„Idem ja." Vyhlási Samira na čo len pokrútim hlavou.

„To nemôžeš." Oponujem a založím si ruky na hrudi.

„Máš na výber?" nadvihne obočie. „Ty ešte stále ledva chodíš a Laen má horúčku skoro štyridsať stupňov. Nemáme na výber."

„Má pravdu." Ozve sa z monitora Ka3n a ja ostanem užasnuto zízať na blonďavú ženskú v okuliaroch.

„Si robíš srandu." Vyhŕknem neveriacky. „Však tým dvom neveríš ani nos medzi očami."

„Núdzové situácie si občas vyžadujú núdzové riešenia." Povie Ka3n ledabolo a pomrví sa na stoličke.

„Čo je na tejto situácii núdzové, prosím ťa?" prevrátim oči. „Tie lieky by si mohla pokojne objednať cez nejaký server."

Ka3n pomaly pokrúti hlavou. „To by sme riskovali príliš veľa. Sama tvrdíš, že je Vláda na teba zasadnutá a potom, čo Laen zabil ich veliteľa sa to ešte umocnilo. Nemôžem sa vlámať do serveru a objednať si sem ten balíček. Bolo by to príliš nápadné. Navyše, Samira žije už dlho na ulici, len tak ju nechytia."

Tvár si zaborím do dlaní a zafučím ako zlostný býk, ktorému práve mávajú pred tvárou červenou zástavou. „Fajn, kapitulujem." Zavrčím. „Ale mám podmienku."

Obe nastražia uši a ja sa vyrovnám. „Čo konkrétne máš na mysli?" spýta sa podozrievavo Samira ale na Ka3ninej tvári už jasne vidím, že odpoveď pozná.

„Ka3n pôjde s tebou." Poviem bez okolkov a Samira sa zamračí. Vzápätí sa pozrie na interaktívnu ženu s otázkou vrytou na celej tvári.

„Ona..." začne. „Ako?"

„Normálne." Pokrčím ramenami. Prejdem k jednému stolu na v rohu, ktorý je pokrytý bielim plátnom s olejovými škvrnami.

Ka3n ma s povzdychom nasleduje krížom cez kopu obrazoviek a Samira si ma zo stále rovnakého miesta nedôverčivo premeriava. Jediným trhnutím dostanem bielu látku dole zo stola a Samira zalapá po dychu.

Normálny človek, by si to mohol pomýliť so skutočným ľudským telom, no ten kto sa prizrie lepšie môže vidieť malé osemuholníky, ktoré sa tiahnu po celej pokožke.

Na stole leží telo možno tridsaťročnej ženy s bujarými vlasmi blond farby, plnými lícami a zatvorenými viečkami, pod ktorými sa skrývajú iskrivé zelené dúhovky. Oblečené má dlhé rifle a sveter, všetko čiernej farby.

„To je android." Vysvetlím. „Umelá inteligencia v umelom tele so vzhľadom človeka. No je to len prototyp." Končekmi prstov prejdem po skrehnutej dlani androida.

„To je..." Samira pomaly podíde bližšie a s nemým úžasom sa skloní k tvári androida. „...úžasné." zdvihne ku mne pohľad. „Tvoji rodičia?"

S úsmevom pokrútim hlavou. „Toto je moja tvorba." Zamrmlem a Samira sa na mňa zahľadí ináč ako doteraz. Ten lesk v očiach si neviem vysvetliť.

„Je to úžasné, Valencia." Zopakuje to ešte raz ale ja len pokrútim hlavou.

„Má to nedostatky. Veľa nedostatkov."

„Nedostatky má všetko." Oponuje mi. „No toto vyzerá ako človek. Ako to funguje?"

„V podstate android funguje na princípe umelej inteligencie. Má vlastné myšlienky, pocity, nálady. V podstate tvorí osobnosť a mala by to byť čo najpresnejšia kópia človeka. Keďže Ka3n bola osobnosť, tak som jej počas dlhých dní tu dole vytvorila i telo, na ktoré sa môže prepojiť a v podstate sa dostane do vnútra umelého tela. Tým sa síce odreže od sieti a celého tohto podzemného areálu, ale dostane vlastné telo. Potom sa samozrejme, môže vrátiť späť do počítača." Zhrniem to jednoducho. Pochybujem žeby Samira stála o hodinové vysvetlivky o tom, ako je to celé možné a na akom princípe to celé funguje.

Samira pomaličky pokýva hlavou. „Už ste to niekedy skúšali?"

„V tom je ten problém." Hryznem si do pery a ruky si strčím do vreciek džínsov. „Skúšali sme to dvakrát. Raz to vypálilo obvody po piatich sekundách a v podstate jej začala dymiť hlava a musela som ju stade evakuovať. Druhýkrát to bolo už lepšie, no i tak tam nevydržala viac ako dvadsaťštyri hodín."

„Ale nám toľko času bohato stačí." Povie Samira nechápavo.

„Stať sa môže všeličo a ja by som naozaj nerada počúvala historky v meste o vybuchujúcich hlavách a šialenom kriku." Uškrniem sa . „Ale teraz ju s tebou pošlem, či sa jej to páči, alebo nie."

Zadívam sa na Ka3n, ktorá nesúhlasne krúti hlavou. „Nesprávaj sa ako decko, Ka3n." zahriaknem ju a ona našpúli pery.

Varovne zdvihne ukazovák a namieri ho na mňa. „Ale ak vyletím do vzduchu a budem sa musieť zakvačiť na net nejakého starého počítača, tak ťa obesím." Prižmúri oči.

Dlane obrátim nahor a teatrálne si povzdychnem. „Jasné, už tieto tvoje vyhrážky počúvam niekoľko rokov. Ale sľubujem, tentoraz sa nič nestane. Obvody by nemohli byť lepšie a trvalejšie."

Ka3n prevráti očami. „Fajn, Valencia, budem ti veriť." Vyhlási a stratí sa na obrazovke.

Pár sekúnd na to telo Ka3n zasyčí a žena otvorí smaragdové oči. Pomaly zaklipká viečkami a s menšími ťažkosťami sa posadí na stole. Pomaly sa porozhliadne okolo a párkrát zažmurká. Keď zaostrí zrakom, objavia sa v jej zelených dúhovkách malé krúžky. Ďalšia vec, ktorú by bolo treba zdokonaliť.

Ka3n natiahne ruku pred seba a skúšobne pohýbe prstami. „Tak? Čo ty na to?" spýtam sa jej a rukou sa opriem o stôl, na ktorom ešte pred chvíľou ležala.

„Musím priznať, naozaj je to pohodlnejšie ako predtým." Uznanlivo pokýva hlavou a ruky si zloží do lona.

„Paráda." Vyhlásim. „Kedy vyrazíte?" nadvihnem na nich obočie. Ka3n sa zahľadí na Samiru, ktorá sa rozpačito poškrabe po hlave.

„No...ťažko povedať." Zatiahne zdĺhavo.

„Podľa mňa je taká polhodina presne ideálna." Navrhne Ka3n a opatrne sa postaví. Síce to nie je prvýkrát, že je vo svojej umelej škrupinke ale získať skutočnú rovnováhu sa podstatne líši od tej grafickej rovnováhy, ktorú spôsobujú pixle a neexistuje tam gravitácia.

„Fajn." Prikývnem a zahľadím sa na Samiru, ktorá len mlčky pokýva hlavou.

+++++

Krátko potom, čo odídu, sa tackavo vyberiem k lôžku kde spí Laen. Včera večer ho prepadla únava. Krátko po raňajkách v ďalší deň všetko vyšablil a hneď na to sa sklátil k zemi. Keď sa zobudil, mal horúčku vyše štyridsať stupňov a triaslo ho od zimy.

Keďže lieky, ktoré by mu vedeli pomôcť, sa minuli pred pár týždňami, tak mu Ka3n naordinovala niečo proti bolesti hlavy. Tá vec má, čírou náhodou, aj uspávacie účinky, čiže už dobré tri hodiny spí ako zarezaný. Čo možno nie je tak úplne na škodu.

Takto, bez Ka3n, vládne v bunkri zvláštne ticho. Nepočuť neustále pípanie strojov, ako stále niečo inštaluje, prerába, či hoci len premiestňuje. Mám o ňu obavy, ale predsa som nemohla nechať ísť samu Samiru. A tento krát nejde len o to, či jej dôverujem lebo nie. Ide o to, čo sa stalo minule. Moje zranenie ma presvedčilo o tom, že je všetko možné a stačí aj niečo tak úplne fádne ako pád na to, aby sa všetko pokazilo. Nebyť vtedy Laena, už by som tu zrejme nebola.

A od tej chvíle, vždy keď zacítim šklbnutie v nohe, si spomeniem na to, čo by so mnou bolo, ak by som tam bola sama. A práve to ma utvrdzuje v presvedčení, že z nás by nemal ísť von nikto sám.

Sadnem si na Samirine lôžko a zahľadím sa na Laena, ktorému na čele vyrážajú kvapky potu. Je neprirodzene bledý a hoci je pod troma vrstvami diek, aj tak sa trasie.

Nechápem, kde samu podarilo chytiť tento vírus. V našom svete sú choroby dosť časté a dajú sa chytiť takmer všade, no nie pod zemou. Jediné, čo mi napadá je, že niečo naňho naliezlo počas toho, ako sme boli vonka, či ešte predtým. No to je nepravdepodobné. Bolo to už dosť dávno a prejavilo by sa to. Len ak teda nejde o niečo neznáme. Čo dúfam, že nie.

Laen sa pomrví na lôžku a prehodí sa na druhú stranu, čím zo seba skopne rovno všetky deky. S povzdychom ho opäť zakryjem.

Pripadá mi zvláštne, takto sa oňho starať. Ešte nikdy som nemala človeka, o ktorého by som sa starať musela. Je to nový, nepoznaný pocit, no prekvapivo, nie nepríjemný. Príde mi to celkom prirodzené, i keď neprebádané.

Odo dňa, čo ma pobozkal, prešli už tri dni a ja som sa zmierila s tým, že odpoveď na otázku, prečo to urobil, nedostanem. Síce to celé stále neuveriteľne driape moju zvedavosť, no snažím sa to neriešiť. Nemá to zmysel.

So zdĺhavým povzdychom si ľahnem na Samirine lôžko a hľadím na Laenov chrbát, ktorý sa zdvíha pri jeho nepravidelných nádychoch a výdychoch. Ten nevypočítateľný rytmus ma nakoniec odprevadí do ríše spánku a moje viečka ťažkopádne klipnú.

+++++

Zobudím sa až o niekoľko hodín, no i tak sa cítim unavená a omámená spánkom. Nemám vo zvyku spať cez deň, to bude asi tým, preblesne mi hlavou a pomaly sa posadím. Pohľad upriem na obrazovku počítača a skoro spadnem z postele, keď zazriem čas.

Šesť hodín poobede. Náhlivo vstanem a poobzerám sa okolo. Snažím sa pokutrať v myšlienkach, že kedy som asi mohla zaspať, ale čas mi nie je známy. V každom prípade, spala som viac než dosť.

Okrem toho to znamená ešte jednu veľmi dôležitú vec, z ktorej tiež nie som práve nadšená. Ka3n a Samira sú vonka už vyše sedem hodín, čo je fakticky zlé. Mali sa už dávno vrátiť.

Hryznem si do pery a sadnem si na stoličku pred Ka3niným počítačom. Istým spôsobom je jej myseľ ešte stále prepojená o sieťou a ak by sa niečo stalo, mohla by poslať šifrovanú správu na e-mail. Ak teda ešte nie je neskoro.

Rýchlymi pohybmi prstov naťukám heslo, užívateľské meno a podobné trkotinky. Potom už len bleskovo prebehnem schránku s poštou. Ak by som v tej chvíli nesedela, asi by som sa rovno zrútila k zemi.

Ka3n: Neskoro- tik- príliš- tik- neskoro- tik. Pasca- tik. Vládne- tik- centrum- tik. McBirdová- tik. Chytenie- tik. Problém- tik. Niet- tik- úniku- tik. Nechoď- tik- von- tik. Píííííííííííp---

Táto správa sa roznesie éterom a zrazu hlasový oznam od Ka3n zanikne v pípaní. Zapchám si uši, keď sa ten hlas stane neznesiteľným a rýchlo vypnem správu a hneď na to ju i zmažem. Je na nej niečo zvláštne a to sa mi nepáči. Ka3n by nikdy, naozaj nikdy, neposlala takú jednoznačnú správu.

Odkazy od nej sú vždy šifrované a nikdy nie hlasové. Pretože hlasové signály sa šíria vzduchom a vo vzduchu sú...

„Dopekla!" zavrčím naštvane. Stlačím gombík na počítači a na obrazovke vybehne políčko s číslami. Zaťukám kód a hneď na to i pol minútové omeškanie deštrukcie. Počítač začne pípať a ja vyskočím na nohy.

Prebehnem ku kontrolkám pri stene a rýchlim pohybom zápästia zapnem ističe. Pre istotu prejdem k Laenovi a druhé lôžko obrátim tak, aby bol za ním. Ja sa tiež skloním a v duchu odratúvam posledné sekundy.

Tri... dva... jeden...

Celý bunker sa zatrasie, keď počítač vybuchne. Vďaka ističom sa však všetka energia uvoľnená pri explózii presmeruje do jadra počítača. Práve preto ostane počítač naoko nepoškodený, no zvnútra mu zhoreli všetky obvody.

Laen sa prudko mykne pri tom zvuku a otvorí vydesené oči. Zaskučí. „Čo sa deje?" vytisne zo seba.

„Nič dobré." Odvetím a vstanem. „Ka3n a Samira majú problém."

34164 slov :D