Laen

Ak by sa dalo, dal by som sa liečiť. Mám totiž dosť silnú predtuchu, že halucinujem. Ináč si to celé nedokážem vysvetliť.

Najskôr tá hnusná teplota, vzápätí, sa stratí Samira a Ka3n, Valencia vyhodí do vzduchu počítač, aby nás nenašla Vláda, na to ju prehovorím, aby nešla zachrániť moje dvojča a nakoniec mi konečne prezradí, prečo ju chce Vláda chytiť za každú cenu. Naozaj, ak toto nie je šialenosť, tak potom neviem čo áno.

Mal som horúčku a bolo mi zle, no všetko to sa vytratilo. Teraz mám len pocit, že všetko je v riti. Moju sestru a interaktívnu ženu, ktorá sa len tak mimochodom, zázračným spôsobom dostala von z počítačov, zajala Vláda. Používajú ich ako návnadu, aby zlanárili Valenciu k sebe, o tom nepochybujem. Jediné, čo mi nesedí je to, ako je možné, že je Valencia ochotná obetovať sa pre program a pre, v podstate neznámu, ženu. Normálnemu človeku by nič aké ani nenapadlo.

Ale to všetko je len slabý odvar. Skutočná šialenosť nasleduje až potom. Video, ktoré natočila dvanásťročná rozmaznaná dcéra vedcov Straussovcov. Prečo rozmaznaná? Teraz sa pripravíme na šok...

Moji rodičia slúžili v ich dome dosť dlho. Potom odišli. Prečo? Odpoveď je jednoduchá. Scarlett Straussová vymyslela interaktívnu ženskú, ktorá spravovala celý dom. Doslova. A kto to bol? Jasné, že moja milovaná Ka3n.

Môj otec odišiel dobrovoľne a to preto, lebo ho tá ženská, ktorá všetko videla, iritovala. Matka ešte dlhšiu dobu pracovala pre vedcov, ale podľa slov, ktoré som zachytil z konverzácie jej a otca, som si odvodil, že odišla preto, lebo sa Straussovci začali správať divne. Vtedy sme to so Samirou neriešili, proste sme akceptovali situáciu. Ale teraz, po tom, čo mi ukázala Valencia, mi všetko do seba krásne zapadá.

Moji rodičia boli zneškodnení bombou krátko po tom, čo Val natočila to video. No som si stopercentne istý, že to má súvis a nie taký hocijaký. Vláde a celkovo Severanom extrémne záleží na tom, aby tie informácie nepresiakli na povrch, takže musia zabiť každého, kto s tým môže mať nejaké dočinenia.

Začalo to Straussovcami, potom s ich personálom, ktorý tam kedysi býval. A teraz to chcú zakončiť s Valenciou.

Popravde, vždy keď som počul reči mojich rodičov o tom, ako veľmi je Valencia rozmaznaná a panovačná, chĺpky mi z nej stávali dupkom. Predstavoval som si ju ako namaľovanú paničku- milionárku s IQ pod šesťdesiat. Možno práve to je dôvod toho, že mi doteraz nedoplo, že táto Valencia, by mohla byť tá Valencia.

Poznám ju už zopár týždňov, no táto baba rozhodne nie je ani rozmaznaná, ani ufňukaná, hoci panovačná áno. Ale to sa dá pochopiť, keďže v podstate som to ja, kto je tu nepotrebný hosť. Môžem byť rád, že ma neodstrelila, ako to toľkokrát sľubovala. Nevidím v tom dievčati to, čo som videl v mojich predstavách.

Možno dobre, že som ju spoznal takto, bez predsudkov, pretože za tie dlhé, pochmúrne dni tu dole, som si stihol uvedomiť, ako veľmi mi na nej záleží. Prirástla k môjmu srdcu a ja by som nezniesol, keby sa jej niečo stalo.

Neviem prečo je to tak, no je to holý fakt. Ten môj bozk minule bol iba test, skúška, či ju beriem ako sestru, alebo ako niečo viac. No, bratsky som sa rozhodne necítil.

Neviem sa presne sústrediť na to jej video a to ma vytáča. Teraz by som nemal riešiť môj chvíľkový skrat pred niekoľkými dňami ale to, ako svoju sestru dostanem späť. A to, čo má, dopekla, znamenať to video.

Rozhodne to nie je filmársky trik, to je jasne vidieť. Je to pravda, nepopierateľný fakt a mne z toho na tele vyráža husia koža.

Južania a Severania spolupracujú na nejakom tajnom projekte, kde sa má vraj zistiť hranice únosnosti či čo. Neviem, čo to presne má znamenať, no nepáči sa mi to. A ten hologram sa mi páči ešte menej. No a to už ani nehovorím o tom konci, kde tá nepodarená ženská, zjavne psychicky porušená, zlikvidovala svojich kolegov bez mihnutia oka. Nechcem si predstaviť, čo by urobila s Valenciou, keby sa jej dostala do rúk.

Hodím do seba nejaké lieky na spánok, keďže bez toho by som fakt nemal šancu zaspať. A spánok a oddych je prvým krokom k liečeniu. Zajtra na mne nemôže Valencia zbadať žiadne náznaky nejakej choroby, lebo sa ešte rozhodne pre samovražednú misiu. Dúfam, že ale aspoň na dnes som jej to vyhovoril. Pevne dúfam. Ak nie, tak McBirdová nebude potrebná na to, aby bola Val mŕtva. Lebo ona sama sa rozhodne pre šialenosť, ktorá ju zabije. 

Ľahnem si na lôžko a tvár zaborím do vankúša. Povzdychnem si snažiac vyčistiť si hlavu od všetkých doterných myšlienok, hoci viem, že taká možnosť neprichádza do úvahy.

Na moje veľké šťastie, lieky začnú účinkovať už po pár minútach a moje viečka ťažkopádne klipnú.

+++++

Zobudím sa na netíchnuce pípanie. Zareže sa mi do uší a ja som nútený otvoriť oči. Čo je možno len dobré.

Podľa všetkého sa Valencia činila i v noci. Zúrivo ťuká niečo do počítača až sa jej od sústredenia krčí čelo. Pohľad jej nervózne behá po čísliciach na obrazovke, z čoho mám ja prinajmenšom guľáš. Za to ona vyzerá, že rozumie každej jednej čiarke, pomlčke, či hoci aj bodke.

Pomaly vstanem a s prekvapením si uvedomím, že ma neprepadne vražedná bolesť hlavy, ani sa mi neroztrasú nohy. To je dobré znamenie, možno tie lieky niečo naozaj zabrali.

Potichu k nej zozadu pristúpim. Zdá sa, že si ma všimne až vo chvíli, keď sa nakloním nad jej rameno a pozornejšie sa prizriem behajúcim číslam a znakom. Valencia ma však ignoruje.

„Smiem vedieť, na čom pracuješ?" spýtam sa jej šeptom.

Zamrmle si niečo popod nos ale nemám šancu porozumieť tomu. Už- už sa chystám spýtať sa, čo povedala, keď si hlboko povzdychne. „Snažím sa kontaktovať Ka3n, ale nič z toho."

Pritiahnem si stoličku od iného stola a sadnem si. Lakte si opriem o stôl a zvedavo sa prizriem jej pokusom o kontaktovanie interaktívnej ženskej. „Ja mám z tohto mišmaš, ale zaujímalo by ma, prečo sa s ňou nevieš spojiť."

„Blokujú jej signály." Zamrmle, či skôr zavrčí. „Nedokážem sa s ňou spojiť."

Z úst mi unikne výdych. „A tie blokujúce signály nedokážeš nejako zneškodniť?" snažím sa zapojiť do jej myšlienkových pochodov, ale mám pocit, že je to beztak márne. Netuším, čo sa mihá jej hlavou a tobôž nie jej myšlienkami.

„O čo sa snažím, podľa teba?" nadvihne na mňa ironicky obočie.

Rozhodím rukami. „Snažím sa pomôcť."

„Radšej mlč." Odvrkne a ďalej sa venuje počítaču.

Povzdychnem si a založím si ruky na hrudi. Rozhodnem sa nekomentovať jej vyčíňanie na počítači a len tak tam sedieť s perami stisnutými do rovnej línie.

Sledujem jej zvraštené obočie, kmitajúce oči a našpúlené pery, ako stále dookola skúša iné kombinácie čísel a kódov. Musím sa pritom usmievať, je taká iná, keď sa sústredí. Jej tmavomodré dúhovky preberú vládu v očiach a zreničky stlačia do úzadia.

Po asi piatich minútach nemého zízania, Valencia frustrovane zavrčí a prebodne ma pohľadom. „Musíš zízať?!"

Pri jej nahnevanom tóne sa skoro sklátim zo stoličky. „Ehm... nie." Pošúcham sa na spánkoch a usmejem sa tak nevinne ako to len dokážem.

„Tam potom nezízaj!" odvetí a pomaly zdôrazní každé slovo, až na konci zdvihne hlas.

„Fajn." Pretočím oči a odtrhnem zrak od jej tváre. „Ale potom mi povedz, čo mám robiť, lebo sa zbláznim od vedomia, že nič nezmôžem."

Val si zmierlivo prejde rukami do vlasov a v rýchlosti si ich prehrabe. „Ja neviem, Laen. Sama netuším, že čo by sme mali urobiť."

„A čo tak..." zamyslím sa. „Neexistuje nejaká chodba, ktorá by nás mohla odviesť na správne miesto?"

Valencia pomaly pokrúti hlavou. „Ak by aj existovala, bola by nám nanič. Nevieme, kde ich držia."

Hryznem si do vnútornej strany líca. „Nedal by sa lokalizovať Ka3nin signál, alebo niečo také?"

„Už som sa o to pokúšala v noci, ale problém je v tom, že Ka3n je osobnosť. Jej signál je premenlivý a nedá sa tak ľahko lokalizovať ani keď ho nič neblokuje." Vyhlási ponuro.

„A čo tak...?" začnem no Valencia moje slová utne ešte v zárodku a to prudkým pohybom ruky.

„Je to nanič, Laen. Skúšala som všeličo." Tvár si zúfalo zaborí do dlaní.

Mimovoľne sa dotknem jej pleca. Druhou rukou nadvihnem jej bradu a prinútim ju pozrieť na mňa.

Usmejem sa a ona napočudovanie ten letmý pohyb pier zopakuje po mne. „Mala by si si oddýchnuť." Šepnem potichu ale ona okamžite pokrúti hlavou.

„Nie som unavená a keby aj, nezaspala by som." Protestuje a odtiahne sa. „Potrebujú pomôcť hneď, nie zajtra, či pozajtra."

„Ale takto je to celé na nič." Snažím sa ju prehovoriť, ale ona pokrúti hlavou.

„Nesnaž sa ma nahovoriť, Laen. Nepomôže to a iba strácame drahocenný čas." Schladí ma.

Prevrátim nad ňou oči. „Aj ak by si na niečo teraz prišla, bola by si príliš unavená a nemožná na to, aby si danú akciu vykonala, tak neprotestuj. Nemôžeme riskovať a tvoja malátnosť by im nepomohla. Takže si pohni, vyspi sa, ak by som na niečo prišiel zobudím ťa."

„Neznášam ťa." Zavrčí a neochotne vstane.

Prekvapene zažmurkám nad jej pozitívnou reakciou ale nenechám si ujsť sarkastickú poznámku: „Ty ma máš rada, neznášaš ak mám pravdu."

Zvrtne sa na päte a zadíva sa mi do očí. Zreničky sa jej rozšíria. „Možno aj hej, Laen, ale to na situácii nič nemení."

„Akoby nie. Práve si priznala, že ma máš rada." Oponujem a tiež vstanem.

„To je hádam jasné každému. Ak by si mi bol úplne ľahostajný, už by si bol dávno mŕtvy."

„Takže o toto tu ide?" pristúpim krok k nej. „Len o to, že ma nedokážeš tak chladnokrvne zabiť, ako agentov?" Tie slová vyletia z mojich úst skôr, než ich stihnem zastaviť.

Zatvári sa, akoby dostala ranu do brucha, ale chladnokrvný úsmev z jej pier nezmizne. Hoci oči pohasnú. „Presne tak." Jej hlas je tvrdý a ostrý ako vybrúsený diamant. „Pre mňa je najvyšším prejavom citu už aj to, ak niekoho nezabijem."

„Val, ja som to nemyslel..." začnem no ona si priloží ukazovák na pery v znamení, že nemám ani ceknúť. Zvrtne sa na päte a odkráča k svojmu lôžku. Prudko sa sebou zatiahne záves a už počujem len to, ako si prudko sadne.

„Gratulujem, Laen," zavrčím si sám pre seba a ťažkopádne si sadnem. „krajšie si to nemohol posrať ani keby si chcel."

+++++

Už dobré tri hodiny zízam do prázdnej obrazovky v snahe vymyslieť nejaký plán, poprípade aj niečo, čím by som si to vyžehlil u Valencie. Pravda je taká, že som sa pri nej odpísal. A to že na plnej čiare.

Lebo ja som jej proste musel naznačiť, že je vrahyňa. Musel som sa hrať na totálne arogantného debila, ktorý využíva všetky možné prostriedky na to, aby zničil každého naokolo. Fakt si môžem gratulovať.

Prstami nervózne poklopkám dosku stola. Šibe mi. Celá táto situácia mi metie mozog a myšlienky v ňom. A keby len mozog...

Neviem čo cítim. Valencia mi nechcene pomotala hlavu a to ma neskutočne irituje. Dobre viem, že ona nič podobné ku mne necíti, kým ja by som bol momentálny schopný takmer všetkého, len aby sa jej nič nestalo.

Pche, je mi z toho vedomia nanič. Najradšej by som si hlavu otrieskal o stôl, aby som sa zbavil všetkých myšlienok na ňu, no to nejde. Ani to by nepomohlo. Chcelo by to zázrak, prinajmenšom. A teraz som si ešte krásne podkúril. Lebo ja neviem držať hubu keď treba.

Štve ma to celé. Keď som na tom tak, žeby som si u nej mohol nazbierať nejaké body k dobru, tak mlčím ako taký debil a všetko len zhoršujem. A na druhej strane, vždy keď by som mal mlčať, huba mi chodí na špacír a trepem všetko, čo by som nemal. Dnešok je krásna ukážka práve tohto môjho zvráteného zmyslu pre baby. 

Samira mala zrejme pravdu, keď mi tvrdila, že som beznádejný prípad. Už jej tvrdeniu začínam rozumieť. A teraz je tu ešte aj ona. Teda, vlastne tu nie je, čo je ešte asi tisíc krát horšie ako jej litánie o tom, čo by som mal s Valenciou robiť, aby ma prestala tak neznášať. Aj tak som príliš zaťatý na to, aby som ju pri tom počúval.

Ona by mala teraz zaobstarávať moju myseľ, nie Val. A predsa, nič z toho. Nedokážem sa na ňu sústrediť a to je asi jedno z najväčších problémov. Musím niečo vymyslieť, aby som ju zachránil. A to čo najskôr. Je to tvrdá baba, ale ak má Val pravdu, čo zrejme má, používajú ju ako návnadu. Ale to neznamená, že ju nemôžu mučiť, aby z nej nevytiahli všetky možné, aj nemožné, informácie o Valencii.

Viem, že to robia. Som si vedomý toho, že sa z nej snažia všetko vytiahnuť a nie len podobrom. Mučia ju, ťahajú z nej všetky slová po jednom, ale ona odoláva, čím to celé len zhoršuje. A stále to bude ťažšie a ťažšie. Bude upadať do tmy a letargie. Musíme konať rýchlo, ak ju chceme zachrániť.

Inštinktívne sa rukou dotknem pavúka na krku. Tieto retiazky sme dostali ešte od rodičov na desiate narodeniny. Majú byť symbolom súdržnosti a toho, že spolu dokážeme všetko, kým oddelene sme len kúsky pavúčieho vlákna. Až spolu, v spleti pavúčich nôh, sme skutočne silní. Dvojičky by mali vždy spolupracovať, v každej jednej situácii a nikdy by sme sa nemali od seba úplne odtrhnúť.

V tomto im dávam za pravdu. Ja a Samira sme silní len spolu. Len spoločne dokážeme vzdorovať všetkému naokolo. A pri tých myšlienkach ma konečne osvieti. Pavúci.

38541 slov :D