Do čela mi padá kapucňa, pohľad zabodávam do zeme a v duchu si predstavujem všetky možné katastrofické scenáre. Medzi hlavnú hypotézu patrí aj samotný Laen, ktorý by ma mohol bez mihnutia oka vydať a tým by sa sám oslobodil. Nie som si istá aká je presná výška odmeny za moje zajatie, no zrejme to presahuje jeho slobodu.

Ďalším, taktiež veľmi znepokojivým, faktorom je aj zlyhanie mojich zručností s šifrovaním. Ak mám povedať pravdu, nie som v tom žiadny majster, no mám schopnosti na dešifrovanie. Akurát, som si tie časti mozgu, kde mám tie schopnosti uložené, už dávno neprecvičila. Bude to zrejme zaujímavé. Na druhej strane, Ka3n stále tvrdila, že na šifrovanie sa nedá zabudnúť. Teraz len dúfam, že mala pravdu.

A potom tretí faktorom je zas a znova Lean a jeho plán, ktorý má asi tak milión dier na entú. Hneď na začiatok by som mohla vytknúť jeho nápad, ako sa dostať do Vládneho centra. Mohla by som pokračovať mizerným nápadom na odvedenie pozornosti, takmer nemožným prekĺznutím cez kamery. A na záver, by som sa mala spoľahnúť na to, že sa mu na desať minút podarí vypnúť všetko vo Vládnom centre bez toho, aby vedúci zistili, že kde hľadať problém.

Ak sa to tak vezme, je tých problémov a konšpiračných teórií oveľa viac, akurát tieto sa mi zdajú najzávažnejšie. A ak by som si mala vybrať vyhrala by prvá hypotéza, čiže zrada Laena.

Je dosť pravdepodobné, že sa pri najmenšom pokúsi ujsť. V tom horšom prípade ma hneď navedie do pasce. Mal by na to dosť dôvodov, navyše by dostal odmenu. Laen nemá príčinu na to, aby mi pomohol, ale predsa mi tú pomoc ponúkol. Musí to mať nejaký háčik. Jednoducho musí. A pochybujem že jeho dôvodom na pomoc je práve prebratie Ka3n, či moja záchrana.

Jasné, dvakrát ma už zachránil a riskoval pri tom aj vlastný život, ale to neznamená, že by to urobil zas. Hlavne nie po tom, čo som ho zavrela pod zem, Ka3n sa ho pokúsila zabiť a večne naňho len gánim a žiadne pekné slovo odo mňa mu nie je dopriate. Karty sa trocha premiešali a pochybujem, že tentoraz by riskoval vlastný život za ten môj.

Ale nemám inú možnosť. Momentálne on a jeho plán sú jediné, čo mi dokážu pomôcť priviesť Ka3n späť. A ja musím urobiť všetko pre to, aby sa mi to podarilo. Bez nej, schátra celý podzemný systém spolu s bunkrom a bude po mojom útočisku. Navyše... Ka3n predstavuje moju rodinu. Ona je jediná, ktorá mi ostala a ktorá mi dokáže pripomenúť detstvo aj v inom zmysle než v zlom.

Nech je risk akokoľvek veľký, musím sa o to pokúsiť. A musím veriť tomu, že sa mi to podarí. Ináč som dopredu odsúdená na veľkolepý neúspech. A vzápätí na mučenie a popravu.

Slnko pomaly zapadá za obzor a cez vysokú hradbu budov prenikajú len posledné hrejivé lúče. Obloha sa sfarbuje do oranžovej až ružovej pričom sa okná budov lesknú od odrazu lúčov a oslepujú nás. Laen kráča tesne vedľa mňa a v rukách otáčala malý prívesok, ktorý som si už skôr všimla na jeho krku aj skôr.

Je to malý pavúk, križiak, ak sa nemýlim, s postriebrenými nohami pod telom. Visí na malej retiazke, taktiež postriebrenej, tvorenej z malých článkov. Telo pavúka obkolesuje malá sieť, podobná pavučine, až sa zdá, že pavúk uviazol vo vlastnej pasci. Ale ak sa prizriem bližšie, jasne vidieť, že tie vlákna siete siahajú až k retiazke a okolo prívesku sú len obmotané. Pavúk padol do pasce, ale nie do vlastnej. Laen zvykol často krútiť tým malým šperkom, ale nikdy som tomu nepripisovala veľký význam. Teraz ma však pletú vlastné myšlienky a zaoberám sa všetkým možným, možno okrem toho naozaj podstatného, ako je Morzeovka, ktorá je pri dešifrovaní viac, než len veľmi dôležitá.

Laen vyzerá byť zahĺbený vo vlastných myšlienkach rovnako, ako ja. Jeho prázdny pohľad ma núti rozmýšľať, že prečo to vlastne robí. Ak mi naozaj pomáha, tak prečo. Aký má na to dôvod, aby ma stále zachraňoval a teraz mi dokonca pomohol zachrániť program, ktorý ho chcel zabiť.

„Vyzeráš byť dosť vynervovaná." Podotkne po chvíli, keď oči upriem na zapadajúce sa Slnko.

„Ani ty nevyzeráš dvakrát pokojne." Odvrknem holú pravdu, ale nepozriem naňho.

„Mám byť pokojný?" zachechtá sa. „V podstate som vydaný na milosť tvojim hackovacím zručnostiam a povedzme si pravdu, ako hacker nevyzeráš."

„A ja mám zas veriť tebe a tomu, že na desať minút oblbneš ich systém." Vrátim mu to.

Mávne nad tým rukou. „Ich systémy je ľahšie pokaziť, akoby si si myslela."

„Len aby." Zamrmlem nespokojne a pohľad vrátim späť k slnku.

„Val?" ozve sa Laen znova.

„No?" nadvihnem obočie a venujem mu spýtavý pohľad.

„Ver mi." Povie potichu a uprie na mňa nečitateľné hnedé oči.

„Prečo mi to vravíš?" zamračím sa.

Laen si hryzne do pery a zadíva sa niekde za mňa. „Pretože... budeš mať dôvod neveriť mi." Vysype zo seba rýchlo a ja sa zaseknem v strede pohybu. Laen odo mňa vzápätí odskočí a vychrlí tak hlasno ako sa len dá: „To je ona! To je Valencia Straussová!" jeho ukazovák pritom ukazuje na mňa.

Ľudia, ktorý kráčali v našej blízkosti sa bleskovo roztrúsia aj spolu s Laenom. Ja sa len neveriacky otočím okolo vlastnej osi.

Na mojom ramene pristane pevná dlaň vysokého strážcu, ale ja ho kopnem medzi nohy, až je nútený, so skučaním ma pustiť. Nabehne ďalší strážca, no vtedy už v ruke držím malú zbraň a mierim na jeho hruď. „Cúvni!" zavrčím ale ním ani nemykne. „Poviem ti to naposledy. Ak necúvneš, dostaneš tú guľku medzi oči." Poviem potichu, ale dosť hlasno na to, aby to zachytil.

Rovnako ako predtým, ani sa nepohne z miesta a ja už stláčam kohútik, keď mnou mykne odzadu a niekto ma chytí za pás.

Silné, nepochybne mužské, ruky ma nadvihnú zo zeme a pritiahnú si ma k majiteľovi. Ten, na ktorého som mierila, sa rýchlo vymrští ku mne a vytrhne mi zbraň z rúk. „Teraz nám neujdeš." Zavrčí a venuje mi úlisný pohľad, pri ktorom mi aj vlasy stanú dupkom.

Hrdelne zavrčím jeho smerom a myknem sa v rukách človeka, ktorý ma oblapil. „Skvelé, Sammers." Pokýva hlavou ten predo mnou. „Nie si ty až taký neschopný. A teraz ju zober do Vládneho centra. Šéf má s ňou nejaké nevybavené účty."

„Dobre," odvetí Sammers a mňa strasie. Ten hlas mi je známy. Laen.

„Ty posledný pes prašivý!" zavrčím ako ma aj so svojim kolegom vlečie po dlhej dláždenej ceste, kde sa potkýnam o kamienky.

„Drž jazyk za zubami, cica, lebo dopadneš horšie." Povie posmešne a jeho kolega sa zachechtá.

„Ešte raz ma nazveš cicou a prídeš o gule." Aby som zdôraznila vážnosť vlastných slov pospiatočky ho kopnem do členka až zasyčí.

„Správaj sa!" zatrasie mnou až mi vlasy padnú do tváre.

Nerozumiem tomu. Našla som ho v záznamoch ako Laena Markera a tie záznamy sa nikdy, aleže nikdy, nemýlia. Aj keby... keď pracuje pre Vládu, prečo ma zachránil? Vtedy v tej uličke by ma zaiste chytili. Ale on mi pomohol. Prečo?

A potom tie jeho slová... Budeš mať dôvod neveriť mi. Ako mám, dopekla, chápať toto? V kútiku duše možno naozaj verím tomu, že toto je jeho nápad, plán ako ma dostať k riadiacemu centru.. Teda, verila som, pokým sa aj z neho nevykľul pracovník Vlády. Prečo mi potom vravel, že mu mám veriť?

Zakopnem o dlaždicu, ktorá z cesty vyčnieva ešte viac ako zvyšok a v duchu zanadávam. Nebyť Laena, ak sa tak vôbec volá, padla by som tvárou na dlaždice z mačacích hláv. „Dávaj pozor," zamrmle potichu hlasom, ktorý ma zneistí. Povie to takmer... starostlivo.

Odvetím mu niečo nezrozumiteľné a teraz už pokračujem v ceste pomerne svojvoľne. Nemá zmysel to naťahovať. Sú v presile, beztak by ma premohli a nedobrovoľne odtiahli na základňu.

Dostaneme sa až pred veľkú budovu zo sivého kameňa. Podľa počtu okien odhadujem, že má nejaké tri poschodia. Do výšky. Počula som, že do hĺbky vedú tiež nejaké tri poschodia, no to sú väčšinou fámy mešťanov. A tí si vymýšľajú všetko.

Laen ma postrčí cez dvere a pustí. Ja padnem rovno do náručia dvoch vysokých ochrankárov, ktorí na mňa vyceria zažltnuté zuby. „Pekne, Sammers." Pochváli ho jeden a potľapká ho po pleci. Ten druhý mi nasadí oceľové putá a vyhodí si ma na plece.

„Hej!" zaprotestujem a buchnem ho po svalnatom chrbte tak, že to zrejme ani nezaregistruje.

„Schlaď sa troška, tigrica." Zasmeje sa. „Ani tak nemáš kde ujsť."

„To tvrdíte stále." Pretočím oči. „A stále vám ujdem."

„Ale teraz si už tu." Podotkne. „Už nám nemáš kde ani kedy ujsť."

„Vidíš? Stále sa len opakuješ. To máš namiesto mozgu kopec pilín?" spýtam sa ho a samoľúbo sa usmejem. Povedzme, že som si medzi strážnikmi stihla vytvoriť meno prvotriednej mrchy.

Zavrčí mojim smerom. „Zavri si ústa lebo ti ich zalepím."

„Radšej jej ich vypchaj smradľavou ponožkou." Zasmeje sa druhý strážnik.

„Dolores, že?" nadvihnem obočie na plešivého strážnika, ktorý vyslovil poznámku o ponožke. „Nenakopala som ťa už raz, náhodou? Chcel by si si to zopakovať?"

Prebodne ma svojimi zelenými očkami. „Nezabúdaj že teraz si ty tá, Straussová, ktorá je v maléri. Na tvojom mieste by som si tak nepúšťal hubu na špacír."

„Ešteže nie si mnou." Vydýchnem, akoby mi kameň padol zo srdca.

„Už by aj stačilo to handrkovanie sa, nemyslíte?" ozve sa nový hlas. Patrí človekovi v stredných rokoch, ktorý sa znenazdajky ocitne na druhej strane slabo osvetlenej chodbičky. „Mali by ste ju už odviesť za šéfom a Sammersovi by ste mali dať jeho odmenu."

Chlap, ktorý ma má cez plece niečo zašomre, ale vydá sa so mnou na chodbe. Mojou hlavou tentoraz nekolujú uštipačné poznámky ale poznámka toho strážnika. Laen to robil pre nejakú odmenu...

Prevedie ma dlhou úzkou chodbičkou. Ja sa pohojdávam cez jeho rameno a visím na ňom ako taký nepodarený kus bravčoviny na chrbte mäsiara. Počujem otvorenie dverí a chlap so mnou na pleci vojde do prudko osvetlenej miestnosti. Zvrtne sa, zatvorí dvere a nedbalo ma položí na zem, až sa mi takmer podlomia nohy pri prudkom náraze.

Obzriem sa vôkol seba. Nemusím byť nijaký expert na to, aby som zistila, že sa nachádzam vo vypočúvacej miestnosti. Kovový stolček uprostred miestnosti, na ňom fľaška vody a vedľa nej dve stoličky oproti sebe. Na pravej stene je zrkadlo, aspoň na prvý pohľad. Som si takmer istá, že za tým sklom stoja minimálne traja, analyzujú každé jedno moje slovo a poprípade ho aj zapisujú. Nemôžu si predsa nechať ujsť moje vypočúvanie.

„Sadni si." Povie ten strážnik a posotí ma k jednej stoličke.

„Neviem na čo, je celý tento cirkus dobrý," pretočím oči.

„Aby sme si o tebe niečo zistili." Ozve sa hlas od dverí a ja sa inštinktívne zvrtnem.

Vo dverách stojí vysoký holohlavý muž s tricepsami sa tricepsoch. Je iba v bielom tielku a maskáčových nohaviciach, no na prvý pohľad z neho vyžaruje autorita. Okolo krku mu visí vojenský štítok a na po dĺžke pravej ruky má vytetovanú špirálu ostnatého drôtu. Má široké ramená a svalstvo po celom tele. Pri ľavom oku má malé tetovanie hada s vyplazeným jazykom, akoby mu chcel prejsť po obočí.

Pozerá sa na mňa zvláštne, modré oči sa zarezávajú do mojej pokožky aj bez slov, či priamej vyhrážky. Z toho človeka sála strach. „Konečne si onemela?" spýta sa s úškrnom, ale jeho ľadový pohľad nezmizne.

Prehltnem guču v hrdle. „Jednoducho vám nemám čo povedať." Odbijem ho.

„Nesúhlasím." Povie a podíde k stolu. Sadne si na jednu stoličku a mne kývne nech sa posadím na druhú. „Povedal by som, že nám toho zatajuješ dosť, Valencia. Napríklad, kde si sa doteraz ukrývala."

„Kade tade." Myknem ramenom a prinútim sa sadnúť si.

Ten strážnik ktorý ma sem dovliekol sa nenápadne vyparí a tak ostanem len ja a chladné oči toho bastarda. „To nie je postačujúca odpoveď."

„Povedzte mi jeden rozumný dôvod na to, prečo by som vám to mala prezradiť." Prepichnem ho pohľadom.

„Ušetríš nám čas." Reaguje okamžite a založí si ruky na hrudi.

„Čo ma po vašom čase." Odseknem mu.

„Tak to skúsime ináč." Povie a nakloní sa nad stôl. „Ako je možné to, že máš zakaždým iný vzhľad, ale rovnaké oči a totožný hlas?"

Sladko sa usmejem. „Mágia, pán veliteľ."

Zavrčí a jeho chladná maska padne. Nahradí ju zúrivosť. „Prečo nám robíš stále naprieky, Valencia? Nebolo by oveľa jednoduchšie, priznať sa?"

„Aby ste potom všetky tie vedomosti zneužili?" nadvihnem obočie. „Zabudnite."

„Z akého dôvodu predpokladáš, žeby sme to využili na zlé veci?" nadvihne obočie.

Ironicky sa zasmejem. „Nikdy ste neurobili nič dobré. Prečo by mala byť toto výnimka?"

„Nič dobré?" Obočie mu vyletí do výšky. „Tak ako nazývaš všetky tie opatrenia, ktorými sa bránime proti Južným kmeňom?"

„Klamstvá." Šepnem a naraz všetko okolo mňa zaleje tma.

Venujem Mifko3945 :)
12674 slov :)