Zamračím sa na McBirdovú. Ona sa usmeje rovnako mechanicky ako doteraz. Odíde spred obrazovky a kývne mi, nech podídem bližšie. Spravím tak jedine kvôli zvedavosti.

Pošúcham si ľavé zápästie a zovriem ho v dlani. Vzápätí ho pustím a ruky si zložím na hrudi. Zadívam sa na obrazovku, na ktorej sa spustí tmavý záznam. Prehltnem guču v hrdle a hneď na to zalapám po dychu, keď obraz vyostrí a ja zazriem tvár, ktorá ma zároveň hladí i vráža dýku do srdca.

Bezvládne sa zosuniem na jednu stoličku a zízam na obrazovku ako teľa na nové vráta.

Dívam sa do jasných modrých očí Scarlett Straussovej. Jej tvár je strhaná a má zakrvavené oblečenie. Je v tmavej miestnosti veľkej možno meter krát meter. Sedí na prašnej zemi a drží sa za brucho.

Obraz je zrnitý ale jasný. Malá kamera, zabudovaná v malom sivom náramku na jej ľavom zápästí ju ostro vníma.

„Tak..." začne pomaly a trocha sa pomrví pričom sykne od bolesti. „Neviem, či toto video niekedy niekto nájde, no mám pocit, že je mojou povinnosťou natočiť to a podať dôkaz o všetkom čo sa tu deje. Som Scarlett Straussová. Vláda pred niekoľkými dňami zabila moju rodinu a postrelili aj mňa. No prežila som. Po troch dňoch na to, ako som sa prebudila, ma doniesli sem. Je to malá miestnosť. Obvod má okolo piatich metrov, no to je len odhadom. Neviem, čo odo mňa chcú, no budem si pravidelne zaznamenávať vlastné činy v tomto denníku."

Na spodku obrazovky vyskočia slová. O tri dni neskôr...

Spodná pera mojej matky je napuchnutá a má ju rozťatú. Je chorobne bledá a viditeľne sa trasie od zimy. „Je to tu hrozné. Nie som tu sama, ako som predpokladala. Včera sem priradili i ďalšiu ženu, no chodieva sem len cez noc. Veľa toho nenahovorí, no nevyzerá ako niekto zlý. Je tu už dlhšie. Zatiaľ som na nič ohľadom tohto miesta neprišla, ale dávajú mi jesť dvakrát denne. Krajec chleba a niečo ako vývar z fazúľ. No, neviem ako dlho na niečom podobnom vydržím."

Po ďalších troch dňoch...

Ak je to vôbec možné, tak je moja matka bledšia ešte viac. Tvár má skrivenú od bolesti. S ťažkosťami si nadvihne jeden okraj trička. Mne sa tak naskytne výhľad na strelnú ranu, ktorá nie len že hnisá ale je aj odporne napuchnutá. „So strelnou ranou na boku sa to zhoršuje. Je to zapálené a ako vidím, podobne postupuje aj rana na ľavom pleci aj v nohe. Nevyzerá to dobre, ale včera tu bol lekár a dal mi niečo takéto na dezinfekciu." Pred kameru strčí malú krabičku s bielou masťou. „Neviem, ako to funguje, no je to o poznanie lepšie ako predtým. Uvidíme."

O päť dní neskôr...

„Trocha meškám." Jej hlas počujem skôr ako zbadám ju, keďže kameru niečo zastiera. „Moje zranenia sú už relatívne v poriadku. Medzitým mi sem priniesli novú spolubývajúcu, ktorá odmieta hovoriť, či na mňa aj pozrieť, tak jej kameru radšej neukazujem, ešte by mi ju udala. Tak teraz si myslí, že sa rozprávam sama so sebou. Nebudem vám klamať, občas sa mi to stáva. Potrebujem ľudskú spoločnosť, lebo pomaly šaliem."

O deň neskôr...

„Moja spolubývajúca so mnou dlho nevydržala." Poznamená sucho a zadíva sa do kamery. Tentoraz vyzerá celkom ľudsky, ale aspoň na tie pomery, ktoré ju tam stíhajú. „Možno je to tak lepšie. Chytala ma z nej depresia, čo mi neprospievalo. Okrem toho, vám chcem ukázať moju dennú porciu jedla." K obrazovke dvihne plastový tanier s tenkým plátom chleba, polovicou zhnitého jablka a k tomu niečo, čo vyzerá ako nedovarený zemiak. „No nič svetoborné, už mi vidno rebrá, ale stále si myslím, že je to lepšie ako vo zvyšku tejto cely. Ľudia, ktorých ku mne privádzajú sú kosť a kožaa to doslova. Možno som pochodila najlepšie...alebo tu nie som dostatočnedlho."

O tri dni neskôr...

„Dnes sem prišiel kaderník." Poznamená matkin hlas a jej tvár sa objaví v zábere. Jej krásne vlnité vlasy zmizli. Doslova. Neostalo po nich ani náznaku. „Na toto som už v podstate čakala dlhšie. A ak mám povedať pravdu, vôbec mi to nevadí. Vlasy som mala už aj bez toho špinavé a len mi zavadzali. No a ako plus som dostala aj oblečenie. Nemyslite si, že je čisté alebo niečo také. Zrejme niekto zomrel a toto je jediné, čo nám z neho ostalo."

O tri dni neskôr...

„Tieto tri dni boli strašné. Vyviedli ma stadeto a ja som na pár minút oslepla. Bolo také bolestivé a zároveň aj úžasné znova cítiť čistý vzduch a vidieť svetlo. Je to rozhodne rozdiel. Keď ma priniesli späť, rozplakala som sa. Nechcela som sem. Nie..." odmlčí sa a tvár si zaborí do dlaní. Párkrát sa zhlboka nadýchne a potom sa zase zadíva do kamery. „V podstate ma viedli cez nejakú záhradu. Bol tam trávnik, dokonca aj stromy. Nepamätám sa na všetko, ale počula som hučanie vody. Vonka v tej záhrade ma zavreli do nejakej ohrady. Cítila som sa ako dobytok. Bola som tam natesnaná s kopou iných ľudí, nevedela som sa hýbať. Tam som stála celé dva dni aj noci. Bez jedla. Asi dvakrát nám doniesli vodu v špinavých vedrách ale mne sa sotva ušlo. Hoci to tam bolo strašné, nechcela som sem späť. Tu je to horšie. Pomaly sa idem zblázniť. Nechtami si opakovane driapem pokožku a chytáva ma panika bez opodstatnených dôvodov. Potrebujem slnko."

O štyri dni neskôr...

„Zaujímalo by ma, kedy ľudská psychika praskne. Nemám tu kontakt s ľuďmi ani so svetlom, s ničím a to je neskutočne deprimujúce. Zabúdam na vlastné meno a musím si ho stále dookola opakovať, aby som si ho aspoň čiastočne zapamätala. Scarlett, Scarlett. Mám dcéru. Volá sa Valencia. Žije? Je mŕtva? Neviem. Neviem nič a to je na tom celom asi najhoršie. Nie, nie, nie! Som Scarlett! Scarlett! Scarlett!..."

O tri dni neskôr...

„Môj záchvat pominul. Cítim sa o kus lepšie po tom, čo mi priradili nového spolubývajúceho. Tento je ochotný aj hovoriť, hoci sa odmieta ukázať kamere. Nečudujem sa. Ani ja k tomu nemám chuť. No momentálne je mojou povinnosťou zaznamenať tento ošiaľ. Tento spolubývajúci, len tak mimochodom, volá sa Michael Stone, tvrdí, že mám obrovské šťastie, že som tu. Zvyšok tohto miesta je na tom vraj oveľa horšie. Čo sa týka všetkého."

O tri dni neskôr...

Matka sa zjaví v obrazovke s obrovskou modrinou na pravom líci a rozťatou perou. „No, povedzme, že som dostala odpoveď na to, že ako zaobchádzajú strážnici s neprispôsobivými zajatcami. Okrem toho, že mi uštedrili zopár kvalitných rán, mi ešte aj znížili dávky jedla. Takto hladujem už dva dni, ale aj tak to za to stálo. Totiž oni chceli zobrať Michaela preč a ja som im to nechcela dovoliť. Michael tiež nebol nadšený správou, že sa musí vrátiť citujem: „Medzi masu ľudí, kde sa nedá dýchať ani žiť. Môže sa tam len prežívať. A aj to len nakrátko." Myslím, že to vravel takto nejako. Síce som si vyslúžila trest, no Michael tu ostal. Chvalabohu. S ľudskou spoločnosťou je to o toľko jednoduchšie."

O tri dni neskôr...

„V dnešní deň mi nepomohli ani prosby ani protesty. Michaela zobrali a ešte ma aj zbili. Našťastie, už neznížili dávku jedla, lebo to by som dostávala už len niečo ako omrvinky plesnivého chleba. No ja momentálne dúfam len v to, že bude Michael v pohode."

O tri dni neskôr...

„Ukrutne ma bolí hlava. Akoby mi do nej udierali kladivom. Ale čo sa čudujem. Včera mi podali nejaké tabletky. Síce som chcela protestovať, ale bolo mi jasné, žeby mi to nepomohlo, len by to všetko zhoršilo. Tak som ich do seba hodila. Potom som zaspala a zobudila som sa tu s trešťaním hlavy. Odvtedy to neprestáva. A mňa zase chytáva nenormálna nálada. Šaliem."

O tri dni neskôr...

„Neviem rozlíšiť pravdu od reality. Minule sa mi zdalo, že je tu moja dcéra. Preplakala som hodiny, kým so zistila, že mi sem dali len kopu sena ako náhradu za posteľ."

O týždeň neskôr...

„Hlásim sa až takto neskoro. Za ten týždeň sa toho stalo príliš veľa na to, aby som vládala účinne hovoriť, vysvetlím to neskôr, ale nechcela som si dať príliš veľkú pauzu. To by som z toho vypadla už asi nadobro."

O týždeň aj tri dni neskôr...

„Tak, konečne som späť. Stalo sa toho veľa a ja som sa musela spamätať, ináč by to nemalo účinok, tak na začiatok." Objaví sa v zábere jej napuchnutá tvár a hneď na to skloní náramok a nasníma vlastné boky pokryté modrinami všetkých farieb. „Už to vyzerá celkom dobre, ale stále to nie je výhra. Týmto som chcela len poukázať na to, ako ťažko sa rany hoja. No späť k téme. Pred dvoma týždňami ma zobrali von. boli sme skupinka asi päťdesiatich zajatcov a dvadsiatich strážnikov. Viedli nás k lesu, kde sme mali rúbať stromy a potom ich nosiť späť. Všetko samozrejme s dozorom a ak by sme sa pokúsili ujsť, tak mali zbrane i vycvičených psov. Nebáli by sa použiť ich. Nosila som drevo ale už som nevládala. Po možno desiatej otočke som sa zrútila na zem úplne bez dychu. To neuniklo strážnikovi. Kričal aby som sa pohla, mieril na mňa zbraňou a aj varovne vystrelil do blízkosti mojej hlavy. Nakoniec sa mi podarilo postaviť sa, ale ledva som stála, nieto ťahala celé kmene stromov. Ten strážnik ma potom zdrapil za ruku. Surovo až som si necítila prsty. Bolo to strašné. Potom ma znásilnil a nikto, vôbec nikto, si z toho nerobil ťažkú hlavu. Bola som mimo, nevládala som vzdorovať. Ležala som tam a potom prišiel ďalší strážnik. Tam na tom mieste som chcela zomrieť. Nechcela som na to spomínať. Priala som si, aby som sa vyparila. Tak veľmi som chcela umrieť. Nechcela som mu to dovoliť, protestovala som a vzoprela som sa, hoci som nevládala. Začal do mňa kopať. Zdĺhavo a nemilosrdne. Nakoniec ma dal uhryznúť aj psovi. Späť ma museli niesť a ďalšie dni som sa nevedela postaviť. Bolo to hrozné.

Odvtedy ma to máta v snoch a ničí ma to. Plačem každú noc, hoci mi to nepomáha. Chcem sa zrútiť k zemi a ležať tam do skonania vekov. Už nemám silu. Odvtedy poriadne nezjem ani to, čo mi sem nesú. Ostávajú zvyšky. Stratila som chuť do života a moja pokožka už visí na kostiach. Nemám silu pokračovať."

O tri dni neskôr...

„Snívajú sa mi strašné nočné mory, kde ma naháňa smrť s kosákom. Všade vidím jedlo a je mi z toho zle. Nevládzem jesť a všetko, čo do seba aj napchám, vyvrátim zo seba. Nejdem ani pred kameru, hoci by som mala aby ste to videli, no jednoducho to nedokážem. Nedokážem vidieť samú seba. Je mi zle."

O tri dni neskôr...

„Srdce mi tlčie ako o život. Dali mi nejaké lieky, vraj na zotavenie, hoci skôr predpokladám, že ma zas zložia a ja sa zas zobudím s trešťaním hlavy a budem blúzniť. Nie je to vylúčené. Už s týmto chcem skoncovať. Už ma život nezaujíma."

O tri dni neskôr...

„Už sa mi trasú aj dlane. Chcem povedať len jedno. Viem, že to neprežijem, no dúfam, že moja drahá dcérka ušla. Prosím každého, kto je milosrdný, aby ju od podobných útrap ušetril."

O tri dni neskôr...

„Som na konci mojej púte. Neviem, ktorý deň je môj posledný, no nech je to už ktorýkoľvek, je blízko."

O tri dni neskôr...

„Prekvapivo, ešte žijem. Ale mysľou nie som pri sebe. Sníva sa mi s otvorenými očami a naháňajú ma mátohy v rohoch izby. A ja sa nemám kde skryť. Občas mám takúto, povedzme „čistú" chvíľku, ale to je veľmi zriedkavé. Som viac mimo ako tu."

O tri dni neskôr...

„Ešte stále. Prosím, nech to skončí."

O tri dni neskôr...

„Jedlo už vôbec neprijímam. Aj keď do mňa niečo vtlačia vyvraciam to. Nechápem ako je možné, že ešte žijem. Asi ma nadopovali. A možno aj to pôsobí, že som mysľou občas tu. Inokedy však úplne mimo diania tohto sveta. Plačem celé dni, nedokážem sa pozbierať."

O tri dni neskôr...

„Chcem umrieť. Prosím. To je moje jediné želanie."

O tri dni neskôr...

„Prečo mi moje želania nik nesplní? Prosím, nech je už koniec. Nevládzem."

O tri dni neskôr...

„Teraz je už naozaj koniec." Hlas má zachrípnutý a trasľavý. „Odkiaľ to viem? Konečne sa po dlhej dobe cítim šťastná. Je to krásny pocit oslobodenia, takmer eufória. Nie som nahnevaná, ani sa nebojím. Necítim nič zlé. Konečne. Po tak dlhom čase. Chcem povedať už len jednu vec a nakoniec sa aj postavím pred kameru. Naposledy.

Jediné, čo chcem odkázať je mier. Prosím, nech vás nevedie pomsta. Dlhé dni tu, ma ničilo práve to. Chcela som pomstiť seba aj svoju rodinu. Preto, Valencia, ak ešte žiješ, prosím ťa, nech ťa nevedie zlo. A určite nie pomsta. Je to tá najhoršia vec na svete. Ak sa ťa raz zmocní, už jej neunikneš a zničí ťa to. A nie len teba, ale každého. Prosím, počúvnite ma.

Ja už voči týmto ľuďom cítim len ľútosť. Za to, že nevedia cítiť. Zbohom." To sú jej posledné slová a vzápätí sa objaví na obraze. Vyholená hlava, prepadnuté líca, zakalené oči. Telo má zohavené popáleninami a modrinami. Koža na nej doslova visí a dali by sa v nej spočítať všetky kosti. Ten pohľad je na plač.

Slzy sa skotúľajú po mojich lícach v mohutných slaných vodopádom. Cítim sa ako ona. Nevnímam vonkajší svet. Vidím len ju. Moje milovanú matku, ktorú zničili. Tú silnú ženu, ktorú zlomili. Nič iné vtedy neexistuje.

Prekvapivo, po tejto časti ešte aj mne došli slová..., ktorých je, len tak mimochodom, 47661 :D