„Vysvetlíš mi, čo sa deje?" dobiedza Laen a i napriek mojim protestom vstane. Musí sa však zachytiť okraja stola, aby nestratil rovnováhu.

„Neviem presne." Odvrknem a hodím si na seba mikinu. „No to ani nie je podstatné."

„Ako myslíš, že to nie je podstatné?" vychrlí neveriacky. „Je to viac než podstatné."

„Laen, prosím ťa, drž hubu a ľahni si. Takto nepomáhaš." Poviem čo najpokojnejším hlasom na aký sa v danej situácii zmôžem.

Zavrčí, no sadne si na kraj postele skadiaľ ma prepaľuje ostrým pohľadom. „Sľúb mi, že tu ostaneš." Požiadam ho ale on okamžite pokrúti hlavou.

„Ak mi to vysvetlíš, možno zmením názor." Odvetí a ja si povzdychnem.

„Samira a Ka3n išli zohnať lieky, no nevrátili sa už niekoľko hodín. Potom som dostala e-mail od Ka3n, skôr povedané, hlasovú správu, kde tvrdila, že ju aj Samiru zajali vo Vládnom centre. No problém bol v tom, že ona by mi nikdy neposlala niečo takéto závažné bez šifrovania, z čoho vyplýva, že tá správa je, ale aspoň z časti podfuk. V každom prípade, hlasová správa sa šírila v bunkri a podľa môjho názoru to bolo niečo, čo malo slúžiť na vystopovanie nášho signálu, čiže ak by ostala tá nahrávka dlho zapnutá, agenti Vlády by nás jednoducho našli. To ma vedie k predpokladu, že ich naozaj chytili a týmto spôsobom sa snažia zlanáriť aj nás." Vysypem zo seba.

Laenove pery sa oddelia v šoku a v jeho očiach sa mihne zdesenie. Zdá sa, že na chvíľu aj zabudne na to, že nevie poriadne ani stáť.

Malý nožík si strčím za opasok a chystám sa vyjsť, no Laen mi rýchlo zahatá cestu. „Zbláznila si sa?!" vychrlí neveriacky a rukami zachytí moje ramená. „Je to pasca! Chceš im tam rovno vkráčať?"

„Mám snáď na výber?" osočím sa naňho. „Pochybujem. Nenechám ich tam za žiadnych okolností."

„To som nevravel!" ohradí sa Laen ostro a pri tom vysokom zvuku mu odíde hlas. „Je to moja sestra, dopekla!" zachrapčí.

„Tak čo odo mňa chceš?!" zavrčím o kus tichšie ako pred chvíľou.

Laen si frustrovane vojde rukami do vlasov. „Aby si sa nevydala na samovražednú misiu, Valencia. Chcem, aby si si to premyslela."

„Nemám si na tom čo premyslieť, Laen. Ak ich nezachránime teraz, tak už nikdy." Moje slová sa stanú takmer nepočuteľným šeptom.

„Ale sama tam ísť nemôžeš a ja by som bol len na obtiaž." Zaprotestuje Laen.

„Práve preto so mnou nejdeš." Vysvetlím mu.

Laen si povzdychne. „Samu ťa nepustím. Čakajú len na to, aby si sa ukázala. Je to pasca, Valencia. A ak teraz vyjdeš, nezachrániš ani ich, ani seba." Dohovára mi.

Tvár si vložím do dlaní. „Tak tu mám nečinne sedieť a tváriť sa, že je všetko v najväčšom poriadku?"

„To nie." Pokrúti Laen hlavou. „Len počkaj, vymysli plán, daj ma znova dokopy a spoločne s tým niečo urobíme. Nenechám Samiru zomrieť, no nedovolím ani tebe riskovať ešte viac."

„Prečo?" spýtam sa šeptom. „Vôbec ma nepoznáš, netušíš kto som, dokonca ani to nevieš, prečo ma chce Vláda tak ozlomkrky chytiť."

Na chvíľu sa odmlčí ale vzápätí jeho studené prsty pristanú na mojich rozhorúčených lícach. „Máš pravdu, neviem to, no ani tak ti to nedovolím. Napriek tomu všetkému, mi na tebe záleží, aj keď netuším prečo."

Vydýchnem zadržiavaný obsah pľúc a prinútim sa zahľadieť mu do očí. Usmieva sa smutne a pustí moje líca. „Možno by bolo dobrým začiatkom povedať mi dôvod posadnutosti Vlády." Šepne čím ma vytrhne z tranzu.

„Si si istý, že to chceš vedieť?" nadvihnem obočie a odstúpim od neho. „Nie je to nič pekné."

„S tým počítam." Zamrmle.

S povzdychom si sadnem na jednu stoličku a kývnem mu, nech nasleduje môj príklad. Poslúchne a zvedavo sa na mňa zahľadí. Nemám chuť rozprávať o tom, ani si pozrieť to video, no nemám na výber. Zaslúži si vedieť, prečo Vláda uniesla jeho sestru.

„Vieš kto je Elen McBirdová?" spýtam sa ho na začiatok.

Chvíľu váha no potom prikývne. „Tá ženská od Južanov."

„Presne." Pokývam hlavou. „Tak potom sleduj."

Otočím sa na stoličke a rýchlo niečo vyťukám do počítača. Ten súbor je utajený, tak to zaberie zopár minút. Laen si pritiahne stoličku a zadíva sa na obrazovku.

Video zväčším na celú obrazovku.

Hlas je trhaný a obraz mierne rozmazaný, no i tak sa dajú slová zreteľne zachytiť. A obraz dodáva celému inú váhu. Zhlboka sa nadýchnem a tvár si vložím do dlaní, keď Meer zapne iný hologram a tam sa objavia guče ľudských tiel.

Laen zalapá po dychu a v tvári zbledne ešte viac. Video skončí a ja sa bez všetkého ujmem rozprávania. „Natočila som to v jednej uličke, keď som práve smerovala domov. Mala som sakra šťastie, že ma neuvideli, no niečo museli započuť. Potom, čo som sa vrátila domov, som držala ten mobil neustále v rukách, akoby to bola tá najcennejšia vec na svete. Keď došli domov rodičia, bol už večer a vonka sa stmievalo. Ani neviem ako som ich nahovorila na to, aby šli so mnou do jednej odľahlej miestnosti v západnom krídle nášho domu. Tam som im to pustila. Ani neviem, či boli šokovaní, vystrašení, alebo mi ani nechceli veriť. Nemala som čas polemizovať nad tým, lebo všetko ostatné nahradil strach."

Zhlboka sa nadýchnem, aby som dokázala pokračovať. „Domom otriasol výbuch a všade naokolo zneli hlasy mužov, ako nás chceli nájsť. Z nás troch som bola ja najbližšie k výbuchu a odhodilo ma to ďalej. Otec chcel mňa aj matku zaviesť do bezpečia, ale tesne predtým, než by sme boli došli do laboratória, nás našli. Otec prišiel o hlavu a jeho krv pokryla všetko v jeho blízkosti vrátane mňa a matky. Ďalej som nasledovala matku, ktorá otvorila tajné bludisko pod zemou, no oni nás zas našli. Boli nám v pätách. Matka mi vtisla o rúk náhrdelník a poslala ma ďalej. Povedala mi nech utekám a nezastavím sa, až kým neprídem sem. Poslúchla som, no obzrela som sa. Tak som krásne videla krv vlastnej matky ako ju zastrelili."

Vysloviť posledné vety sú pre mňa utrpením. Slzy mi stekajú po lícach a dýcham trhane. Neuvedomujem si, čo sa deje naokolo, až kým ma Laen nevtiahne do objatia. Nie som dosť silná na to, aby som v tej chvíli protestovala.

Trasľavo sa nadýchnem a dodám. „Preto ma chcú chytiť. Severania spolupracujú s Južanmi na tomto projekte a ja som jediná, ktorá by mohla týmto videom prekaziť ich plány."

Stisnem viečka a zas sa zhlboka nadýchnem. „Ale ja to nedokážem... neviem sa premôcť a zverejniť to video... Nedokážem to."

„Pšššt," zamrmle Laen a stisne ma ešte pevnejšie.

+++++

V ten večer neriešim už nič. Laen je ticho, nepovie ani slovo, ale zdá sa, že je mu už lepšie. Našiel niečo medzi liekmi, čo by mu teoreticky mohlo pomôcť a nahádzal ich do seba.

Ja len sedím na svojom lôžku s tvárou zaborenou do dlaní. Konečne som to niekomu povedala a hoc to znie zvláštne, mám pocit, že sa mi konečne uľavilo. Už to nie je len moje bremeno a so slzami akoby zanikli všetky potlačované city.

Samira a Ka3n mi neustále behajú hlavou no nie som schopná sústrediť sa na nich. Nedokážem dať dokopy nejaký použiteľný plán ani nič. Cítim sa bezbranná, no teraz mi to je jedno.

Len tam sedím v objatí vlastných spomienok. Sledujem ticho naokolo, ktoré je tak neznáme. Cítim na sebe Laenov pohľad, no mlčí. Mlčí od chvíle, čo sa dozvedel pravdu. Nehovorí, neusmieva sa, len je. A to ma ubíja ešte väčšmi ako spomienky.

Neviem, čo bude ďalej. Prišla som i o posledného člena mojej rodiny. Ka3n zmizla spolu so Samirou a tak som sa ja ocitla na jednej lodi s Laenom, kde si jeden druhému robíme spoločnosť.

Neviem, čo bude ak ich nezachránime. Laen mi to bude zrejme vyčítať, čo mu nemôžem zazlievať a udá ma dobrovoľne. Ak ma teda nechytia pri pokuse o ich záchranu.

Ústa mi opustí vzdych a ľahnem si na chrbát. Nechce sa mi veriť, že udalosti posledných hodín sú reálne. Možno niekde v kútiku duše dúfam, že sa mi len sníva a toto je len blud. Ale to nie je možné. Na to je až všetko príliš bolestivé. To ani podvedomie nemôže vymyslieť nič horšie. Ak by bol toto sen, tak jedna nočná mora plná zla a temna. No je to realita. Realita plná zla a temna.

Po hodinách ma ovládne únava a spleť myšlienok padne do neznáma.

Bežím po pustej uličke. Všade je hrobové ticho, počujem len splašený tlkot vlastného srdca. Zbehnem dole po schodoch, aby som sa dostala z priamej trasy a zahnem za roh. Tam sa vyčerpane opriem o stenu.

Náhle sa mi rozmaže zrak a svet sa zatočí. Zatackám sa a padnem dole na zem. Podlaha sa podo mnou začne prepadať a ja ležím na okraji mohutnej jamy plnej skalísk.

Snažím sa posadiť, no nejde to. Neviem sa pohnúť, som ako paralyzovaná. Po tele mi prebehne triaška a umocní sa vo chvíli, keď sa všetko naokolo roztrasie ako pri zemetrasení.

To však nie je zemetrasenie, ale obrovská ozvena hlasu, ktorá vibruje všetkým a každým naokolo.

„Všetko je to kvôli tebe." Zamrmle ten hlas, vychádzajúci z ničoho. „Zomreli sme kvôli tebe."

„Nie!" zrúknem a pokúsim sa postaviť, no zas to nemá žiaden účinok a zostanem prikovaná k zemi.

„Aké nie, Valencia? Nepamätáš sa?" Vtedy priradím ženský hlas k osobe a mojim telom prebehne triaška. Má pravdu, zomreli kvôli mne.

Vízia sa zmení. Uvidím ako odseknú hlavu otcovi, hneď na to, ako guľka prevŕta mamine telo. Obe obrazy sa zlejú dokopy a z mojich úst sa vydrie výkrik čistej hrôzy.

Náhle všetko pominie. Ostanem stáť na svetlej chodbe, kde zo sebou pätica agentov vlečie Samiru. Odstrelia ju rovno pred mojimi očami. „Gratulujem, máš ďalšieho nevinného na zozname." Ozve sa matkin hlas a ja plačlivo skríknem. Nie , nie, nie.... to nemôže byť pravda... proste nie!

Obraz sa zleje dokopy s iným. Ocitnem sa v laboratóriu, kde vedci šprtajú v Ka3ninom bezvládnom tele. „A ešte jeden." Vyhlási matkin hlas. „Aký je to pocit, dcérka? Aké je to vedieť, že na tvojich rukách schne krv nevinných? Aký je to pocit, že si dokázala zabiť ešte aj program? Hm?"

„T-to... nie..." nedokážem rozprávať. Nie som schopná vyprodukovať jednu vetu. Zrak mi zastrú slzy úprimného nešťastia. Ich smrť som spôsobila ja. Ja a nikto iný. Som vrah nevinných. Plačlivo padnem k zemi a schúlim sa do klbka. „Plač ti nepomôže." Ozve sa moja matka zas. „Tebe už nepomôže nič, Vrahyňa."

Tie slová vysloví s takým odporom, že ak by som nebola zhnusená z vlastnej existencie, vlasy by mi istotne stáli dupkom.

Zavriem viečka a z úst vypustím výkrik plný zúfalstva a beznádeje. V tejto situácii nič iné nepomôže.

 
35916 slov :D