„Kam máš namierené?" zastaví ma uprostred cesty k môjmu autu a chytí ma za predlaktie. Skúsiť som to musela. Aj keď som vedela, že bez neho sa nepohnem už ani na krok.

Potlačím vzdorovitý výkrik, nasadím na pery strojený úsmev. „Chcela som sa ísť iba poprechádzať. Vyjsť si trochu na čerstvý vzduch," odpoviem mu nenútene, hoci túžba trafiť ho niečím po hlave je omnoho mocnejšia.

„To je dobrý nápad. Vezmem ťa niekam na prechádzku," chytí sa mojich slov a berie ich ako pozvanie, i keď tým čistým vzduchom som viac-menej myslela skôr vzduch bez jeho oxidujúcej prítomnosti.

„Bojíš sa, že by som mohla niekam utiecť?" opýtam sa naoko pobavene. Je ako taký skurvený otravný komár, ktorý sa ti bezočivo pricucne na kožu a potom ti po jeho saní zostane na tom mieste nechutná červená vyrážka. Nanešťastie, na takýto otravný druh ešte nevynašli žiadny posratý repelent.

Chytí ma za kríže. Nakloní sa ponad mňa a hryzie si spodnú peru. „Ako keby to bolo možné," reaguje aj on pobavene. Pravdaže nie je, ty kretén, keď od teba nemám pokoj ani hodinu! „Pôrod sa blíži a ja ťa potrebujem mať pod drobnohľadom. Nestrpel by som, keby s tebou išiel do pôrodnice Michal. Mám to premyslené. Pozeral som si na internete rôzne metódy urýchlenia pôrodu. Medzi nimi je aj sex," prehovorí a nadvihne záludne obočím. Nemusí hovoriť viac, hneď chápem, čo sa mi tu snaží nahovoriť. Budeme spolu šukať dovtedy, kým to decko zo mňa nevyšuká. „Pôjdem s tebou na pôrodnicu, ty sa budeš, samozrejme, báť, a ja poviem sestričke, že som tvoj mladší braček a opýtam sa, či by som s tebou nemohol ísť na sálu s tebou. Vyriešil som to. Michal sa vráti až o dva týždne, mám pravdu?" overuje si. Letmo prikývnem. „Skvelé, takže tých štrnásť dní využijeme, aby sme urýchlili tvoj pôrod a trochu ho posunuli. Dva týždne hore-dole, naše bábätko je už aj tak vyvinuté, nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo, ak by sa aj narodilo o niekoľko dní skôr," zvestuje mi svoju dopodrobna nalinkovanú stratégiu, vďaka ktorej k nemu cítim ešte väčší odpor, ako tomu bolo doposiaľ.

Psychopat! Takto ďalej nedokážem fungovať. Mám zviazané ruky. Gúlim očami a nasucho preglgnem. Asi až v tejto chvíli mi úplne došlo, ako veľmi je Dávid narušený. On je chorý maniak, lenže ja som prešibanejšia. „Počkaj, Dávid, mysli," stopnem jeho predčasnú radosť svojou zdržanlivosťou. Okamžite spozornie a mimické svaly sa mu tvrdo sťahujú. Nepozdáva sa mu moje odporovanie. „Ako by to vyzeralo, keby si ako môj brat šiel so mnou na pôrodnicu a bol pri mojom pôrode? Pozerali by sa na nás ako na maniakov."

Namieta. „Ja im predsa nepoviem, že som otcom toho dieťaťa. Iba že ty ma tam chceš, lebo tvoj jebnutý manžel je odcestovaný a ty sa bojíš byť tam sama," prívetivo mi odpovie a vykúzli na mňa svoj neškodný úsmev. V jednej chvíli vyzerá ako posadnutý a v tej druhej sa v ňom prelína desaťročný nezbedný chlapček. Som z neho maximálne otrávená. Zakaždým sa pri ňom kontrolujem a som nútená dávať si pozor na maskovanie svojej rozhorčenosti.

„Máš to skvelo premyslené, to musím uznať," pochválim ho, keďže ako každý chlap aj on rád počúva chválospevy na svoju poondiatu rozdvojenú osobnosť. „Ale neviem, či ťa tam pustia. Čítala som, že pri pôrode je povolená iba prítomnosť otca," klamem mu, keďže som ani v päte nemala dohľadávať si informácie tohto druhu.

„Dokážem byť presvedčivý, keď chcem," uškrnie sa a potiahne ma bližšie k sebe. „Navrhujem, že by sme sa mohli otočiť a skĺznuť naspäť do domu. Chcem byť v tebe. Neviem sa už dočkať nášho synčeka," šepne mi do ucha a prstom mi pritom uhladí prameň vlasov za ucho. Strasie ma od znechutenia. Najradšej by som ho kolenom kopla do jeho vtáka a následne mu ho strčila do úst.

Nadýchnem sa a nasucho preglgnem. Unavuje ma podriaďovať sa mu. „Práve som ti spomínala, že sa chcem ísť prejsť. Nebaví ma byť celý deň zavretá v dome." Vytrhnem sa mu a kráčam cestou k autu. Pár sekúnd postáva, potom sa ku mne pridá a predbehne ma, keď sa chystám posadiť na miesto za volantom.

„Fajn, ale šoférovať budem ja," vyhlási, vyberie mi kľúče z ruky a následne mi otvorí dvere na strane spolujazdca. Prekrútim očami. Zúfalo sa mi žiada mať od neho prinajmenšom jeden celý deň pokoj. Vyhovovalo by mi, keby sa stratil na veky vekov. Aká by to len bola neuveriteľná úľava nevidieť tento jeho odpudivý kicht už do konca svojho života.

„Nie som pribrzdená, vieš," ohradím sa útočne. Dlhšie v sebe nedokážem potláčať nevraživosť voči jeho urgencii ovládať ma. Ako keby si zaumienil, že z nás dvoch sa stane jeden človek. Preklínam sa, že som sa s ním zaplietla.

„Zlatko, nebuď taká natrčená," usmeje sa a líce mi prikryje dlaňou. „Len na vás dvoch dozerám. Mám strach, že by sa vám mohlo niečo stať. Mohla by si si to viac vážiť. Starám sa o vás ako príkladný otec. To náš skurvený foter nikdy nezvládol," vyhodí rukami do vzduchu a mne konečne začína dochádzať, že sa chce revanšovať. Posraté rodičovské komplexy. To som si vybrala vážne toho správneho. Mať tak túto vedomosť skôr, to decko by som zo seba vyškrabala ja sama.

Predstieram, že mi to lichotí. „Cením si to. Naozaj. Som vďačná, že aj napriek svojmu mladému veku si takýto zodpovedný. Naše bábo bude mať excelentného ocka," pohoním mu ego a on sa na dôvažok začne vyškierať od ucha k uchu s víťazoslávnym úškrnom.

„Mamka bude mať obrovskú radosť, keď sa dozvie, že má vnúčatko," reaguje svižne a mne takmer zabehne. Pevne verím, že som ho len zle počula a pochopila.

Stále stojíme pred domom. Motor zapnutý. On hľadí roztúžene pred seba. „Ako, prosím? Klára sa nesmie dozvedieť, že spolu čakáme dieťa. Vieš, čo by sa stalo? Klepla by ju z toho pepka a nás dvoch by znenávidela!" ziapem po ňom, lebo pre jeho myslenie už nenachádzam slov. Nemôžem uveriť tomu, že by vôbec uvažoval prezradiť to svojej matke.

Pozrie na mňa nevľúdne. Ublížene. Dotknuto prehovorí. „Nechám ti čas na premyslenie. Počkáme, kým budeš uvažovať racionálnejšie a potom sa o tom porozprávame, dobre?" tvári sa, že v skutočnosti mi robí láskavosť a pobozká ma na hánky prstov. Odopnem si pás, buchnem rozladene dverami a poberiem sa naspäť dovnútra. Nemám žiaden záujem ukazovať sa na verejnosti s týmto šialencom!

Beží za mnou. Pravdaže mu v tej jeho popletenej mysli nedôjde, že mi má dať v tomto okamihu pokoj. Akoby to nebolo zjavné z toho, že som vystúpila. Debil! Narýchlo otváram dvere a chystám sa mu ich pribuchnúť pred nosom, moje reflexy sú však pomalšie.

Dovolím mu vstúpiť, vykračujem hore po schodoch a ignorujem ho. Prihovára sa mi a zdola na mňa vykrikuje, lenže ja mám už po krk jeho dotieravosti a túžim ho vidieť dva metre pod zemou. Za celé tie mesiace som ho znenávidela.

„Vráť sa dole, Agáta!" zrúkne po mne, trpezlivosť z jeho hlasu odznieva. Je vytočený. Strach z neho ale nemám. Netrúfol by si na to, aby mi niečo urobil. Dokáže byť násilnícky ku každému okrem mňa. To je môj triumf v rukáve, ktorý on nepostrehol.

Počujem jeho náhlivé a približujúce sa kroky po schodoch. Sadla som si do spálne a vzala nožničky. Vyrúti sa do izby, nekontrolovane dýcha a v očiach sa mu zjaví zhrozenie.

„Čo povieš, kto z nás by prežil, keby som si podrezala žily?" pýtam sa rétorickú otázku, hrot čepele na nožničkách si priložím k zápästiu a jemne prechádzam po tenkej koži. Inštinktívne ku mne priskočí a skláňa hlavu ako mučeník na spovedi.

„Nerob to, prosím ťa," jeho hlas znie priam detsky. Nevinne a vôbec nie tak tvrdo, sebavedomo. Je z moje vyhrážky celý dosratý. Nemá poňatia, že ho iba provokujem. Nech sa od strachu aj doserie. Je mi to jedno.

„Budem musieť. Ty mi nedávaš voľnosť. Som ako zviera v klietke!" Odsotím ho od seba a s nožnicami v rukách sa presúvam na chodbu. Zastanem v kroku na strede a obzerám sa okolo seba.

„Je mi to ľúto. Robím to všetko kvôli tomu, že ťa milujem. Tento cit som nepoznal. Je to pre mňa nové. Som vďaka tebe zraniteľný, ale naozaj sa snažím!" argumentuje a žalostne si ukrýva hlavu do dlaní. Predsa je aj on zlomiteľný. Nebudem klamať. Imponuje mi, kam som ho zahnala. „Nespoznávam sa, tak veľmi ťa milujem. Aj naše dieťa. Od samého začiatku mám v sebe zlobu, ktorú som uvítal. Miloval som ubližovať a trýzniť druhým. Spôsobovať im bolesť. Usmrtiť ich z dôsledku bolesti. Tak ako som miloval ten pocit, tak neúprosne milujem teba. Zbožňujem ťa ako zadosťučinenie zo smrti. Vzrušuješ ma rovnako, ako pohľad, keď z človeka postupne ubúda život a on vyhasína."

Presuniem sa ku schodisku. Pohrám sa s ním. „A ako by si sa asi cítil pri pohľade, keď by život vyhasínal vo mne? Urobil by sa nado mnou? Spôsobilo by ti to erekciu a následne na to by si sa rozplakal a šiel za mnou?" dráždim ho a postavím sa pred schody. Balansujem na samom vrchu jednou nohou a držím sa presklenej výplne. Spozornie a oči má vypúlené od strachu.

„Nikdy by som nedovolil, aby si umrela. Som tvoj ochranca. Pokiaľ si so mnou, si v bezpečí pred každým. Aj pred sebou samou," zdôrazňuje mi a postaví sa predo mňa. Jeden malý krok a letel by dole. Alebo...

Chytím ho za plecia. Vrazím mu jazyk do úst a opojený túžbou ku mne stráca svoju obozretnosť. Sotím do neho. Zatrmáca sa. Pokúša sa zachytiť. Neskoro. Gravitácia ho stiahne dole. A tie nožničky mu celou silou stihnem bodnúť priamo do srdca.

„Máš pravdu, ja neumriem. Za to ty sa uškvaríš v samotnomm pekle," pošepnem a sledujem jeho zhrozený pohľad. Ten moment zistenia, že som ho zradila. S dokaličenou tvárou dopadne na zem. Sklenená výplň sa zrúti na neho, keď do nej buchnem kladivom. Úlomky skla sa rozletia, zasiahnu nielen jeho, ale tiež aj mňa. Štípe to ako šľak. No musí to vyzerať hodnoverne.

Buchnátujem sa do rúk a nôh. Zapichnem si sklo do ruky a hlavu si trieskam o skriňu. Má to vyzerať ako sebaobrana. On vtrhol ku mne do domu, začal sa správať agresívne a potom ma ohrozoval. Zápasili sme spolu, naháňal ma po dome a ja som sa bránila. Stáli sme na schodoch. Využila som príležitosť a trafila ho nožničkami.

Zatvorila som oči a nechápala, čo sa to stalo. Nechcela som ho zabiť. Bola to sebaobrana. Ak by som ho nezabila, urobil by to on. Ľahnem si na zem. Rany ma bolia. Zavolám rýchlu zdravotnú pomoc. Ešte predtým sa však ubezpečím, či som tohto parazita naozaj zneškodnila. 

Pár sekúnd si ho obzerám. Nehybne leží. Viečka má zatvorené. Celý je znetvorený. Zvrtnem sa na päte a chystám sa odkráčať ďalej, ale v tom momente ma zdrapne za lýtko a ťahá dole. Kopnem ho do tváre. Zápasíme. Prevrhne ma a ja dopadnem na brucho.

Zmraštím tvár od bolesti. On chrčí. Ledva vládze s dychom, ale za to sa nevzťahuje z boja. Mám v nohaviciach za chrbtom zbraň. Vybrala som ju z trezora pre každý prípad. Možno to bol šiesty zmysel. Vyberiem ju, trasľavo položím prst na spúšť a stlačím. Vystrelím na neho. Tento kretén má, prisahám, snáď milión životov.

Konečne ma pustí a ja sa prevrhnem na chrbát. S úľavou vydýchnem. Dúfam, že skapal.