Všetko sa to potom už zbehlo rýchlo. Dorazila sanitka, za ňou aj policajti a skonštatovali Dávidove úmrtie. Snažila som sa javiť rozrušene a dezorientovane. Splietala som slová a predstierala, že neviem, čo sa v uplynulých hodinách stalo. Ako s tehotnou so mnou mali súcitné strpenie. Netlačili na mňa a počkali, kým sa z toho šoku spamätám.

Po niekoľkých hodinách som im opísala, čo sa stalo. Ukazovala som im svoje rany a tvrdila im, že mi ich spôsobil on v návale zlosti. Objavil sa nečakane u mňa doma. Privítala som ho, Dávid bol predsa môj brat, mali sme spolu dobré vzťahy.

Takmer ma prerútil, keď prebehol cez dvere a kázal mi, aby som sa posadila. Poslúchla som ho, pretože z výrazu jeho tváre som nemala dobrý pocit. Bol agresívny. Zúril. Neustále opakoval, že nikomu nedovolí, aby sa ku mne priblížil. Nerozumela som mu. Jeho slová nedávali zmysel, ale nič som sa nepýtala, lebo som sa ho bála.

Z ničoho nič ku mne priskočil a začal sa na mňa tlačiť. Chcel ma pobozkať, ale ja som sa bránila a uskočila od neho. To ho ešte väčšmi rozzúrilo. Zaťal ruky do pästí a priznal sa mi, že to on je môj tajný ctiteľ. Takmer som odpadla, nedokázala som sa udržať na nohách, musela som si opäť sadnúť.

Nezatĺkala som, že som si s ním písala. Priznala som sa, že sme si medzi sebou vymenili niekoľko erotických správ, zároveň som si však vehementne stála za tým, že nikdy medzi nami nedošlo k intímnemu zblíženiu. Môj život je bez Michala osamelý. Jednoducho sa mi páčilo byť žiadaná. Nemala som ani potuchy, že tým tajomným neznámym je práve otcov nemanželský syn.

Pár dní som si poležala v nemocnici. Zjavil sa Michal. Aj moja matka. Monča neprišla, vedela som, že keby sa rozhodla v tomto momente prehovoriť, bola by som nahraná. Pred ňou som dokonca ani nepoprela, že spolu spávame. Ostávalo mi iba dúfať, že moja nepodarená sestra bude aj naďalej držať jazyk za zubami. Bolo to aj v jej záujme.

Bol znepokojený. Bál sa o dieťa. Žiadal ma, aby som mu všetko dopodrobna vysvetlila. Povedala som mu tú istú verziu, čo aj policajtom. Rozčúlil sa a celý deň sa hral na urazeného. Potom mu zavolala moja mama, ktorá sa nečakane postavila na moju stranu a dohovorila mu pred dverami, aby ma teraz za týchto okolností nenechával samu. A nezabudla dodať, že o ňom mala vyššiu mienku.

Uškrnula som sa sama pre seba. Telo posiate modrinami a rozbité čelo ma boleli. Tá bolesť sa ale strácala pri myšlienke, že moja hra na obeť posadnutého predátora vychádzala. Michal počúvol dohovor mojej matky, presedel tú noc celú pri mojej posteli.

Klára sa totálne zrútila. Keď sa dopočula, čo sa stalo a z akého dôvodu ja ležím na príjme, zamdlela a dokola opakovala, že jej Dávid by toho nikdy nebol schopný. Bol síce zvláštny a v škole mal isté problémy so svojimi spolužiakmi, no nebol zlý.

Mama ju za mnou nepustila. Fakt nečakané - sama sa dosadila do pozície môjho osobného strážcu. Prepustili ma a ona sa nasáčkovala k nám do domu s tým, že sa o mňa postará ako správna matka. Manžel z toho nebol dvakrát nadšený. Totižto počas jej prítomnosti sme sa nemohli poriadne rozprávať. Možno som to urobila trochu naschvál.

Raz cez deň som jej nenápadne vštiepila do hlavy, že sa bojím ostať s chlapom doma sama. Že sa nechcem vrátiť do toho domu hrôzy, kde na mňa zaútočil a ja som bojovala o svoj holý život. Zhltla mi to aj s navijakom. Herečka ako ona, predpokladala som, že bude najtvrdší oriešok, v podstate som ju perfektne oblbla a zmagorila.

Po vstúpení som necítila absolútne žiadnu vinu. Smútok. Žiaľ. Nič. Jedine zadosťučinenie. Schody dal opraviť. Znovu stáli bezpečne na svojom mieste. Transparentné a sklenené. Neporušené. Ani náznak, že z nich niekto zletel. Nič, čo by nasvedčovalo, že som do neho sotila a on sa prepadol do samotných hlbín pálivého pekla.

Som obeť. O tejto našej konfrontácii sa píšu rôzne články. Väčšina ma vykresľuje ako slabú ženu, obeť internetovej kamufláže a nebezpečného stalkera a maniaka. On ma sledoval, ale v skutočnosti som bola ja tá, ktorá videla. Nemal ani potuchy o tom, kto som. Nieto ešte, kým som.

Zbavila som sa ho nadobro. Mám ho z krku. Porodím dieťa a Michal mi nakoniec odpustí. Je zdržanlivý. Rozpráva sa so mnou len vtedy, keď musí. Občas ich počujem v kuchyni zhovárať sa o mne. Mama mu čistí žalúdok. Podľa nej som traumatizovaná a mala by som zájsť ku psychiatrovi.

Opäť tá blahosklonná odborná pomoc. Bola mi nariadená aj pred rokmi. Bola som mladšia a znásilnená. Doktori okamžite mysleli iba na to, že sa musím poriadne vyrozprávať. Lenže mňa to neoslabilo. Stala som sa touto silnou a tvrdou verziou, ktorá dosiahne vždy to, čo si vytýčila. Nestačil na mňa ani psychopat.

Je nalomený. Uvažuje o všelijakých riešeniach, ku sklonku dňa som si istá tým, že by ma neopustil. Hnev z neho postupne vyprcháva. Mamina dotieravosť je prospešná a účinná, hoci nemôžem povedať, že som z nej už nezačala mať prepínaky. Najradšej by som ju poslala kadeľahšie.

Jeden výsluch im nestačil. Počkali týždeň a ozvali sa znovu. Zhromažďujú proti nemu dôkazy. Nahráva mi tiež fakt, že mal svoj mobil prepojený so mnou a vedia aj o tom, že ma prenasledoval na každom kroku. Čítali si naše správy. Hlavne zo začiatku. Chcú vedieť, či som prišla na dohodnuté stretnutia.

Používala som svoje falošné meno. Hovorte tomu inštinkt alebo šiesty zmysel, ale hneď pri našom prvom tmavom rande som si povedala, že si musím dávať pozor. Nemajú na mňa nič. Je to moje tvrdenie a neexistuje žiaden svedok, ktorý by ho potvrdil či nebodaj vyvrátil.

Dokola som im opakovala to isté. On napísal ako prvý mne. Spoznali sme sa cez anonymné fórum. Neskôr začal by romantický a zapôsobil na mňa. Nikdy som s ním neplánovala vzťah. Bolo to neškodné flirtovanie cez internet, za ktoré sa nesmierne hanbím. Nezabudla som  vyroniť aj niekoľko presvedčivých sĺz.

Stále to vyšetrujú. Nie som úplne za vodou, ale verím si. Konala som v sebaobrane. On zaútočil ako prvý. Prejavila som ľútosť. Bol to môj mladší braček, síce sme spolu nevyrastali, ublížiť som mu nemienila. Keby ma nechal na pokoji a neublížil mi, nič z toho by sa nestalo.

Mama sa ráno zbalila. Podľa všetkého už pre naše manželstvo urobila dostatok a vidí, že tu Michalovi zreteľne vadí. Bude ma navštevovať tak často, ako sa jej to len bude dať. Prekrútila som očami. Slaboška. Tak nič. Na ňu sa už očividne spoliehať nemôžem.

Sedím v obývačke. Je mi nepríjemne. Nech už tento bastard zo mňa konečne vyjde von. Takmer sa nehýbem. Nemám žiaden pohyb a som znudená. Bárs by som bola pred mesiacmi múdrejšia. Všetko to mohlo dopadnúť inak. Tiež som sa prerátala.

Otočím hlavu od televízora. Vstúpil tak potichu, že som si ho nevšimla. Stojí a hľadí na mňa uprene. Zasmejem sa a tľapnem na voľné miesto na gauči. Poviem mu, aby podišiel ku mne, pretože náš syn má práve kopol. Klamem mu, to decko je také lenivé, že o ňom ledva viem, ale teraz si ho musím získať akýmikoľvek lžami.

Sadne si, ale nie preto, aby si priložil ruku na moje otrasne veľké brucho. Zloží si hlavu do dlaní a s kajúcnym povzdychom ma dopredu pripravuje, že táto diskusia nebude ani náznakom príjemná. Prepadne ma panika. Šípim niečo nekalé. A mám chuť zvresknúť.

„Musíme ísť na nejaký čas od seba," nečaká, kým ako prvá prehovorím ja a ide rovno k veci. Hlas nemá taký rázny, ako by si prial, kvôli čomu mám pre neho iba jednu prezývku - skurvený zbabelec.

„Chceš ma nechať osamote v tomto strašidelnom dome, keď ešte k tomu môžem kedykoľvek porodiť?" vydieram ho. V minulosti to na neho zabralo. Aj teraz musí.

Odfrkne si. Má iný prístup, ako doposiaľ. Je chladný a v očiach mu zbadám odpor. „Nehraj sa na ublíženú. Celé mesiace si si s ním vypisovala. Bohvie, čo ste mi robili za chrbtom!" zbliakne a rozčúlene udrie päsťou do stola. Tento ťuťmák sa po sto rokoch prejavil? Škoda, že takýto svojrázny nebol pred deviatimi mesiacmi.

Ublížene smrknem nosom a rozplačem sa. Nie je ťažké plakať na povel. „Čo si to o mne myslíš? Máš dojem, že by som sa nechala preťahovať svojím bratom?" vyslovím ako to najabsurdnejšiu vec a dotknuto sa stočím do klbka. Samozrejme, ako mi to len momentálne podmienky dovoľujú.

Postaví sa a týči sa nado mnou. Asi si chce dokázať svoju veľkosť. Úbožiak. „Hovorím iba to, že ti už nedokážem veriť. Čo ak to dieťa nie je vôbec moje?"

„A koho iného by asi bolo?" preskočí mi hlas z neuverenia. „Áno, priznávam sa k tomu, že sme si písali oplzlosti, ale vcíť sa do mojej kože. Celé mesiace si preč. Nenapíšeš, nezavoláš, viem ja, kto po nociach ohrieva posteľ tebe?" Použijem klasickú metódu, bola som zmätená a bála som sa, že ty ma už nechceš.

„Nie som žiaden kurevník. Nesúď mňa podľa seba," ten tón opovrhovania ho neopúšťa. Cítim, že musím zatlačiť silnejšie na pílu.

„Nikdy som ťa nepovažovala za chlapa, ktorý odmietne prevziať zodpovednosť. Ja som jeho matka," ukážem prstom na svoje brucho, „a ty si jeho otec. Nemusíš mi veriť, dáme spraviť test otcovstva, potom sa budeš hanbiť, ako si ma podozrieval," vyhrážam sa mu, urazená jeho pochybnosťami.

Posadí sa sklesnuto na sedačku. Asi to zabralo, lebo nevyzerá byť tak pevne rozhodnutý, ako bol pred minútou. „Pozri, Agáta, nie sme spolu mesiac ani rok, poznáme sa už dlho, sme manželia, ja nehovorím, aby sme sa rozviedli, dopraj mi pauzu. Čas, aby som to všetko vstrebal a zmieril sa s tým. Zavolaj si sem svoju mamu alebo sestru, ak sa bojíš. Ja budem zatiaľ spávať v hoteli." Neobmäkčila som ho. Stále je pripravený ma opustiť. Toto nie!

„Prosím ťa, nerob to. Neopúšťaj ma," ponížim sa pred ním. Nedokážem si predstaviť, že prídem o tento luxus. Čo so mnou bude, ak ma nechá? Nemám žiadnu kariéru. Iba toto sprosté decko, o ktoré sa budem musieť starať. A budem na neho sama!

„Už som sa rozhodol, moje rozhodnutie nezmeníš. Idem sa pobaliť," nereaguje na moje prosby, rýchlym krokom prejde hore po schodoch a ja sa natiahnem po sklenenej váze na stole. Koľkokrát by som ho ňou asi musela udrieť, aby som mu ten poondiaty mozog z nej rozmliaždila na kašu? Toto mu len tak nedarujem.