Fakt, že sa zobudím v tichosti a nič sa okolo mňa nekazí, mi vykúzli úsmev na tvári. Pomaly si odlepím viečka a chystám sa doširoka roztiahnuť ruky, keď si uvedomím, že takého pohybu momentálne nie som schopná.

Moje oči spočinú na pevných predlaktiach Laena, ktorý ma ešte stále drží v pevnom objatí, hoci už sám spí. Usmejem sa popod nos a poddám sa jeho dotyku.

Neviem, netuším, kde sa to vo mne vzalo, no zrazu mám pocit, že ak ma pustí, zosypem sa na zem a odnesie ma i ten najjemnejší vánok. Nerozumiem tomu, no rozhodnem sa tomu pocitu nepoddať, lebo by to malo katastrofálne následky.

No či už chcem, alebo nie, v mysli sa mi vybavia jeho teplé pery. Náhlivo potrasiem hlavou na vyhnanie nezmyselných myšlienok. Nesmiem sa takto zamýšľať, minimálne teraz určite nie. Mám oveľa dôležitejšiu úlohu ako je snívanie s otvorenými očami.

Svoj pohľad prenesiem na obrazovku, kde sa premieta obraz pavúčich kamier. Ten chlapík už zmizol, ale svetlá nechal zažaté, tak krásne vidno všetku tú hrôzu, z ktorej mi behá mráz po chrbte.

Nemám ani šajnu, čo týmto celým chce McBirdová dosiahnuť, no pravdu povediac, to nie to, čo ma skutočne zaujíma. Oveľa zaujímavejším a istým spôsobom aj strašidelnejším, mi príde fakt, že sa niekto odhodlá na niečo podobné. Celá tá situácia je chorá, prinajmenšom.

Vláda má navrch. Je to tak a ani ja to nedokážem zmeniť. Viem to ja, vedia to oni, vie to Laen, vie to každý. Pravda je taká, žeby som potrebovala prinajmenšom zázrak, aby som im vedela zabrániť v pokračovaní tohto ošiaľu.

A potom je tu tá maličkosť, že majú v rukách zbrane všetkých technológií a to ani nehovorím o tých veciach, o ktorých neviem. Už len tie samotné zábery z pavúčich očí ma presvedčili o tom, že Vláda toho skrýva ešte oveľa viac, ako som si myslela.

Na druhej strane, oni nie sú jediní, ktorí majú v rukáve karty a ak by som chcela, vedela by som ich situáciu sťažiť. A ja to chcem. Budem im robiť naprieky až kým si neuvedomia, že sa nevzdám. Až do chvíle, kým nepovolia a nebude to dav naštvaných ľudí, kto ich zničí. 

Naraz moje telo obalí aj niečo iné, nie len strach o všetky tie životy, nie len smútok a vina za to, že som tomu mohla zabrániť... nie, to je niečo iné. Ten pocit sa šíri pomaly, no zaleje celé moje telo o to intenzívnejšie a istejšie. Už to nie je len malý nenápadný plamienok na dne môjho srdca. Je to číra nenávisť šíriaca sa po celom tele. Rozlieva sa mojimi končatinami, stúpne mi to do hlavy a ovládne úplne všetko. Je to nenávisť voči ľuďom, ktorí sú schopní takmer všetkého. Nemajú zábrany a nepoznajú zľutovanie. Sú to monštrá a jediné čo v nich vidím a čo k nim cítim, je nenávisť. Túžba po pomste. Chcem pomstiť každého jedného, kto im padol za obeť. Vrátane mojich rodičov.

Chcem vidieť, ako McBirdová umrie. Pomaly a bolestne, tak ako jej zajatci. Chcem aby trpela, aby zmizla z tohto sveta s bolesťami, ale raz a navždy. Svet nepotrebuje takých ľudí, ako ona. Musíme sa jej zbaviť v záujme vlastného prežitia. Na tom nie je nič zlé. Zlé je len to, ako veľmi ma ovládne vlastná nenávisť a mám chuť ju roztrhať medzi zubami. To je na tom celom najhoršie. Fakt, že sa zo mňa stáva rovnaká bezcitná mrcha. Akurát, mňa vedie niečo iné. Pomsta.

+++++

Netrvá tak dlho a Laen tiež otvorí oči. Usmeje sa na mňa, ale ja mu to oplatím len letmo a falošne. Nemám chuť na úsmevy ani milé tváre. Všetky mi pripadajú tak cudzie a nepravé. Aspoň z môjho pohľadu. Ten Laenov úsmev je skutočný.

„Vyspala si sa?" spýta sa a úsmev mu z pier nezmizne.

„Prekvapivo, áno." Prikývnem úprimne. „Ty?" vrátim mu otázku a on tiež pritaká.

Usmeje sa na mňa, až sa mu odhalí dvojitý rad zubov. „Rád počujem, že si sa vyspala."

„Aj ja rada počujem, že si sa vyspal ty, lebo mám nápad a na jeho realizáciu si potrebný." Vyhlásim a vymaním sa spod jeho rúk. Zastanem si pred ním a ruky si založím v bok. „Si ochotný, asistovať mi?"

„Samozrejme." Odvetí okamžite a úsmev na jeho perách pohasne. „Zasvätíš ma?"

„Možno," odvrknem tajomne. „podľa toho, ako sa zatváriš."

+++++

Nakoniec mu i tak prezradím väčšinu plánu, hoci v tom nechám diery. Pomocou pavúka sme zistili, že Samira je držaná v cele T87, čiže úplne na konci východného krídla Vládneho centra. Je to neprístupná časť, ktorá je stráženejšia oveľa viac, ako ostatné a je pomerne odľahlá, tak sa tam dá dostať len ťažko.

Ani jeden z nás, nie je z toho faktu nadšený, no nemáme veľmi na výber. Jej oslobodenie je prvým bodom programu. Ka3n sme nevedeli nájsť, tak len dúfam, že je v poriadku, prípadne sa jej už podarilo nejako ujsť a skrýva sa. Možné to je, i keď nepravdepodobné.

Vymeníme si s Laenom miesta v kúpeľni a ja namiesto toho, aby som siahla na mejkap, chytím malé nožnice. Vlasy, ktoré mi až doteraz padali až k zadku, zastrihnem. Po tom, čo s nimi skončím, siahajú mi len po bradu a aj to len tak-tak.

O pár minút vyjdem z kúpeľne s inou tvárou a totálne iným účesom, čo Laenovi, samozrejme, neunikne. Sánka mu padne až niekde pod zem a vyvalí orieškové oči, čoby sa díval na mimozemšťana s piatimi očami a zelenou pokožkou.

„Zavri ústa, lebo ti do nich vletí mucha." Zamrmlem pobavene.

„Miestami fakt neviem, či si tak šialená, alebo len cieľavedomá a ochotná urobiť všetko pre vlastné dobro." Pokrúti hlavou stále užasnuto a podíde tesne ku mne.

„Nazvala by som o spojením tých dvoch." Poviem ledabolo, ale zatajím dych keď mi prstami prehrabne prameň vlasov a zastokne mi ho za ucho.

„Pristane ti to," šepne a spustí ruku.

Nahlas si odkašlem. „Máme úlohu, Laen, nesťažuj to."

Pri mojich slovách sa zatvári mierne prekvapene no prikývne. „Máš pravdu."

Prejdem vedľa neho a schmatnem ruksak. Prehodím si ho cez plece. „Poď." Kývnem na Laena a keď vyjde chodbou uvalím bunker do tmy stlačením jediného tlačidla.

+++++

Dostať sa do blízkosti Vládneho centra je ľahké. Obaja máme iné tváre a ani moje vlasy už tak nepriťahujú pozornosť ako kedysi. Vedľa agentov hliadkujúcich na uliciach prejdeme úplne hladko a nikto o nás nezavadí ani pohľadom. To považujem za dobré znamenie.

Očami prebehnem po neveľkom dave, ktorý sa zhromažďuje na Námestí, tesne pred Vládnym centrom. Zachytím Laena za ruku a zastavím, čím ho prinútim zastať. Venuje mi nechápavý pohľad, no ja si priložím prst na pery.

Pustím ho a naznačím mu, aby ma nasledoval. Oblúkom sa dostanem k davu a zamiešam sa doň spolu s Laenom. Pohľadom mu signalizujem, aby si všímal každé jedno slovo i každý jeden pohyb.

Podobné zhromaždenia sa tu konajú len občas a i to len vo výnimočných situáciách, ako napríklad verejené odsúdenie k smrti. Roky som počítala s tým, že takto „slávnostne" ukončím svoj život aj ja.

„Tento občan je podvodník a vrah." Prednesie vrchný sudca Severanov, Arthur Doil. Ten päťdesiat ročný chlap nie je ničím výnimočný, akurát tak počtom mileniek. Tak vysokú pozíciu dostal jedine vďaka tomu, že ak treba kričí a ak treba mlčí. Inými slovami, je to figúrka Vlády a pravdepodobne aj McBirdovej. Obyčajný pešiak, ktorý vykoná čo treba.

„Zabil vlastnú matku..." vyhlási Doil a mňa konečne zaujme aj ten chudák chlapík vedľa.

Má možno tridsať rokov. Postavou je veľmi vysoký a má široké ramená. Týči sa nad Doilom takmer o hlavu. Ruky má spojené za telom nepochybne putami a vedľa neho stoja dvaja strážcovia.

Trojica postarších žien pri mojej pravici šokovane zalapá po dychu. Muž úplne vpredu vykríkne: „Zabiť!" a jeho silný hlas chytí ozvena Námestia lemovaná domami.

Doil len nadvihne ruky na znak toho, aby sa dav utíšil, lebo nedopadnú dobre. Každý okamžite stíchne a počuť len výdychy jednotlivých osôb. „Už je rozhodnuté!" Vyhlási silným hlasom. „Zajtra ráno bude popravený tu, na Námestí."

Tými slovami ukončí svoj prejav a dav sa začne trúsiť po bočných uličkách späť, do vlastných domov. Ja sa len uškrniem.

K tomu nedôjde. Určite nie tak, ako to má Vláda v pláne. Pretože dnes sa to skončí. Dnes sa rozhodne. Buď tu zajtra popravia mňa, alebo zajtra už nebude mať kto popraviť toho človeka. Jednoduché.

Výhra alebo prehra. Všetko alebo nič. Život alebo smrť. Existujú len dve možnosti, nie je stredná cesta, ktorou by sa dalo ujsť. Karty sú rozdané a proti sebe stoja dvaja silný súperi. Obaja majú tajné karty, o ktorých ten druhý netuší a obaja vedia triky, o ktorých nemá súper ani poňatia. Bude to hra prekvapenia. Ide len o to, kto prekvapí viac toho druhého. A ten, kto bude nečakanejší, ten berie všetko.

„Pohni si." Laen ma zaťahá za ruku a ja sa mu poddám. Nechám ho, aby ma odviedol z prázdneho Námestia.

Smerujeme cez jednu úzku uličku so starými smetiakmi. Náš plán je obísť Vládne centrum z ľavej strany a vkradnúť sa dnu zadnými dverami. Tie sú síce chránené bezpečnostným alarmom ale o to sa ja už postarám. Stačí použiť ten istý prístroj ako keď chcem prekabátiť bezpečnostné systémy v obchodných domoch. A to je hračka.

Na naše veľké šťastie, vzadu nie sú nijaké ochranky, keďže ten prechod cez tú uličku pozná málokto. Stačí preliezť cez dvojmetrový plot z betónu. Ani jednému z nás to nerobí problém. Obaja sme boli dosť dlho deťmi ulice. Teda ja ešte stále som. On je už dospelý.

Zoskočím na zem a dopadnem do kotúľa. Zo skúseností viem, že pokus padnúť na rovné nohy nekončí dobre. Laen napodobní môj príklad a rýchlym krokom prejdeme k masívnym bielym dverám.

Na hodinkách vyťukám kód a tie už odvedú svoju prácu. Otvorím dvere a spolu s Laenom sa prešmykneme dnu, do tmy.

„To tu mala byť taká tma?" spýta sa Laen šeptom a jeho dych cítim pri mojom uchu.

„Pochybujem." Šepnem tiež a v tme inštinktívne vyhľadám jeho ruku. „Je to pasca."

Laen hlasno preglgne a zovrie mi dlaň vo svojej. „Ako ďalej?"

„Ovládaš morzeovku?" spýtam sa ho.

Cítim ako váha, no nakoniec vyhlási. „Aj hej, ale nie som profík."

„To nevadí." Ubezpečím ho. „Len na to nezabúdaj, okej?"

„Okej." Odvetí ticho.

„A nezabúdaj ani na náš plán." Dodám potichu.

„Okej." Reaguje zas rovnako.

„A nebuď taký napätý." Odporučím mu.

„Okej." Vyhlási zas a znova.

„Fajn, ty si sa sekol. Dúfam, že nereaguješ takto vo všetkých stresových situáciách." Poviem a snažím sa vložiť do hlasu trocha pobavenia, hoci to v tejto situácii vôbec nie je ľahké.

Laen mlčí tak sa slova ujmem zase ja. „Nasleduj ma. Zrejme vkráčame rovno do pasce, ale aj tak. Nezabúdaj na mňa a na to, že si navzájom pomáhame. Okej?"

„Okej." Prehovorí zas rovnako a ja len pokrútim hlavou.

„Pôjdeme pomaly dopredu." Navigujem ho a vykročím. No vtedy mi jeho druhá dlaň pristane na pleci.

„Počkaj." Zamrmle a ja zastavím.

„Deje sa niečo?" spýtam sa.

Otočí si ma k sebe a ja pocítim na tvári jeho teplý dych. „Deje sa veľa vecí, Valencia, no toto musím urobiť." Vyhlási oveľa sebavedomejšie ako všetko doteraz.

Už-už sa chystám spýtať na to, že o čo ide, no vtedy ma pobozká. Ale teraz skutočne pobozká. Zajme moje pery vášnivo a bez okolkov. Nedokážem, nechcem, mu odporovať tak sa mu navzdory všetkému poddám a nechám aby mi vkĺzol do vlasov končekmi prstov. „Toto je jediné, čo som potreboval urobiť. Chcel som si byť istý, že toto nepremeškám." Zašomre potichu keď sa odtiahne.

„Možno si urobil dobre." Odvetím rovnako slabým hlasom.     

Včerajšia časť :D dnes sa objaví pravdepodobne ešte jedna :D

Venujem Vikus293 :)