?" Spýtala sa bez úsmevu na perách, ale očami sa usmievala; robila to stále - usmievala sa.

,,Viem Katherin, ale je mi to trápne," začervenal som sa a dojedol som poslednú vydličku cestovín.

,,Hovoriť o tom dievčati? No tak Loui, je to normálne, veď-"

,,Pre mňa nie Kath, sama to vieš." Kútiky mi klesli na dol a jej ruky stlačili tie moje na chladnej doske stola.

,,William, pozri sa na mňa," schválne použila moje druhé meno, ,,si rovnaký ako ostatní, len si to mal trochu ťažšie, ale to už je preč dobre? Ži pre tento okamih, ži pre prítomnosť a neobzeraj sa do budúcnosti. Aspoň to skús, pre ňu." Usmiala sa, palcom ma hladiac po povrchu dlane. Jej dotyk bol horúci; povedal by som, že materinský - ten som si bohužiaľ už nepamätal. Usmial som sa a jemne som prikývol naznak toho, že sa aspoň pokúsim - pre ňu by som urobil čokoľvek.

,,Páči sa mi tento Louis - ten čo sa usmieva." Usmial som sa ešte viac a v hlave sa mi ozval jej hlas: ,,Páči sa mi tvoj úsmev Louis, mal by si sa usmievať častejšie." A ja som sa usmial.

,,Ona to povedala tiež." Katherin sa rozžiarili oči a ja som sa zaškeril. Nejak som tušil, že zareaguje presne takto.

,,Takže ste sa predsa len posunuli dopredu. Si dobrý chlapec Louis, a to dievča to vie." Zobrala taniere, následne ich vkladajúc do umývačky. A ja som sa usmieval, mysliac na ňu, Evelyn Samersovú, dievča, pre ktoré som sa rozhodol usmievať stále.

-15.11.2013-

Hnedovlasý chlapec vletel do triedy ako neriadená strela s ospravedlnením na jazyku. Dnes ráno zaspal, čo sa mu stalo prvýkrát. Profesorka ho poslala sadnúť a on, obzerajúc sa po triede a hľadajúc zelený pár očí, si so sklamaným výrazom sadol na svoje miesto. Nebola tu. Z neznámeho dôvodu neprišla do školy a nespestrila mu deň. Celý deň ho spolužiaci obchádzali, tak ako tomu bolo vždy a on sa nesťažoval. Nepotreboval ich k životu, ale jednu osobu áno; Evelyn Samersovú.

V sekunde ako som si spomenul na malý zdrap papiera, napružil som sa pri nudnom výklade o histórii a pozrel som sa na svoje nohy; mal som tie isté nohavice. Prsty som vopchal do úzkeho vačku a dúfal som, že som ho nikde nestratil. Končekmi prstov som nahmatal krčivý materiál, vyťahujúc ho na lavicu. Usmial som sa - sám pre seba a jej číslo som naťukal do telefónu, ktorý som si následne skryl do zadného vačku nohavíc. Moja ruka vystrelila nahor skôr, ako som si dokázal uvedomiť.

,,Áno Louis?"

,,Môžem ísť prosím vás na toaletu?" So zažmúrenými očami prikývla a ďalej pokračovala vo svojom výklade; história nebola mojou šálkou kávy. Zavrel som za sebou dvere a čo najrýchlejšie som prešiel na záchod. Sadol som si na studené kachličky, vytáčajúc jej číslo. Triasol som sa a klamal by som, ak by som povedal, že nemám trému; bál som sa. Všetko, čo sa týkalo Evelyn, mi naháňalo strach. Nie ona samotná, ale pocit vo mne ma zužoval a nedovolil mi uvoľniť sa ani pri obyčajnom telefónate. Chystal som sa zložiť, ale na druhej strane sa ozval jej dokonalý hlas.

,,Evelyn pri telefóne, kto volá?" Cítil som, že sa usmieva. Chcel som niečo povedať, ale nič sa zo mňa nedostalo. Stratil som reč.

,,Robí si niekto srandu?" Spýtala sa tentokrát podráždene a ja som pokrútil hlavou do strán, uvedomujúc si, že ona to vidieť nemohla.

,,Nie, to som ja Louis," Vyhŕkol som a v duchu som napočítal do troch, ,,nie si v škole, tak som sa chcel opýtať či si v poriadku? Yeah, či sa ti niečo nestalo." Hlas sa mi triasol, ale podarilo sa mi hovoriť normálne; aj tak už to bolo dosť trápne.

,,Nič sa mi nestalo, mám len obyčajnú nádchu, to prejde. Ale ďakujem, že sa zaujímaš."

,,To je samozrejmosť, teda uuh, nechceš niečo priniesť?" Potreboval som ju vidieť, aj keby to znamenalo vymeškať vyučovanie.

,,Si v škole?" Opýtala sa a ja som prikývol, následne sa imaginárne trieskajúc po čele.

,,Áno," vyslovil som nahlas, rukami kresliac nezmyselné obrazce na studené kachličky.

,,Nechcem, aby si odchádzal."

,,Ale ja chcem, aj tak sa tu nudím, máme históriu," uchechtol som sa, prehrabujúc si vlasy druhou rukou; tou, ktorou som nedržal telefón, ,,donesiem ti čo len chceš."

,,To je príliš Louis, nič nepotrebujem."

,,Lieky, časopisy alebo nejaké gumené cukríky hm?" Rozmýšľal som, čo také by som jej mohol ešte priniesť a čo by jej na tvári vyčarilo ten dokonalý úsmev.

,,Tie gumené cukríky znejú dobre, ale aj tak je to príliš."

,,Robíš mi láskavosť, dostávaš ma z tejto diery," postavil som sa na nohy, mobil si prehadzujúc do druhej ruky a vychádzajúc na vyľudnenú chodbu,"naozaj netúžim počúvať nudný výklad z histórie v podobe ukecanej Bawerovej." Mysliac tým našu profesorku histórie a biológie.

,,Ty to myslíš vážne?" Opýtala sa so zdesením a ja som sa zasmial.

,,Samozrejme, pošli mi tvoju adresu, ahoj." Rozlúčil som sa a zložil som skôr, ako stihla niečo povedať. Vošiel som do triedy, bez slov som si zbalil veci a za kriku Bawerovej som opustil triedu a následne aj školu. Vedel som, že z toho budem mať problém, ale dúfal som v to, že Katherin mi to odpustí. Počas chôdze do najbližšieho obchodu mi zavybroval telefón.

Evelyn: Torne Road 275

Našťastie Doncaster nebol taký veľký a tú ulicu som poznal veľmi dobre; nachádzala sa dva bloky od nás.

//

Už po tretíkrát som skontroloval adresu a zastavil som pred dvojposchodovým tehlovým domom. Telefón som zastrčil do vrecka nohavíc a nákupnú tašku som si prehodil do druhej ruky. Vyšiel som tri schody pred domom a s trasúcimi kolenami som stlačil zvonček. Po minúte som začul dupot a následne štrngot kľúčov.

,,Ty si naozaj prišiel," bolo prvé, čo povedala, keď ma uvidela,"poď ďalej." Mala na sebe kvietkované pyžamo a chlpaté papuče; bola zlatá.

,,Moja izba je hore, prvé dvere vpravo. Ja si ešte skočím po vodu." Bez slova som vyšiel schody a vošiel som do pootvorených dverí na pravo; boli jediné na pravej strane. Ruksak som odhodil pri dvere a pomalými krokmi som prešiel k policiam s knihami. Prstami som prechádzal po rôznych výtlačkoch a fascinovane som zažmurkal - ak som si myslel, že som čudný, keď mám CD-čká zoradené podľa obľuby, tak jej abecedné poradie, podľa ktorého mala poukladané knihy bolo čudnejšie.

,,Niektoré som zdedila po mame." Strhol som sa a otočil som sa za jej hlasom - sedela na posteli s pohárom v ruke a sledovala moje pohyby.

,,Uh, prepáč."

,,Neospravedlňuj sa. Je ich naozaj veľa, vždy keď sem niekto príde, prezerá si ich." Usmiala sa a oprela sa hlavou o čelo postele, vystierajúc nohy pred seba.

,,Doniesol som ti tie cukríky." Rozžiarili sa jej oči a posadila sa do tureckého sedu. Igelitku plnú sladkostí som vysypal na posteľ a sadol som si tiež.

,,Neviem aké máš rada, tak som zobral-"

,,Všetky." Skočila mi do reči, škeriac sa na hromadu sladkého želé.

,,Ďakujem Louis, to si nemusel." Siahla po balíku gumených medvedíkov a trochu dlhšie ich otvárala; nakoniec sa jej to podarilo a prvého ponúkla mňa.

,,Ale ja som chcel," usmial som sa a červeného medvedíka som si vložil do úst, ,,tvoja mama, ona-"

,,Áno, zomrela." Znovu mi skočila do rečí, a ja som zistil, že to má nejak v obľube.

,,To som netušil," usmial som sa smutne a ľahol som si do perín, ktoré voňali ako ona; ako maliny a jemná aróma pyžma.

,,Nerada o tom rozprávam," prikývol som a zamračil som sa - presne som vedel, o čom hovorí, ,,ale už je to za mnou."

,,Dá sa cez to preniesť?" Opýtal som sa z časti zo zvedavosti, pretože ona vyzerala, že už sa cez to naozaj preniesla; to len ja som stál zaseknutý na jednom mieste a nedokázal som sa pohnúť ďalej.

,,Dá. Je to ťažké, ale keď sa s tým človek zmieri a prijme tú skutočnosť, zabudne. Ty to zrejme nepochopíš." Pozeral som na strop s doširoka otvorenými očami a hltal som každé jej slovo. "Ty to zrejme nepochopíš." - tie slová sa mi v hlave prehrávali ako ohraná pesnička a ja som mal dosť. Bohužiaľ som to chápal, aj keď som nechcel. Posadil som sa a následne postavil, berúc si do rúk svoj ruksak. Bolo mi jedno, že som prišiel len predchvíľou, musel som odísť a znovu sa utápať v žiali a samote - áno, presne to som teraz potreboval.

,,Čo sa deje, kam odchádzaš?" Opýtala sa s desením v očiach a postavila sa vedľa postele.

,,Ja," zakoktal som sa, ,,musím ísť domov."

,,Len tak zrazu?" Snažil som sa z toho všemožne vykrútiť bez rečí, ale ona mi vkuse pokladala tie nezmyselné otázky.

,,Uhm, mojej mame prišlo zle a musím jej ísť pomôcť," povedal som najstupídnejšiu vec, ktorá ma v tej sekunde napadla a kráčal som dole schodmi. Mame; aké vtipné.

,,Dobre, ale ozvi sa mi. Daj mi vedieť, či je v poriadku."

,,Kto?" Opýtal som sa počas toho, ako som si obúval svoje Vans topánky.

,,Tvoja mama predsa." Jemne sa usmiala a otvorila mi dvere.

,,Aha, jasné dám ti vedieť. Maj sa." Ak by som povedal, že som vkľude odišiel, klamal by som. Doslova som z tade utiekol.

,,Ahoj Louis." Počul som jej vzďalujúci hlas a prvá slza mi stiekla po tvári - som idiot.

Sľúbená časť venovaná BooBear1710 🤍