Laen Marker. Dvadsaťročný muž, bezdetný, bez vzťahov, rodičia mu zomreli a tak ďalej. Nemusím byť Einstein na to, aby som v tom portréte nespoznala toho chlapíka, ktorý ma zachránil.

Podľa všetkého, je to rebelská povaha ale dosť nevyspytateľná. Zavriem okienko, počítač znova zablokujem a prejdem do kúta miestnosti. Postláčam tlačidlá a odblokujem tak celú miestnosť. Rozsvietia sa svetlá a celá izba ožije.

Po stenách a všetkých elektrických vecičkách sa začnú plaziť šíky svetielkujúce na zeleno. Obrazovky počítačov sa rozsvietia a celou izbou preletí hlas interaktívnej ženy.

„Zdravím, Valencia, už sme sa dlho nevideli." Podotkne hlas a ja sa pousmejem.

„Síce po dlhšej dobe, no som tu." zamrmlem s úsmevom.

„Má tvoja návšteva aj nejaký hlbší zmysel?" spýta sa motorickým hlasom.

„Vieš, že sem nechodím len tak ledabolo." Vyhlásim. „Potrebovala by som nový štít, čisté meno a tak."

„Zas?" tentoraz sa Ka3n aj objaví na obrazovke jedného monitoru a jej nesúhlasný pohľad korunovaný blonďavými kučerami si ma nepekne premeria. „Koľko identít si ešte chceš vytvoriť, Len? Alebo ťa mám volať Val? Či azda Cia?"

„Nemudruj toľko." Prikážem jej. „Proste potrebujem čistý papier. Nemôžem za to, že ma tí idioti zase našli."

Odfrkne si. „Fajn. Odteraz si Venia Morrisonová. Papiere budú za hodinu hotové."

„Ďakujem, Ka3n." kývnem hlavou. „Dokonči to, ja budem o hodinu späť."

„Kde máš namierené?" spýta sa ma ešte, ale niektoré jej servery už pracujú na mojej novej identite.

„Mám tu jedného chlapíka. Potrebujem sa ho zbaviť." Poviem jej a on imaginárne prikývne. Na tieto moje stretká s mojimi záchrancami si už stihla zvyknúť.

Prejdem k dverám a zamknem ich zvonka. Prebehnem cez schody hore, otočím kolieskom a sporák sa odsunie. Vybehnem von štyrmi jednoduchými pretočeniami uzamknem vchod do mojej skrýše.

Vyjdem pred dom a uzriem Laena, ako sa opiera o tehlovú stenu oproti. „Kde si bola?" spýta sa s nadvihnutým obočím a ja mu len venujem tajomný pohľad.

„Do toho ťa nič, Laen Marker." Usmejem sa naňho.

Vytreští na mňa tie svoje hnedé očká a skoro sa zadrhne pri prudkom pohybe hlavy. „Odkiaľ...?"

Mávnem nad tým rukou. „Mám svoje zdroje, Laen."

„Aké zdroje?" nakrčí obočie a vyrovná sa.

„Nebudem ti to vešať na nos." Odbijem ho a sladko sa usmejem. Už poznám kým tento muž je, mám navrch. Takto som vo svojom živle. „Vyjasníme si to raz a navždy, Laen. Ty nikdy nikomu necekneš o tom, že si ma zachránil," beztak by to nikomu nepovedal, nemá blízkych. „Ja ti na oplátku nevyrežem jazyk. To je prvá časť. A tou druhou je, že sa ti predsa len cítim zaviazaná za tvoju pomoc, preto ti poviem moje meno, ale ty mi prisaháš, že vypadneš z môjho života nadobro. V opačnom prípade, prídeš o svoj jazyk a ver mi, to je len jeden z menších fyzických trestov. Dohodnuté?"

Na zveličenie svojej hrozby vytiahnem nožík a pristúpim tesne k nemu. Zreničky sa mu v šoku rozšíria a bezhlavo prikývne.

Odskočím nabok a usmejem sa. Nožík skončí v mojom vrecku, presne na mieste kde mal. „Takže, volám sa Venia Morrisonová. To je odo mňa všetko, Laen, môžeš ísť." Kývnem mu ale on sa ešte zarazí.

„Ak si Venia, tak máš odkiaľ meno Len?" zamračí sa a ja zaváham.

Moji „pomocníci" sú väčšinou prvotriedny analfabeti, ktorým ide len o jedno. Nezvykli sa zamýšľať nad mojim menom. „Prezývka," myknem nakoniec ramenom.

Laen si ma nedôverčivo premeria. „Neverím ti."

„To je už tvoj problém." Odvrknem a zvrtnem sa na päte. „Moje meno som ti povedala a v našej dohode nebola reč o vysvetlivkách. Z toho vyplýva, že sa môžeš pakovať tam, skadiaľ si prišiel."

„Ty si strašne nepríjemný človek," skonštatuje sucho, ale na moje prekvapenie sa tiež zvrtne a odkráča smerom, ktorým sme prišli.

„Ani ty nie si výhra," zašomrem si pre seba a až sa ubezpečím, že vypadol, zamierim znova do svojej skrýše. Zleziem dole po schodoch a otvorím dvere, kde už Ka3n pracovito kontroluje obeh všetkých funkcií.

Ka3n, je vlastne posledný vynález mojich rodičov. S tým nápadom prišla moja matka, ktorá si predsavzala, že vytvorí najschopnejšieho pracovníka. Mala po krk sekretáriek, ktoré sa stále podlizovali a svoju úlohu si vôbec neplnili. Ka3n mala byť nesmierne inteligentná a znalá v počítačoch. Najskôr ju chceli mať za robota, ale vďaka šťastnej náhode im nevyšiel prototyp jedného softvéru a Ka3n sa v podstate zrodila v Koši.

Keď si moji rodičia všimli, že aplikácie a samotné dokumenty sa separujú akoby mimovoľne, tak našli anomáliu v zlúčení dvoch, inak nepoužiteľných, softvéroch. Bola to nenápadná a malá funkcia v zložitom obale ale vykonávala všetko, čo sa od nej zažiadalo.

Vtedy prišla moja matka s nápadom, že jej sekretárka nebude robot, ale interaktívny človek v počítači. Vytvorila jej grafické telo, atraktívnu blondínku s okuliarmi a uhrančivými zelenými očami. Konečný výzor získala až na tretí pokus, odtiaľ je jej meno Ka3n.

Nejakým podivným spôsobom, získala Ka3n aj vlastnú identitu. Z toho vyplýva, že má vlastné názory, dojmy, dokonca aj city. Je to skutočná osobnosť. Moja matka ju prepojila so všetkými servermi, ktoré patrili jej a otcovi, tak sa môže voľne pohybovať vo všetkých priečinkoch a robiť všetko tak, ako treba. Na Ka3n som nikdy nemala sťažnosti. Pracuje rýchlo a efektívne, nemá problém splynúť s hocijakou úlohou, ktorú jej určím.

Sadnem si na stoličku a pozorujem jej sústredený výraz, pričom behá z jednej obrazovky na druhú, zadáva inštrukcie a prechádza cez blokády vlády.

Ka3n mi v podstate nahradila rodičov. Radila mi a utešovala ma, keď ich zabili. Pomohla mi ukryť sa a naučila ma postarať sa o seba. Nie len tak z ničoho som sa stala zdatnou bojovníčkou.

Bohužiaľ našla sa aj vec, ktorú nemala a so zistením tej veci spľasli aj moje nádeje na normálny život. No, normálny ako normálny. Naše mesto je zmietané vojnou, je totižto centrálou Severanov, na ktorých útočia Južné klany. Ľudia sa tu dožívajú do päťdesiatich rokov a aj to len v tom lepšom prípade.

Našťastie, je Ka3n veľmi zručná, tak vedela vybaviť všetko a Vláda si jednoducho myslela, že som zomrela pri výbuchu. Ale ja som nechcela žiť pod povrchom Zemským a skrývať sa v tajnom úkryte mojich zosnulých rodičov, tak som neustále vyliezala na povrch. Stále ma našli a Ka3n mi robila stále nové a nové identity. Tak to funguje ešte aj teraz. Ja vleziem do maléru, niekto ma vytiahne a Ka3n ma zachráni. Je to skoro už rutina.

No predsa, vždy, keď ma obkľúčia, strieľajú po mne, či ma chytia, niečo sa vo mne zlomí a ja stratím všetku nádej na šťastný koniec. Skúsim všetko, ale som bezmocná. Nikdy neverím, že je to možné prežiť a pri tom, niektoré situácie nie sú tak beznádejné. Ale vtedy môj mozog zastane a prestane spolupracovať. Jednoducho sekne a nie je ďalej nič, čo by stálo za to.

„Mám to." Vyhlási Ka3n a odtrhne zrak od nejakej ikonky. Vzápätí sa ozve zvuk niekoľkých tlačiarní naraz a o pár sekúnd už držím v ruke môj nový životopis, osobné údaje a nejaké doklady. „Venia Morrisonová je aj oficiálne hodená do databázy aj so všetkými potrebnými informáciami."

„Ka3n? Môžem otázku?" spýtam sa a zadívam sa do jej očí na jednom veľkom monitore.

Zloží si kockové okuliare a pozrie na mňa. „Dobre vieš, že môžeš, Valencia."

„Venia je už koľká?" nadvihnem obočie.

Ka3n si povzdychne. „Trinásta za posledný pol rok. A za celý rok nejaká dvadsiata."

„Zlepšili sa." Pokrčím plecami. „Už ich nejde tak ľahko oblafnúť."

Ka3n prikývne. „Máš pravdu. Mala by si byť opatrnejšia."

„To sa nedá." Frustrovane rozhodím rukami. „Robím to isté, čo na začiatku a predsa!"

„A teraz si krásne vystihla tvoj problém!" povie víťazoslávne. „Stále ideš na tie isté miesta, robíš to isté. Veď samozrejme, že ťa spoznajú. Musíš troška vynoviť svoj repertoár."

3401 slov (spolu obe časti)