XVII.- Menšia konverzácia

Až po uplynutí takmer dvoch týždňov je moja pravá noha celkom funkčná a pri krokoch cítim len nenápadnú šklbavú bolesť, ktorá je však prehliadnuteľná.

Laen za tie dva týždne toho tiež veľa nenahovoril, hoci sa Samira snažila rozprúdiť konverzáciu. A z toho dôvodu som radšej čušala aj ja. Nevedela som, vlastne ešte stále neviem, prečo sa správa tak, ako.

Dosť mi to ale prekáža a to hlavne preto, lebo jeho správanie vytvára dusno v celom bunkri. Dokonca ani Ka3n nemá chuť urážať ho pri každom pohybe. Laen je ako chodiaca mŕtvola a mám pocit, že ak by som musela ešte toto jeho správanie znášať dlho, zošalela by som. Samira jeho vystupovaním tiež nie je práve nadšená ale nič s tým nezmôže. Nechápem, čo sa s ním stalo.

Núti ma rozmýšľať nad tým, že čo sa udialo počas toho, ako ma uložil v tom smetiaku. Ale nech si to v hlave spájam akokoľvek, nikdy neprídem na nič zrozumiteľné a už vonkoncom nie na to, ako ho z toho stavu vytiahnuť.

Mohla by si sa k nemu prihovoriť. Táto absurdná a do veľkej miery nepríjemná myšlienka mi koluje hlavou už deň dva. Nemám v pláne prihovoriť sa mu prvá a na to, aby som svoj názor zmenila, by sa muselo udiať niečo veľké a oveľa závažnejšie ako jeho mlčanie. Z istého uhla pohľadu možno nie je na škodu, že si na istý čas zalepil ústa.

V duchu pokrútim hlavou nad tou myšlienkou a vstanem z provizórnej postele. Prejdem do kúpeľne a opláchnem si tvár. Zadívam sa do vlastných očí, hlboko zasadených v mojej tvári.

Hypnotizujem sa úzkymi zreničkami, hoci netuším na čo to vôbec robím. Je to taký cyklus, ktorý vykonávam každé ráno. Istým spôsobom mi to pripomína samu seba a to, kým v skutočnosti som.

Mám veľa identít, nespočetné množstvo tvári a ešte viac premenlivých nálad, ktoré striedam jedna radosť. Mením sa neustále tak ako zvonka tak i zvnútra. Dokonca aj vlasy som si už zopárkrát prefarbila, ale vždy sa vraciam k tomu pôvodnému, plavému odtieňu. Jediná vec, ktorá ma drží pri vlastnej identite sú oči. Jedine tie nemením a ostávajú stále rovnaké. Vždy rovnako zvedavé, tmavé, búrkové oči. Nemením ich a nevymenili by som ich za nič. Aj keď sú to práve oči, ktoré ma väčšinou prezradia Vláde, nezmenila by som si ich.

Je veľa možností s farebnými kontaktnými šošovkami a inými vecičkami, ktoré by ich na chvíľu mohli zmeniť a nepotrebovala by som k tomu zhola nič. No k tomu sa nikdy nechystám dostať. Oči sú vraj oknom do duše, tak ich nechávam napospas zvedavým pohľadom agentov, dúfajúc, že ma neodhalia. A ak aj áno, nech je to vďaka nim, nie kvôli náhode.

Zhlboka sa nadýchnem a pohľad prenesiem za seba. Neviem, na čo to robím, len sa tak dívam na prázdnu vykachličkovanú stenu.

Po niekoľkých minútach nemého zízania sa konečne poberiem späť do hlavnej miestnosti bunkra. Tesne pred tým, než sa dotknem kľučky, dvere sa otvoria a objaví sa v nich Laen.

Jednu ruku má stále na kľučke a druhú má hlboko zaborenú v hustých vlasoch. Ako náhle ma uvidím, zreničky sa mu rozšíria prekvapením. Spustí obe ruky k telu. „Prepáč." Vyhŕkne náhlivo a inštinktívne zacúva.

„Nič sa nestalo." Pokrútim hlavou okamžite. „Už aj tak som bola na odchode."

Viditeľne vydýchne a ja sa zamračím. Chcem sa na tú celú situáciu vykašľať a nechať to tak, ale ako prechádzam povedľa neho von, neviditeľná sila ma zastaví. „Laen? Môžem otázku?" spýtam sa a zahľadím sa mu do očí.

Obočie sa mu mierne zvraští, ale prikývne bez zaváhania. „Prečo si tak krvopotne držíš odstup?" Už v samotnej chvíli, keď vyslovím tie slová sa mám chuť zaškrtiť. Minimálne. Ak to bolo napäté doteraz, neviem, čo bude ďalej.

Laen si hryzne do plných pier a odvráti zrak. „Ja vlastne neviem, Valencia." Pokrúti nakoniec hlavou.

Zamračím sa ešte viac. „Tak prečo si takýto?" skúsim to z inej strany. Spočiatku som sa do tohto rozhovoru ani nechcela púšťať, ale teraz potrebujem poznať jeho dôvod.

Keď mlčí, prepálim ho pohľadom. „No tak, prečo so mnou nekomunikuješ?"

„Lebo ja neviem, čo povedať!" zavrčí už aj on.

Surovo ma chytí za rameno a zatiahne do kúpeľne. Nezabudne za nami poriadne tresnúť dverami a až potom ma pustí. Pošúcham si rameno, hoci je to na moje pomery skoro ako pohladenie a káravo sa naňho zadívam. „Teraz mi to už vysvetlíš, alebo si ma sem ťahal úplne zbytočne?" pretisnem pomedzi zuby.

Laen si vojde rukami do vlasov a posadí sa na okraj vane. Povzdychne si a na chvíľu sa odmlčí, nakoniec zo seba však vytisne: „Vážne neviem, Valencia."

„Túto kartu si si už odohral." Zamračím sa.

„Ja viem." Zamrmle a ja frustrovane zavrčím.

„Dopekla s tebou! Zasekol si sa? Viem...neviem...netuším.... Kde sa podela tá tvoja huba, ktorá fičala na sarkazme a nedala sa ani len zalepiť?!" rozhodím rukami. Tvár má zaborenú v dlaniach a sleduje ma spomedzi prstov.

Celá situácia mi je na smiech. V podstate ho nútim k tomu, aby so mnou komunikoval. Čo je viac než len úbohé. Mám chuť sa naňho vykašľať a vykopnúť ho stadeto, ale to nejde. A teraz nie len v tom zmysle, že pozná moje tajomstvá. Oveľa väčšmi mi ide o dôvod jeho správania. Som taká hrozná, že to so mnou radšej vzdal už aj on?

Nie je to vylúčené, som dosť asociálna, čo sa podpisuje na mojom správaní všeobecne. No i tak nechcem veriť tej teórii.

Sledujem Laena zamračeným pohľadom a hádžem po ňom blesky očami. On to celé sleduje len spomedzi prstov ale i napriek tomu istým spôsobom ospravedlňujúcim pohľadom. Jeho psie očká ma prinútia zmäkčiť tvár, ale stále naňho neprestanem zazerať.

Po chvíli intenzívneho pohľadu to vzdá. „Fakt mi prepáč, ale ja to nedokážem vysvetliť." Jedným prudkým pohybom vstane a začne sa prechádzať hore-dole po kúpeľni.

Sledujem ho a sadnem si na miesto, kde ešte pred chvíľou sedel on, dúfajúc, že sa konečne dočkám aspoň ako takého vysvetlenia. On sa však naďalej prechádza ako lev zavretý v klietke.

Bradu si opriem o dlaň a povzdychnem si nad komickosťou tejto pätovej situácie. Laen ako na povel vyvráti hlavu a z jeho pier taktiež unikne vzdych. Naše beznádejné pohľady dokonale vystihujú túto nemožnú situáciu.

Po nejakom čase nemého mlčania a nenápadných pohľadov mi svitne v hlave. „Čo ak by sme na toto celé zabudli a tvárili by sme sa, že sme pred dvoma týždňami ani nevyšli z bunkru?" navrhnem s nádejou v hlase. Fakt, som schopná všeličoho len aby sme sa prestali ignorovať v priestore menšom ako dvojizbový byt.

Laen sa pochybovačne zamračí. „Bolo by to možné?"

„Samozrejme." Odvetím bez váhania.

„Hm," zamyslene sa na mňa zahľadí. „A sľúbiš, nie prisaháš, že nič, od toho dňa až do chvíle, kým nevyjdeme z tejto miestnosti, nikdy nespomenieš?"

Nad precizitou jeho otázky sa nachvíľu pozastavím, ale nakoniec prikývnem. „Prisahám."

„Fajn." Prikývne Laen. „Aj ja prisahám a len aby bolo jasné, nedá sa tá prísaha zrušiť za žiadnych okolností." Tými slovami pristúpi o krok bližšie až sa nado mnou týči ako hora. Vstanem len aby som si sama sebe nepripadala ako trpaslík. Tak sa ocitnem sotva pár centimetrov od neho. Až vtedy si uvedomím, že ma prevyšuje viac ako o hlavu.

„Okej." Šepnem.

„Skvelé." Po jeho slovách nestihnem ani žmurknúť. Nestihnem nič.

Jeho pery sa spoja s mojimi a ja prekvapene vydýchnem. Neviem zareagovať, nedokážem sa pohnúť. Stojím ako soľný stĺp. A nie len vtedy ale aj po tom, čo sa odtiahne a zoširoka sa usmeje. „Musel som to urobiť." Šepne. „Ale hlavne nezabúdaj na prísahu." Dodá s úsmevom a už sa stratí za dverami nechajúc ma tam samú napospas vlastným myšlienkam.

+++++

Doteraz ma miatol ale to je v podstate nič. Teraz v mojej hlave rozpútal búrku gigantickým a nezastaviteľných rozmerov. Prečo to len musel urobiť?

Najradšej by som ho znova zatiahla do kúpeľne a vytiahla z neho, že na čo, to bolo potrebné. Iba s tým všetko skomplikoval. Ale ja to urobiť nesmiem. Sľúbila som, nie prisahala som, že to, čo sa stalo tam, nikdy neprenikne na povrch. Ale tak na čo, to musel urobiť? Nebolo by oveľa jednoduchšie vyjsť a nechať to tak? Preňho zjavne nie.

Štve ma to, ale zároveň to vo mne vyvoláva aj niečo iné a ja nechcem vedieť, že čo to má byť. Radšej by som to mala nechať tak. Presne ako Laen.

Odkedy sme odtiaľ vyšli, teda ja som z tadiaľ vyliezla len dobrých pätnásť minút po ňom, sa opäť veselo zabával. Odvtedy sa tvári, akoby k ničomu nedošlo a to ma irituje.

Vlastne mi lezie na nervy celý. Odkedy sa to stalo, snažím sa presvedčiť samu seba, že sa mi to iba zdalo, alebo že to mám nechať tak. Chvíľu to aj funguje, no nie je dlhšia doba ako zopár sekúnd. Fakt je taký, že mi vsadil chrobáka do mozgu.

Núti ma zamýšľať sa nad všetkým, čo sa doteraz stalo a prehodnocovať vlastné závery. Na čo to, dopekla, musel urobiť? Stále, zas a znova, sa vraciam k tej istej otázke, na ktorú mi dokáže poskytnúť odpoveď len on. A tu je ten problém.

Ak by som to aj spomenula, tváril by sa, akoby nevedel o čom je reč. Tým som si istá. A keby aj náhodou nie, viedlo by to do ďalšieho kúta, z ktorého sa nedokážem vyškriabať a všetko by sa ešte zhoršilo. Takto sa ale aspoň on tvári spokojne a nevedome.

A ak mám pravdu povedať, začať tú tému by ma asi stálo toľko síl, koľko by som v sebe nenazbierala ani za milión uhorských rokov. Nemám... guráž na to, aby som tú vec, ktorá nastala v kúpeľni nazvala bozkom. Fakt je ten, že som sa ešte nikdy nebozkávala a myslím, že to bolo dosť očividné. No ale čo by človek čakal od baby, ktorá roky tvrdne pod zemou? Asi nič veľkolepé.

„Pridáš sa?" vytrhne ma zo zamyslenia Samira a ja sa zamračím na kôpku kariet pri ich nohách.

Zložila sa aj s Laenom pred jedným stolom kde je dosť miesta a kým sa ona na mňa usmieva, Laen obratnými pohybmi ruky premiešava balíček kariet.

„Aká hra?" spýtam sa a podídem k nim. Sadnem si tak, aby som bola od Laena čo najďalej, ale v malom kruhu tvorenom z troch osôb to nie je nijaká svetoborná vzdialenosť.

„Hocičo." Mykne ramenami Samira. „Povedz čo chceš hrať a ja ti zaručím, že tú hru poznáme aj my."

Zamračím sa. „Veľa toho nie je. Dávnejšie som vedela hrať poker ale už som z toho vypadla." Pokrčím plecom.

„Prosím ťa. Poker je ako bicyklovanie, nejde na to zabudnúť." Odvrkne Laen a začne rozdávať.

„A čo ak sa neviem bicyklovať?" spýtam sa, hoci mi je bicyklovanie dobre známe.

„To potom nie si človek." Odvetí Samira. „Ide sa hrať!" zavelí a ja sa napriek všetkému neubránim úprimnému úsmevu.




32378 slov :D

Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top