From the moment I met you,
everything changed.
I knew I had to get you,
whatever the pain. - Stand Up*

-6.10.2013-

,,Výsledok je 21."

,,Dernová, máte to za F, sadnite si, prosím." Pokrútil som hlavou, nad tuposťou toho dievčaťa a ďalej som sa mračil - mračil som sa stále.

,,Tomlinson, k tabuli," povedala tá stará ropucha s veľkými guľatými okuliarmi, ktoré mala padnuté pod nosom a prstom ukazovala na mňa.

,,Nejdem." Vyslovil som to potichu, ale dosť nahlas, aby to počula aj ona.

,,Prečo tentokrát?" Povzdychla a ruky si prekrížila na hrudi.

,,Lebo nechcem."

,,To hovoríš vždy, čo tak to aspoň vyskúšať? Sľubujem, že ti dám ľahký príklad," povedala milo a snažila sa ma presvedčiť, ako zakaždým. Problém nebol v tom, že som nevedel vypočítať príklad, vypočítal by som jej aj najťažšie lineárne rovnice, ale ja som nechcel. Nechcel som kráčať cez triedu plnú idiotov, ktorí sa na mňa pozerali s odporom, nechcel som stáť pred tabuľou ako hlupák a čmárať kriedou po čiernom povrchu dosky. Nechcel som. Niečo mi v tom bránilo.

,,Louis, viem, že sa trápiš, ale už by si sa cez to mohol preniesť." Zložila si okuliare a zamerala sa na mňa, nie len ona, ale aj ďalších dvadsaťpäť párov očí mojich spolužiakov. Odkašlal som si a ruku pod lavicou som stlačil v päsť - nikto mi nebude radiť, čo mám robiť.

,,Starajte sa do seba," štekol som a s buchotom som zatvoril učebnicu.

,,Snažím sa ti len pomôcť."

,,Ale ja o vašu pomoc nestojím," odvrkol som a oprel som sa o operadlo stoličky. Pohľad mi zablúdil k dievčaťu, ktoré sedelo v pravom rohu triedy a v kľude si počítalo príklad, ktorý bol zadaný pred pár minútami. Ako jediná neupierala svoj pohľad na mňa a nesnažila sa ma zabiť pohľadom.
Evelyn Samersová, dievča, ktoré malo všetko a nič jej nechýbalo. A Louis Tomlinson, chlapec, ktorý nemal nič, ale v sekunde ako sa mu pozrela do očí, a on zbadal jej dokonalé zelené studienky, cítil sa na vrchole kopca. A cítil , že svoje všetko našiel.

Týždeň predtým.

-31.9.2013-

,,Malý voz, Veľký voz, Orión a Kasiopeja!" vykríkol som, ale stále som sa mračil.

,,Si šikovný," pochválila ma a pozerala sa stále na oblohu.
Katherin Molsonová, dlhé roky opatrovateľka detí rodiny Tomlinsonovcov, teraz jediný človek, ktorý so mnou zostal. Starala sa o mňa, nikdy neodišla tak, ako som očakával.

,,Louis." Otočil som sa za jej hlasom a čakal som. ,,Ja viem, že je to ťažké, ale musíš sa posunúť ďalej." Povzdychol som si. Hovorievala mi to vždy, keď našla príležitosť.

,,Katherin, snažím sa, ale nejde to."

,,Všetko by išlo, kebyže chceš. Chceš to Loui? Chceš sa posunúť, alebo stále zostávať na jednom mieste?" Mlčal som nasledujúce dve minúty, kým som sa rozhodol odpovedať.

,,Nechcem sa posunúť. Ja-. Katherin, ja nechcem zabudnúť," šepol som a rukami som sa snažil chytiť hviezdy - cítil som sa ako malý chlapec, keď som ešte veril tomu, že sa ich raz dotknem.

,,Nehovorím, aby si zabudol, len aby si sa posunul ďalej. Nájdi si dievča, kamaráta a ver mi, že ti to pomôže."

,,Nechcem kamarátov," zavrčal som a pozrel som sa na ňu. Zábavne sa usmievala.

,,Tak máš vybraté - nájdi si dievča." Posadila sa, stále sa uškŕňajúc a podávala mi ruky. Neprijal som ich a sám som sa postavil - bol som od nej o hlavu vyšší a to som sa čudoval, ako je to možné s mojím malým vzrastom. ,,Nechcem dievča."

,,Louis, ty nechceš nič." Zasmiala sa a zavolala ma, aby som kráčal za ňou. Vošli sme dovnútra môjho domu a mňa objalo teplo - vonku bola zima, ale človek si to v tej chvíli neuvedomí.

,,Špagety alebo lasagne? Mám chuť na taliansku kuchyňu." Prešla k chladničke a začala vyberať príslušné potraviny.

,,Vieš, že jesť nebudem."

,,Správne, lebo nechceš. Ale od dnes si iný Louis Tomlinson a jesť budeš."

,,Čo sa stalo s mojou Katherin?" zaúpel som a hrane som zaplakal.

,,Stále je tu, to len ty si sa zmenil."

,,Nezmenil som sa, to ty chceš aby som sa zmenil."

,,Áno, a aj to urobím, nájdem ti dievča."

,,Nechcem dievča."

,,Viem, ale aspoň sa posnaž nájsť si kamarátku, inak ti ju nájdem ja."

,,To je vydieranie?" Zdvihol som pravé obočie a následne aj pravý kútik úst, rukou sa chytajúc za srdce.

,,Ty si sa usmial!" vyhŕkla, ukázala na mňa a začala sa usmievať ešte väčšmi.

,,Nie, ja sa nikdy neusmievam," zavrčal som a sadol som si na barovú stoličku - znovu som sa mračil.

,,Ale áno! Usmial si sa! Louis Tomlinson sa usmial!" Vykrikovala a tancovala po kuchyni. A ja som to nevydržal, rozosmial som sa - nahlas a s otvorenými ústami - a to bol deň, kedy som sa zmenil.

Ja som sa smial.