Prečo kráčam cudziemu chlapovi na izbu? Zbláznila som sa?

Jej súhlas rozhodne nesúvisel s krvácaním jej nosa a ani tým, že obľubovala broskyne ale tým, že sa chcela vyhýbať matke čo najviac sa to bude len dať. A Viina nešikovnosť ju zaviala skutočne k zaujímavej výhovorke.

Síce nevynikala v čítaní v ľuďoch, no nejako vytušila, že takzvaný Kim Namjoon je drahocenný objav dnešného dňa. Bola by sprostá, ak by odmietla.

Čo ak je nebezpečný?

Nemysli iba na to zlé, hádam to bude milý a pozorný chlapík. Snáď.

Namjoon potichu otvoril dvere od vlastnej izby, ale nechal Viu vojsť ako prvú.

„Pokojne sa posaď, idem ti po tie vreckovky. Mimochodom, už ti kvaplo aj na tričko," podotkol, zatiaľ čo si razil cestu do inej miestnosti.

Via sa pozrela na lem otcovho starého trička a s poľutovaním zistila, že sa Namjoon nemýlil. Tej krvi síce nebolo veľa, ale aj tak narobila dosť šarapaty.

Namjoon sa pred ňou zjavil o pár sekúnd neskôr a podal jej servítku. „Nech sa páči, Via. Je mi to naozaj ľúto."

„Je to iba trochu krvi, nič sa nestalo," snažila sa zľahčiť situáciu za ktorú i tak nemohlo nič iné ako jej nepozornosť.

„A čo ten broskyňový džús?" prerušila trápne ticho, ktoré sa v izbe rozhostilo hneď po tom, čo si pritisla vreckovku bližšie k ubolenému nosu.

Namjoon sedel na stoličke oproti nej a zízal do prázdna bez jediného slova.

„Samozrejme," rozpamätal sa a okamžite sa postavil, aby došiel ku stolu.

Následne jej podal pohár plný až po okraj. Via bola spokojná s tou jemnou chuťou. Na izbe s matkou predsa nemali nič viac okrem ginu, fernetu a jednej fľašky vyšumenej koly.

„Dovolenka?"

„Och, to nie," odpovedala. „Pracovná záležitosť. Pricestovala som s matkou."

„Nie si primladá na prácu? Tipoval by som ťa na študentku," podozrievavo prižmúril oči.

„To je nadlho. A je to aj riadne nudné, takže by ťa to uspalo behom niekoľkých sekúnd. Čo ty?"

„Dovolenka," odvetil s úsmevom. „Ešte som však nestihol zájsť do Castries."

„Vážne? Ja tam chodím každý deň," šokovane prehlásila. „Je to fajn miesto s milými ľuďmi."

„V poslednej dobe veľa pracujem."

„Tvrdil si, že si na dovolenke, či?"

„Veď aj som. To však ešte neznamená, že som si robotu nepriniesol so sebou."

„A čomu sa venuješ?"

„Dalo by sa povedať, že umeniu," rozmýšľal. „Áno. Určite to spadá do umeleckého oboru."

„Páni! Si umelec? Maľuješ obrazy a tak?"

„Skôr píšem," poopravil ju. „Texty a skladby, hudbu."

„Takže hudba," prikývla. „To je skvelé! Kto by nemal rád hudbu? Podľa mňa je hudba niečo, čo všetkých spája. Všetkým zlepší náladu, no zároveň s nami aj súcití. Myslím tým...existuje vôbec lepší liek na depresiu ako hudba?"

„Máš k tomu cit," poznamenal s úsmevom. „Vyznáš sa, že?"

„Otec hral na gitare a na saxofóne," objala sa rukami predstavujúc si ho zas šťastného. „No nebol hudobník, iba automechanik. Zato však zarytý džezový fanúšik. Ja mu nesiaham ani po členky, ale hudbu rovnako zbožňujem. Chápe ma totiž lepšie ako väčšina ľudí."

„Nemusíš s hudbou robiť na to, aby si si k nej vybudovala vzťah. Musíš to cítiť v srdci a byť s ňou stotožnená. Musí ťa baviť."

„Ak by som niečo také povedala matke, zdrala by ma z kože. Nenávidí umenie."

„Takže drastická realistka..."

„Hm, skôr podnikateľka."

„Nič mi do toho nie je, ale ako sa potom mohla zapliesť s tvojím otcom?"

„Nebola som zrovna plánovaný prírastok do rodiny. Nikto z toho nemal radosť."

„Ani tvoj otec?"

„Môj otec," smutne sa zatvárila, „nemala som šancu ho spoznať, ale z dopočutia viem, že to bol správny človek. Možno nemal titul, nezískal štipendium, nebol zazobaný ako moja matka...mal však čosi lepšie. Mal srdce, takže vedel milovať."

Namjoon hltal každé jedno slovo, hľadal za nimi zmysel, ktorý Via odhaľovala kúsoček za kúsočkom. Znela melancholicky, avšak neskrývala odvahu či túžbu vzdorovať. Obdivuhodne klábosila o otcovi a ešte obdivuhodnejšie osočovala svoju matku. Za normálnych okolností by zasiahol a prerušil ju, no rozumel jej hnevu. Ak všetko, čo vravela bolo pravdivé, potom sa nečudoval jej reakciám. Pokiaľ vnímala dušou a umeleckým pohľadom; skúmala detaily v ešte miniatúrnejšich detailoch a tep sa jej vždy zvýšil pri započúvaní sa do hudby, potom pochopil.

„Pracuješ pre svoju matku, je tak?"

„Odkiaľ-"

„Iba tip."

„Skôr trpím pre svoju matku, ale najmä pre vlastnú hlúposť. Ak by som ti to povedala, asi by si ma odtiaľto vyhodil a pomyslel si, prečo taký zbytočný človek vôbec chodí po tejto planéte."

„Prečo by som mal?"

„Pretože by to urobili aj ostatní, mám s tým skúsenosti. Vidia ťa a pomyslia si, že máš peknú tvár, peknú postavu, krásne oči a popíšu veškeré ostatné tvoje povrchnosti, čo im ulahodia. Všimneš si to na ich samoľúbych úškrnoch, v lesku ich čiernych zreníc, to ako podvedome prechádzajú jazykom po svojom podnebí. Potom otvoríš ústa a zistia, že za to nestojíš, pretože nemáš debilný diplom, neobliekaš sa vyzývavo a odmietaš sa vypracovať na svoju vysnenú pozíciu spôsobom, ktorý hraničí s prostitúciou. To je dôvod prečo pracujem u svojej matky. Nechcem to, no ak by som odišla, nezostávalo by mi nič iné ako sa vypracovať týmto spôsobom. Aké nechutné! A moja matka by sa tomu bez hanby prizerala; prizerala by sa ako sa jej dcéra mení na obyčajnú štetku. Asi až vtedy by bola na mňa konečne hrdá. Nikdy ma nemala rada, nikdy ma nechcela mať rada. Ani netuším prečo si ma vôbec nechala, keď po mne netúžila. Obom by sa nám uľavilo," rozhovorila sa napokon.

Tá zúfalosť jej rvala orgán za orgánom, sval za svalom, šľachu za šľachou... Prečo sa zdôverovala cudzincovi? Prečo sa vôbec niekomu zdôverovala? Bol to jej problém a nikoho iného. Lenže tá bolesť bola neznesiteľná, stúpala a rástla, prerástla ju a aj jej hranicu tolerancie. Nechcela počúvať matkine rozkazy, chcela sa slobodne rozhodovať sama za seba. Aspoň raz v živote chcela urobiť niečo po svojom, aspoň raz urobiť niečo, za čo by bola na ňu hrdá. No to sa nikdy nestalo a pravdupovediac, asi ani nikdy nestane...

„Keď som bola menšia, mohla som chodiť možno do tretej triedy," slzy sa jej dobýjali von z očí. „Nakreslila som obrázok, ktorý moja učiteľka dokázala oceniť viac ako moja matka. Keď som jej ho ukázala povedala, že je škaredý. Že je to zbytočnosť, špina, chyba...Ten obrázok som mala rada, lebo ho matka počastovala slovami, akými v duchu hodnotí aj mňa."

Nekontrolovateľne sa nechala zmôcť neskrotnými vriacimi emóciami skrývanými pod povrchom už priveľmi dlho a či to plánovala a či nie (prikláňať sa dá skôr k tej druhej možnosti), zažila kolaps v cudzom apartmáne s cudzincom, ktorý sa k nej doposiaľ choval slušnejšie i lepšie ako jej vlastná matka.

Zviezla sa na kolená, dlaňami si prekrývajúc tvár.

Tak ľutovala, ľutovala svoje predchádzajúce veľké rozhodnutia, ľutovala matku, ktorá sa k nej správala otrasne a ľutovala aj to, že jej otcovi bolo odopreté na svete stráviť čas aspoň dovtedy, dokým by jeho dcéra nedovŕšila dospelosť. Ľutovala veci, ktoré nedokázala zmeniť a ktoré nedokázal zmeniť snáď ani žiaden človek na Zemi. Bez ohľadu finančnej zabezpečenosti alebo nie, osud prekabátiť nedokázal nik.

Via razom v spleti vlastných myšlienok, spomienok a predstáv pocítila letmý dotyk na svojich roztrasených pleciach.

Uvedomujúc si hanbu, akú momentálne prežívala, si však aj tam nemohla pomôcť. Nemohla to zastaviť. Pocítila niečo, čo bolo pre ňu doposiaľ cudzie. Jemné náznaky. Náznaky čohosi, čo slovami bolo nemožné popísať. A tým niečím bolo nakoniec pochopenie.

~

hello my lovelies 🙏❤️

dovoľte mi sa hneď takto na úvod ospravedlniť za moju neaktivitu. keď sa teraz spätne pozriem, že posledná kapitola vyšla 16.3, je mi zo seba trošičku šoufl. heh, ani som nepostrehla ako ten čas letí a zrazu mám desať dňové omeškanie. ja to však vysvetlím ｡:ﾟ(;´∩';)ﾟ:｡

posledné, povedzme, dva týždne boli pre mňa psychicky náročné a takto low som sa necítila asi ešte nikdy (｡•́︿•̀｡) doľahol na mňa stres zo školy, moja vlastná prax, kde musím písať články (a vôbec mi to nejde, lol) a do toho ešte nejaké tie rodinné problémy. no čo vám poviem? hotová telenovela 🙌

rovnako, ako som mala nechuť k písaniu, mala som nechuť aj k čítaniu a v poslednom rade aj k editovaniu mojich kapitol. a presne ten tretí dôvod je náš kameň úrazu. práve kvôli tomu som sa nemohla prehrýzť touto kapitolou a doteraz nie je na 100% preverená mojím vycibreným očkom. navyše, neviem ako ste na tom vy, no mne sa skoro furt točí hlava ಠ益ಠ neviem, či je to tým tlakom, ktorý sa u nás rapídne mení zo dňa na deň, alebo mi dal môj mozog výpoveď, no je to dosť otravné. lol, aj teraz by som si najradšej ľahla do postele a prespala celučičký deň, ale nemôžem. čaká ma ten úžasný článok, ktorý som síce už začala, ale teda na pulitzerovu cenu to tentokrát nevyzerá (ب_ب) fňuk

čo sa týka landmark of the ocean, pokúsim sa robiť uploady častejšie než v 10 dňových intervaloch, no momentálne nemôžem sľúbiť, že vždy obdeň výjde niečo nové. i'm so sorry, no práca sa mi kopí aj napriek tomu, že mi maturity viacmenej odpadli :'( sad life of dumb student, lol

ešte raz sa ospravedlňujem a dúfam, že vám táto kratšia časť aspoň máličko rozžiarila deň ฅ^•ﻌ•^ฅ ❤️

sga.