Deň pred Vianocami prišiel ďalší list. Tento raz som už vedela, že je z kráľovstva. Dôležitosť z listu doslova vyžarovala. Tak trochu nedočkavo som rozlomila pečať a začala som čítať.

Lady Kornélia Retvener

Bolo mi oznámené, že náš prvý list sa k Vám dostal. Dúfam, že ste rozmýšľali nad ponukou, ktorá vám bola oznámená. Termín vášho príjazdu sa blíži a tak by som vás chcel požiadať, aby ste nám čo najskôr oznámili vašu odpoveď. Bol by som nadšený, keby ste ponuku prijali, pretože zo všetkých vybraných ste už teraz mojou favoritkou. Ak to však odmietnete, nikto vám to nebude vyčítať. Je to vaše slobodné rozhodnutie. Ak sa ale napokon rozhodnete zúčastniť, súkromné lietadlo vás vyzdvihne presne na 30.12.

Kráľovský pisár Steve...

Aj tento list som poslušne odložila naspäť do obálky. Vedela som, že sa raz budem musieť rozhodnúť. Ak by som to prijala, musela by som opustiť školu a moju rodinu. Avšak ak by som to odmietla, pošpinila by som meno našej rodiny. Mám pocit, akoby už všetci dávno dopredu vedeli, že tam prídem. Sadla som si teda za písací stôl, zobrala som papier, pero a psychicky som sa pripravila na písanie odpovede.

Vážený Steve

Ani neviem, kde by som mala začať. Dvadsať rokov som si myslela, že som len obyčajné dievča, ktoré sa snaží držať krok so životom. No keď som prišla na Vianoce domov, čakal ma tam Váš list. Celé tie roky predo mnou ukrývali pravdu, no vďaka Vám vyplávala na povrch. Dlho som uvažovala, či mám Vašu ponuku prijať. Znamenalo by to pre mňa obrovské zmeny... Avšak pre česť našej rodiny som sa rozhodla ponuku prijať. Dúfam, že budeme mať v zámku možnosť na stretnutie.

Kornélia Retvener...

List som dala do obálky a zaniesla som ju na poštu. Pani pri okienku sa na mňa veľmi milo usmiala, keď videla príjemcu. Myslím si, že im neušiel fakt, že som dostala už dva listy z kráľovského paláca.

Keď som prišla domov, mama sa na mňa len smutne pozrela. Nechcela som to ale riešiť a nie ešte takto deň pred Vianocami. Chcela som toto obdobie prežiť v kruhu najbližších a v radosti. A tak to nakoniec aj bolo. Užili sme si ten najkrajší štedrý večer odkedy tu už náš otec nie je. V ten deň sme cítili, akoby tam bol opäť s nami.

Hneď na druhý deň som sa začala baliť. Najskôr som do kufra vložila pár kúskov môjho oblečenia aj keď mi bolo viac než jasné, že takto sa v zámku neoblieka. Videli ste snáď nejakú princeznú nosiť tepláky, veľkú mikinu a tenisky? Pretože ani ja nie a toho som sa zo všetkého obávala najviac. Neviem si predstaviť samú seba v šatách, vysokých lodičkách a k tomu ovešanú šperkami. Už len tá predstava je proste, Brrr...

Nakoniec som aj tak z kufra vybrala skoro všetko oblečenie a položila som doň len jednu čiernu mikinu, športové legíny, tenisky a moje milované papuče. Všetko ostatné som musela nechať doma. Potom nasledoval rámik s obrazom paláca. Myslím si, že je to dosť podstatná časť nie len môjho života, ale aj života, do ktorého sa práve chystám vstúpiť. A ako by som mohla zabudnúť? Samozrejme som tam pridala aj našu rodinnú fotku.

Na tej fotke sme ešte s otcom. Presne si pamätám na ten deň, keď sme ju fotili. Bolo to prvý jarný deň a kvety boli čerstvo rozkvitnuté. Otec mal neuveriteľne skvelú náladu a všetci sme boli šťastní. Jeho choroba sa naoko dala na ústup a my sme si užívali nádherný deň. Naše úsmevy na tej fotografii hovoria za všetko. No a o pár týždňov na to už bol preč. Zostalo tu po ňom len prázdne miesto a neutíchajúce slzy.

Keď som sa rozhodovala, kam pôjdem na vysokú školu, vedela som, že to bude ďaleko. A tak som sa na celý semester odsťahovala na internát niekoľko desiatok kilometrov. Mala som vtedy pocit, akoby som pred všetkým mala možnosť utiecť.

No ale dnes ma minulosť znovu dobehla. Odložila som fotografiu do kufra a pokračovala som v balení vecí. Pár drobností do vlasov, moju obľúbenú čelenku na športovanie a fľašu, ktorú som pri behaní používala. Bolo to zvláštne. Zrazu som neodchádzala na internát vzdialený pár desiatok kilometrov. Teraz som mala odísť niekam do iného sveta...

V deň odletu som sa necítila práve najlepšie. Už pri odchode sa mi klepali ruky a srdce mi bilo až kdesi v hrdle. Stále som bola na pochybách, či toto rozhodnutie bolo správne. Mamin úsmev mi ale každý deň pripomínal, že je na mňa hrdá. No a ja som ju proste nemohla sklamať.

Keď som stála na letisku a sledovala som moju mladšiu sestru ako sa snaží neplakať, úplne ma to zlomilo. Pevne som ju objala sa za nič na svete som ju nechcela pustiť. Nebolo nám to však dopriate, keďže sa za mojim chrbtom objavil pilot môjho lietadla. ,,Lady Kornélia, som Mile, pilot kráľovského letectva. Mám za úlohu, bezpečne vás dopraviť do kráľovstva,ʼʼ prerušil nás hlboký mužský hlas. Objala som teda ešte mamu a so slzami v očiach som sa pobrala za pilotom.

Keď som vošla do lietadla, nemohla som tomu uveriť. Nebolo to len tak hocijaké lietadlo. Bolo vybavené luxusnými koženými sedačkami s logom kráľovstva. Pri každej bola malá telka s ovládačom a stolík. Bola som tým všetkým doslova ohromená.

,,Pokojne si sadnite kde chcete. Toto lietadlo využíva kráľovská rodina, ale teraz je ako vaše.ʼʼ Bola som z toho celého zmätená. Napokon som si sadla do kresla pri okne a sledovala som čulý ruch v areáli letiska. Všetko sa mi zdalo tak na rýchlo...

Chvíľu som sa utápala v myšlienkach, no prerušil ma hlas pilota, ktorý mi oznámil, že o chvíľu vzlietneme a ja sa mám pripútať. Poslušne som to urobila a o pár minút sme už stúpali medzi biele oblaky. Ani neviem ako sa mi podarilo zaspať, aj keď to nebolo až tak ťažké. V tých sedačkách to išlo proste samo. Samozrejme tomu dopomohlo aj to, že som už pár dní nevedela pokojne spať. Vlastne to bolo od vtedy, keď som poslala na zámok moju kladnú odpoveď.

Lietadlo začalo pomaly klesať a mne sa objavil dokonalý výhľad na celý zámok. Bolo to tak nádherné. Bolo to ako z rozprávkových knižiek, ktoré som ako dieťa čítavala. Len s tým rozdielom, že toto nebola rozprávka, ale krutá realita, ktorej som sa bála.