Laena vediem pozdĺž tmavej chodby, hoci by som najradšej cúvala a cúvala, až by som zmizla niekde vonka, medzi ulicami. Mám chuť skryť sa, pretože dobre viem, že na konci tejto chodby na nás čakajú. Som si toho faktu vedomá a na mojom duševnom pokoji to nepridáva.

Laen mi drží ruku vo svojej dlani a kráča tesne vedľa mňa. Naše plecia sa obtierajú o seba pri každom kroku a ticho prerušujú len naše tiché výdychy. Neznášam ho za to, čo urobil, no zároveň by som mu skočila okolo krku. Je to komplikované viac než dosť a on ma ešte pobozká. Fakt, kvalitne premiešal karty.

Zaujímalo by ma prečo to stále robí. Sťažuje situáciu akoby nebola dosť komplikovaná ešte aj bez toho. Neviem, čo si mám o tom celom myslieť. Neviem, čo si mám myslieť o ňom.

Nemôžem popierať, že k nemu niečo cítim, lebo to pravda nie je. Ale nemôžem tvrdiť ani to, že ho milujem, či ľúbim. Taká možnosť neprichádza do úvahy. A nie len pre to, že si to v danej situácii nemôžem dovoliť, ale jeden bozk je beztak málo na to, aby mi zobral zdravý mozog. Možno si ma trocha obkrútil okolo prsta, no to nie je tým. Ide celkovo o jeho. Neviem, akoby som to celé vedela vysvetliť. Nechápem to ani len ja.

Potlačím myšlienky do úzadia a zrýchlim krok. Čo sa má stať nech sa stane. Radšej skôr ako neskôr, lebo by ma roztrhli nervy. Vlastne k tomu nemám ďaleko ani tak. Napätie narastá všade kde sa len dá, hlavne v mojom mozgu a mám pocit, že čoskoro explodujem. Je toho na mňa príliš a oblieva ma strach z neúspechu. Pretože ak padnem teraz, tak padnem už navždy.

Keď sa oproti nám rozoznejú zvuky, stuhnem na mieste. Laen zastane vedľa mňa a stisne moju dlaň pevnejšie. Blížia sa k nám rýchle kroky ťažkých topánok a ja nedokážem utiecť. Stojím tam meravo ako skala a len čakám. Čakám, že čo sa stane. Bez pohybu, bez obrany, bez všetkého.

Obkľúčia nás pomerne pomaly, akoby už vedeli, že majú vyhraté. Nečudujem sa im. Naozaj to tak vyzerá. Nezabúdam podotknúť, vyzerá. Laen pustí moju ruku, keď nás osvetlí lúč baterky a zadíva sa na mňa s takým smutným úsmevom, ktorý prezrádza oveľa viac, než kadejaké slová. Jeho pohľad vraví vždy oveľa viac ako kopa bezvýznamných slov, ktoré vypustí z úst. Tie slová sú totižto len vystrihnuté zo spleti jeho myšlienok. Je to ako vystrihnúť jedinú vetu z celého článku. Nevraví to dokopy nič.

Podíde k nám muž. Má husté čierne vlasy, ktoré sa mu v kučerách krútia okolo oválnej tváre. Naznačí nám, aby sme vystreli ruky a my poslúchneme, na čo prekvapene a mierne podozrievavo pokrčí čelo. Nasadí nám oceľové putá.

Podíde k nám aj iný chlap a trhne mojimi putami, čím ma prinúti zas kráčať. Som si vedomá toho, že niečo nám kážu ale v hlave mi hučí krv a nepočujem nič naokolo. Vedela som, že k tomuto bodu dôjde, je to u mňa taký reflex. Keď viem, že ma čaká niečo hrozné a neviem tomu predísť, nastane takýto skrat. Prestanem vnímať svet naokolo a som ako v sne. Naposledy sa mi toto stalo pred pár mesiacmi, keď som nasledovala jedného týpka do jeho tajnej skrýše a tam na mňa už čakala banda ozbrojencov. Ako som sa z toho dostala? Rovnako, ako to plánujem aj teraz. Len to bol nižší level.

Vnímam ako ma jeden z tých mužov ťahá za sebou až sa dostaneme na svetlo. Viem aj to, že za mnou vedú aj Laena, hoci ho nevidím. No cítim na sebe jeho intenzívny pohľad.

Potom sa rozdelia. Pätica sa zhromaždí okolo mňa a traja vedľa Laena. Jasne je vidieť, koho považujú za väčšiu hrozbu. Jeho postrčia jedným smerom, kým mňa druhým. Venuje mi posledný pohľad tesne pred tým, ako zmizne za rohom. Pozerám sa na tú stenu za ktorou zmizol ešte hodnú chvíľu, kým do mňa nesotia celou silou. To ma vytrhne aj zo sveta ilúzií a snov a ja začnem realitu konečne vnímať ostro.

Zatnem sa na mieste a prudkým pohybom spojených rúk vrazím jednému postaršiemu agentovi do nosa. Vytryskne mu z neho krv a za hlasných nadávok si ho chytí pomedzi prsty. Uškrniem sa sama pre seba pri pohľade na karmínovú tekutinu.

Ďalší dvaja ma chytia popod pazuchy, čím mi znemožnia pohyb ale už ani nemienim vzdorovať. Nech mi ukážu čo chcú.

„Suka malá." Uľaví si ten, ktorého som tresla a zazrie na mňa. „Ani tak nám neujdeš, nevieme, na čo sa pokúšaš."

„Pokúšam sa o množstvo vecí, ale ty sa ich už, pravdepodobne, nedožiješ." Smutne naňho pozriem, akoby mi záležalo na jeho živote.

„Prečo?" zvraští čelo.

„Do rána tu pokapete všetci." Poviem s jemným úsmevom a veľkou dávkou škodoradosti.

„Nie len porušovateľka pravidiel ale ešte aj blázon." Zavrčí iný a viac sa mojimi slovami nezaoberá ani jeden.

Nechám sa nimi viesť dlhými chodbami. Všetky sú rovnaké. Neónovo osvetlené s bielymi kachličkami do polovice stien a rovnakou fádnou bielou stenou i dláždenou podlahou. Vyzerá to tu ako v nemocnici, z čoho usudzujem, že ma priviedli do krídla s výskumnými miestnosťami. Tá predstava sami dvakrát nepozdáva. Radšej by som brala zaprášenú kanceláriu, či hoci aj pivničnú miestnosť. Vlastne nie som si istá, či nie sme náhodou v niektorom podzemnom poschodí. Okná tu nie sú, ťažko povedať.

Tá pätica chlapov ma odvedie pred biele dvere a dajú mi dole putá na čo sa zamračím. Nepáči sa mi, kam to celé smeruje. Pravú ruku si prenesiem na ľavé zápästie a zovriem ho v dlani. Len pre istotu. Ten, ktorému som vrazila, odomkne dvere. Odhalí sa tak tmavá neosvetlená miestnosť.

„Choď dnu." Kývne mi nepríjemne a ja poslúchnem. Hrdlo sa mi stiahne keď prekročím prah izby a okamžite za mnou zatresnú dvere. Potom už len počujem cvaknutie zámky.

Ostanem stáť na mieste, nemám k tomu, aby som sa pohla. Nikto nikdy nevie, či v tmavej miestnosti nezakopnem o mŕtve telo, či nepadnem do bezodnej jamy. Pri týchto indivíduách by ma neprekvapilo nič. A to že vôbec.

Zrazu sa rozsvieti a ja si uvedomím, že napočudovanie nestojím v nejakom zatuchnutom starom labáku ale v novo vybavenom, brutálne technickom, laboratóriu.

Na rozdiel od chodieb, sa sem prepašovali aj iné farby, nie len biela. Prístroje sú zväčša čierne s lesklými kovovými doplnkami. Takže vyzerajú enormne luxusne. Okrem toho sú aj neskutočne vyspelé, ale aspoň tak vyzerajú. No pohľad občas klame.

Ale či chcem, alebo nie, môj pohľad najviac púta trojica inkubátorov vzadu. Sú naplnené zelenkastou tekutinou no inak sú prázdne. Až na tú v strede. V tom je jediné telo. A to telo je to, ktoré som vyrobila pre Ka3n.

„Obdivuhodná práca." Vyhlási ženský hlas a mojim telom prebehne triaška okamžite, ako ten ho identifikujem.

Vo vzduchu sa zhmotní ženská silueta. Plavé vlasy má v úhľadnom drdole a na perách jej sedí ten chladnokrvný úsmev. Je to ako vystihnuté z nočných môr. Stojí tu predo mnou samotná Elen McBirdová. Teda jej hologram. Sama by sa neopovážila prísť mi na oči, no som si takmer stopercentne istá, že sa nachádza niekde tu. Neviem, odkiaľ to viem, ale viem to. Je tu, v tejto budove.

„Ako dlho ti trvalo, kým si to zhotovila?" ruky si založí na hrudi a podíde tesne ku mne.

„Do toho vás nič." Odvrknem a po jej príklade si založím ruky na hrudi.

„Nehraj sa na tvrdú, Valencia Straussová. Poznám ťa lepšie, než by si si myslela. Okrem toho, práve teraz je jej telo v kopírovacom inkubátory. O pár dní bude tých tiel viac." To zistenie ma prekvapí ale nevykoľají ani z časti tak, akoby to ona čakala.

„To vám bude aj tak na nič. Na to, aby android fungoval potrebujete umelú inteligenciu a Ka3n vám nestačí." Usmejem sa na ňu.

„Ja to viem veľmi dobre, ale ber do úvahy, že ako náhle nájdeme to tvoje podzemné bludisko, budeme mať v rukách všetky dokumenty, ktoré môžeme na niečo také potrebovať." Povie s oslnivým, no falošným úsmevom.

„A vy berte do úvahy, že nikde nie je dokument o zhotovení umelej inteligencie." Vyhlásim samoľúbo. „Pokojne sa snažte aj naďalej."

„Ach, Valencia," pokrúti pomaly hlavou. „Tak strašne nás podceňuješ."

„Skôr vy sa preceňujete." Oponujem jej.

Vyčarí úsmev, ktorý je o kúsok úprimnejší ako ostatné. „Mysli si čo chceš, Valencia. No opak je väčšinou pravdou."

„Predo mnou sa nemusíte hrať na múdru. Beztak viem, že ste jedna obyčajná vrahyňa." Šplechnem jej do tváre.

Mľaskne ústami a pokrúti hlavou. „Ty sa tak mýliš, zlatko. Tu ide o viac, ako o vraždy."

„Tak mi to vysvetlite." Požiadam ju. Zložím si ruky vedľa tela a pošúcham si ľavé zápästie. „Vysvetlite, prečo ste zabili toľko nevinných."

Ženská si ma premeria očami. „Budiš, Valencia Straussová." Odvetí a krok sa odstúpi aby na mňa lepšie videla. „Ide o projekt s názvom Okraj sveta. Pracujem na ňom so Severanmi už dlho, no stále to nie je ani z časti na konci. Nevyužívame nevinných ale vojnových zajatcov."

Hryznem si do jazyka aby som na ňu neskríkla, že tí zajatci sú jej vlastní vojaci.

„My z tých ľudí vynímame extrakty látok, ktoré sa v ľudskom tele produkujú pri vysokej dávke strachu a stresu. Preto sú potrebné tie hladové a pracovné tábory tu, u Severanov. Snažíme sa z tých ľudí vyťažiť niečo, čoby nám mohlo pomôcť v riešení jedného závažného problému. Ale, ako inak, má to dosť veľký háčik. Konkrétne, že ľudia upadajú do letargie a správajú sa voči svetu apaticky, preto tá látka zaniká rýchlejšie, než by sme ju stihli vyňať. Kvôli tomu, hneď, ako sa u nich prejaví náznak hrôzy, prenesú sa sem, do týchto inkubátorov, ktoré kopírujú DNA a ľudské telo. Tak máme z jednej dávky dve ďalšie. No to nie je najlepšie riešenie, keďže tie gény už nie sú také, akoby mali byť, trocha sa zmenia, preto do ich tela neskôr vstrekujeme aj iné látky, aby sa to vynahradilo.

Teraz sa isto pýtaš, na čo je to dobré, no ja ti to prezradím, Valencia, ale len pre to, lebo to už nikomu nebudeš môcť prezradiť." Po tých slovách si dá krátku prestávku, aby som vstrebala jej monológ. Potom pokračuje. „Nesmrteľnosť. Presne to je ten dôvod, ktorý ma poháňa. Po tom, čo som zabila vlastnú matku, zamyslela som sa. Na čo je dobrý život ak je ho možné tak ľahko ukončiť? Tak vtedy som si uvedomila veľa vecí. Vieš, Valencia, život je krehká vec a podľa mňa nie je hriech obetovať zopár životov pre tisícky iných, nikdy nekončiacich. Podľa mňa je to zanedbateľné množstvo. Ale to ty ani tak nemôžeš pochopiť.

Vieš, ľudské gény sú stále a stačí, aby sa istá časť pomenila, už vzniká niečo úplne iné. A po dlhom čase som zistila, že ak sa do DNA pridá istá látka, ktorá obsahuje prevažne látky ľudského tela, ktoré sa vylučujú vo veľmi zlých podmienkach a sú doplnené strachom o vlastný život, tak vznikne niečo iné. Stále to vyzerá a je to ako človek no nestarne. Ostáva na istej úrovni. Treba len podať infúziu s tou látkou a pravidelne to opakovať nejaký ten rok. Výsledky sú úžasné, Valencia."

„Ste šialená." Vyhlásim a odstúpim sa krok od nej. „Nie ste normálna. Nikto normálny by totiž nič podobné nikdy neurobil."

„O to tu ide, zlatíčko. Normálny človek nikdy neprinesie nič dobré ani zlé. Je len sivá šmuha medzi zvyškom. No ak má niekto v mozgu niečo výnimočné a dá to patrične najavo, tak môže zmeniť svet." Povie kamenným hlasom.

„Ale vy ho meníte k horšiemu." Pošepnem.

„To je relatívne, Valencia. Záleží na tom, na ktorý koniec sa dívaš. Ty vidíš mŕtvych a ja živých. Ty vidíš skazu a ja nové možnosti. Ty vidíš smrť a ja nádej na večnosť." Vyhlási sebavedomo a ja sa zamyslím nad jej slovami. V istom zmysle má pravdu.

„Možno netárate úplne od veci, ale aj tak. Ste vrah a sadista. Zaslúžite si trest."

„Priznaj sa, ovplyvňuje ťa smrť tvojich rodičov." Vyzve ma a podíde ku mne. „Rozumiem ti, ale cez také maličkosti sa treba preniesť. Oh, to ma privádza k poslednému bodu nášmu stretnutia, Valencia. Mám pre teba pozdrav."

*šok*
Dnes ešte jedna časť