Cítim sa zvláštne. Slová Laen ma zvláštnym spôsobom chytia. Nevyzerá na filozofa a už vonkoncom nie na človeka, ktorý sa vyzná v psychológii, no jeho slová tvrdia opak. Odhadol ma takmer dokonale.

Jediné čo nesedí je zničenosť. Nie som zničená, len priveľmi realistická a pomaly si uvedomujem všetko naokolo. Viem veci, bez ktorých by som bola o toľko šťastnejšia a to robí zo mňa niekoho o kom si Laen myslí, že je zlomený. No to je len kus pravdy.

Chodila som do miestnej nemocnice. Moja matka ma tam často brávala, aby mi ukázala zlo sveta a vysvetľovala mi, prečo by nemal byť človek tak sebecký. Vraj sebecký čin vždy vyústi do niečoho zlého, ak má človek dostatočné prostriedky. Ukazovala mi chorých a zranených, hoci som bola ešte primalá na to, aby som tomu úplne porozumela.

V ten deň som kráčala domov sama z tej nemocnice. Matka ešte pomáhala ošetrovateľkám so zranenými, no ja som sa už začínala nudiť. Ona to videla v mojich neposedných nohách. Sklonila sa ku mne s úsmevom a zašepkala. „Bež domov, Valencia. Ja pôjdem tiež ale až neskôr." Vtisla mi pusu na čelo.

Zbehla som si pre malý kožený ruksak, ktorý som si vyhodila na plece. Pískavajúc si jemnú melódiu nejakej básničky z rádia som kráčala po uličkách. Tá časť mesta bola pomerne pokojná. Nehrozil tam výbuch bômb a žili tam len starčekovia a starenky, ktoré ma každý deň s úsmevom na perách vítali. Kráčala som pomaly a časom sa mi unudilo aj pískanie, tak som sa len obzerala vôkol seba.

Pri jednej križovatke som zachytila zvuk. Boli to ľudské hlasy, toho som si bola vedomá. Boli traja. Žena a dvaja muži a o niečom búrlivo diskutovali. Veľa som im nerozumela, no moja zvedavosť ma prinútila podísť až k rohu.

Žena bola len hologramom, ktorý vychádzal z malej škatuľky v rukách jedného chlapíka. No bola normálnej, ľudskej veľkosti. Chodila s rukami založenými na hrudníku a premeriavala si dvojicu mužov.

Neviem, čo do mňa v tej chvíli vošlo no mala som neopísateľne zlý pocit. Jednoducho ma niečo nútilo siahnuť do vrecka a vyloviť malý mobil. Bez všetkého som zapla kameru a nasnímala ten ich rozhovor.

„Zajtra príde zvyšok." Ohlásila tá ženská. Vyzerala, že ona je veliteľom celého toho maličkého zhromaždenia.

Jeden chlapík z tých dvoch si odkašľal. „Cely sú preplnené."

„To ma nezaujíma." Odvetila ženská chladne. „Vy niečo vymyslíte, pán Switch."

„Nemáme ich kde umiestňovať," pokúšal sa do toho tiež zapojiť ten druhý.

„Na vašom mieste, pán Meer, by som držala jazyk za zubami." Zavrčala tá ženská až sa ten chlapík mykol a takmer pustil z rúk malú škatuľu, z ktorej svietil hologram.

„Slečna McBirdová, prosím pochopte našu situáciu. Ak to bude takto pokračovať, celé to prepukne!" protestoval Switch.

Jej meno som si okamžite priradila Elen McBirdovej, ktorá bola vedúca jedného Južného klanu. Zamračila som sa a sledovala ako si ich premeriava tým chladným pohľadom. „Prosím vás, páni, nerozhorčujete sa zbytočne. Radšej mi ukážte ako to tam vyzerá."

Ten, ktorý sa volal Meer sa zamračil, ale pokynul druhému hlavou. Ten vytiahol z vrecka niečo malé, vyzeralo to ako ovládač k televízii. Zatlačil nejaký gombík a z konca tej vecičky vyletel ďalší holografický obraz no tento odhaľoval nejaké miesto.

Musela som prižmúriť oči na to, aby som rozoznala detaily, no takmer okamžite som sa preklínala za to, že som to urobila. Z toho pohľadu ma naplo.

Videla som zopár hrozných zranení a nechutne otvorené rany, no to, čo sa dialo na tom mieste bolo neopísateľné. Čítala som o holokauste a o druhej svetovej vojne, o koncentračných táboroch. Tie obrázky, ktoré boli k tomu priložené sa podobali realite.

Ľudské kostry boli zavreté v malej miestnosti. Tlačili sa k sebe ako sa len dalo, stáli jeden na druhom, sedeli na iných. Nebol tam voľný priestor.

Voľnú ruku som si priložila na ústa, aby som nevykríkla. Zrazu mi pripadalo snímanie situácie dôležité.

„A čo zvyšok?" mľaskla ústami tá ženská.

„Zvyšok je na tom rovnako." Odvetil jej Meer.

„Tak vybudujte ďalšie úložiská." Prikázala McBirdová. „Nie, neprijímam ako odpoveď."

„Takto nemajú šancu prežiť." Zamrmlal Switch a napravil si okuliare. „Takto vám budú nanič."

„Cieľom je zájsť k hraniciam únosnosti a to inak nejde." Vyhlási vecne ženská.

„Naša dohoda sa týkala skúmania, nie zabíjania." Tvrdil neoblomne Meer.

„V podmienkach, ktoré ste podpísali, bolo jasne udané, kedy, čo a ako, pán Meer. Mysleli ste si hádam, že im budeme hladiť tváričky a dávať luxusné večere? To nie, páni. Zašli sme do extrémov a presne to bol cieľ." Ľahostajne a mierne víťazne zahlásila žena.

„Toto je choré, McBirdová." Odsekol o poznanie tvrdšie Switch. „Na čo vám bude vyvraždenie Južných klanov?"

„Je to dobré pre vás, ak sa nemýlim." Zvýšila hlas.

„V čom?" nechápal Meer. „Toto nebolo v našej dohode."

„Pozrite sa, už je neskoro vycúvať. Šli ste do toho so mnou a so mnou to aj dokončíte. Mne je jedno, či na vás zrazu spadlo svedomie, alebo ste si len uvedomili akí ste, no počúvajte ma. Tento experiment dokončím za každú cenu a vaše obavy ani protesty to nezastavia." Mala chladnokrvný tón, pri ktorom mi tuhla krv v žilách.

„Tak nám dajte rozumné vysvetlenie." Požiadal ju Meer a ona sa chladne uškrnula.

„Na čo je to dobré? A nie je to jasné? Vedie ma poznanie."

„Ste šialená." Vyhlásil Switch.

„A vy ste sa zas rozhodli zle." Povedala pokojne. „Dovidenia, páni." Odvetila a zrazu zmizla z hologramu. Tá malá škatuľka, ktorú mal Meer v rukách zapraskala. Meer zrazu stuhol a videla som, ako jeho telom prebehla nejaká žiara. Bolo to ako röntgenové presvietenie. Osvietilo mu to kostru a padol na zem. Šaty i vlasy mal spálené a Switch k nemu vyľakane priskočil. No len čo sa ho dotkol, skončil podobne.

Do vzduchu sa vzniesol pach spáleniny a ja som rýchlo zacúvala. Ukončila som natáčanie a zvrtla sa na päte. Celou cestou ma poháňali len vlastné tiché slová, že musím pokračovať. O tomto sa musia ľudia dozvedieť.

To video som ešte v ten deň ukázala rodičom a vtedy prišli agenti. Odvtedy som to nevidela ani ja, hoci je skopírovaný v počítačoch a na všetkých Ka3niných serveroch. Je to vec, o ktorú nemôžem prísť.

S povzdychom sa zodvihnem z lôžka. Podľa môjho odhadu je po ôsmej, čiže práve čas na to, aby som zapla vetranie bunkra. V podstate to celé riadi Ka3n, ale odkedy som ju tu nechala samu na týždeň a ona po celý čas mala zapnuté vetranie, snažím sa ju v tom troška obmedziť.

Prejdem k stene napravo a zapnem malý gombík s písmenom O ako oxygén. Malý gombík sa rozsvieti a mňa okamžite ovanie jemný vánok z trúbky nad mojou hlavou.

Bunker je nastavený tak, aby po čase začal miestnosť osvetľovať, akoby vychádzalo slnko. To bol môj nápad, keďže mi naozaj vadila buď číro číra tma, alebo až veľmi silné svetlo. Dá sa to prekonfigurovať, takže je len na mne, aké svetlo bude v celom bunkri.

„Dobré ráno," objaví sa vedľa mňa Laen s potmehúdskym úsmevom na perách.

„Dobré ráno aj tebe..." zamrmlem po kratšom zaváhaní. Vyzerá byť až podozrivo dobre naladený. „Kde je Samira?"

„Pred chvíľou zaliezla do kúpeľne." Povie zamračene. „Kde si myšlienkami, že si si to vôbec nevšimla?"

„Všade len tu nie." Zasmejem sa krátko a otočím k nemu pohľad. Jeho tmavé oči sa zabodnú do tých mojich. Ramenom sa oprie o stenu a zaujato si ma premeria.

Zamračím sa nad jeho skúmavými očami, ktoré sa zastavia na každom milimetri mojej postavy až sa zas dostane k mojim očiam. V orieškových očiach sa mu zablysne, narovná sa a pomaly odkráča.

Po krátkom čakaní sa za ním rozbehnem. „Čo to malo akože byť?" spýtam sa nasršene.

„Nič." Odpovie s takým typickým nezbedným chlapčenským úsmevom.

„Neklam." Zavrčím a postavím sa pred neho, čím mu znemožním útek. „Spievaj." Prikážem a prebodnem ho mrazivým pohľadom.

Ešte raz ma prebehne pohľadom no o poznanie rýchlejšie. „Ja len... neskutočne si mi niekoho pripomenula."

„Kedy?" zvraštím obočie.

„Teraz. Ako ti po vlasoch prešiel ten vzduch..." pošúcha sa po brade, akoby sa snažil rozpamätať.

Rukami si prejdem po tvári a prsty si zaborím do vlasov. „Koho, som ti pripomenula?"

Hryzne si do spodnej pery. „Len jedno dievča. Nepoznal som ju dobre, ale chodila so mnou do škôlky." Pri posledných slovách sa letmo usmeje.

„Platonická láska?" spýtam sa s nadvihnutým obočím.

Pokrúti hlavou. „To nie. Len mi raz ukradla malé autíčko."

Vyprsknem smiechom a pokrútim hlavou. „Ty vážne nie si normálny." Vyjachcem sa navzdory smiechu.

„Tak ani ty, keď sa na tom smeješ." Vycerí zuby v úsmeve a ja ho tresnem po ramene.

„Čo sa to tu deje?" objaví sa pri nás Samira a so záujmom si nás oboch premeria.

„Laen očividne potrebuje odbornú pomoc." Vyhlásim s úsmevom. „Totiž je myšlienkami nalepený na babu zo škôlky, ktorá mu ukradla autíčko."

Samira mierne vyvalí oči, čo si nedokážem vysvetliť, ale vlastný šok hneď nahradí pobaveným úsmevom a tak na to v podstate zabudnem. Alebo lepšie povedané, vykašlem sa na to.

„Čo dodať. Laena vždy najviac zaujímali autíčka." Vyhlási so smiechom a Laen ju štuchne pomedzi rebrá.

„To je ešte v pohode, keby si sa ty tiež nezaujímala o autá." Vráti jej to s úsmevom a Samira ho prebodne očami.

„Dakto by ťa mal poriadne tresnúť po hlave, braček. Nejako si vymletý." Podotkne o kus vážnejšie.

Laen sa zamračí a pozrie na mňa úplne nechápavo. Neviem, či čaká vysvetlenie, ale keď zo mňa nespúšťa intenzívny pohľad, pokrútim hlavou. „Prečo na mňa tak pozeráš? Je to tvoja sestra." Ohradím sa.

„Ale baby sa nedajú predvídať." Zamrmle úpenlivo. „Ja sa v nej už nevyznám."

„Rozprávaš, akoby som tu ani nebola." Podotkne sucho Samira.

Laen rozhodí rukami. „Azda ti to vadí?"

Samira vyvráti oči stĺpkom. „Radšej vás nechám naďalej riešiť autíčka." Tými slovami sa zvrtne na päte a odkráča k svojmu lôžku.

„Máš ešte aj iné krásne skúsenosti zo života, alebo sa konečne môžem venovať raňajkám?" nakloním hlavu na bok a on sa očividne zamyslí.

„Podobných historiek by bolo mnoho, no radšej som za tie raňajky. Ak ich teda dostanem aj ja." Prosebne zagúľa očami.

„Nechcem, aby si mi tu zomrel od hladu," prevrátim nad ním oči a zamierim do skladu. „No nie je tu nejaký veľký výber."

Môj sklad jej jedna malá štvorcová miestnosť ovešaná poličkami na ktorých sú položené jednak všetky kuchynské potreby, ako napríklad kanvica, nejaké varešky alebo malý prenosný sporák. Na iných policiach sú zas rozkladané nejaké dlhotrvanlivé zásoby. Nájsť medzi nimi zaváraniny, proteínové tyčinky, paštéty a iné maličkosti, z ktorých sa poriadne nedá najesť.

Práve z oného dôvodu, vždy keď prídem sem dole, donesiem zo sebou aj niečo, z čoho by sa dalo pripraviť niečo naozaj jedlé. Preto sa tu nachádza aj kompletná kačica šupnutá do malej mrazničky v rohu a zopár mliečnych výrobkov.

Laen si nedôverčivo skúma chabé zásoby a nepekne prechádza pohľadom po všetkom o čo jeho oči zavadia. Sladko sa naňho usmejem. „Dobrú chuť."

Venujem Raula007 :)
 23731 slov :D