„Aby sme si to vyjasnili," Ka3n behá z jednej obrazovky na druhú. Pokým som sa ja doťahovala s Laenom, ona nadhodila prísny výraz a oblečenie vrchnej riaditeľky, ktorá sa síce vyspí s každým, ale na pracovníkov je horšia ako Hitler. Bradu má vysoko vystrčenú a bledé vlasy má v príliš dokonalom drdole. Prsty má prepletená za chrbtom a očkom nás sleduje ako sup zdochlinu. „Toto nie je nijaká hra. Všetko, čo sa tu stane, tu aj ostane. Tým pádom aj vy." Prebodne pohľadom Samiru a Laena. Hlavne Laena.

Laen sa prihlási ako v škole a Ka3n mu venuje podráždený pohľad. „Čo je?" zavrčí.

„Takže nás odtiaľto nikdy nepustíte?" Tá otázka smeruje nie len na Ka3n ale aj na mňa.

Slova sa ujmem skôr ako Ka3n stihne vyšteknúť, že nikdy v tomto, ani v inom, živote. „Jasné, že pustíme. Ale najskôr potrebujem vedieť, či vám naozaj môžem veriť."

Ka3n ma prepáli pohľadom, ale Laen sa len zamračí. „To, že sme ti pomohli získať naspäť tvoju... ehm... nestačí?"

Pri slove „ehm" Ka3n skoro vypadnú imaginárne oči a ja sa tlmene zasmejem. „Neviem či ti môžem veriť, Laen. Si dosť nevyspytateľný. A to sa iba potvrdilo tým, čo sa stalo vo Vládnom centre." Odvetím a Laen odvráti pohľad.

„Čo sa stalo?" obráti sa ku mne Ka3n a Laen vydesene a trocha prosebne na mňa pozrie. Očami ma prosí, aby som pred mierne rozčúlenou počítačovou ženou nespomínala jeho, akože zradu.

„Nič." Zamrmlem a okamžite zmením tému. „Ide o to, že chvíľu tu dole pobudnete."

„A čo jedlo? Oblečenie? Vitamín D?" nadvihne obočie Samira.

„Jedlo donesiem, oblečenie tiež a vitamín D nie je len v slnečných lúčoch. Napríklad taká ryba ho obsahuje dosť veľa." Odvrknem.

„Toto nie sú najlepšie argumenty." Zamrmle si popod nos Samira, ale ďalej neprotestuje.

„Budete sa správať slušne," ujme sa slova Ka3n. „Nebudete mi protirečiť, budete ma poslúchať a všetko bude v najlepšom poriadku." Zavelí a tým dvom neostáva nič iné ako strohé prikývnutie.

„Zaujímalo by ma," začne rozhovor Laen. „Ako dlho už žiješ ako taký krtko." Jeho slová smerujú na mňa, tak ho prepálim podráždeným pohľadom.

Je už dobrých desať hodín večer a Laen sa už dosť dlho snaží rozprúdiť nejakú poriadnu konverzáciu. Samira sa zdá byť zahĺbená do vlastných myšlienok, tak na ňu radšej ani nepozrie. Ja nad ním len stále prevrátim oči alebo ho prešpikujem pohľadom zabijaka.

„Prestal by si?" ozve sa zrazu aj Samira. „Tvoje otázky sú stále absurdnejšie a nenormálnejšie. Nemohli by sme si radšej vyjasniť, prečo tu mám byť zavretá?" Na konci svojho monológu obráti pohľad na mňa.

Povzdychnem si. „Vláda si na mňa už dosť dlho brúsi zuby a teraz sú bližšie ako kedykoľvek predtým. Nemôžem riskovať, že im niekto niečo povie. Či už o tomto mieste alebo o mne."

„Prečo nám neveríš?" spýta sa mierne urazene. „Pomohli sme ti."

„To áno. Neviem či si to uvedomuješ, no Vláda urobí všetko len preto, aby dosiahla vlastné ciele. Ak vás dvoch uvidia, budú vedieť, že ste mi pomohli a urobia všetko preto, aby ste im prezradili všetko, čo o mne viete. Nezabijú vás, to nie, ale budú vás mučiť prostredníctvom toho druhého a aj seba." Pokúšam sa to vysvetliť, no mám pocit, že som to neobsiahla primerane.

„Má pravdu," pritaká Laen a ja nadvihnem užasnuto obočie. „Veď ich poznáš a vidíš, že boli ochotní aj teba pustiť. Stačilo len chytiť jedno dievča. To ma ale privádza k otázke, že čo je na nej také výnimočné."

„Nie je na mne nič výnimočné." Utnem jeho zmýšľanie ešte v zárodku. „Som len enormne neprispôsobivý občan." Tak to zachytáva Vláda.

Laen a Samira si vymenia pohľady typu To dievča si myslí, že sme až taký hlupáci?

Laen si ma premeria od hlavy po päty. „To sotva, Val. Aj tuto moja sestrička je neprispôsobivá a o sebe už ani nehovorím. Ak pustili ju, len aby mali teba, tak potom je za tým niečo viac."

„A vás by asi zaujímalo čo." Venujem im tajomný pohľad. „To sa, bohužiaľ, nikdy nedozviete."

„No stop." Zastaví to Samira. „Ak máš ty veriť nám, tak aj my by sme mali tebe. A ako ti máme veriť, keď nám nepovieš, prečo ťa chce Vláda za každú cenu vidieť mŕtvu?"

„Nemôžem vám to prezradiť." Zamrmlem potichu. „Naposledy, keď som tak urobila, končilo to jatkami."

„Možno to až tak veľmi vedieť nechcem." Povzdychne si Laen a rukami si vojde do tmavých vlasov.

Samira sa zamračí ale po chvíli prikývne. Bude lepšie, tú tému nerozmazávať. Prospeje to každému. „A teraz Laenova otázka. Odkedy tu bývaš?"

„Od dvanástich?" zamračím sa pri rozpamätávaní sa. Neviem si vybaviť presný čas.

Samirino obočie vyletí do výšky. „To tak dlho tu žiješ? Len v spoločnosti Ka3n?"

„Ja sem nechodím často. To len odkedy mám na starosť aj Laena." Pokrčím plecami.

Samira pokýva hlavou a Laen sa zamračí. „Takže my tu máme tvrdnúť ktovie ako dlho, pričom ty si tu len na obrátku?"

Vypúlim oči. „Momentálne som sem chodila len tak, ale nemysli si, že som nebola nútená vydržať tu aj týždne. Keď som sa sem dostala, šla som von po dvoch mesiacoch."

„A čo si jedla?" nechápe Laen, ktorého očividne to zaujíma najviac.

„Boli tu zásoby." Pokrčím ramenami.

„Kto to vybudoval?" spýta sa Samira pohľadom prebehne miestnosť plnú technických zariadení.

Vyschne mi v hrdle ale prinútim sa k odpovedi: „Moji rodičia."

Laen si hryzne do pery. On už zistil, ako nerada túto tému vyťahujem. Ale Samira ešte nie. „Čo sa s nimi stalo?"

Hryznem si do pery a znova sa ocitnem späť v čase. Vidím smrť mojich rodičov z prvého radu. Slzy mi zahmlia zrak, ale nepustím ich z uzdy. Nemôžem si dovoliť plakať. Bolo to už dávno.

Lenže nikdy som nemala čas poddať sa smútku a naplno si uvedomiť, že moji úžasní rodičia tu už nie sú kvôli mne. Preto to na mňa vždy doľahne. Plakala som za nimi len v tú noc, keď zomreli a vtedy, keď sa ma nich opýtal Laen. Vždy si to tisnem do úzadia mysle a snažím sa ututlať diery, no stačí menší vánok, ktorý mnou zakolíše a je po celej obrane. Všetko sa zrúti ako lavína a na mňa doľahnú potlačované emócie. Človek by si nemyslel, že je možné smútiť po niekom aj po toľkých rokoch, no skutočnosť je opakom. Stačí si vybaviť jemný úsmev a chlácholivé slová. Doplniť ich typickými črtami, domyslieť si vôňu, ktorá sa okolo človeka šírila sa pošteklila ťa v nose pri každom objatí. Pomyslíš na niečo dobré a vzápätí si uvedomíš, čo sa s danou osobou stalo. Koľko trpela, ako zomrela. Či sa z nej stala mátoha blúdiaca v spomienkach alebo usmievavá tvár mátajúca v snoch. Dobré sa zleje dokopy so všetkým zlým a tebe pritom ide puknúť srdce. Zrazu si uvedomíš, že niečo, ako šťastný koniec neexistuje.

„Prepáč," počujem zašomrať Samiru a ja sa usmejem cez tenký závoj sĺz.

„To je v poriadku. Tvoj brat si toto tiež odohral." Zasmejem sa a prstami si prejdem po očiach, čím sa zbavím slzičiek.

Samira fľochne na svojho brata, ktorý sa už preventívne drží za hlavu a ľútostivo kuká na svoju sestru. „A ty si ma čo nevaroval?!"

„Prosím ťa," Laen prevráti oči. „A kedy? Bola s nami takmer stále. A prepáč, ak prvá vec, na ktorú myslím, nie sú jej rodinné vzťahy."

Samira ho prebodne pohľadom ale Laen sa len uchechtne. „Vražedné pohľady ti nejdú. Tuto Val ich má o kus strašidelnejšie."

Pretočím nad ním oči. „Prosím, vysvetlite mi niekto, ako je možné, že tento chlap je už plnoletý. Správa sa ako trojročný chlapček."

„Ani ja tomu nerozumiem." Našpúli Samira pery a premeria si ho. Analyzuje jednotlivé časti a nakoniec znechutene pokrúti hlavou. „Tento človek je len kopa hlúposti, lenivosti a provokovania."

„Ty si od neho staršia?" nadvihnem obočie. Ťažko posúdiť, ktorý z nich má viac rokov, no Samira sa mi zdá... no psychicky možno o kúsok rozumnejšia.

Laen si odfrkne. „O necelú minútu, malá suka."

„Vy ste dvojčatá?" vyhŕknem neveriacky. Tí dvaja sa zvonka ani troška nepodobajú.

Samira prikývne. „Sme, ale ako vidíš, dvojvaječné. Ľudia nám väčšinou neveria ani to, že sme súrodenci a my sme pritom dvojičky."

„A prečo si sa dostala do basy?" spýtam sa jej.

„No," trocha rozpačito sa usmeje. „To bolo tak, že ma Laen požiadal o menšiu láskavosť. Keďže jeho chytili pri jednej lúpeži. Vo Vládnom centre sa predstavil ako Laen Sammers a pomocou nášho náhrdelníka mi poslal odkaz v podobe morzeovky. Žiadal ma o to, aby som rýchlo vytvorila ďalšiu falošnú identitu. Ja som, ako inak, jeho požiadavke vyhovela, predsa len je to môj brat.

Napísala som tam kopu blbostí, ako je to, že dávnejšie pracoval pre Vládu. V podstate sa tak z celej lúpeži vymotal pod podmienkou, že bude pracovať pre Vládu."

„Síce sa mi to bridilo," skočí jej do reči Laen, na čo ho prepáli ostrým pohľadom.

Pokračuje: „Mňa však prichytili, ako práve vyrábam aj sebe novú identitu, tak som mala malér. Ja som sa z toho už nevedela vyvliecť tak ako on."

Laen prevezme reč: „V podstate som začal Vládu prosiť, aby ju pustili. Vraj je to moja frajerka. A oni mi dali podmienku. Ak zoženiem Valenciu Straussovú, pustia ju. A tadá!" rozhodí rukami veľkolepo.

Zvraštím obočie. „Tak pre toto si ma zachránil? Chcel si ma k nim zobrať osobne?"

Laen v rýchlosti pokrúti hlavou. „Keď som ti pomohol, nevedel som, že ty si tá baba, ktorú mám chytiť. Potom keď som ťa stretol aj druhýkrát, už som vedel, že ty si tá Valencia, keďže ti nefungovala tá kamufláž. Tvoja skutočná tvár je hodená do záznamov spolu s nejakými ďalšími, s ktorými ťa prichytili."

„Tak prečo si mi pomohol aj vtedy?" nadvihnem obočie v otázke.

Rukou sa pošúcha na spánkoch a zamrmle. „Pripadala si mi zaujímavá, nechcel som ťa len tak odovzdať tým chlapíkom. Povedal som si, že si o tebe najskôr niečo zistím a až potom. Samira nemala také otrasné podmienky, deň na viac by beztak prežila. No potom tam hodili tú bombu a ty si ma, napočudovanie, stiahla zo sebou až sem. Nemohol som odísť ani nič. Ka3n vzápätí skratovala a ty si potrebovala silnejší signál. Tak som dostal nápad, ktorý vyšiel excelentne."

„Až tak excelentným by som to nenazvala." Odfrknem si. „Mohlo sa pokaziť hocčo a keby nie je ten tunel, je po nás."

„Ale on tam bol, tak nie je čo riešiť." Laen si spokojne založí ruky za hlavou a usmeje sa takým nezbedným chlapčenským úsmevom.

Venujem klarkad123 :D
18542 slov :D