Laen prudko zahne za roh a stiahne so sebou aj mňa. Počujem za nami buchot, ktorý svedčí o tom, že sa ten vymakaný holohlavec rozhodol chytiť nás. Z toho vedomia mi nie je o nič ľahšie na duši.

Znova zahneme ale ja zakopnem o plechovku a s veľkým žuchnutím padnem na zem. Laen sa zastaví, ale ja mu kývnem nech beží ďalej. Pádom sa mi podarilo oškrieť si ruky ale aj nohy. Hlavne pravé koleno, ktoré silno krváca.

Posadím sa na studenú zem a pohľad mi padne na koleno sfarbené do karmínova. Pokožka ovísa a krv sa nemieni zastaviť. Zasyčím.

Laen o to tiež zavadí očami a mierne zbledne. „Poď." Šepne ale ja pokrútim hlavou.

„Takto sa nedostanem nikde." Odvetím potichu.

„Ale ja ťa tu nenechám." Zamrmle si Laen a skloní sa ku mne.

Nechcem mu to dovoliť, no niečo ma prinúti nechať ho, aby sa ma chytil a vydvihol zo zeme. Spomedzi zubov mi unikne syknutie keď sa moja váha prenesie na pravú nohu. Asi to nebude len obyčajné oškretie.

Laen ma oprie o studenú stenu. „Teraz mi povedz" šepká naliehavo. „kde je najbližší vchod do tvojho bunkra."

Pokúšam sa zorientovať v mojom ubolenom tele. Nechápem, čo sa deje. Neraz som bola zranená, občas dokonca postrelená, no žeby ma niečo vyradilo natoľko, aby som sa nevedela zorientovať ani v podzemnom bludisku, sa mi ešte nestalo.

„Tri ulice doprava. Tam... je tam kontajner. Zelený." Snažím sa rozpamätať.

„A čo potom?" Laen stlmí hlas keď začuje buchot topánok bližšie.

„Kód. Tristodvadsaťpäť, pomlčka, veľké b, malé a." odvetím a zrak sa mi rozmaže.

„Ďalej?" nalieha Laen a mne v tej chvíli ani nedôjde, žeby som mu to nemala prezrádzať.

„Pôjdeš dole... pred tie isté kovové dvere."

„Nemám kľúč." Zamrmle a ja si inštinktívne siahnem na krk.

„Ehm, Val... ja viem, že nebudeš nadšená, no potrebujem ho." Vytisne zo seba.

Netuším prečo, ani ako, no prikývnem a siahnem si na krk. Prevlečiem si to cez hlavu a podám to Laenovi, ktorý sa na mňa prekvapene pozrie. „Prídem." Hlesne a ja sa zamračím.

Nerozumiem tomu, čo sa vôkol deje a všetko sa mi rozmazáva čím dlhšie, tým viac. Pocítim ako mi niečo vtisne do rúk, ale vtedy mi už pred očami tancujú čierne škvrny a ja sa zosypem na zem. Teda, zosypala by som sa, keby ma Laen nezachytil.

Cítim na sebe jeho intenzívny pohľad a ruky, ktoré ma v pevnom uchopení držia za ramená. Nevnímam poriadne nič. Hlava sa mi motá a mám pocit, akoby som sa každú chvíľu mala zrútiť mŕtva.

„Len, prosím ťa, vydrž." Zamrmle Laen polohlasne. Cítim ako sa jeho dotyk uvoľní a ja ostanem len opretá o stenu. Začujem trhanie látky a vzápätí silné zovretia nad mojim kolenom, keď Laen zviaže uzol z rukáva trička na mojom stehne aby zastavil silné krvácanie.

Následne si ma prehodí cez rameno a mne unikne z pomedzi pier zaskučanie. Laen vydýchne pod mojou váhou a tackavo sa rozchodí. Neviem, kam ide ani čo presne robí. Vidím len načierno a jemné hojdanie jeho krokov ma pomaly ale isto odvádza do ríše snov.

Laen ma zrazu zloží na zem a chrbtom ma oprie o stenu. „Ostaň tu. Nenájde ťa." Zamrmle potichučky.  Odpoviem mu mrmlaním. Moje ústa nedokážu sformulovať celé slovo. A vtedy počujem už len vzdiaľujúce sa kroky.

Moja hlava klesne na moju hruď a ťažko vydýchnem. Snažím sa rozmýšľať no to sa nedá. Som omámená a úplne mimo diania tohto sveta. Srdce mi splašene naráža o hrudný kôš a hoci nevidím len šmuhy, všetko sa točí. Čierne škvrny rôznych odtieňov behajú v mojom zornom poly a robia všetko ešte chaotickejším. Nohu mi zalieva teplá krv a v tom ohľade som rada za to, že nevidím.

Začnem sa kĺzať pozdĺž steny a neviem to zastaviť. Žuchnem na zem a hlavu si udriem do pevnej podlahy. Vtedy sa všetko naokolo vyparí.

+++++

Vznášam sa vysoko nad zemou. Podo mnou sa mihajú ľudia. V náhlivom tempe míňajú jeden blok za druhým. Nie sú úplne typický, majú na sebe biele košele, čierne nohavice a lesklé čierne topánky. Teda, tak vyzerajú muži.

Ženy sú oblečené rovnako, len majú topánky na podpätkoch a namiesto nohavíc čierne úzke sukničky. Mračím sa na ten výjav. Nechápem, kde existuje niečo podobné.

Táto móda zanikla už dávno, ale pamätám si na rôzne obrázky slečiniek z dvadsiateho tretieho storočia. Internet tvrdí, že vtedy bol rozvoj vedy na úplnom rozmachu, čo spôsobilo aj zrýchlenie času. Takto to znie možno divne, no v hlave mám jasne uložené ich vysvetlenie.

Tvrdili, že čas plynie tak rýchlo, ako ideme my. Čím rýchlejší a „technickejší" život vedieme, tým sme na kolese času kratšie. Čiže vraj ak sa aj dožívame viac, ako naši predkovia, pocitovo žijeme rovnako dlho.

Nedávalo mi to nikdy zmysle a len som nad tým krútila hlavou. Teraz, ako vidím mihajúce sa telá ľudí, ktorí nevedia spomaliť ani na sekundu, chápem ich teóriu. Ušetrení čas nie vždy znamená, že ho je aj viac.

+++++

Pozerám sa do modrých očí. Svietia úprimnosťou, láskou a múdrosťou. Možno i trocha aroganciou. Ale čo by to bol za človeka, keby mal len kladné vlastnosti? Usmieva sa na mňa tým krásnym úsmevom a ja sa usmievam vždy, keď sa mi v mysli vybavia jej ružové pery a biele zuby. Tak ju vnímam ja. To je moja matka.

Sedím jej v lone a češem malú bábiku s menom Sonya. Skôr jej vlasy trhám, ale čo čakať od malého dievčatka?

Prizerám sa na ten výjav z rohu miestnosti a po lícach sa mi kotúľajú slzy. Len neviem či z šťastia, že sa mi vrátila tak krásna spomienka, alebo zo zármutku, že tie krásne iskrivé oči už nikdy nezazriem.

+++++

Teraz som tu, som v súčasnosti. Moje telo nie je opreté o stenu, ako som si myslela, ale je vložené v prázdnom, deravom smetiaku. Ležím na zemi, noha mi padá do vlastnej krvi a tvár mám i v tom výjave skrivenú.

No zazriem to, čo som nemala možnosť vidieť skôr, konkrétne vec, ktorú mi vtisol do rúk Laen. Je to jeho prívesok v tvare pavúka.

V mysli podídem bližšie k vlastnému telu a snažím sa nezízať na vlastnú krv. Skloním sa k sebe a s miernou hrôzou hľadím na vlastné telo. Som bledá ako krieda a tvár sa mi krivý od bolesti, ktorú aspoň v tomto stave necítim. Preblesne mi hlavou, či toto nie je smrť. Zamietnem to vo chvíli, keď trhne mojim telom a to šklbnutie pocítim aj takto.

Sadnem si vedľa vlastného tela a smutne sa pousmejem. Prežila som toho toľko a zloží ma oškretie kolena? To je ešte aj na vtip príliš kruté. Kdesi v mysli som si vedomá toho, že to nie je len obyčajný úraz a stalo sa aj niečo iné, no som príliš vyvedená z miery na to, aby som sa nad tým hlbšie zamyslela.

Navyše, myšlienky sa mi strácajú. Miznú v bledom svetle a ja sa ich neviem pevne uchopiť. Vidím len útržky z celého obrazu a nedokážem si to pospájať. Skôr, akoby sa mi to podarilo, utečú a zmiznú v stenách budov naokolo.

Rukou si vojdem do vlasov a pomaly sa poddám svetu naokolo. Všetko upadá do svetla. Viečka mi oťažejú a pomaly začínajú klipkať. Telo sa mi mení na rôsol a cítim chlad na pleciach. Sadne na mňa únava a nepustí ma. Potrebovalo by to zázrak, aby som sa vedela z toho ťažkého sveta vymaniť. Nie je možné uniknúť niečomu nevyhnutnému. Dá sa len poddať a stotožniť sa s pocitom beznádeje. Ujsť nie je možné. Žiť nie je dopriate. Ostáva len prázdnota.

+++++

Bum, bum, bum... to jediné mi rezonuje v hlave. Vlastný tlkot srdca narážajúci na hrudný kôš. Nevidím nič len tmu. Necítim nič okrem chladu. Som stratená vo vlastnej mysli. Nemôžem robiť nič. Môžem sa len vypariť do vzduchu a vznášať sa na krídlach vetra. Môžem len odísť a už sa nevrátiť. Ja s tým už nič iné nedokážem spraviť.

Dnes taká kratšia časť :D
27068 slov :D