„A čo bolo ďalej?" div že Joia nevískala od napätia.

Prudkými pohybmi miešala svoj vychladnutý hruškový čaj.

„Povedzte mi to, prosím!" zavýjala so psími očami. „Pekne prosím!"

„Je neskoro a ty musíš ísť do školy," odvetila Via.

„Tak mi to aspoň zhrňte do pár viet, prosím, Via."

„Ách," povzdychla si porazenecky. „Dobre teda."

Tvojmu roztomilému ksichtíku sa nedá odolať.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!"

„Namjoon sa vrátil sa tak, ako mi aj sľúbil, a potom to už všetko šlo celkom hladko. Prejavil mi svoje sympatie síce rýchlejšie než je hádam bežné, ale nepovedala by som, že ho pohltil akýsi ošiaľ ružových okuliarov. Možno iba tak trošku," pousmiala sa nad tou spomienkou. „A ja som neskôr odišla z domoviny, aby som s ním mohla byť častejšie. Ďalej to už poznáš. Pamätáš si predsa deň, kedy sme sa sem prisťahovali, nie?"

„Spálili ste si jazyk o naše výborné ryžové knedlíčky," uchechtla sa Joia. „No už vtedy ste sa mi páčili. Ste seriózna a pôsobíte nudne, ale ja viem, že ste presným opakom."

„Vieš?"

Prikývla: „Pravdaže. Ale čo to Wondžu? Čo vaša škola?"

„Do Wondžu som nikdy nešla a čo sa týka môjho vzdelania, o tom ti porozprávam nabudúce."

„Kedy?"

„Uvidíme," povedala, ,,no teraz-"

„Škola," doplnila ju otrávene a schmatla svoj plecniak. „Ja viem."

Vzápätí sa však dvere nečakane pootvorili v sprievode štrngotu kľúčov v zámke.

Via sa tomu čudovala. Kto by o takomto čase len mohol byť? Pokiaľ vedela, Namjoon sa mal vrátiť až nasledujúci týždeň. Po niekoľkých trpkých sklamaniach si zakázala infantilnú radosť kvôli čomusi, čo sa nemuselo nikdy stať skutočnosťou. Hádam až pričasto si zvykla mazať med okolo úst. Aj preto bola zakaždým sklamaná, keď sa jej sny nevyplnili. Namjoon ani raz neprišiel skôr ako jej sľúbil pred samotným odchodom. Takže to musel byť niekto druhý.

Joiin úsmev žiaril po celej kuchyni a bez ďalších chochmesov už šprintovala do chodby.

Na rozdiel od nej sa Via sporadicky opierala o linku chlipkajúc zvyšné dúšky studeného čaju a flegmaticky ignorovala fakt, že sa jej po byte premáva neželaný hosť.

Namjoon určite niekomu dal náhradný kľúč a poslal ho sem s odkazom o tom, že sa jeho cesta predĺži o ďalšie zdĺhavé dni.

„Viaaaa!" kričala na ňu Joia vysoko položeným hlasom. „Via, poďte sem! Poďte!"

„Joia, neotravuj toho človeka po ktorého poslal-" položila svoj pohár a zopár krokmi sa dostala k centru Joinho šťastia. „Čo tu robíš?!"

Stál tam. Pred jej očami stál človek pri ktorom jej srdce znova začalo prúdiť životom. Veď to práve on bol jedným z dôvodov, prečo sa usmievať ešte stále oplatí.

Stál tam. Bez zmeny od ich rozlúčky, teda s tým rozdielom, že sa mu Joia vešala na pravú nohu akoby sa hrala mláďa koaly. Vážne ho z celej duše zbožňovala.

„Joia..." zamrmlala Via karhavo.

„Via."

Nevdojak sa obrátila k tomu zamatovému hlasu, čo vyslovil jej meno tak krehko.

„Namjoon," opätovala mu oslovenie.

„Si prekvapená?"

„Neviem, čo mám povedať..."

„Prečo nezačať niečím staromódnym v zmysle - 'Vitaj doma, Namjoon!'"

Zatiaľ, čo sa Via vysporiadala s realitou, on spoza chrbta vytiahol bohatú kyticu rôznorodých kvetov.

„Mám snáď odísť? Tvoj výraz nie je zrovna vrúcny," skúmavo si ju premeral od hlavy až po jej huňaté papuče. Neistota mu aj ďalej hrala na tvári. „Tak mám?"

„Opováž sa," pohrozila sa naostatok.

„Haha, je v rozpakoch," podotkla provokačne Joia s tým najširším úsmevom, aký dokázala ukázať a poťahala za látku jeho nohavíc. „Mal by si ju pobozkať. Takým tým spôsobom ako v K-dramách! Prosím!"

„Joia!"

„Nechaj ju, Via. Veď sa nemýli," uzemnil ju pobavene.

„Nebola si na ceste do školy, Joia?"

„Ale-"

„Škola je dôležitá," ozval sa Namjoon, aby ďalej neoponovala. „Môžeš sa tu zastaviť aj poobede, no nie? Dáme si horúcu čokoládu, čo povieš?"

„So šľahačkou a strúhanou čokoládou na vrchu?" zajasala Joia a mierne sa zapýrila, keď jej Namjoon postrapatil vlasy.

„Platí," pritakal. „Už sa neviem dočkať."

Neopísateľné šťastie sa zmocnilo jej malého tela a jej natešenie sa prejavilo najmä v tom, že z bytu vyletela ako namydlený blesk.

„Mám ju fakt rád," obzrel sa za Joiou, po ktorej akoby sa zľahla zem.

„Čo tu vlastne robíš?" Via sa vrátila k svojej prvej otázke a tuhšie sa zavinula do županu.

„Bývam tu, či?" prehrabol si nervózne vlasy. „No ak narážaš na to, že tu väčšinu času nie som, tak áno, máš pravdu."

„Bože, Namjoon, pýtam sa kvôli tvojej práci. Mal si sa vrátiť až o týždeň, tak si to predsa plánoval."

„Nuž, plány sa zmenili."

„Ozaj?"

„Chcel som ťa vidieť."

Via sa pousmiala, avšak aj tak sklopila pohľad väčšmi k podlahe. Neznášala sa za to, že keď jej Namjoon každučký raz otvorene prejavoval lásku, ono to rovnako nedokázala. Ťažko sa jej vyjadrovali vlastné emócie. Niekedy vskutku verila, že na fráze - Z dvojice jeden miluje viac - bude niečo pravdivé.

„Predpokladal som, že sa budeš tešiť."

„Ja sa teším," podišla bližšie, aby si prevzala do rúk tú nádhernú kyticu. „Veľmi."

Momentálne sa s nimi však nenadrapovala, preto ich nateraz položila na najbližšiu komodu a odhodlala sa pohladiť ho po líci. „Chýbala mi tvoja vôňa."

„Len tá?" uchechtol sa.

„Len?" nadvihla obočie. „Veď predsa ak ju cítim, tak to znamená, že si dakde nablízku. Tým pádom by si považoval svoju osobu iba za "len"."

„Už zase začínaš?"

„Rozmýšľala som," chcela nachvíľu odbočiť od témy, pretože isté myšlienky jej už pridlho ležali v hlave. „Túžila by som doštudovať. Dokončiť si strednú a vychodiť univerzitu ako aj bežní ľudia."

„Pre teba to nebude nič náročné," vtisol jej bozk na čelo, „si najmúdrejša osôbka, akú poznám."

„Nie, ja-" odmlčala sa. „Chcem to zvládnuť sama. Bez tvojej pomoci."

„Bez mojej pomoci?"

„Bez tvojich peňazí," opravila sa pohotovo. „Zarobím si vlastné, a potom pôjdem študovať."

„Vlastné peniaze?" zdalo sa ako keby prepočul každé jej ďalšie slovo.

Sú to naše peniaze.

„Rozhodne sa nezamestnám niekde, kde budem zarábať veľa, ale za pokus to stojí. A ja to naozaj chcem, Namjoon. Nie kvôli matke alebo kvôli tebe, no najmä kvôli sebe."

„Via," konečne sa odhodlal vyjadriť sa a prekryl jej studené ruky svojimi dlaňami. „Ja nechcem, aby si pracovala na nejakom mizernom trhu a zodrala sa z kože za smiešne prachy. Nie je to práca hodná teba."

„Je to pre mňa dôležité," zdôraznila zanovito. „Uvedomujem si, čo všetko budem musieť kvôli tomu obetovať, ale stojí to za to. Posledné dni nad ničím iným ani neuvažujem."

„A kam by si šla študovať? Tu v Soule máme dobré univerzity."

„Wondžu," prehlásila bez zaváhania.

„Si si tým istá?"

„Úplne. Vieš, že si najskôr všetko do detailov premyslím."

„Možno preto ma to tak desí..."

„Čo ťa desí?"

„Že budeme spolu ešte menej než doteraz."

Och.

„Zvládli sme aj horšie veci a akonáhle budem mať diplom, život bude pre nás oboch znova o čosi jednoduchší."

„Nie je paradoxné, že sú ľudia presvedčení o tom, že čím viac majú financií, tým majú aj menej problémov?"

„S peniazmi prichádza kopec zodpovedností," prikývla Via. „Áno. Je to dosť strelené, súhlasím."

„Mať tak malý byt na predmestí, žiť z mesiaca na mesiac, večer sa dívať na hviezdy a nemusieť zdvíhať mobil každých päť minút. Občas sa pristihnem pri tom, že by som zanevrel na hudbu, ak by som mohol byť s tebou viac."

„To snáď nie!" zhíkla prekvapene. „Ako môžeš niečo také vôbec povedať, Namjoon?! Hudba je pre teba všetkým."

„Ale aj ty-"

„Odkedy nosíš ružové okuliare?" s prižmúrenými očami vyzvedala. „Nikdy by som od teba nežiadala, aby si sa prestal venovať tvojej vášni. Navyše, dokážeme to zosynchronizovať. Aj práca a aj zábava. V budúcnosti sa nám bude žiť pokojnejšie. Teraz však musíme zotrvať, dobre? Obaja sme silní!" pokúsila sa ho aspoň trochu motivovať a rozveseliť. Nerada sa prizerala jeho smutnému výrazu.

„Ako som predtým tvrdil," pozdvihol k nej oči a prstami jej prešiel po vlasoch. „Si najmúdrejší človek akého som kedy mal tú česť spoznať."

„A pri tej príležitosti si mi skoro zlomil nos..."

„Pššt! Sľúbili sme si, že to nebude spomínať."

Prechádzka v meste popri rieke, pozeranie filmu alebo seriálov, nezáväzné debatovanie, čítanie kníh, ničnerobenie či tancovanie na staré piesne zašifrované vo vinylových platniach. Možností bolo neúrekom, no cez to všetko si Via nemohla vybrať, čo by chcela s Namjoonom ako prvé podniknúť. Bol preč dlho a o pár dní opäť zmizne na ďalšie nekonečné týždne. Kedysi pociťovala hnev, že jej osud nedoprial byť s jedinou osobou, ktorá jej cez všetko zlé bola oporou. Aspoň sa však naučila ceniť si každú minútu strávenú v jeho spoločnosti. Srdce jej plesalo vždy, keď mohla stáť v jeho blízkosti. Minulosť bola síce neaktuálna, lenže dôležitá pre jej prítomnosť, aby sa mohla z vlastných chýb nadobro poučiť v budúcnosti.

A aj keď to obaja nemali zrovna ľahké; Via so študovaním a zarábaním si tvrdou drinou a Namjoon s hudbou, nepochybovala o tom, že to nakoniec zvládnu. Že zvíťazia. Veď, prečo by to teraz nemalo výjsť?

Občas sa vskutku cítili jak na rozhraní dvoch svetov, možno aj na rozhraní dvoch oceánov. Udržiavali rovnováhu kdesi tam na tenkej čiare, aby ako odsúdení nespadli do jednotvárneho stereotypu, čo by ich určite, bez väčšej obmeny, sprevádzal až do konca života.

Nie, nebolo to ani omylom jednoduché. Spavidla však tie najlepšie veci nebývajú ľahko dosiahnuteľné.

Vii zas trhlo kútikmi pier.

Aspoňže máme stále celkom dobrý balans.