„Ostaneš tu." Poviem dôrazne a zapichnem do Laena oči. „Nikde sa nepokúsiš ujsť, lebo ťa Ka3n spacifikuje. Jasné?"

Laen prikývne. „Kde vlastne ideš?"

„Na našu veľkú smolu som stratila všetko, čo som si pred týždňom získala, keď nás naháňala tá banda darmožráčov. Takže si dnes musím zopakovať moja malú túru." Poviem jednoducho, vzápätí dodám. „A nečakaj ma."

„Prečo?" spýta sa prekvapene a postaví sa zo stoličky na ktorej až doteraz sedel.

„Tu dole netrávim celé dni a mám rôzne bunkre aj hore." Poviem jednoducho a on vyvalí oči.

„A držíš ma tu? Už potrebujem slnko." Protestuje Lean a podíde ku mne. „Nechceš ma premiestniť do takého bunkra?" pozrie na mňa prosebne.

Rázne pokrútim hlavou ale pri jeho šteňacom pohľade sa mi nadvihnú kútiky úst. „V žiadnom prípade. Tam by na teba nemal kto dávať pozor."

„Ale ja by som neušiel. Správal by som sa slušne." Prosíka. „Len ma tu, prosím, nenechaj zavretého v spoločnosti vševedúcej Ka3n."

„Zabudni, Laen. Na to potrebuješ zázrak. A ten tu, bohužiaľ, nenájdeš." odvrknem jeho smerom.

„A čo keby som šiel s tebou?" navrhne svetoborne. „Pomohol by som ti zobrať čo treba a potom by sme si troška oddýchli v jednom tvojom nadzemnom úkryte."

„Ty sa nevzdáš, že?" nadvihnem obočie, ale skôr ako stihne pritvrdiť dodám. „Možno niekedy, ak budeš dobrý. No teraz na to zabudni. Dvaja sme príliš nápadní."

Zamračene si povzdychne. „No ták, Valencia." Akosi mi až teraz dopne, že ma volá pravým menom. Zamračím sa a bez ďalších slov vyjdem.

+++++

Sedím na streche vysokej budovy a pohľadom skúmam západ slnka. Strecha je posiata malými kamienkami. Nohy mi prepadávajú cez okraj a hompáľajú sa v studenom vzduchu súmraku.

Prežúvam kus proteínovej tyčinky a hmkám si známu melódiu pesničky, ktorú si zvykla mama spievať pri práci. Usmejem sa pri spomienke na jej sústredením zvraštené čelo.

Za ten čas som sa naučila spomínať len na to dobré a všetko zlo si vytlačiť z mysle a nepustiť ho späť. Nie je to ľahké, ale ani nemožné.

Posledné lúče slnka ma pohladia po tvári, čo môj úsmev len viac roztiahne. Vytiahnem si gumičku z vlasov a dovolím dlhým zlatým prameňom, aby sa dotkli mojej tváre. Bolo to už dávno, čo som mala naposledy myseľ tak dokonale čistú a na srdci ma neťažilo vôbec nič.

Schopnosti zázračného mejkapu vyprchali už pred dobrou polhodinou, tak si konečne svet užívam ako ja. Ako Valencia. Nie je tu nik iný a v meste konečne vládne ticho. Po tak dlhom čase to už príde hodne.

Južania majú zajtra ich najväčší sviatok. Presne pred troma stovkami rokov, získali svoju samostatnosť a nemuseli byť utláčaní Severanmi. Juh nášho sveta bol na mizine už dávno predtým, ako si vybojovali samostatnosť. Boli utláčaní a nikdy neboli ich požiadavky vypočuté.

Začalo to ešte v dvadsiatom prvom storočí, keď vypukla hospodárska kríza a svet sa akoby rozdelil. Historici tvrdia, že to nebolo prvýkrát, čo bol svet rozdrobený na Východ a Západ, ale vtedy to bolo vraj najzávažnejšie.

Ľudia mali v rukách zbrane, ktoré mohli stlačením jedného gombíka zničiť celé ľudstvo. Rusko a USA mali jadrový arzenál, ktorý by mohol zničiť nie len nás, ale vyvolal by na celom svete chaos a svet by bol vybuchol v náhlej mutácii vlastných buniek a všetkého, čo ho tvorí. To by nezvratne zmenilo aj klímu na Marse a iných planétach.

Spor postupne prerástol do väčších medzí, ako bolo len zazeranie na druhú stranu plotu. Začalo sa bojovať a zápasiť medzi ľuďmi. V tom čase prestala fungovať ekonomika, hospodársky rozvoj zastal a vedecké vynálezy sa týkali len zbraní.

Dve vojenské mocnosti sa dlhé roky navzájom ničili a doplácal na to každý, kto mal s tou krajinou, alebo ich privržiteľmi, niečo spoločné. Po dlhých rokoch to vyústilo k podmienečnej zmluve a svet si rozdelili priamo na rovníku.

USA získala sever a Rusko juh. Na juhu samozrejme nebolo nič také, čo by stálo extrémne za to. Afrika, Austrália i Južná Amerika boli oproti Severu zaostalé. Vlastne sa dodnes nechápe, prečo si Ruská vláda dobrovoľne vzala juh.

Prešli dve storočia, kým juh úplne upadol a sever si vzal všetky jeho majetky. Juh bol zrazu opäť spolu patričný so Severom, hoci mali troška iné zákony a iné zvyky. Viac sa držali niekdajšieho štýlu Rusov, kým Sever ostával pri zvykoch niekdajšej USA.

Nažívali si tak pomerne dlho pokojne a veda sa zasa začala rozvíjať spolu s ekonomikou. Samozrejme Južania závideli rozmach Severanov, tak sa pomaly snažili vydobyť si väčšie práva a získať nejakú podporu. Sever to razantne odmietol, dobre vediac, čo by ich rozvoj mohol spôsobiť.

Južania boli už naštvaní a začali sa postupne oddeľovať od Severu. Vznikali tak Južné kmene, ktoré sa združovali. Súčasne existujú tri oficiálne kmene, ktoré predstavujú hypotetickú hrozbu. Združili sa do spojenectva „Južných kmeňov", ktorý pracuje na zvrhnutí Severanov. Doposiaľ neúspešne, aby sa nezabudlo poznamenať.

Presne pred tristo rokmi, sa Juh celkovo odtrhol od Severu a odvtedy funguje sebestačne. Každoročne si dajú dva dni pokoja, keď oslavujú tento výrazný deň a ani tento rok nie je výnimkou.

+++++

Prehnem sa v páse a zaskučím, keď slnečné lúče preniknú do mojich očí a ja sa chtiac-nechtiac, zobudím. Vonka so nespala už vyše týždňa, čo sa dosť poznačilo na mojej rannej alergii voči slnku.

Tie lúče mi pália viečka a ja som nútená zobudiť sa. Ležím na starom matraci v schátranej budove niekdajšieho súdu. Dvere sú síce vylomené, no nikto sem nikdy nechodí.

Ka3n hackla všetky, ešte použiteľné, kamery budovy a po takmer troch mesiacoch sledovania, sme usúdili, že sem jediný raz zablúdila skupinka feťákov, no nič iné.

Hoci je v podzemí väčšia istota bezpečia, nad povrchom sa mi spí lepšie. Nechytajú ma maličké náznaky paniky z toho, že je nado mnou viac ton pôdy a trosiek z budov.

Pretriem si oči a schmatnem môj batoh. Hoci je toto miesto relatívne bezpečné, nie je práve šťastné zdržiavať sa na jednom mieste viac, ako je to potrebné.

Váha batoha je priamo úmerná s počtom vecí, ktoré v ňom mám. Tentoraz som musela rátať nie len sebou ale aj s Laenom, ktorý je nasáčkovaný tam dole. Ostáva mi len dúfať, že ho Ka3n ešte nezabila.

Vlastne by mi tým vyriešila problém číslo jedna na zozname Urgentných problémov, keďže ešte stále netuším, čo s tým chalanom urobím. Nemôžem ho pustiť, to by znamenalo isté prezradenie, lebo či by Laen chcel alebo nechcel, niečo by vyzradil. Naveky ale tiež nemôže byť zavretý dole, to by bol jeho koniec. Za ten týždeň som si stihla odsledovať, ako veľmi by chcel von.

Celé dni bol radšej ticho, prehovoril len občas. Musela som sa dostať z jeho prítomnosti. V tom potrhanom oblečení a s bledou pokožkou pôsobil fakt biedne a skepticky. Mala som pri ňom chuť vyskočiť cez okno. Ak by sme nejaké okno vôbec mali.

Vyštveriam sa na nohy a preskočím popadané sutiny. Vyleziem na rímsu okna a vyleziem von. Prebehnem cez, výnimočne pustú, ulicu a pri rohu zastanem. Odtlačím starý kontajner a vleziem do malej diery v stene. Tam stlačím malý gombík a kontajner sa dostane späť na miesto. O pár sekúnd na to sa výklenok v stene rozsvieti a stena naproti sa odsunie. Ovanie ma zatuchnutý zápach. V tej chodbe som nebola už dávno, bolo na čase vyvetrať.

„Blech, tu je teda vážne smrad." Pokrčím nosom keď prejdem vedľa skapaciny potkana veľkého ako prerastený kocúr. „A mŕtvolná atmosféra. Pozor, až z toho skapeš."

+++++

Laenovo hromženie začujem skôr ako zbadám dvere nášho úkrytu. Zvraštím obočie a bez okolkov otvorím dvere kľúčikom. „Čo sa tu...?" začnem ale slová sa mi zaseknú v hrdle pri tom pohľade. „Preboha. Čo tu, dopekla, stvárate?" vychrlím neveriacky.

Dobre, videla som už veľa čudesností. A aj veci, ktoré by som si radšej nadobro vymazala z hlavy. Ale to, čo sa dialo v mojom podzemnom bunkri prevyšovalo zrejme všetko. Vážne pochybujem, že budem mať tú česť, ešte raz vidieť niečo podobné.

Ka3n prechádza z jednej obrazovky na druhú, ale to by bolo v poriadku, keby v ruke nedržala nabrúsenú grafickú kopiju a celá by nebola prezlečená za nepodareného Vikinga. Jej bledú tvár lemujú čierne čiary, radšej nechcem vedieť z kadiaľ a blond vlasy má v rozcuchanom drdole. Okuliare si nechala bohviekde a z jej očí sršia blesky.

No to je len slabý odvar celého obrazu. Teraz k tomu pripočítame pozadie obrazovky, ktorú vystrihla zrejme z nejakého apokalyptického zombie filmu.

To by sa ale ešte stále dalo stráviť, no k tomu pohľad zabodáva do Laena. A ten je asi najkomickejšou súčasťou, čerešničkou na torte.

Chalan v tmavom roztrhanom oblečení s vlasmi padajúcimi do čela visí dole hlavou z betónového stropu priviazaný len káblami. Tie káble sa doslova sami od seba hýbu a postupne ho obmotávajú.

„Bože, Valencia, stopni svoju nájomnú vrahyňu!" zaprosí mojim smerom.

„Ka3n!"okríknem ženu ale tá si ma sotva všíma. Má divoký pohľad, ktorý sotva spoznávam. Zrak prenesiem na Laena. „Čo si s ňou urobil?" zavrčím zúfalo.

„Ja neviem!" odvetí rovnako zúfalo ako ja. „Proste sa zbláznila!"

„Nemohla sa len tak zblázniť!" protestujem.

„Ja neviem, čo..." jeho slová utne kábel, ktorý sa doplazí k jeho ústam a zaviaže mu ich kusom handry.

„Ka3n, okamžite prestaň!" zakričím na ženu za obrazovkou ale ona sa na mňa ani len nepozrie. „Doriti." Zamrmlem si popod nos a prebehnem pod rozvešané káble. „Prepáč, Kat." zašveholím potichu a jedným potiahnutím páčky vypnem celý podzemný systém ciest, ktorý sa tiahne až niekde k hraniciam Južných kmeňov. Všetko naraz zaleje tma.

+++++

„Preboha." Zavrčím si popod nos.

Snažím sa o vyslobodenie Laena z káblov, ale Ka3n rozhodne odviedla špičkovú prácu a dala si záležať na jednotlivých uzloch. „Musel si sa nechať?"

„A čo som mal robiť?" nadvihne na mňa ironicky obočie, čo hlavou dole vyzerá celkom komicky. „Zaútočiť na počítač?"

„Čo tak skryť sa v kúpeľni?" prebodnem ho pohľadom. „Aspoň by sme sa vyhli tomuto."

Podráždene si odfrkne a zamrmle si popod nos nejakú nadávku. „Fajn, mami."

„Zavri hubu, Laen! Buď rád, že ešte vôbec žiješ!" ohriaknem ho prísne ale mykne mi kútikom pier.

Konečne nájdem kábel, ktorý pri potiahnutí uvoľní aj zvyšok a Laen s obrovským rinčaním padne na zem. „To si ma nemohla zachytiť?" spýta sa a pošúcha si hlavu.

„Nie," poviem jednoducho. „A teraz mi vysvetli, čo presne, sa stalo."

Laen si sadne na zem a uprie na mňa tie svoje uhrančivé hnedé oči. „Ja neviem." Povie mierne zúfalo a hryzne si do pery. „Sedel som na tvojej posteli a povedzme, že som odratúval minúty. Nehorázne som sa nudil. A Ka3n sedela na stoličke na obrazovke. Ruky mala v lone a sledovala ma so záujmom. Povedala mi, nech prejdem k tamtomu počítaču v rohu a na niečo sa pozriem.

Nechcel som súhlasiť, ale jej jedovatý pohľad som nemohol len tak ignorovať. Urobil som ako kázala a tam zapol nejaký program. Ka3n sa premiestnila na moju obrazovku a začala sledovať písmenká, ktoré vybiehali.

Zrazu sa na mňa pozrela s takým šialeným pohľadom a niečo zakričala. Prisahám bohu, že som nič neurobil, ale aj tak začala vyvádzať. Začala behať po obrazovkách takou rýchlosťou, že som nestihol sledovať dianie. Keď skončila, objavila s v tej podobe Vikinga a chcela ma zabiť. Ale ja netuším, čo jej v tej grafickej bedni preplo."

Rukami si pošúcham spánky a zamyslím sa. Aký mohla mať Ka3n dôvod? Čo bolo v tom súbore? „Laen? Vedel by si ma dostať do toho súboru?"

„Asi áno." Povie po krátkom zaváhaní. „Ak s tým teda Ka3n nič neurobila."

Pokrútim hlavou. „Pochybujem, že mala čas. Bol si jej prvoradým cieľom."

Laen sa zdvihne zo zeme a mierne tackavo sa premiestni v tmavej izbe. Zapla som núdzové svietenie hneď ako to bolo možné, tak zo stien vychádza tlmené červenkasté svetlo.

Sadne si na stoličku ale vzápätí sa zarazí. „Nemáme elektrinu." Zamrmle.

„Podceňuješ schopnosti tohto miesta." Uškrniem sa a na počítači stlačím malý gombík, ktorý slúži ako núdzová zásoba energie, pre krajný prípad.

Laen prekvapene a uznanlivo pokývne hlavou. „Šikovné to veci."

„Ani nevieš ako." Zaškerím sa naňho. „Ale teraz ukáž, kde si čo robil." Hlas mi zvážnie.

„Fajn..." začne a nejakými rýchlymi ťuknutiami sa dostane do úplne bežného súboru. „Bolo to iné." Zamračí sa.

„Ako iné?" nadvihnem obočie a kľaknem si povedľa.

„Boli tu znaky a čísla. Behali po obrazovke." Zamrmle s pohľadom upretým na jednoduchý text, ktorý opisuje fungovanie bezpečnostného systému v mojom niekdajšom dome.

„Ale teraz tu nič nie je." Zadumám zamyslene a zoberiem si od Laena myšku. „Zvláštne. Tento súbor som už dávno zmazala." Zašepkám ako očami skenujem riadky.

„A čo keď je to len blud?" napadne Laenovi. „Nejaká šifra?"

Hryznem si do vnútornej strany líca a zahmkám. „To je možné. Ale keďže to tvorí zmysluplný text, musí to byť veľmi kombinovaná šifra zložená z viacerých kódov." Poviem zamyslene. „Rozlúštiť niečo také je extrémne komplikované a bez pomoci Ka3n na to nemám dosť silný signál." Poviem odovzdane.

Laenove oči sa rozžiaria. „Chceš mi povedať, že ak máš neobmedzený prístup na sieť s vysokou kapacitou, dokázala by si to rozlúštiť?"

„Samozrejme," odpoviem bez váhania.

Uznanlivo zapíska. „To by som si o tebe nebol pomyslel." Prizná. „Ale v tom prípade, mám nápad."

Trocha nedôverčivo si ho premeriam. „Aký nápad?"

„Ilegálny." Zasmeje sa. „Ale to ti zrejme beztak nebude prekážať."

„Máš pravdu." Kývnem mu hlavou. „Čo by ten nápad obsahoval?"

O necelú hodinu nespokojne prešľapujem na mieste. Laenov nápad je veľmi dobrý, ale nesie v sebe obrovské riziko, ktoré nedokážem prehľadnúť.

V podstate odo mňa chce, aby som ho zobrala von a potom sa máme vkradnúť do jednej z najstráženejších budov celého Severu. Nech mi prepáči, ale vôbec sa mi to nepáči. Nepoznám ho, nemôžem si byť istá, či sa ma nesnaží vlákať do pasce.

Ale ak by to vyšlo, pochopila by som Ka3ninu náhlu zmenu. Problém je v tom, že som podobné šifrovanie nerobila dobré dva mesiace a neviem, ako rýchlo to dokážem vykonať. Laen tvrí, že budem mať maximálne desať minút.

Aj v najpriaznivejších podmienkach sa mi to podarilo za najmenej šesť aj pol minúty. A teraz sa k tomu pridá aj stres, Laen a istý tlak z toho, že ak sa mi to nepodarí, môžeme zomrieť alebo navždy stratím Ka3n. Jedinú osobu, ktorá ma pozná a na ktorej mi skutočne záleží.

„Pohni si, Laen." Zaklopem na dvere kúpeľne, kde sa už pred dobrými desiatimi minútami zamkol. Moje nervy sú v ťahu a jeho dlhá príprava a zvuk tečúcej vody mi na pokoji nepridáva.

Dvere sa myknú v pántoch a ja sa odstúpim. Dych sa mi zasekne v krku, keď uvidím Laena.

Má na sebe čierny sveter a sivé tepláky. Nebolo by to nijako zvláštne nebyť vrstve mejkapu, ktorý som mu dala. Črty tváre sa mu zmenili. Nos sa zúžil, líca sa mu prepadli a pery má tenšie. A vôbec, vyzeral oveľa horšie, ako normálne.

„No, mali pravdu, keď tvrdili, že mejkap nerobí zázraky." Vyprsknem smiechom, na čo ma prepáli pohľadom.

Prejdem k tlačiarni a vytiahnem z nej zopár dokladov. „Nie sú úplne presné, nemám také znalosti ako Ka3n, ale jednorázovo to postačí." Podám mu papiere a on si ich zvedavo premeria.

„Ako dlho už robíš podobné falšovanie?" spýta sa ma s nadvihnutým obočím.

„Príliš veľakrát na to, aby sa to dalo považovať za normálne, no stále nie dostatočne často na to, aby som v tom bola profesionálna." Uchechtnem sa. „Nech ti ani nenapadne ujsť, Laen. To ťa potom bez váhania zastrelím." V ruke poťažkám studený kov a on sa napne pri tom pohľade. Zamračím sa, ale viac to nerozoberám.

Venujem Lachtanik007 :)
10579 slov